Aký dopad majú olympijské hry na svoje usporiadateľské mestá? Režisérka Haruna Honcoop cestuje po hostiteľských mestách olympijských hier a skúma tento neudržateľný cyklus, ktorý má devastujúci vplyv na ekonomiku mesta, životné prostredie, ale aj na životy obyčajných ľudí. Film Olympijský medzičas prichádza do kín 27.6. po uvedení na MFF Art Film Košice. Do slovenských kín ho prináša distribučná spoločnosť Filmtopia.
V antike boli olympijské hry striktne lokálne. Ich moderná, globalizovaná verzia, ktorá vznikla v roku 1896, je najprestížnejším športovým podujatím dneška. Aký je však prínos olympiády pre usporiadateľské mestá a ich krajiny? Majú megalomanské stavby zmysel pre poslinenie prestíže štátu? A akú stopu zanecháva ich organizácia na našej planéte?
Atény, Tokio, Peking a Paríž – mestá, ktoré kvôli olympiáde zmenili urbanistický plán celých štvrtí, a navždy zmenili svoju podobu. Nevyužívané športové štadióny chátrajú, obrastá ich tráva, zatiaľ čo pozornosť verejnosti sa sústredí na výstavbu nových štadiónov za miliardy, kvôli ktorým sa musia vysťahovať tisíce obyvateľov, aby im uvoľnili miesto. Film Haruny Honcoop na ploche 5 rokoch sleduje zásahy do urbanizmu miest v podobe megalomanskej infraštruktúry, ktorá po olympiáde často zostáva ležať ľadom a chátra.
Režisérka, ktorá v Číne strávila rok počas štúdia, hovorí: „V roku 2018, keď som sa po rokoch vrátila do Pekingu, ma úplne ohromila premena hlavného mesta. Zo šedého a nevľúdneho miesta plného smogu sa stalo celkom moderné mesto, kde vyrástli nové mrakodrapy, nákupné centrá a linky metra. A hlavne – obrovský olympijský komplex na severe mesta s architektonickým veľdielom, olympijským štadiónom Vtáčie hniezdo z dielne švajčiarskych architektov Herzoga a de Meurona. V Pekingu som stretla fotografa Ťiang Šeng-ta, ktorý po Číne dokumentuje rôzne urbexové miesta. Ťiang Šeng-ta ma vzal na opustené, schátrané štadióny po letnej olympiáde z roku 2008.“
Obrovské rozpadajúce sa stavby, ktoré zostali po olympiáde, sa v Číne označujú ako ,,biele slony‘‘. Biele slony sa kedysi chovali siamskí králi ako statusový symbol. Chovať takéto obrovské zviera bez akéhokoľvek úžitku bolo veľmi nákladné, a tak prišli králi na skvelý nápad – venovať bieleho slona ako najväčšiu poctu svojmu najhoršiemu nepriateľovi, a tak ho finančne úplne zruinovať. Táto metafora zo začiatku filmu dokonale zhŕňa problematiku, ktorou sa film Olympijský medzičas zaoberá.
V situácii, kedy mnohé krajiny bojujú s dôsledkami klimatickej krízy a preľudnenia, sa zdá, že koncept putovných Olympijských hier by mal byť dávno prekonaný. Aká je však situácia v skutočnosti? Ako dokáže súčasný svet a jeho politickí reprezentanti zareagovať na výzvy, ktoré pred nimi stoja? A čo na to obyvatelia miest, ktorých sa táto situácia dotýka najviac?
Haruna Honcoop narazila počas viac než 5 ročného nakrúcania filmu na mnohé absurdity.
„Potom, čo Tokio získalo usporiadanie hier 2020, sa tokijský magistrát rozhodol pôvodný štadión z roku 1964 zbúrať a na jeho mieste postaviť nový, kapacitne väčší štadión, ktorý navrhol špičkový japonský architekt Kengo Kuma. Vtedy ešte nikto netušil, že sa kvôli covidu bude musieť olympiáda o rok posunúť a že tribúny pre divákov zostanú prázdne kvôli pandemickému stavu núdze.“
Česko-japonská dokumentaristka Haruna Honcoop sa vo svojej tvorbe programovo venuje politickým a sociálnym témam. Už jej absolventský film Na večné časy – Relikty architektúry socialistickej éry (2017) rieši problematiku socialistickej architektúry a jej prípadné využitie v súčasnosti. Film bol ocenený na festivale ArchFilm Lund. Jej krátky film z FAMU Pravda nebo lež (2016, 18 min.) o česko-čínskych vzťahoch získal ocenenie na ľudskoprávnom filmovom festivale This Human World (Viedeň).
Dokument Olympijský medzičas prichádza do kín presne mesiac pred začiatkom Letných olympijských hier 2024, ktoré sa konajú v Paríži.
Zdroj: TS Jana Gombiková PR manažérka spoločnosti Filmtopia
Zdroj foto: Filmtopia
