„Najskôr sme sa chceli úplne vyhnúť spracúvaniu pandemických tém. Vedeli sme, že chceme urobiť divadlo na jazere a chceli sme vychádzať z inšpirácie, ktorú poskytne vodná plocha. A čuduj sa svete, práve tá nás vrhla do lockdownovej témy,“ hovorí pre náš portál úspešná režisérka Milla Dromovich, ktorá spoločne s Klárou Jakubovou a ďalšími tvorcami vykúzlila na tohtoročnej Vlnoploche jedinečné, surrealistické podobenstvo o tom, čo sme zažili minulý rok.
Divadelné predstavenie KOSMOPOL vzniklo minulý rok v Banskej Štiavnici a zaznamenalo ohlas medzi návštevníkmi v kultúrnych i odborných kruhoch. Je zaujímavé aj tým, že sa odohráva v starom meštianskom dome na viacerých miestach súčasne, pričom divák sa slobodne pohybuje medzi jednotlivými scénami a sám si skladá svoju mozaiku príbehu. Kosmopol získal i cenu nadácie Tatrabanky. Happy End, ktorý sa odohral v rámci festivalu Vlnoplocha na jazere Klinger 20. augusta tohto roka, síce tiež nie je klasickou formou divadla, ale čerpá skôr zo site – specific foriem. Kam ste sa posunuli v inscenácie Happy End?
V skutočnosti nejde o posun dopredu, ale späť ku koreňom. Site – specific divadlo tvoríme v Štiavnici už desať rokov. Tento rok však nastal dramaturgický posun celého festivalu Vlnoplocha, ktorý sa preprofiloval na platformu živej site – specific tvorby priamo počas festivalu. Za týždeň vzniklo 7 originálnych divadelných tvarov v réžii mimoriadnych tvorcov zo Slovenska a Čiech, ktoré boli špecifické práve tým, že sa odohrali v nedivadelných priestoroch a využívali genius loci lokácií. Všetky spájal tematický rámec pod titulom Happy End – tvorcovia mali za úlohu reflektovať súčasnú dobu pozitívnou optikou. Z toho sme vychádzali aj my pri tvorbe nášho surreálneho podobenstva na tajchu Klinger, ktorý bol otváracím predstavením Festivalu.
Boli predchádzajúce skúsenosti s imerzným divadlom nápomocné? Aká je spätosť medzi Happy End a Kosmopolom?
Happy End a Kosmopol nemajú prakticky žiadne prepojenie v téme, forme, spôsobe práce či vyznení. Jediným spoločným menovateľom je fantastický tím ľudí, ktorých sme si vzali z Kosmopolu, napokon, s mnohými z nich spolupracujeme už dlhodobo. V Happy Ende sa predstavili herci Monika Haasová, Peter Kadlečík, Gertrud Mária Korpič, Andrej Šoltés, Igor Kuhn, Martin Grman a huslistka a speváčka Nina Marinová. Do tímu sme pribrali ešte tanečnicu Katarínu Zagorski a hudobníka Martina Albrechta, ktorí skvelo zapadli a obohatili náš tím novými inšpiráciami. Mimoriadne cennou posilou bol bard site –specific divadla, scénograf a pedagóg DAMU Tomáš Žiška, jeho skúsenosti a dobré rady nám v mnohom pomohli doraziť do cieľa.
Happy End je o tom, ako sme prežívali obdobie lockdownu počas covidovej vlny. Vychádzali ste len z vnútornej reflexie a situácií, v ktorých sa ocitol každý z nás? Respektíve, čo bolo hlavným inšpiračným zdrojom?
Najskôr sme sa chceli úplne vyhnúť spracúvaniu pandemických tém. Vedeli sme, že chceme urobiť divadlo na jazere a chceli sme vychádzať z inšpirácie, ktorú poskytne vodná plocha. A čuduj sa svete, práve tá nás vrhla do lockdownovej témy. Keď sme si sadli na breh Klingera s prázdnymi papiermi a hlavami, vynoril sa nám svet malých ostrovčekov, bublín v ktorých žijú ľudia svoje oddelené životy. Sú blízko seba a predsa tak ďaleko, pretože ich oddeľuje voda, po ktorej sa nedá prejsť. Všetci sú nútení žiť vo svojom mikro svete a spoznať samých seba, ako aj svoj životný priestor z inej perspektívy. Presne tak, ako sa to stalo nám všetkým, keď nás uzavrel lockdown. Začali sa nám vynárať postavy, ktoré by sa dali nazvať akýmisi archetypmi našich čias. Bezdetný manželský pár, ktorý nevie ako vyplniť svoj čas a v odsúdení na nekonečné spoločné žitie v jednom byte sa od seba ešte viac vzďaľuje. V druhej bubline, v úplne inom temporytme kmitala matka, ktorú neprestajne okupovali deti a jej jediné uvoľnenie predstavovala fľaša vína, ktorú si po večeroch tajne otvárala. Jej manžel sa totiž presunul na záhradku, aby pre nich pestoval zásoby, čím sme pripomenuli tému zo začiatku lockdownu, kedy ľudia bezhlavo nakupovali potraviny a mrazáky, pretože panoval strach, že nebude čo jesť. Tento muž teda v mene dobrého úmyslu zanechal manželku v kolotoči materskej otročiny a na jej prosby, aby sa vrátil domov, mal jasnú odpoveď – nemôže, pretože zavreli okresy. Ďalší svet tvorili bývalí zamestnanci baru, ktorí zo dňa na deň skončili. Čašníčka, huslistka a klavirista zostali sami, bez práce a zmyslu života. Jedinou migrujúcou postavou sa stal kuriér, zhodu okolností bývalý majiteľ zavretého baru. Musel si nájsť novú prácu, ktorú nenávidí, pretože každý nenávidí jeho.
Ako ste strávili minulý rok vy?
Tak ako všetci, snažili sme sa prežiť a nezblázniť sa. Obe sme matky, takže téma ženy, ktorá sa od rána do večera stará o deti a pritom sa snaží ešte niečo zmysluplné urobiť, je nám veľmi blízka. Bolo to však aj obdobie akéhosi zvnútornenia, prekvalifikovania hodnôt a toho, čo má v živote zmysel, určite sme sa snažili si vziať z toho všetkého aj niečo pozitívne. A keďže sa nedalo robiť nič kontaktné, rozhodli sme sa napísať spoločne s našou kolegyňou, etnologičkou Veronikou Hajdučíkovou knihu o vzniku Kosmopolu. Veríme, že na budúcu jar uzrie svetlo sveta v tlačenej podobe.
Prostredie tajchu vytvorilo ideálne podmienky na zobrazenie ostrovčekov, ktoré od seba delila vodná hladina. Na jazere sa už vopred nachádzal pontón využitý ako základné javisko, stromy navôkol. Bolo aj samotné jazero ako prírodný útvar smerodajné pri tvorbe predstavenia?
Ako sme už hovorili, jazero bolo priamym inšpiračným zdrojom. Z technického hľadiska sme museli vyriešiť, ako dostať čo najviac deja na vodu. Jeden pontón sme mali, druhý sme si zapožičali a priviezli nám ho až z Bratislavy. Ďalšie ostrovčeky sme vytvorili z lodičiek. Jednu pramicu sme premenili na záhradku, ktorá sa aj so svojim záhradníkom plavila sem a tam, zatiaľ čo na nej majiteľ bojoval zo skleníkom, ktorý si objednal z Číny a ukázalo sa, že je to vlastne nefunkčný fóliovník, ktorý sa nedá poskladať. Namiesto živých zajacov mu kuriér priviezol atrapu plastového zajaca, ktorá s ním odmietala spolupracovať. Na druhú loďku sme nainštalovali hojdacie kreslo, v ktorom celé predstavenie sedel otec jednej z postáv. Celý čas pozeral televízor. Reprezentoval veľmi smutný svet starých ľudí, ktorí zostali v lockdowne v úplnom osamení a zabudnutí. Treťou loďkou sa vozil unudený manžel do špajze. Tá bola umiestnená na druhej strane jazera a tieto výlety mali humorne pripomenúť zúfalé blúdenie po byte a výletovania z kuchyne do obývačky. Huslistka mala svoj byt na strome, kde odohrala celé predstavenie. Ďalšie „domčeky“ sme umiestnili do okolia jazera, takže sme ho nakoniec okupovali skoro celé.
Dá sa predstavenie reprízovať aj v inom prostredí alebo je plne naviazané na jazero Klinger?
Určite by sa dalo zahrať na iných jazerách, či tajchoch, problém by bol produkčný. Hlavne v zháňaní a inštalácií pontónov. Ale nie je vylúčené, že by sme sa do toho v budúcnosti pustili (úsmev).
Z vlastnej skúsenosti mám dojem, že diváci vo všeobecnosti hľadajú “klasické”, ľahko dešifrovateľné formy divadla. Na predstavení Happy End som mala opačný pocit, v podstate každý si vybral, či chce predstavenie plne sledovať “naplno”, alebo nie. Sú práve toto možnosti, ako prilákať divákov, ktorí by s vysokou pravdepodobnosťou do kamenného divadla neprišli?
Nové formy divadla, ako imerzné, či site – specific robia veľkú službu pri lákaní nových divákov na kultúru. Hrať v továrňach, opustených ruinách, na námestiach, v bytoch, pivniciach, na stromoch, jazerách, prináša vzrušenie pre tvorcov aj divákov. Oživenie verejného, alebo intímneho priestoru, ktorý má, či mal úplne inú funkciu a v istom momente sa zmení na javisko, kde sa odohráva príbeh, alebo aspoň akýsi výjav zo života, je nevšedný zážitok. Všetci zúčastnení sa cítia akosi špeciálne, deje sa niečo mimoriadne a my sme toho súčasťou. Pretože je to istým spôsobom nečakané, prekvapivé, osviežujúce.
Prinieslo externé prostredie aj prírodné scenérie, niečo, čo by interiér neumožňoval?
Určite. Vzdialenosť, vďaka ktorej sme mohli hrať odďaľovanie a približovanie našich svetov. A tiež nás ten rozmer priestoru, hlboký les za jazerom a prítomnosť vodného elementu inšpirovali k veľkolepému záveru, kde sme využili silu projekcie. Zároveň skúšanie v exteriéri v popoludňajších hodinách znamenalo stretnutie nás divadelníkov s ľuďmi, ktorí si prišli iba zaplávať na jazero alebo chytať ryby. Vytvorilo to interakciu, ktorá sa prejavila aj v návštevnosti finálneho predstavenia. Rýchlo sa v okolí rozkríklo, čo sa tam chystá. A to je krása lokálneho skúšania mimo divadelnej budovy.
Počas predstavenia sa simultánne odohráva niekoľko plánov – scén. Vyplýva to z daného prostredia? Je na divákovi, ktoré si vyberie, že bude vnímať alebo sa spoliehate na to, že je schopný paralelne vnímať niekoľko plánov naraz?
Dramaturgicky sme pracovali tak, aby divák dokázal vnímať príbeh a zmysel akcií, aj keď bola jeho pozornosť sústredená iba na jednu mizanscénu. Perspektíva vnímania bola určená tým, kde sa divák postavil. Niektorí zostali na jednom mieste celé predstavenie, niektorí migrovali a tak si mohli tie perspektívy prepínať. Jednotiacu líniu tvorila hudba, ktorá podkresľovala celkovú atmosféru no zároveň bola silným dejotvorným prvkom.
Hudba bola významným, svojbytným prvkom inscenácie. V divadle totiž býva scénická hudba často len doplnkovým prvkom, no v prípade Happey Endu mala podstatnejšiu funkciu…
Presne preto sme oslovili do spolupráce mimoriadnych hudobníkov. Neboli však iba interpretmi, ale stali sa z nich postavy inscenácie. Nina Marinová hrala postavu huslistky, ktorá po zatvorení barov a koncertných sál zostala preludovať vo svojom byte na strome. Stala sa z nej susedka z horného poschodia, ktorú chodil na balkón rád počúvať manžel pri cigaretke. Bola tak aj zdrojom žiarlivosti jeho manželky. Jej hudobné vstupy mali aj epický rozmer, jej spev mal rozprávačský charakter, objasňoval vnútorné stavy ostatných postáv. Martin Albrecht zas hral postavu klaviristu, ktorému zlomila istá čašníčka srdce a tak sa uzavrel pred svetom a poryvy jeho duše niesli hudobnú atmosféru celého organizmu Happy Endu. Nina aj Martin prispeli svojim hudobným cítením a schopnosťou improvizovať k celkovému vyzneniu inscenácie nenahraditeľným spôsobom. To všetko ešte doplnil fantastický Tomáš Žiška, ktorý hral na DYI nástroj – ozvučený koreň stromu. Ten rytmizoval a spájal hudobné plochy a dodával im zemitý až temný podtón.
Samostatnou kapitolou bola úžasná spolupráca s Oskarom Rózsom a Ivanou Mer, ktorí spoločne pripravili záverečnú skladbu. Tá odznela vo finále pri projekcii na vodnú stenu, ktorú nám prišli spustiť miestni hasiči. Vďaka sile tejto hudby a spektakulárnej projekcii na vodu a les sme docielili náš Happy End. Odkaz bol jasný – treba veriť, nevzdávať sa a spojiť sa v jednom spoločnom cieli. A tým je solidarita a vzájomná úcta.
Zhovárala sa Lucia Juríková
Zdroj foto: z predstavenia Happy End: Ján Petrík, portrétové: Klára Jakubová
