Aj Dvořákovo dielo sa dá dnes vkusne aktualizovať. Nielen akceptovateľným zásahom do libreta, no napríklad aj výtvarnou zložkou. Čert a Káča režisérky Zuzany Fischer – to je poučená Kňažná, akrobati a kostýmy v štýle steampunk.

Dvořákova opera Čert a Káča sa na pôdu Slovenského národného divadla vrátila po vyše štyridsiatich rokoch, tentoraz však dostala úplne inú podobu, takpovediac neklasickú, mladú sviežu, steampunkovú, plnú pohybu, tanca, akrobatických kúskov a nielenže na našej prvej scéne vizuálne pôsobí ako niečo nové, odlišné s veľkým potenciálom osloviť mladú generáciu, no aj žáner rozprávky samotnej nadobúda nový, silne akcentovaný sociálny kontext.

Už od prvej chvíle je zrejmé, že opernú inscenáciu pripravil mladý tvorivý tím nastupujúcej generácie tridsiatnikov. Nie, že by dospelý divák nemal čo v opere Čert a Káča čo pozerať, to vôbec, no konzervatívne ladený poslucháč, ktorý navštívi takto zrežírovanú inscenáciu nesporne narazí na niekoľko príliš dynamických momentov, ktoré môžu pôsobiť rušivo. V zmysle rozptýlenia. Iste, zabudnite už teraz na to, že idete na honosný operný večer, v ktorom sa budete kochať áriami, krásnymi kantilénami, ktoré v tomto diele ani nie sú, s výnimkou jednej, jedinej, pretože hovoríme o progresívnych postupoch Dvořáka a skôr Janáčkovsky ladených, naturalistických, dialógových scénach, ktorým je uspôsobená aj hudba. K samotnému dielu a najmä hudbe sa však ešte dostaneme.


Dvořákova opera vychádza z ľudovej rozprávky, ktorú literárne spracovala Božena Nemcová. Čert a Káča rozpráva príbeh o múdrom pastierovi Jirkovi, drzom dedinskom dievčati Káči a oklamanom čertovi Marbuelovi. Libreto podľa nej k rovnomennej opere napísal učiteľ a literát Adolf Wenig.

Skladateľ ju komponoval na sklonku svojho života po návrate z Ameriky, premiéru mala v Národnom divadle v Prahe v roku 1899. Je to veselá ľudová rozprávka s dobrým koncom i poučením. Peklo nie je dantovsky démonické, čerti nevyvolávajú hrôzu a Káča je roztomilo rozbláznené dedinské dievča, ktoré sa chce dobre vydať. A zatancovať si…


Opera má tri dejstvá, z ktorých každé sa odohráva v inom prostredí – v krčme, v pekle a na zámku. Jednu dejovú líniu tvorí Káča, ktorá pôjde s čertom aj do pekla, ak ju bude chcieť, lebo jej najväčšou chybu je, že nemá majetok. Druhú Kňažná a Jirka, ktorý reprezentuje prostý ľud a na záver, pod šľachetnou podmienkou, zachráni pred peklom Kňažnú a tým aj dedinčanov…

Opera Čert a Káča v SND je iná v mnohých ohľadoch. Odvážna, drzá, farebná, dynamická, pútavá pre detského diváka, no pozor, nie prvoplánová, takže aj dospelý si v nej nájde mnoho odkazov na zamyslenie. Režisérka Zuzana Fischer – dcéra sólistky Jitky Sapara-Fischerovej (v diele hrá Káčinu matku) a operného režiséra Miroslava Fischera, ponechala Dvořákovu rozprávku rozprávkou, no zároveň sa od libreta veľmi trúfalo, no sympaticky odklonila. Hlavnou zmenou, ktorú v inscenácii spravila, je prítomnosť postavy Kňažnej (Jolana Fogašová) počas celej inscenácie, hoci svoj spevácky part má až v treťom dejstve. Tým, že ju Fischer herecky „implantovala“ už od prvých obrazov, cítime jej prítomnosť, vnímame ju a morálny odkaz diela je podstatne silnejší. A hlavne – áriu Kňažnej v treťom dejstve predsa len vnímame úplne inak, keďže kompozične predsa len vyčnieva od predchádzajúcich postupov.

Jolana Fogašová, Zdroj foto: Marek Olbrzymek

Kňažná je neprehliadnuteľná. Výrazný fialovo-zlatý kostým s modernými čiernymi prvkami, elegancia, vznešenosť, kombinovaná s prísnosťou, s ktorou dohliada na svoj ľud, prináša síce zlo, no zároveň moment, o ktorom tušíte že bude premennou veličinou v dobro. Jolana Fogašová nespieva, no jej prítomnosť je silná – výrazovo i herecky. Je to skúsená umelkyňa, ktorá dokáže aj bez spevu priniesť na scénu mimoriadnu hodnotu a okamžite pochopila odkaz, ktorý režisérka chcela touto postavou priniesť. Práve táto postava ako jediná sa v opere mení. Zo zlej a prísnej Kňažnej sa stáva lepší človek a hoci dej sa točí okolo dvoch ústredných postáv, Fischer z Kňažnej spravila ústredné posolstvo. Fogašová pritom nehrala svoju rolu len gestami a mimikou, no i vnútorne. Jej charakter, spaľujúci pohľad, povýšeneckosť, sme mohli priam cítiť pod kožou – a to je pridaná hodnota, ktorú okamžite odčítajú nielen dospelí, ale i detskí diváci. Jej prítomnosť na scéne už pred tretím dejstvom, kedy má svoju prvú áriu, je zlovestná, no následne, pod vplyvom okolností sa dokáže zmeniť a vďaka bravúrnemu výkonu Jolany Fogašovej, divák stopercentne túto zmenu verí.

Rozprávka s dobrým koncom má v  ponímaní režisérky Fischer nielen premenu človeka, no predstavuje aj vzťahovú odchýlku od libreta. Režisérka to spraví len náznakovo, no z libreta už môžeme odčítať, ako ovčák Jirka obdivuje krásu Kňažnej a záverom ich vidíme spolu ako šťastný pár.

Jolana Fogašová, Zdroj foto: Marek Olbrzymek

Čo-to sme už naznačili, no Čert a Káča je originálna inscenácia aj z pohľadu kostýmov. Kostýmový výtvarník David Janošek sa totiž inšpiroval steampunkom. Je to ďalšie obohatenie opernej inscenácie, ktoré možno na Slovensku nemá až také zažité podhubie, no v Čechách rozhodne áno (vo vizuálnom svete aj v literárnom). Ono to možno znie na pohľad alogicky, pretože steampunk je subžáner sci-fi, no práve tým je originálny, že jeho estetika je inšpirovaná viktoriánskou érou a strojmi poháňanými parou (steam). Ocitáme sa teda v kombinácii retrofuturizmu a fantasy, čo je z hľadiska kostýmov mimoriadne inšpiratívne a zároveň vizuálnou pastvou pre oči. Mnoho detailov, ktoré na prvé pozretie ani nedokážete zachytiť, no keď sa na ne pozriete (korzety, parochne, výrazné kožené topánky so šnurovaním s masívnymi opätkami), okamžite viete, v akom žánri plávate. Lepší magnet pre mladých ani neexistuje.

Scéna pôsobí veľkolepo a vychádza z barokového štýlu, no zároveň využíva všetky najmodernejšie technológie, aké v súčasnosti divadlo môže inscenácii poskytnúť. Stretávajú sa v nej teda dva svety: historický a moderný, preto sa na jednej strane vždy pohybujete v rozprávkovom svete a zároveň viete, že všetky efekty, ktoré tvorcovia využili úplne naplno, významne tento žáner podporujú. Oproti minimalizmu, s ktorým sa v súčasnosti v divadelníctve stretávame, sa nám zrazu v opere Čert a Káča otvára veľký, pestrofarebný svet plný dynamiky. S ním korešponduje aj pohybová zložka inscenácie.

Inscenačný tím využil, najmä v druhom dejstve vzdušné akrobatky, tanečníkov rôznych štýlov, parkúristov. Zabudnite na statickú operu a hrôzostrašné peklo. Práve vďaka pohybovej zložke (s tanečníkmi pracovali mladé choreografky Zuzana Lisoňová a Tereza Kmotorková) sa peklo stáva vizuálnou pastvou pre oči a najmä detského diváka. Je síce pravda, že na okamih zabudnete sledovať hudobnú zložku, pretože tanečné a akrobatické kúsky sú natoľko výrazné, že priam vytlačia do úzadia hudbu a ústredných hrdinov, no výkony tanečníkov zato stoja. Pohybová zložka, navyše, nie je samoúčelne vsunutá do predstavenia. Iste, pre deti bude spestrením s predpokladom haló efektu vďaka sprievodným znakom – výrazné masky a kostýmy, vďaka ktorým ihneď odlíšia dobro a zlo. Pri detailnejšom pozorovaní však odhalíme v akrobatických kúskoch stvárnenie siedmich smrteľných hriechov, takže režisérka ich nevyužila len ako prvoplánovú atrakciu.

Okrem toho, Katarína Flórová ako predstaviteľka Káče (prvá premiéra, 26.2.2022) je herecky výrazná a pre túto rolu akoby sa narodila. Je neprehliadnuteľná aj vo vizuálne a pohybovo bohatom pekle, neprehráva a do role sa vžila celou svojou osobnosťou. Pritom všetko je mimoriadne prirodzená, veselá, správne drzá, hrá telom, gestami, mimikou, samozrejme, temperamentným tancom. Flórová, predstaviteľka vidieckeho dievčaťa, má v sebe potrebnú energickosť, rozšafnosť a dokáže postaviť do pozoru aj samotného Lucifera (Jozef Benci). Parádne lezie na nervy aj čertovi Marbuelovi (Michal Onufer), ktorý si odvedie Káču do pekla v nádeji, že ukoristil ďalšiu obeť.

Nová operná inscenácia Čert a Káča dodržiava Dvořákov úmysel vytvoriť dielo – ľudovú rozprávku, ktorá by bola pútavá pre detského diváka. Skladateľ chcel docieliť presne to, čo sa tvorcom aj podarilo: peklo nebudí hrôzu, naopak, je až komické, ako sa čerti boja roztopašného dedinského dievčaťa. Marbuel je od začiatku priznaný – presne vieme, kto si mladú, hubatú dievčinu do pekla odvádza. Káča má v sebe prvky komickosti, ktoré aj podľa predstáv skladateľa a libretistu má mať. Zásadný zlom však prichádza v postave Kňažnej. Prísnosť a príkazy, zlo a temno je citeľné od začiatku, rovnako ako zmena v dobro, teda nielen rozprávkový, no i ľudský element je v novej opernej inscenácii hlavným posolstvom. Detský divák bude mať túto postavu jasne zadefinovanú. Zlo verzus dobro. No dospelý ju môže posunúť do hlbšej roviny, spoznania vlastnej temnej stránky, vďaka ktorej si dokáže uvedomiť svoje konanie. Podstatne silnejší je aj sociálny kontext – vzťahu jednotlivca so spoločnosťou, ktorý reprezentuje postava Kňažnej so svojím ľudom (a vice versa). Skrytá vo svojom bohatstve, no zároveň osamotená, dáva príkazy, no jej zmena prináša svetlo nielen ľuďom, no oslobodenie aj pre ňu samotnú. Ak sa na ňou budú takouto optikou dívať aj dospelí diváci, otvorí im to ďalší kontext operného diela.

Dvořákova partitúra by sa vo výraze mohla zdať prostá a príliš priamočiara, no ak sa na jeho kompozičné postupy pozrieme zblízka, objavíme nové univerzum. V prvom rade, zhudobňuje text inak, ako to robil v predchádzajúcich operných dielach. Nie sú to typické kantilény, ktoré poznáme z Rusalky a ktoré si okamžite pamätáme. Dekodóvať dialogicky stavanú operu Čert a Káča, plnú krátkych replík, si vyžaduje vypočuť si dielo viac krát, na to, aby ste doň hudobne prenikli. Z tohto pohľadu je Dvořák kompozične podstatne bližšie k Janáčkovi. V hudobnej reči je stručný, nespevný. Po kantilénach ani stopy – citeľné je to najmä v postave Káče. Katarína Flórová sa so svojím partom vysporiadala presvedčivo, hoci je písaný aj v nižších polohách. Jej hlas je spevný, nosný a čo je podstatné – bolo jej text, ktorý spievala, rozumieť.

V partitúre je Dvořák ohromne vynaliezavý vo zvuku. Nikdy sa neuchyľuje k lacným, zvukomalebným efektom, ale v inštrumentácii je kreatívny, v moduláciách dômyselný, tvaruje náladu, prednačuje a v tomto diele počujeme často až veľký, plnohodnotný symfonický zvuk. A tých plôch tam nie je málo. Dokážu predznačiť atmosféru, predpovedať dej opery, no nikdy nie spôsobom programovej hudby, no výsostne absolútnej. V tomto bol neskutočným majstrom. Peklo napríklad zhudobňuje modernou hudobnou rečou, no zároveň využíva tradičné postupy inštrumentácie. Dokáže z krátkeho motívu v dychových nástrojoch postupne vybudovať veľkú zvukovú plochu, rozohrať celý orchester vo fortissime, v strašidelnej atmosfére, aby vzápätí, plynulo, len zmenou tóniny navodil veselú tanečnú atmosféru. Vôbec sa pritom nepotrebujete dívať do bulletinu či počuť akékoľvek vysvetlenie: presne na základe jeho hudby viete, ako má vyzerať a pôsobiť Dvořákovo peklo.

Práve pri týchto plochách sme si uvedomovali, ako veľmi Orchestru Opery SND chýba pevná ruka šéfdirigenta. Nie, že by bol až v tak zlej kondícii, no rozhodne interpretačný výkon postrádal farebnosť, plnosť zvuku, rušili aj nepresné nástupy, najmä zo začiatku. Všetka česť, že Branko Ladič dirigoval premiéry, čo bol nevyhnutný záskok za Martina Leginusa, ktorý dielo naštudoval. I tak však bol výkon hudobníkov vcelku sklamaním.

Ďalším prvkom je práca s leitmotívmi, no nie na spôsob Wagnerovho štýlu. Dvořákova partitúra, to je jednotliaty tok, takže hudba v tomto diele je priam bytostne dôležitá, je potrebné vyhrať sa s jej farbami. Nehovoriac o tanečných číslach, ktoré tvoria významnú zložku predstavenia. S výnimkou jedinej árie, v treťom dejstve, v opere niet žiadnej samostatnej árie. Tá sa objavuje na začiatku tretieho dejstva v podaní Kňažnej a ak by sme ju nevnímali od začiatku diela, bola by táto postava možno rušivá, respektíve, dynamika celého diela by bola istým spôsobom naštrbená dlhým, samostatným výstupom Kňažnej. Tým, že tvorcovia jej dali v diele nový rozmer, zrazu celé dielo vytvorilo logickejší celok.

Doposiaľ komicky ladené scény, vďaka ústrednej postave, sa v treťom dejstve menia na vážny charakter. Jolana Fogašová len hrala a spoznali sme ju ako prísnu šľachtičnú, ktorá dávala gestami príkazy svojim poddaným. Zrazu však svoje zlé správanie ľutuje a vyznáva sa zo svojich zlých skutkov, plače nad svojou osamotenosťou, bojí sa trestu – pekla, práve prostredníctvom tejto árie. Po Janáčkovsky ladených replikách sme teda konečne počuli aj kantilénové spievanie, hoci tiež nie vždy sopránové. Dvořák túto áriu posadil aj do nižších polôh, no naša operná diva, keďže ako mezzosopranistka začínala, je stotožnená veľmi dobre aj s touto polohou. Ária, ktorú spievala, je náročná nielen z hľadiska zvládnutia v jednotlivých registroch, ale i výrazovo. Začína sa v spodných polohách, prechádza cez stredný register a zrazu počujeme skok do výšok, komfortných pre sopránový hlas. Nielen veľký rozsah, no i dynamika a výraz boli v podaní Jolany Fogašovej presvedčivé. Výšky čisté a jej soprán nosný, tóny pevne posadené a stredné polohy, ktorých je v árii mnoho, boli pekne znelé, čo je pre každú speváčku nesmierne náročný register. Rovnako aj spodné polohy. Najkrajším momentom však bola spoveď – od dramatickej, úvodnej pasáže, k intímnej, vnútornej časti, partu, kde Kňažná spieva o svojich hriechoch, ktoré spáchala. To, čo je napísané v texte, sme cítili aj v speváckom prednese. Ľútosť nad skutkami a zároveň strach, úzkosť a samotu – pocity, ktoré zosobňuje aj hudba. Uspievať takúto dlhú áriu plnú emočných zvratov, vnútorných pocitov, dokonca rozsahovo takú náročnú, je skutočná výzva.

V úlohe hlavných predstaviteľov sme videli spomínanú Katarínu Flórovú a ako Jirku Ondreja Šalinga, ktorý síce nie je „veľkým“ hlasom, no dostatočne znelým aj pre veľkú sálu a začína sa rysovať aj ako farebne zaujímavý hlas. Úlohu zvládol nielen spevácky, no i herecky bol uveriteľný. A pritom je Šaling typovo úplne odlišný typ, takže podal skutočne bravúrny výkon.

Český basbarytonista Michal Onufer ako Marbuel disponuje veľmi peknou farbou a skrýva sa v ňom veľký potenciál. Ak by dirigent viac spolupracoval so spevákmi, nemusel v niektorých partoch zaniknúť. Jozef Benci ako Lucifer mal svoju úlohu plne pod kontrolou, výrazovo stvárnil postavu presvedčivo.

Po Rusalke teda naša prvá scéna prináša ďalší Dvořákov titul, no túto rozprávku o jazyčnici Káči nemožno porovnávať s vílou, ktorá túžila po láske a svete ľudí, v žiadnom ohľade. Či už z hudobného hľadiska alebo obsahového. Napriek tomu však pre detského i dospelého diváka prináša mnoho nových impulzov, dokonca neopozeraných, pre ktoré by si ju rozhodne mali pozrieť.

 

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Marek Olbrzymek

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno