Aj tohtoročný World Music Festival Bratislava bol charakteristický rozmanitými hudobnými výletmi.
V poradí 8. ročník World Music Festivalu Bratislava priniesol poslucháčom mnohožánrový program. Počas štyroch dní (17. augusta až 20. augusta 2023) mohlo obecenstvo spoznať aktuálne trendy vo world music z Estónska, Francúzska, Južnej Kórey, Réunionu, Španielska, Talianska či Burkina Faso, ale samozrejme, svoje zastúpenie malo i Slovensko. Ak by sme si mali zhrnúť dva festivalové dni – piatkový a záverečný nedeľný, potom jednoznačne platí, čím menšie obsadenie, tým originálnejšia a invenčnejšia hudba. Či už to bolo estónske duo Ruut alebo juhokórejská sólistka Soona Park, ukazuje sa, že aj v intímnom komornom obsadení sa dá hudobne objať celý svet. Alebo aspoň časť z neho, pretože práve v tom spočíva zmysel tohto festivalu – spoznávanie a objavovanie nových hudobných kultúr.
Piatkový festivalový deň priniesol v Klariskách tri koncerty, začalo sa kapelou Ondro a kamaráti, ktorá upravuje horehronské a dolnozemské piesne. Za mňa osobne práve folklór Horehronia poskytuje najkrajšie melodické bohatstvo, piesne v podaní rôznych zoskupení (dokonca aj s dvoma primášmi) majú v sebe neopakovateľné rozprávanie príbehov a melodickú jedinečnosť. A samozrejme, táto oblasť je unikátna i horehronským viachlasom (troj a štvorhlasom).
Počuť ich v takomto komornom, uhladenom prevedení, bolo prekvapujúce. V aranžmánoch uprednostnili hudobníci pôvodnú harmonizáciu, bez výraznejších inštrumentálnych sól, no zato pri pomalých, clivých piesňach dokázala vyniknúť ich atmosféra. Skupina Ondro a kamaráti predviedla iba 30-minútový program, do ktorého sa snažili vtesnať rôzny repertoár, ich inštrumentácia bola úsporná, často to bol jeden dlhý, držaný akord, nad ktorým sa rozvíjal spev. Spevákov prejav bol kultivovaný, neforsírovaný, čo zodpovedalo aj úpravám piesní. Hoci horehronská oblasť je typická tvorbou hrdelného, otvoreného tónu, spevák Ondrej Druga uprednostnil decentný prejav (ten je typický skôr západnejšie). V duete však vynikala viac speváčka, ktorá bola jeho protipólom v tvorbe tónu. Klarisky síce nie sú ideálnym akustickým priestorom na folklór a zvlášť ak sú hudobníci aj speváci nazvučení, no zvukovo i harmonicky prekrásne vynikol horehronský viachlas. Tak sa skutočne ukázalo, že ide o výnimočne dobrých muzikantov – i spevákov. Navyše, ako sprievod si vybrali netradičné inštrumentálne zafarbenie – organ. Aj keď nie živý, len na syntezátore, predsa dokázal dotvoriť špecifickú atmosféru.
Sila tohto súboru spočívala vo výbere repertoáru. Boli to zväčša pomalšie skladby, ťahavé, v ktorých neskôr ukázal prácu zmiešaných registrov – hrudného a hlavového. Práve Ondrej Druga, spevák, akordeonista a klavirista piesne upravuje. V úvodných inštrumentálnych introdukciách vychádza z krátkeho melodického motívu, ktorý zaznie dialogicky – v podaní klavíra, odpoveďou mu je sláčikový nástroj. Zostavu ďalej dopĺňajú Juraj Súdi – husle, Michaela Dobáková – husle, Šimon Škoda – viola, Marek Pisarčík – klavír a Michal Latinák – kontrabas. Akonáhle sa objavila v skladbe gradácia s bohatšími inštrumentálnym obsadením, cifrovaním či tonálnymi zmenami v skladbách (v rámci vlastných aranžmánov skupiny), publikum na tieto momenty živo reagovalo.
Ondro a kamaráti spracúvajú piesne z rôznych lokalít, no vo viacerých prípadoch aj konkrétnych spevákov, ktorí tradíciu folklóru v danom regióne šírili. V jednom prípade aj reagovali novými textami na konkrétne udalosti. Takým bol aj príbeh fujaristu a píšťalkára Martina Sanitrára z Kováčovej, ktorý bol väčšinu života pastierom oviec. Jeho život ovplyvnili hrôzy Druhej svetovej vojny – bol zajatý a prežil niekoľko mesiacov v nacistickom koncentračnom tábore Mauthausen. Píšťalkár z Kováčovej znie aj na debutovom CD skupiny, na úvod autentickej piesne Jednej krásnej noci, ktorá hovorí o okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Počuť túto pieseň aj s pôvodným úryvkom autora, pár dní pred smutným výročím, bol mimoriadne sugestívny zážitok.
Znela aj jedna z najsmutnejších slovenských ľudových piesní, aké kedy vznikli – Povedzte mojej materi. Aj v tomto prípade bola sila zážitku umocnená osobným príbehom – frontman a spevák kapely rozpovedal príbeh o svojom prastarom otcovi, ktorého práve táto pieseň bola obľúbená. Sprevádzaná len úsporne, s tlmeným zvukom, ktorý sa v ďalších strofách rozvinul v plnší zvuk organa, bola v dramaturgickej línii celého koncertu. V rýchlom tempe bola medzihra na akordeóne na ústrednú tému piesne, ktorá sa však opäť v závere pretavila v pomalé tempo.
Štylizácie piesní v podaní skupiny vychádzali z tradícií. Kapela siahala po snivej nerušivej hudbe blízkej žánru filmovej či scénickej hudby. Ak ju porovnávajú s Katarínou Málikovou, tá sa odvažuje do slovenského folklóru pridať podstatne viac experimentov, najmä elektronickej hudby. Viac experimentov si dovolili v piesni Horička (známej v podaní legendárneho Jána Ambróza). Zvukovo hutnejší sprievod, rozdielny prístup k melodike a tempu spravil z pomalej, ťahavej piesne typickej svojou voľnou rytmickou štruktúrou a vysoko posadeným, pevným hlasom Ambróza, nový, súčasný pohľad na folklór, predsa by však zoskupeniu prospelo, ak by sa odvážili piesne upravovať aj viac experimentálnymi cestami.
Dve mladé estónske hudobníčky si hovoria Duo Ruut sú vychytávkou festivalov, inak tomu nebolo ani na bratislavskom podujatí. Ann-Lisett Rebane a Katariina Kivi sú senzáciou v tom najlepšom slova zmysle – pre vnímavé publikum, ktoré dokáže rozpoznať prirodzenú muzikalitu oboch hudobníčok a speváčok. Snúbi sa v nich dedičstvo kultúry, v ktorej vyrastali, schopnosť improvizácie a zároveň nesmiernej kreativity inovovať korene hudby, s ktorá ich obklopovala.
Dali sa dokopy v roku 2017, v decembri vydali svoj debutový album Tuule sõnad, ktorý bol ocenený ako debutový album roka na estónskych Ethno Music Awards 2020. Ich debut bol nominovaný v rôznych kategóriách na Estónske hudobné ceny 2021. V lete toho istého roku vydali EP s názvom Kulla kerguseks (Zlaté svetlo), ktoré prerazilo na medzinárodnej úrovni.
Ich étericky zafarbené hlasy spojené so zvukom estónskej citary a príťažlivo minimalistickým zvukom (aspoň spočiatku) vytvárali rozmanité hudobné svety. Nie sú to obyčajné piesne, no kompozície na veľkých plochách, často vznikajúce aj intuitívne, tým, čo majú zažité. Hudba inšpirovaná tradíciami estónskeho dedičstva sa zrazu objavuje v hĺbke týchto dvoch speváčok a hudobníčok, obalená novou formou. Nepravidelné metrá, polyrytmy a mnoho farieb – často dosiahnutých na citare aj sláčikom, ale aj intervalmi, často paralelnými, v ktorých spievali hlavnú melodickú líniu. Ich čistota línií v melodike, variabilnosť v metrickej zložke, intímnosť, komorný charakter hudby však dokázal poslucháčom priniesť vždy niečo nové. O minimalizme síce ťažko hovoriť, predsa však obsahovala ich hudba aj tieto črty – nie v zmysle repetitívnom, no skôr čo sa účinku týka. Duo Ruut mali magickú silu vtiahnuť vás do ich hudobného sveta. Dosahovali to variablitou jednotlivých hudobných prvkov. Ak ostal stabilný metrorytmus, potom ste sa koncentrovali na harmonické nuansy, zvláštnosti v tonalite, ktoré boli také badateľné v speve. Keď melodika ostávala v repetitívnom móde, tak potom ste mohli odhaľovať nepárne metrá. Boli to však príbehy – a to za každou jednou skladbou, ktoré tak fascinovali.
Umelkyne ich dokázali odviesť do vzdialených krajín, ich atmosféry, ich neopakovateľných vôní a chutí. Citara im dokonca poslúžila ako bicí nástroj. Len s úplne jednoduchým, dvojakordovým sprievodom a improvizovanými bicími si vytvorili stabilný základ k rozvíjajúcej sa melódii, ktorá bola od začiatkov postavená na ambientných vokáloch. Nie však v zmysle tej ambientnej hudby, ktorú poznáme (tak trochu v sprofanovanom zmysle), no podfarbenou modálnymi tóninami, často štvrťtónmi v melodických tónoch. Najkrajšie úseky vznikli, keď pracovali s hlasmi kánonicky – obe disponujú rôznymi farbami, no pritom nesmierne kompatibilnými. Hlasy používali väčšinou v prirodzenom hrudnom registri, vo výškach niekedy v hlavovom, čím podporili folklórnu príchuť skladieb. Bola to hudobná meditácia v tom najlepšom a najkreatívnejšom zmysle slova, plná muzikality, intuitívneho procesu a hudobnej krásy. To, ako plynule dokázali prechádzať z pentatoniky k modalite a súčasnej európskej tonalite, bolo ďalšou pridanou hodnotou. A to všetko dokázali vytvoriť s jediným hudobným nástrojom a dvoma hlasmi. V takýchto chvíľach si človek uvedomuje, že nepotrebuje zvuk veľkého orchestra či prešpekulované, v notách zapísané komplikované hudobné formy. Za mňa osobne bolo vystúpenie tohto estónskeho dua najemotívnejším a hudobne najpodnetnejším zážitkom festivalu.
Bola to hudba, ktorá na jednej strane vyžadovala aktívne počúvanie, na druhej vás k sebe vcelku poľahky vtiahla. Už po uvedení prvého motívu, ktorý sa často stal predmetom repetície, no vždy v nových hudobných súvislostiach, ste v podstate na túto vlnu akosi plynulo naskočili a už sa po nej kĺzali v jednej nekončiacej sínusoide. V skladbách, ktoré mali (zdanlivo) voľnú rytmiku a spievali ich spoločne, ukázali dokonalú súhru v tempe, rytme – bolo to spoločné dýchanie, ktoré ich riadilo.
World Music Festival Bratislava má vnímavé a intelektuálne vyspelé publikum. Dokázalo toto komorné, intímne duo, ktoré využíva tradíciu, umne ju kombinujúc s modernými princípmi dnešných hudobných trendov, počúvať pozorne a oceniť ho. V každej jednej skladbe sa človeku odhalil nový príbeh, nový svet, nový hudobný motív, a predsa ste vytušili spoločný základ. Tak, ako estónsku poéziu spievali vždy ženy (v rôznych podobách – pracovné piesne, balady či legendy), rovnako tieto dve speváčky rozprávali príbehy, ale nielen z Estónska, ale napríklad aj z Írska. The Nightingale Song priniesla zasnený typ vokálov s hallovým efektom. Pieseň slávika je príbeh odohrávajúci sa v púšti, unavení cestujúci však zabudnú na vyčerpanosť, keď počujú melodické tóny slávika. Ak touto piesňou, ako povedali v komentároch, zožali úspech na koncerte v Írsku, viete si predstaviť, ako ich odmenila Bratislava.
Ešte jedno prirovnanie v súvislosti s Duom Ruut sa vynára po ich koncerte: ak je Arvo Pärt považovaný za jedného z najinvenčnejších estónskych i svetových skladateľov, tak potom si ho predstavte v komornom, nesmierne osobnom, folklórom šmrncnutom vydaní. A pochopíte, že v tento večer vás už nič lepšie čakať nemohlo.
Medzi najvýraznejšie propagované mená festivalu patrili ďalší účinkujúci – španielsky multiinštrumentalista a skladateľ Efrén López a Christos Barbas, grécky hráč na tradičné dychové nástroje. Po takom emotívnom vystúpení prišiel atmosférou úplne odlišný koncert. Kým estónske duo ťažilo zo spontánnosti a hudby, ktorá bola v nich zakorenená, no dávali jej svoje vlastné, nové tvary, často riadené intuitívnym procesom, títo hudobníci, reprezentanti vetvy world music, modálnej hudby, boli vzdelaní multiinštrumentalisti. Dokonca López začínal s rockovou kapelou a postupne začal objavovať hudobné nástroje z Grécka, Afganistanu, Indie – za roky svoju zbierku mohol počítať v desiatkach, dokonca v skladbe Ulls Bonics využil 137 hudobných nástrojov.
Jeho dlhoročným hudobným partnerom je (okrem iných muzikantov) Christos Barbas, s ktorým spolupracuje na rôznych hudobných projektoch takmer dvadsať rokov. Preto ich album Atlas z roku 2021 bol skutočnou oslavou vo svete world music. Christos hrá na Ney (flauta pripomínajúca mäkkým zvukom indickú flautu, no táto je používaná v perzskej, tureckej a arabskej hudbe) a Lavtu (tureckú lutnu). Efrén tiež hrá na Lavtu a rôzne nástroje varianty lutny vrátane Oud, Tanpury a mnohých ďalších nástrojoch. Už z prvej skladby bolo zjavné, že v mnohom tonálne i zvukovo čerpajú z blízkovýchodných tradícií. Mohli ste sa zahĺbiť do pomalej meditácie – po predstavení témy na seba hudobníci dialogicky nadväzovali v procese improvizácie. Bol to zrazu otvorený priestor, ktorý vytváral pocit nekonečna, no zároveň niečo, s čím už skúsenosť máme. Žiadna prísna hudobná forma, často voľná, nekončiaca melódia – respektíve mnohé dlhé úseky, plynúce za špecifických rytmických zákonitostí. Ich vystúpenie bolo zaujímavé skôr z hľadiska predstavenia pestrého inštrumentálneho, tonálneho sveta, no predsa, bolo v ňom čosi akademické. Chcieť obsiahnuť toľko krajín, ich zákonitosti a špecifiká, preniknúť do hudobných kultúr, zachytiť ich nuansy – vo všetkých jej prvkoch, výrazových, tonálnych, rytmických, formálnych, si vyžaduje skúsených muzikantov. Táto dvojica nesporne taká je.
Do ich dlhých pasáží, často nečakane ústiach z dua do sóla, ste sa museli započúvať, boli to intímne plochy, často dokonca v hladine mezzoforte – v Klariskách sa však práve tieto časti akusticky, s pôsobivým dozvukom, vynímali. Boli to zložité hudobné tvary – človek ich akosi podvedome porovnával s predchádzajúcim koncertom –na rozdiel od čistoty línií a muzikantskej spontánnosti, malo toto duo záľubu v čo najkomplikovanejších tvaroch. Boli to dobrodružstvá v hudbe, často ťažiace z osobitosti zvukov a ladení hudobných nástrojov – najmä strunové vytvárali rôznorodé možnosti vo farbách i tonálnych odchýlkach, na ktoré je európsky poslucháč nie celkom zvyknutý. Medzi muzikantmi panovala absolútna súhra, často s prvkami virtuozity sa púšťali do dlhých improvizácií. Okrem bohatého farebného a tonálneho sveta prinášali rytmicky pestrý hudobný výlet – presne, ako očakávame na kvalitnom festivale, ktorý je venovaný world music. Bola to hudba pestrá, mnohoštýlová, zameraná na skúmanie. Hudobný výskum tejto dvojice sa pretavil do ich skladieb – aj vďaka nim sme mohli nazrieť do rôznych zákutí sveta, najmä hudby Blízkeho východu.
Piatkový festivalový deň poukázal na mnohožánrovosť world music. Tento žáner je schopný rozvíjať sa, čerpať z nekonečných možnosti v hudbe rôznych etník, ale zároveň nazerať na ňu i súčasným, moderným pohľadom. A presne to každý hudobný žáner potrebuje – inovácie, vďaka ktorým dostáva vždy nové farby a tvary.
Zuzana Vachová
Foto: Jaroslav Džaro Novák a Barbora Solařová
