Režisér, scenárista a pedagóg Eduard Grečner patrí k priekopníkom artového filmu na Slovensku. Svoje diela nakrúcal v najvýznamnejšom období slovenskej kinematografie a jeho medzinárodne cenená snímka Drak sa vracia (1967) vyšla tento rok na blu-ray nosiči v britskom vydavateľstve Second Run. V rozhovore, ktorý poskytol pre náš portál hovorí o svojej neutíchajúcej literárnej tvorbe, celoživotnej inšpirácii, ale aj o dlhoročných nútených pauzách vo filmovaní.
Pán Grečner, naše stretnutie sa muselo viac krát odložiť. Najprv to bolo zapríčinené koronavírusom a potom ste boli pracovne vyťažený. Na čom teraz pracujete?
Mám rozmanitú prácu. Buď píšem, alebo sa niekto, tak ako vy, zaujíma o to, nad čím rozmýšľam. Hlavná časová zaneprázdnenosť pochádzala z filmovania. Pravidelne ma teraz navštevujú s kamerou a otázkami a nakrúcajú o mne portrét. Bolo toho na mňa skrátka veľa. Okrem toho, nerád som pred objektívom, radšej stojím za kamerou. Pred kamerou mám vždy určitý neurčitý pocit, a ten by sa dal nazvať aj trémou (úsmev). Lebo viem o možnosti, ako to pokaziť. Ale filmári vyzerali byť spokojní.
Smiem sa spýtať, kto ten film nakrúca?
Sú to zamestnanci Slovenského filmového ústavu. Meno režiséra je Marián Brázda.
Keď už hovoríte o tréme. Pred každým rozhovorom ju mávam aj ja. Spomínam si na moment, keď sme Vás pred pár rokmi ja a moji vtedajší spolužiaci pozvali na obed. Vám sa vtedy zdalo, že som príliš dlho ticho a vyzvali ste ma aby som hovoril. Spomeniem si na to vždy, keď mám pred rozhovorom trému.
Tréma je normálny prejav ľudského organizmu, keď vstupuje na nezvyčajnú pôdu. Ale môže to byť aj inak. Ladislav Chudík mi raz povedal, že pred každým predstavím mal trému než vstúpil na javisko. Hoci vtedy hral v divadle už niekoľko desaťročí. Vo chvíli keď sa zdvihla opona, na tú trému zabudol. To sa stáva aj mne. Prvý dojem je vždy rozpačitý a človek si pripadá trochu nemotorný.
Okrem filmovania sa však venujete aj písaniu. Darí sa Vám s vydaním Vašej rozprávkovej knihy ?
Nie. Odmietli ma. Vydavateľstvo povedalo, že tie rozprávky sú príliš vážne a vhodné pre staršie deti, než akým sa toto konkrétne vydavateľstvo venuje. Píšem príbehové rozprávky zo Slovenska aj z cudziny. Je tam napríklad aj príbeh z Egypta. Vo vydavateľstve mi povedali, že je to veľmi dobre napísané a mnohé ďalšie poklony pred tým, ako to zamietli.
Nechystáte sa osloviť iné vydavateľstvo, ktoré by bolo možno ústretovejšie?
Tie rozprávky by som rád videl v knižnej podobe, ale už nemám potrebnú energiu to niekomu ponúknuť.
Je to Váš prvý autorský kontakt s rozprávkami?
Kedysi dávno som svojim deťom sľúbil, že im napíšem rozprávky a 55 rokov som tento sľub nesplnil. Keď som bol nedávno kvôli covidu zatvorený vo svojej izbe z dôvodu izolácie, uvedomil som si, že som prázdny a rozčúlený z toho, že nemám čo robiť. Čítať som už kvôli zraku nemohol a na televíziu som sa prestal dívať už dávno. Spomenul som si, že mám ešte jeden dlh, ktorý musím splniť. Tak som sa pustil do rozprávok. Jednu som mal už rozpísanú. Začal som ju písať pred mnohými rokmi, ale nepodarilo sa mi k nej vrátiť. Ďalšie rozprávky som si nosil v sebe, no nikdy som nemal dosť času, aby som sa tomu zodpovedne venoval. Teraz som za dobu 12 dní napísal 25 rozprávok. Veľmi dlho som to odkladal a vravel som si, že ak to nenapíšem teraz, tak už nikdy.
Aké sú to príbehy?
Niektoré sa vydavateľstvu páčili, iné im pripadali príliš vážne a príliš poučné. No ja som ich schválne písal poučným spôsobom. To znamená, že keď som písal o putovaní v Tatrách a v Tichej doline, tak som sa snažil, aby sa detskí čitatelia o týchto miestach niečo dozvedeli. Chcel by som, aby slovenské deti vedeli o svojej krajine. Mne nevadí, že je to poučné. Stále je to podľa môjho názoru veľké dobrodružstvo. Jeden príbeh je o putovaní svišťov, ktorí musia unikať podzemnými norami. Ďalší je úplne fantazijný. Je to rozprávka o čiernej vrane namaľovanej na stene detskej izby. Dieťa sa s pomocou tejto vrany v noci dostane až ku kráľovi Madagaskaru, ale do rána sa musí vrátiť späť tak, aby rodičia nič nezistili.
Tým kráľom je Móric Beňovský? Vychádzate pri tvorbe aj z histórie?
Nie tak celkom. Viem, že taký kráľ bol, ale všetko okolo som si vymyslel.
Okrem rozprávok sa aktívne venuje aj písaniu poézie. Vo Vašej básnickej zbierke Drevený bocian Otta Bartoňa som identifikoval jeden vedúci motív, ku ktorému sa vo svojich básňach často vraciate a tým je sen. Mám na mysli sen, ktorý prichádza v spánku. Čo pre Vás znamenajú sny a podvedomie?
Verím na veľmi bohaté zážitky uložené v podvedomí, pretože sa mi občas dostali do vedomia a napísal som ich. Podvedomie považujem za zálohu alebo studňu nápadov, ktoré sa pomaličky formujú, až dôjdu do vedomia a premenia sa na scenár, rozprávku alebo poviedku, či báseň.
Je to Váš hlavný zdroj inšpirácie?
U mňa je to veľmi častý zdroj, ale za hlavný by som ho nepovažoval. Oveľa silnejší zdroj inšpirácie je pre mňa žena. Je možné, že sa v tej knihe žena a spánok vyskytujú spolu. Ono to tak často býva (úsmev). Ženy ma fascinujú od detstva. Nikdy som nemal sestru. My sme boli štyria bratia a sestra mi veľmi chýbala. Potom sa v mojom živote vyskytovali ženy rad za radom a vždy to bolo plné emócií a poznatkov. Preto sú mojou hlavnou témou. Je to paradox, pretože moje zážitky so ženami neboli vždy šťastné. Šťastie bolo pri tom skôr túžbou, ako realitou. Veľmi často sa mi stalo, že moje predstavy a túžby dostali v realite trhliny, a tým sa niekedy stali aj pre poéziu nepoužiteľné.
Fascinuje ma žena ako vesmírny úkaz, ktorá na planétu prináša život. Žena je svojim spôsobom bohyňa a dobre si to uvedomuje.
Akú úlohu má pri takejto bohyni muž?
Obdivovať ju. A byť tiež súčasťou prinášania života. Keď si uvedomíte, že pred vašou existenciou bol namiesto vás iba prázdny priestor a pričinením ženy ste sa zrodili a vyformovali v človeka a fungujete ako samostatná bytosť, to je úžasný zdroj filozofie, snívania a drám. Je to nekonečne inšpiratívne.
Dá sa teda v každom období Vašej tvorby nájsť základ v žene?
Nie vždy samozrejme. Sú tam aj sólové stavy úzkosti či iných ťažkostí a problémov, ale deväťdesiat percent mojej tvorby vychádza práve z tohto ženského zdroja inšpirácie.
Je pre Vás žena inšpiráciou aj dnes?
Neprestáva byť ani vo vysokom veku, kedy už iné funkcie voči žene nespĺňam. Ale obdivovať ju stále môžem a aj to robím.
Spomínam si, ako ste sa mi raz zdôverili o vašich manželstvách. Vtedy ste mi povedali, že jediná láska, ktorá Vám trvácne zostala je láska k filmu.
Áno, je to preto, že táto láska ma nikdy nesklamala.
Ešte sa na chvíľu vrátim späť k podvedomiu. Pamätám, ako ste nám na škole hovorili o tom, ako ste v 60. rokoch dostali ponuku vyskúšať drogu LSD pod lekárskym dohľadom. Vy ste to však odmietli. Prečo?
Ja som to odmietol zo strachu. Poznal som totiž prípady kolegov, ktorí tou drogou prešli a úplne sa zmenili. Boli z nich iní ľudia a akokoľvek sa chceli vrátiť, už sa im to nikdy nepodarilo. Ja som si nebol istý svojou pevnosťou. Skôr som sa podozrieval z toho, že mám tendenciu tej droge podľahnúť. Preto som to odmietol, aj keď som lekárom mohol byť nápomocný pri výskume. Vtedy ich zaujímalo, ako táto látka pôsobí na ľudí z rôznych oblastí, aj z tej umeleckej.
Zhodou okolností som v jednej Felliniho knihe čítal o tom, že mal rovnakú príležitosť. On ju na rozdiel od Vás využil. Fellini od drogy očakával určité účinky, ale bol sklamaný. Povedal, že iným možno otvára dvere k predstavivosti, ale on ako režisér, ktorý s predstavivosťou pracuje neustále, necítil zásadný rozdiel. Nie sú umelci v tomto zmysle zvýhodnení oproti iným ľuďom?
Ak by v sebe niekto chcel takýto stav umelo vyvolať, tak tým iba potvrdí absenciu potrebných pocitov a asociácií. Je to samozrejme vec predispozície. Hudobník je od narodenia hudobníkom, je to na ňom poznať odmalička, lebo má predispozíciu. Takisto exituje danosť vizuálna či iná. V súvislosti s týmto mi napadá spomienka na jednu z dvoch herečiek, ktoré nedávno zomreli. Poznal som sa s Marínou Kráľovičovou. Bol som prítomný mnohých večierkov, kde ona recitovala a žasol som, ako bez prípravy vedela hodinu recitovať básne mnohých básnikov. Bola to obdarená osoba. Bolo to v nej od narodenia a mohla sa vďaka tomu pustiť do herectva. Tak isto aj operujúci chirurg musí byť disponovaný. Preto sa všetci venujeme iným zamestnaniam. Umenie sa nedá vyprovokovať, musí vás to chytiť a premôcť.
Kedy premohlo Vás?
Od detstva som sa venoval poézii a nikto ma to neučil, ani mi to nekázal. Jednoducho som zistil, že mám predispozíciu, ktorú som začal pestovať. Od svojich 14 rokov nepretržite uverejňujem básne. Niekedy sa čudujem, ako je možné, že mi pri tom napadajú slová, ktoré som dovtedy nepoznal. Zjavujú sa mi a píšem ich rovno do riadkov. Vravím si, že mi ich asi niekto našepkáva. Neviem, či je to nezmysel, ale je to pre mňa veľká záhada. Aj vo svojich básňach nachádzam slová, ktoré by som za iných okolností nikdy nepoužil, obraznosť, ktorú by som nikdy nepoužil. Prekvapuje ma to aj v momente keď píšem a to slovo sa objaví len tak zčista-jasna. Verím na to, že je nejaké druhé vedomie, ktoré človeku pomáha.
Kedy ste objavili svoju predispozíciu k filmu?
K filmu som mal veľmi blízko, ale až do svojho osemnásteho roku som si myslel, že budem buď spisovateľom alebo divadelným režisérom. O existencii filmovej školy som nevedel. V tom čase v celej Európe fungovala jediná filmová škola a to bola pražská Filmová akadémia múzických umení. Ja som sa o tejto škole dozvedel až ako maturant. Tak som išiel po tejto stope a od tej chvíle som nič iné nechcel robiť.
Tiež je to náhoda, pretože som to nemusel objaviť. No jeden môj kamarát objavil kameru a vďaka nemu som ja objavil dramaturgiu a réžiu. Už ma nikto nikdy od filmu neodhovoril, ale ani sa o to nikto nepokúšal. Po škole som odišiel filmovať do Bratislavy a odvtedy som bol pri filme. Teraz som bez neho už takmer 30 rokov.
Viac krát ste s nakrúcaním prestali. Kedy to bolo prvý raz?
Nakrútil som spolu 7 filmov, ale nie je to moja vina. Tým chcem povedať, že ich mohlo byť viac. Prvý raz som prestal nakrúcať kvôli komunistom, ktorí ma pre moje názory vyhnali z hraného filmu. Dovolili mi robiť iba dabing. Ten som robil asi 16 rokov. Ale začiatok som mal dobrý. Nakrúcal som hrané filmy až kým som nenakrútil Draka. Potom ma zakázali. Ešte som nakrútil jeden krátky film pre televíziu.
Vaše filmy, ktoré ste nakrútili v 60. rokoch patria do novej vlny – zlatej éry slovenského aj českého filmu. Všetci vieme ako sa tá doba definuje. Bola to doba uvoľnenia. No zaujímal by ma Váš pohľad na tendencie, ktoré zomkli jednu generáciu tvorcov a viedli ich ku kvalitnej tvorbe. Vďaka čomu vzniklo toľko dobrých filmov?
To je príznačné pre 60. roky, lebo od Stalinovej smrti panovalo v Československu ohromné uvoľnenie. Všetky tie idiotské príkazy, dohľady a tresty, to všetko zmizlo a my sme boli slobodní. Ja som sa nikomu neprosil, aby mi dovolili nakrúcať. Napísal som scenár, predložil som ho, výroba dostala peniaze na realizáciu a bolo to vybavené. Nikto mi nerozprával, čo mám z filmu vyhodiť, čo v ňom mám zmeniť. Toto je dôvod, prečo to bolo zázračné obdobie. Jednoducho za to môže sloboda. Táto sloboda zasiahla aj oblasť hudobného, divadelného aj výtvarného umenia. Všetko bolo slobodné až do okupácie. Sloboda vadila sovietskym komunistom, tak nám prišli s tankami „pomôcť“. Ja som odmietol súhlasiť, že je to pomoc a bol som vyradený z činnosti. Bolo sa treba rozhodnúť či si mám napľuť do tváre, alebo robiť v dabingu. Kolegovia, ktorí nemali také silné zábrany ako ja – lebo aj oni ich mali, ale nie také silné – sa nejako prispôsobili, niečo napísali a pokračovali v práci. Dvaja z mojich kolegov nakrútili za tú dobu, kedy som mal ja zákaz, každý po 10 až 12 filmov. Oplatilo sa im ohnúť, ale ja svoje rozhodnutie neľutujem, lebo verím vo vyššie hodnoty.
No dobre, ale prečo sme potom v dobe súčasnej slobody nezaznamenali ďalší takýto vzostup nových tvorcov?
Predovšetkým si ujasnime, či sme sa po páde komunizmu naozaj ocitli v slobode. To je základná otázka. Ako by ste na ňu odpovedali vy?
Je to zároveň ťažká otázka. Narážate na totalitu peňazí?
Ja vám pomôžem. To, čom sme žili až do prevratu sa volalo socialistická republika. To je prvé klamstvo. Vôbec nebola socialistická. Bol to presný opak socializmu. Teroristický režim, v ktorom bolo prikázané, čo si má človek myslieť a zároveň musel súhlasiť so socializmom takým, aký mu bol predstavený. Neviem ako vy, ale ja mám socializmus preštudovaný a hovorím, že to bola paródia socializmu. Pretože už len to, že vám niekto prikáže, čo si máte myslieť, je prvkom fašizmu. To, čoho sme boli svedkami, bol obyčajný fašizmus skrývajúci sa v červenej farbe. Mohlo si to podať ruku s nacistickým Nemeckom. Zažil som aj epochu nemeckého vládnutia na Slovensku. Síce šlo o niečo trochu iné, ale tiež to bol terorizmus a klamstvo. Nebol to žiaden kapitalizmus, hoci nám to tvrdili. Kapitalizmus nie je ani to, čoho sme sa po roku 1989 doštrngali. Kapitalizmus má totiž umenie rád. Myslíte, že dnes má umenie voľnú a želanú podobu?
To žiaľ nemá.
Z toho logicky vyplýva, že toto nie je kapitalizmus, ale je to len ďalší teror znova ukrytý v inej farbe. Skúšali ste už niekedy ako autor podať žiadosť o grant?
Áno.
Aj vám ju vrátili?
Bohužiaľ áno, vrátili.
Môžete mi prezradiť, čo vám vtedy vyčítali?
Moje dielo údajne nebolo dosť vyzreté a niečo tomu ešte chýbalo.
Ale to je pri tvorbe bežné a pri filme zvlášť. Bežne sa píše niekoľko verzií scenára, kým sa to vyčistí. Pokiaľ si sám určíte, čo je dobré a čo zlé a čo chcete na scenári zmeniť, je to v poriadku. Lenže dnes vám hovoria, čo máte robiť a čo nie a smerujú vás k tomu, aby vaše dielo zarobilo peniaze. Lenže ak na to vaše dielo nemá a vy tvoríte z iných pohnútok, tak nedostanete ani cent. Aká je to potom sloboda? Zase je to len paródia a opak slobody. V skutočnom kapitalizme vznikajú umelecké filmy podporované spoločnosťou, rôznymi nadáciami a podobne.
Pre tieto účely u nás vznikol Audiovizuálny fond. Ten má podporovať filmovú tvorbu.
To je ďalšia ilúzia. Môžem vám povedať, že patrím medzi tvorcov, ktorí boli známi a ocenení a moje dielo Drak sa vracia sa ešte stále premieta po Európe a je vysoko cenené. Takže nie som začiatočník. Ja som pred rokmi napísal scenár, odovzdal som ho a v tejto fáze projekt prešiel a bol podporený. Dostali sme peniaze na prípravu, urobil som herecké skúšky, vybral exteriéry a tak ďalej. Bol som už pripravený filmovať a vtedy mi povedali, že si musím nájsť spoluproducenta, ktorý sa pridá a tiež bude projekt financovať. Nenašiel som. Televízia údajne povedala, že o to nemá záujem, ale ja som sa neskôr dozvedel, že to tam ani neposlali. Komisia audiovizuálneho fondu bola presvedčená – a vyslovene to povedali – že tento scenár je síce veľmi dobrý, ale je to presne ten typ scenára, ktorý neprinesie žiaden zisk. Nedostal som sa teda k realizácii. Najprv som si myslel, že sa boja môjho vysokého veku a toho, že film nedokončím. Mal som vtedy 85 rokov, už som mohol mať film hotový. Už som mohol aj zabudnúť na nakrúcanie. Hovorím teda zo skúsenosti. Vtedajší riaditeľ AVF doslova povedal, že hrozí nebezpečenstvo, že by Audiovizuálny fond musel tento film financovať celý. To je NEBEZPEČENSTVO pre Audiovizuálny fond! Hoci preto bol tento fond vytvorený, aby podporoval práve takéto projekty. Lebo kasové trháky nepotrebujú podporu, no aj tak ju dostávajú. Takže žijeme iba v takej bubline a hovoríme jej sloboda. Samozrejme, sme o niečo slobodnejší, ako sme boli. Môžeme cestovať, môžeme študovať, donedávna sme mohli hovoriť aj písať čo sme chceli, to už teraz tiež neplatí. Celé sa to zvrhlo vo svoju karikatúru a náš pán je zisk.
Preto už 30 rokov nenakrúcate?
Som človek, ktorý žil 40 rokov v komunizme a potom 30 rokov v kapitalizme a rovnako sa presvedčil, že stále musí zraziť opätky a poslúchať, aby tentoraz mohol nakrúcať dielo, ktoré prinesie zisk. To robiť nechcem a neviem či mám energiu písať do šuplíka.
Čo môže urobiť umelec v dobe, ktorá nie je naklonená umeniu, ale zisku? Má ho prečkať?
Má sa v prvom rade usilovať, aby takéto obdobie zmizlo. Snažiť sa, aby sme žili v naozaj slobodnej krajine. Dovtedy si môžete nájsť pre tvorbu inú krajinu, alebo niekoho z cudziny, kto vám pomôže s nákladmi.
A čo film 90. rokov? Z môjho pohľadu tam ešte veľmi zreteľne pretrvávali tendencie novej vlny. A boli to kvalitné filmy už v čase slobody.
Bol to veľmi dobrý nástup, ale to sa všetko zbabralo. Šulík už nenakrúca také filmy ako kedysi. Už to nie sú tie veselé a odvážne úlety ako v dobe oživenia, ktoré prišlo po prevrate. Podobné oživenie sme zažili aj my v rokoch pred okupáciou.
Ďalšia vec je, že dnes veľa študovaných režisérov odchádza robiť reklamy. Opäť je to problém zisku. Aby sa tvorba zameriavala iba na zisk, tak to je choré.
Dnes tu máme aj silnú vlnu lacných zábavných programov. Úprimne, televíziu už zo svojho života takmer úplne vynechávam. No veľkú zásluhu na tom majú aj diváci. Oni predsa určujú, ktorý film zarobí, a ktorý nie a čo bude mať úspech.
Z toho ich nemôžete obviniť. Majú na to nárok. Nehovorím, že sa majú robiť len umelecké filmy. Aj zábavné programy sú svojim spôsobom umením a ľudia majú právo sa aj zabávať. Nebrojím proti tomu. Ale musí tu byť priestor aj pre umenie, ktoré pretrvá.
Z Vašej tvorby určite pretrval debut Každý týždeň sedem dní. Chcel by som sa porozprávať práve o ňom.
Tento film bol uvedený ako absolútny prepadák. Pri prvom predstavení mal 150 divákov a na druhé prišli asi štyria. Proste prepadol. Hoci mal veľmi vážnu tému. Prepadol kvôli tomu, že som v ňom zvolil netradičnú formu. Preto je dnes známy ako prvý artfilm na Slovensku. Obecenstvo konečne dozrelo (úsmev). No kvôli tomu som pri ďalšom filme už od tohto štýlu upustil.
Prvé, čo pri filme Každý týždeň sedem dní má divák možnosť vnímať je netradičná hudba. Tú pre Vás zložil Ilja Zeljenka. Bol to jeden z prvých filmov, kde použil elektronickú hudbu, však?
Pred tým ju použil ešte v dvoch filmoch. Kvôli tomu som si ho prizval aj ja. Najprv pracoval so Štefanom Uhrom a Martinom Slivkom a potom aj so mnou. Ale aj jemu vyčítali jeho pokrokovú symfóniu. Pýtali sa ho, ako si dovoľuje písať takúto hudbu. Aj jeho tvorbu chceli zakázať. Bol tiež súčasťou skupiny umelcov, ktorí ožili po Stalinovej smrti. Vo výtvarnom umení to boli Galandovci, potom Divadlo Poézie a k tomu náš film. Bol to závan zdravého vzduchu a skutočnej slobody. U muzikantov to bola slobodná vlna zvaná Nová hudba.
Tento Váš prvý film je svojou témou nukleárnej hrozby dnes mimoriadne aktuálny. Sledujete dianie na Ukrajine?
Samozrejme, že to sledujem. Prežívam to dosť nemilo a tak ako som vystúpil proti okupácii Československa, tak vystupujem aj proti okupácii Ukrajiny. Je to okupácia, žiadna špeciálna vojenská operácia. Odsudzujem to, hoci na váhach posudzovania je aj NATO, ktoré sa tlačilo čoraz tesnejšie k územiu Ruska. Je to problém viny. Vina je totiž na oboch stranách. Rusi mali vyčkať, či NATO urobí prvý krok a začne útočiť. Ale chápem, že ich to silne znervózňovalo. Sledoval som ako si aliancia postupne budovala stanice a bolo to graficky viditeľné ako obkľúčenie Ruského územia. Zrejme iba hlupák by neuhádol o čo ide. Ako vravím, diabolské plány majú obe strany.
Máte aj dnes rovnaké obavy z nukleárnej hrozby ako v minulosti?
Nemyslím si, že teraz hrozí nukleárny konflikt, ale samozrejme som na to myslel. Je to možné. Všetko závisí iba od toho, či ľudstvo ešte má rozum. Ak áno, tak sa to urovná, ale je tiež pravdepodobné, že to jedna, alebo druhá strana doženie k bodu, keď sa bude dať urobiť iba jeden ďalší krok. Potom nám už môže byť jedno, čo sa stane ďalej, lebo sa to bude diať bez prítomnosti ľudí. Hirošima a Nagasaki boli dva body na zemeguli. V súčasnosti by to neboli iba dva body. Počas studenej vojny som bol tridsiatnik. Bol som generačne dotknutý hrozbou skazy. Ako deväťdesiatjeden ročný už nevnímam to nebezpečenstvo s takou intenzitou, pretože som prírodou pripravovaný na odchod. Bolo by nerozumné trápiť sa tým, či to bude v tento pondelok, alebo vo februári. Z môjho subjektívneho hľadiska je to už jedno. Nie som voči tomu úplne ľahostajný, ale tá príprava vo mne hrá veľkú úlohu.
Samozrejme ma tá hrozba trápi kvôli mojim deťom a vnúčatám. V tomto smere to prežívam a rozčuľujem sa, ale subjektívne už strach neprežívam. Viem, že mám pred sebou krátky čas. Aj keby som sa dožil stovky, aj tak je to už krátky čas.
Zhováral sa Matúš Trišč
Zdroj foto: Veronika Vozárová a archív SFÚ
