Myšlienka organizovať open air koncerty pre novou budovou SND vznikla počas covidového obdobia. Dnes už je dobrou tradíciou predstaviť publiku novú sezónu prostredníctvom Letného Gala SND.
Slovenské národné divadlo sa pred divadelnými prázdninami oficiálne rozlúčilo s odchádzajúcou sezónou Letným Gala SND. Open air galakoncert, ktorého myšlienka, vznikla, paradoxne, počas covidu, prísnych pandemických opatrení, v roku 2020, po takmer štyroch mesiacoch zatvorených kultúrnych inštitúcií. Od toho roku sa stal open air koncert tradíciou. Využiť priestor pred divadlom a najmä v letných mesiacoch, navyše, sprístupniť atraktívny program pre publikum – -v uvoľnenej atmosfére, je vždy bonusom, ktorý ľudia milujú. Vyhľadali ho i tohto roku – na sobotné Letné Gala SND (25. júna 2022) sa prišli pozrieť zástupcovia všetkých generácií. V hľadisku sme videli od tých najmenších divákov, detí, až po tých najskalnejších, verných, najstarších.
Nepochybne, od roku 2020 – pandémiou poznačených osláv storočnice, sa toho veľa zmenilo. V tom čase bol orchester Opery SND situovaný priamo pred novou budovou SND na improvizovanom pódiu, skromne, vo vlastnej réžii nazvučený, baletní umelci napriek sťaženým podmienkam odtancovali všetky čísla mimoriadne emotívne a technicky dokonale, operní speváci dali do svojich interpretačných výkonov maximum, pred divadlom bolo pár desiatok sedadiel pre ľudí, ostatní sa tesnali na schodíkoch, kdekoľvek – v podstate to bolo ľuďom jedno. Boli hladní po kultúre, keďže celé mesiace sa do divadla nedostali. Dnes už je gala našej prvej scény pripravené vo veľkolepých rozmeroch. Podujatie zaberá celé priľahlé námestie – publikum komfortne sediace v stovkách, pripravené je obrovské profesionálne pódium s rozhliehajúcim sa zvukom na celé námestie. Čo sa nezmenilo, je dramaturgia – respektíve koncepcia letného gala. Všetky tri súbory prezentujú ochutnávku repertoáru, ktorý v novej sezóne diváci budú môcť v divadle vidieť, okrem Činohry – tá mala špeciálny program odkazujúci na inscenáciu uvedenú v aktuálnej sezóne.
Jedným z titulov, ktorý nepochybne pritiahne divákov do divadla, je opera Carmen – je to kus, ktorý patrí medzi najhranejšie a divácky najatraktívnejšie. Každá scéna potrebuje popri iných tituloch aj vrcholné dielo svetovej opernej literatúry, zaručený divácky magnet. Nesmrteľný príbeh osudového dievčaťa Carmen, z pera Prospera Mériméeho, zhudobnený skladateľom Georgesom Bizetom v roku 1875, je presne takýmto titulom.
Už Predohra k opere Carmen v podaní orchestra Opery SND pod taktovkou nového šéfdirigenta Kevina Rhodesa nás doviedla do úžasného kompozičného koloritu. Premiéra je plánovaná na termíny 29. a 30. septembra 2022 práve v hudobnom naštudovaní šéfdirigenta, ktorý zvolil mimoriadne temperamentný prístup prevedenia. Pre open air koncert sa takéto svižné tempo hodí (v partitúre označené Allegro giocoso, rýchlo a hravo). Živelný začiatok vo fortissime, s presnou rytmikou naznačil, že orchester je vo výbornej forme – napokon, preukázal to aj na nedávnom predstavení Don Carla pod taktovkou Juraja Valčuhu. Adekvátne spomalenie prišlo s uvedením témy Carmen – je to známa melódia, s ktorou sa poslucháči okamžite identifikujú. Hráči ju zahrali dostatočne expresívne, aby sa opäť vrátili v závere predohry k temperamentnému tempu. Mnohí teoretici vyčítajú Bizetovi, že do ouvertúry nevložil dostatok kompozičného majstrovstva, no napriek tomu – je to príťažlivé číslo, s ktorým sa publikum okamžite identifikuje.
Následne už sme si vypočuli dve ukážky z pripravovanej opery: obľúbenú áriu Carmen z 1. dejstva L‘amour est un oiseau rebelle v podaní Kataríny Flórovej a zboru Opery SND, ktorý pripravila Zuzana Kadlčíková. Speváčka v prejave podčiarkla farebnosť árie a vyzdvihla jej hravosť a exotický charakter. Keďže išlo o spev na mikrofóny, ťažko hodnotiť prácu s dynamikou a detailnejšie nuansy, no bodkovaný rytmus a charakter melódie vystihla.
Barytonista Daniel Čapkovič disponuje atraktívnou, zamatovou farbou a áriou Escamilla z 2. dejstva Votre toast, je peux vous le rendre si ihneď získal publikum. Napokon, táto ária bola okamžitým trhákom aj keď ju obecenstvo počulo v 80-tych rokoch 19. storočia. Tak trochu paradoxom je, že je síce skomponovaná nonšalantne, no hudobne až tak prefíkane vôbec nie. Rozsahovo to nie je žiadna sláva, spevák sa musí trápiť s opakujúcimi motívmi, preto je len na jeho celkovom podaní, výraze a iskre, ako túto áriu podá – či jej dá dostatočný šmrnc. Čapkovič má v sebe prirodzenú muzikalitu, takže sa mu spoločne so zborom, speváčkami (Katarína Flórová, Andrea Vizvári, Denisa Hamarová), podarilo strhnúť publikum.
Pri Carmen sme ešte ostali, tentoraz však v tanečnom stvárnení. K Predohre z 3. dejstva pripravil choreografiu Igor Holováč pre sólistov Siinu Ailasmau a Andreja Szaba. Nebolo to len množstvo bezchybných a istých dvíhačiek, ktoré fascinovali, ale aj výrazovo prekrásny, lyrický tanec plný nehy. Partnerský súlad medzi oboma baletnými umelcami bol znateľný, na frázu dotiahli každý jeden pohyb, mimoriadne plasticky a precítene. Sólo flauty, ktoré preberá klarinet – je to prekrásna hudba z pera Bizeta a nepochybujeme o tom, že orchester ju na premiére zahrá vo výrazovo emotívnejšej podobe a s vypracovanejšími výkonmi sólistov.
Aj Cigánska pieseň z Les tringles des sistres tintaient (spev Katarína Flórová, Andrea Vizvári, Denisa Hamarová, sólisti a zbor Baletu SND) opäť v choreografii Igora Holováča priniesol okrem speváckeho umenia do popredia tanečné. Atraktívne, farebné kostýmy a priestorové možnosti na námestí poskytli pre Holováča priestor pre novú priestorovú perspektívu. Tanečnice umiestnil i mimo pódia – pri fontánu, medzi ľudí, čím tanečné číslo získalo na temperamente a živelnosti.
V nasledujúcej sezóne bude ďalším titulom opera Svätopluk Eugena Suchoňa. Monológ Svätopluka z 3. dejstva Sme na mieste, Záboj… interpretoval náš vždy najspoľahlivejší bas Peter Mikuláš. Monumentálne dielo s podtitulom Hudobná dráma v troch dejstvách naštudoval Mikuláš ako mladý spevák v roku 1985 (alternoval Ondrej Malachovský) v réžii Branislava Krišku. Keďže ako spevák vždy inklinuje skôr k vážnym úlohám, aj rola mocného Svätopluka, ktorý sa trápi nad rozpadom ríše, prežíva i osobnú krízu, je preňho ako stvorená. Monológ, ktorý pred publikom predviedol, bol plný vnútornej drámy a jeho vystúpenie dokázalo, že je stále v tej najlepšej forme.
Nasledoval fragment z tretieho dejstva – Entrée a adagio Labutieho jazera Piotra Iľjiča Čajkovského v podaní baletných sólistov – Rominy Kołodziej a Artemyja Pyzhova v choreografii Rafaela Avnikjana podľa Mariusa Petipu (veríme, že husľové sólo bude v sále intonačne čistejšie a krajšie aj čo sa frázovania týka, to si Čajkovskij naozaj nezaslúžil).
Hneď po tomto tanečnom čísle sme počuli podmanivé finále Labutieho jazera pod taktovkou Kevina Rhodesa, ktorý zvolil netanečnú, koncertnú verziu v strhujúcej podobe. Finále však vynikajúco štruktúroval, s citom pre tektoniku kompozície a gradáciu.
Okrem klasiky, ktorá už tradične patrí do repertoáru, však divákov, nepochybne zaujalo a rozveselilo ďalšie baletné číslo: ukážka Dreváčkového tanca z pripravovanej baletnej premiéry La fille mal gardée/Zle strážené dievča v choreografii Sira Fredericka Ashtona, ktorý tancovali Juraj Žilinčár a dámy zboru Baletu SND. Podľa ukážky, ktorú sme mali možnosť vidieť, je tento balet predurčený na úspech u publika. Mimoriadnym zmyslom pre prirodzený cit pre komické prvky disponoval Juraj Žilinčár, ktorý na seba strhol všetku pozornosť ľudí v hľadisku.
V ďalšom čísle mal vystúpiť spevák Ondrej Šaling, no pre indispozíciu nemohol, preto sme si vypočuli Štefana Kocána v árii Vodníka z 2. dejstva opery Rusalka Celý svět nedá ti nedá. Kocánova farba je mimoriadne pekná, no v spodných polohách aj následkom spevu na mikrofón sa stal text nie celkom zrozumiteľným, to však bol zanedbateľný detail. Áriu odspieval precítene, s detailným zmyslom pre vnútornú drámu i záverečný exponovaný part.
Záverečnou ukážkou prvej časti večera bola ukážka z pripravovanej opery Gaetana Donizettiho Maria Stuarda. Mariana Sajko, ktorú publikum môže poznať aj z aktuálnej inscenácie La traviata, zaspievala modlitbu Marie z 3. dejstva Deh! Tu di un‘umile preghiera. Okrem jej partov znel aj dobre pripravený zbor Opery SND a Sajko ukázala, v čom je jej sila: v lyrických, vnútorných momentoch, nádherných pianissimách, čistých výškach, ktoré však zatiaľ znejú pomerne ostro, keď má interpretovať exponované miesta. Zbor znel vyvážene, dokázal so sebaistotou v jednotlivých hlasových skupinách odspievať všetky dynamické hladiny aj prechody plynule, je zjavné, že robí pokroky.
Po prvej časti prišiel na rad aj na Činohru SND – kto ste videli inscenáciu Kým prídu Stouni… (nie, nenapísal ju Jean-Paul Sartre, ako vraví v závere hry Jana Oľhová – a ako by sa od prvej scény očakávalo), viete, že v nej znie aj živá hudba. Po hodinovej prestávke teda spieval piesne hlavný protagonista Robert Roth s ďalšími členmi kapely. Ktorú tvorili: Alexander Bárta, Daniel Fischer, Ondrej Kovaľ, Marián Džubák a Jakub Ursiny. No veď dobre, rytmika občas „pokulhávala“, sem-tam sa chlapci takmer rozpadli, podstatné je, že spevák to ustál a šiel svoj part ďalej ako profík. Otázka je, o čo v prípade takejto kapely ide? O stopercentné výkony či o feeling? A ten tam rozhodne nechýbal.
Stouni opäť ožili vďaka pesničkám a na naše prekvapenie – ich najväčším fanúšikom z publika bola herečka Gabriela Dzuríková, ktorá si na pesničku Route 66 dokonca strihla pred fontánou tanec s fanúšikom z hľadiska…
S aktuálnou sezónou sa teda naša prvá scéna rozlúčila, novú divákom predstavila – môžu sa začať pre divadelníkov prázdniny…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jozef Barinka
