„V hudbe sa dejú prekvapenia, určité nečakané zvraty, vtip, toto všetko dnes interpret musí dostať do hudby. A to mám na klasicizme nesmierne rád,“ hovorí pre náš portál holandský hobojista Eduard Wesly, ktorý vystúpil v rámci Bratislava Mozart Festivalu.
Dnes večer sme v podaní vášho Grundmann-Quartett počuli diela z obdobia klasicizmu, ale Váš ansámbel hrá aj súčasnejší repertoár, napríklad Šostakoviča. Koordinovali ste skladby s organizátormi festivalu?
Áno, pretože pre Bratislava Mozart Festival bolo dôležité priniesť práve skladby z obdobia klasicizmu, a to nielen Mozarta, ale aj Družeckého, ktorého 200. výročie úmrtia si tohto roku pripomíname. Preto sme sa zhodli, že tento repertoár bude v rámci festivalu vhodný.
Priniesli ste si na tento koncert aj Váš vzácny historický nástroj. Poviete nám o ňom niečo viac?
Je to hoboj výroby Grundmann, ktorý pochádza z roku 1784 a mám ešte jeden, ktorý je o pár rokov starší. Čo je podstatné, Družecký bol tiež veľmi dobrým hobojistom, okrem toho, že bol aj skladateľom. Vie sa o ňom, že bol aj tympanistom a študoval interpretáciu, takže z historických prameňov je možné domnievať sa, že mal tiež hoboj od výrobcu Grundmanna. Nie je to vôbec vylúčené. Takže myslím si, že aj toto je výnimočné spojenie, ktorým bol tento koncert taký špeciálny.
Vie sa o ňom, že napísal deväť hobojových kvartet, čo je pomerne vzácne, pretože celkovo je pre hoboj pomerne málo repertoáru…
Presne tak. A keď aj existuje, málo skladieb bolo doposiaľ vydaných. Ale verím tomu, že sa to v budúcnosti podarí. Pracujeme na tom, aby vydavateľ v Budapešti v blízkej budúcnosti vydal práve Družeckého diela.
Aký je zásadný rozdiel medzi súčasným hobojom a dobovým, ktorý používate na koncertoch Vy?
Ten hlavný rozdiel je, že v čase, keď ho začali vyrábať, ešte nepoznali ladenie pri výrobe dychových nástrojov, to začali používať pri výrobe až po roku 1800. A treba povedať, mnohí ľudia majú mylnú predstavu, keď vidia, ako vyzerá hoboj dnes, že patrí medzi plechové dychové nástroje, lebo vidia len tú vonkajšiu konštrukciu, ale je to, samozrejme, drevený dychový nástroj.
Naozaj si to ľudia myslia? Veď ten tón je nezameniteľný oproti plechovým dychom…
Áno! A je veľmi veľa tých, čo si to myslia. To, ako hoboj vyzerá dnes, jeho kovové klapky, to ľudí veľmi zavádza. Ale aby som sa vrátil k dobovým hobojom. Samozrejme, historický hoboj oproti súčasným, je zvukovo absolútne odlišný. Jeho vnútrajšok je vyrobený úplne inak, takže aj tvorba tónu je rozdielna. Každý jeden dychový nástroj znie rozdielne práve preto, že majú odlišne vyrobené drevené konštrukcie tela hudobného nástroja. A práve vo vnútornej konštrukcii sa tvorí ten tón, ktorý je taký charakteristický, či už farebne alebo emóciami, ktoré vyvoláva. To ho robí svojským a odlišným. A v priebehu histórie sa menila aj veľkosť hoboja, čím získaval ten osobitý nazálny tón.
Dnes sme vo Vašom podaní počuli mimoriadny virtuózny výkon na hoboji. Má to spojitosť s tým, že ste hrali na dobovom nástroji? Alebo technika s tým nič nemá…
S rovnakou virtuozitou sa všetko dá zahrať na modernom nástroji ako na historickom. Len to má odlišný zvuk. Moderné nástroje sú možno trošku menej flexibilné a preto majú odlišnú farbu v rýchlych tempách, ale inak to súvisí len s dobrou technikou interpreta. Na dobových nástrojoch znejú klasicistické diela podstatne spevnejšie a krajšie.
Ako dosiahnuť čo najvernejšiu interpretáciu klasicizmu tak, aby zodpovedala tomuto historickému obdobiu?
Je podstatné, aby interpret neštudoval len hudbu, ale aj historické okolnosti, počas ktorých vznikala. Keď si vezmete trebárs obdobie baroka a hudbu Bacha, pre tohto skladateľa boli najpodstatnejšie chrámy a polyfonická hudba. Chrámová hudba ako taká bola pre barokové obdobie kľúčová a cirkev zohrávala silnú rolu aj v spoločnosti. Ale keď prišiel zlom a s ním Mozart, bol to v podstate prvý nezávislý umelec. Nebol nikým viazaný. Organizoval si svoje koncerty, komponoval si svoju hudbu, hral si ju, viedol svoj orchester a bolo to v podstate po prvý krát v dejinách hudby. A zmenila sa aj spoločnosť. Bola to veľká revolúcia. V časoch klasicizmu sa stáva publikum veľmi dôležité. Bolo veľmi podstatné, ako prijímalo hudbu, pretože záležalo na ich okamžitých reakciách – od nich záviselo, či sa vrátia aj na ďalší koncert. Ten vzťah medzi umelcom a obecenstvom sa úplne zmenil. A samozrejme, absolútne sa zmenila aj hudba. V hudbe sa dejú prekvapenia, určité nečakané zvraty, vtip, toto všetko dnes interpret musí dostať do hudby. A to mám na klasicizme nesmierne rád.
Máme tieto výrazové prvky aj v súčasnej hudbe? Má ten moment prekvapenia? Snaží sa publikum zaujať?
Dnes už sa skladatelia musia snažiť byť bližšie k ľuďom, ak si chcú svoje publikum získať späť. Pretože nič iné im neostáva…
Vráťme sa však k vášmu kvartetu, ktoré ste založili pred takmer desiatimi rokmi. Sú to všetko profesionálne hudobníčky. Čo bolo vašou hlavnou motiváciou založiť toto kvarteto?
Myslím si, že snom každého hobojistu je hrať v takomto kvartete. Funguje nám to veľmi dobre. Spočiatku sme začínali niekoľkými vystúpeniami ročne, dnes toho máme viac, ale každý z nás funguje aj v iných hudobných telesách. Spolu sa nám veľmi dobre hrá, rozumieme si a okrem klasicizmu hráme aj Schubertove piesne a keďže máme radi aj barokovú hudbu, samozrejme, v repertoári máme aj Bacha a tiež súčasnejší repertoár, napríklad Šostakoviča.
Šostakoviča ste museli upraviť pre vaše kvarteto. Ako si tie skladby vyberáte?
Jednoducho si vezmem partitúru, pozriem sa na ňu a hneď viem, či to pôjde alebo nie. Samozrejme, vždy sa objavia aj nejaké úskalia, nad ktorými sa musím zamyslieť. Napríklad tak to bolo aj s Loveckým kvartetom B dur od Mozarta, ktoré sme hrali dnes večer na koncerte. A niekedy sa stane, že uprostred práce, keď skladbu aranžujem, ju musím odložiť a potom príde ten správny čas a vrátim sa k nej. Niekedy to trvá aj roky, kým sa mi to uloží v hlave a ten problém vyriešim. Rozmýšľam si tak v kúpeľni a zrazu mi to napadne, ako to mám vymyslieť. A pokračujem po rokoch tam, kde som prestal. A zrazu je to celé hotové.
Zuzana Vachová
Foto: Bratislava Mozart Festival – Tomáš Kuša
