SND sa lúčilo so storočnicou: divadelný žúr ako sa patrí

Divadlo pred divadlom – tak znel niekoľko hodinový open air program všetkých súborov SND, ktorým sprevádzal herec Martin Šalacha. Predstavili sa sólisti Opery SND, skvelí hudobníci Orchestra SND, ale aj tanečníci z Baletu SND v choreografii Igora Holováča, ktorá nám svojou emocionalitou vyrazila dych.


Slovenské národné divadlo slávnostne ukončilo stú sezónu vhodne zvoleným programom pre milovníkov umenia, v ktorom sa prezentovali všetky tri súbory SND – Činohra, Opera i Balet. Hoci najväčší priestor dostala Opera SND – či už v podobe vystupujúcich spevákov alebo hudobníkov Orchestra, o jeden z vrcholov tohto príjemného „pikniku so SND“ sa postaral Balet SND. Dve choreografie Igora Holováča svojou výraznou intimitou, emocionálnou silou a čistou krásou dokázali priam nemožné: priniesť v tak krátkom čase, po dlhej „covid pauze“, priaznivcom baletu predstavenia tanečníkov vo výbornej forme, a navyše v originálnych dielach.


Open air program prilákal na námestie pred novú budovu SND v posledný júnový deň (30. júna 2020) množstvo ľudí a zrazu sa všetky tie absurdné pochybnosti o zmysle umenia a kultúry, ktoré sa počas korony kumulovali a stupňovali zo strany mnohých hejterov, vytratili, respektíve akoby vôbec ani nikdy neexistovali. Mala to byť veľkolepá sezóna s oslavnými, mohutnými titulmi všetkých troch súborov, ktoré by si patrične uctili storočnicu našej prvej scény. Ostali však len zavreté brány divadiel, záznamy inscenácií či aký-taký kontakt s publikom v online priestore. No aspoň rozlúčka so sezónou priniesla to, čo robí divadlo divadlom – bezprostredný kontakt diváka s umením. Jeho dôležitosť pripomenul aj moderátor programu – herec Martin Šalacha, citujúc dnes už legendárneho herca a režiséra, Karola L. Zachara: „Divadlo uskutočňuje najvlastnejšie, najprirodzenejšie ľudské želanie – mať bezprostredne pri sebe blízkeho človeka. V tom je jeho sila, jeho prednosť pred ostatými umeniami. Dokáže odhaliť, rozkryť, rozžiariť všetko, čo tvorí podstatu človeka.“
Úvodom zaznel Verdiho Triumfálny pochod z Aidy v podaní Fanfáristov Opery SND – zvuk plechových dychov sa majestátne rozliehal námestím. Mnohí skladatelia v dejinách hudby sa podpísali pod „víťazné“ pochody, no žiadnemu z nich sa nepodarilo tak pôsobivo zosobniť emócie triumfálneho víťazstva a radosti ako práve Verdimu. Dramaturgicky sa koncert opieral práve o divácky známe a atraktívne bonbóniky, aj preto mal v sebe príťažlivosť, aj preto bol ľuďom blízky. Nesnažil sa priniesť „hoch“ umenie určené prioritne pre koncertné sály, neskĺzol ani do šlágrových titulov. Siahol po overených áriách, ktoré sa ľuďom páčia, inštrumentálny repertoár bol vyskladaný v obdobnej línii.


Mozartova Figarova svadba mala tvoriť júnový premiérový repertoár Opery SND a byť po veľkých romantických tituloch (Rusalka, Aida), príjemnou klasicistickou očistou. Zazneli teda úryvky z nej, v podaní Komorného telesa Opery SND sme počuli Symfóniu, interpretácii ktorej nechýbala sviežosť, ľahkosť a dobre vystihnutá kontrastnosť hudobných tém, tak charakteristická pre Mozartovu tvorbu. Možno by nezaškodilo hrať ju ako úvodný vstup orchestra v mierne rýchlejšom tempe, aby sa dosiahol aristokratický charakter diel, povestná svetskosť a iskrivá energia, ktorá k Amadeovým dielam neodmysliteľne patrí. Orchestru však nechýbala potrebná zohratosť, hudobníkom dobrá technická dispozícia a hlavne nasadenie, s ktorým počas celého večera hrali. Komorné teleso Opery SND tvorili nasledovní hudobníci: sláčiky: Vladimír Harvan – prvé husle, Milan Adamec – druhé husle, Tamás Cseh- viola, Roman Harvan- violončelo, Marián Vavro- kontrabas a dychy: Jana Gazdíková- flauta, Vladimír Halmeš- klarinet, Vladislava Fabianová- hoboj a Norbert Ďurček- fagot.


Figarovou svadbou program pokračoval: áriu Figara z 1.dejstva opery „Non più andrai farfallone amoroso“ spieval Daniel Čapkovič. Tento interpret má v sebe zvláštne čaro ľudskosti, optimizmu a svoju energiu dokáže okamžite dostať z pódia do obecenstva, okrem toho, jeho barytón má prirodzene peknú, tmavú farbu, atraktívnu zamatovosť, je dostatočne sýty a pre rolu Figara aj mimoriadne dobre technicky podkutý. Vďaka všetkým týmto parametrom znela známa ária s potrebnou ľahkosťou v svižnom tempe, dobre korešpondoval s orchestrom (barytonista zreteľne akcentoval bodkovaný rytmus, s citom spomaľoval a ukážkovo zakončoval frázy – za dobrej kooperácie s hudobníkmi) a nechýbalo ani herecké nasadenie Čapkoviča, takže už prvá ária bola presne tým, čo Divadlo pred divadlom malo priniesť: dôstojnou oslavou, ale v prvom rade radosťou.

Hoci ďalšie číslo, opäť Mozart, tentoraz z titulu Don Giovanni, Duettino Zerlina a Giovanni z 1.dejstva „Là ci darem la mano“ v podaní Andrey Vizvári a Daniela Čapkoviča sa v závere pri spoločnom parte spevákov nezaobišlo bez intonačných nepresností (a žiadal by sa aj mäkší výraz v árii namiesto pomerne agresívneho forte), publikum sa nenechalo vyrušiť. Napokon, highlighty tohto výnimočného večera nás ešte len čakali.

A jeden z nich nasledoval hneď po monológu Moliérovho Dona Juana v podaní Martina Šalachu za sprievodu Komorného telesa Opery SND. Miroslav Dvorský je vo vynikajúcej forme a potvrdil to aj svojim vystúpením: legendárna talianska pieseň z roku 1932 Parlami d’amore Mariù znela v jeho podaní precítene a vďaka spevákovmu šarmu získala na osobitosti. Každý, kto túto pieseň pozná v interpretácii neodolateľného Tina Rossiho, musel na porovnávanie zabudnúť, pretože operný vokálny prejav spravil z tohto sladkého vyznania lásky sugestívne sólo s prekrásnymi, sebaistými tenorovými výškami a emotívnymi spomaleniami evokujúcimi tanečné dueto. Azda jediné, čo pri tejto legende talianskej filmovej hudby trochu rušilo, bol zvuk elektrického klavíra (takmer bez dynamiky), za ktorým sa trápil Branko Ladič. Ľúbostný filmový hit vystriedal operný – bezchybne zaspievaná ária Vojvodu z Mantovy Verdiho Rigoletta „La donna è mobile“, v podaní Róberta Remeselníka. Tenorista populárnu áriu veľmi pekne frázoval a vďaka ostrosti vo výraze jej dal potrebný akcent a šmrnc.

Napokon prišlo na rad aj prvé baletné číslo. Čajkovského Sentimentálny valčík, op. 51 má v sebe omamnú ruskú clivotu, zároveň vášeň a intimitu, ktorá je taká typická pre rukopis tohto romantického skladateľa. Komorná skladba sa stala inšpiráciou aj pre choreografa Igora Holováča, ktorý na hudbu Čajkovského vytvoril choreografiu Never say goodbye / Nikdy nehovor zbohom, pre prvú sólistku Baletu SND Tatum Shoptaugh a člena Baletu SND Mergima Veselaja. Na pódiu skladbu interpretoval člen Orchestra Opery SND, prvý koncertný majster skupiny violončiel, Jan Pospíšil. Ústrednú tému na violončele vyspieval nádherne, intonačne čisto a pred očami obecenstva sa odohrával hlboký, intímny príbeh partnerskej dvojice, ktorý bol postavený na kontrastných emóciách. Túžobná láska verzus odcudzenie a samota. Igor Holováč dokázal silný ľúbostný príbeh plný protikladov pretaviť do tanečného umenia a toto číslo bolo fascinujúce. Nielen z pohľadu jeho vystavania, neustáleho vnútorného napätia medzi dvojicou, ale aj skutočnosťou, v akom rekordne krátkom čase sa tanečníci dokázali dostať do veľmi dobrej kondície po trojmesačnej „covid-pauze“, kedy im nebolo umožnené trénovať vo vyhovujúcich podmienkach. Pre publikum boli atraktívne najmä dvíhačky: partnerskú spoluprácu obaja zvládli bravúrne a s profesionálnou istotou, v exteriéri pred divadlom a pri živej hudbe, sugestívnom sólo violončele, bolo toto číslo nepochybne jedným z najsilnejších zážitkov večera.

V ďalšom programe sa predstavili: mezzosopranistka Monika Fabianová, ktorá spievala známu áriu Dalily z 2. dejstva „Mon coeur s‘ouvre à ta voix“ (Camille Saint-Saëns – Samson a Dalila), pričom okrem toho, že je atraktívnou speváčkou je určite nutné pochváliť aj krásne znelé hlbšie polohy tohto partu, opäť Andrea Vizvári s technicky náročnou Ariettou Júlie z 1. dejstva „Je veux vivre dans le rêve“ (Charles Gounod – Romeo a Júlia), ktorá ukázala prirodzenú dávku muzikalitu, v závere príjemne presvetlila a odľahčila svoj part a jej prejavu nechýbala živosť a energickosť.

Sergej Prokofiev a jeho Romeo a Júlia, konkrétne, známy Tanec Rytierov, op. 64 sa stal akýmsi umeleckým symbolom korona krízy. Tanečníci Parížskej opery práve na túto hudbu, v ktorej sa tak dokonale snúbi vášeň a tragédia, v čase karantény nakrútili úchvatné video. Tancovali v kuchyni, s deťmi, v okne, v prírode, na ulici – dodnes nám spoločne s Prokofievovou sugestívnou hudbou ich dielo pripomína časy, keď sme boli doma. K tejto aktivite tanečníkov Parížskej opery sa pripojil aj Balet SND – rovnako na hudbu Prokofieva. Azda aj preto malo zmysel, že práve dielo tohto ruského génia zaznelo na tomto koncerte.
Hráči Komorného telesa Opery SND hneď úvodom veľmi dobre akcentovali ťažké doby v spodnom registri sláčikových nástrojov (viola, violončelo, kontrabas), čo dalo veľmi dobrý základ celej skladbe. Zvolili aj vhodné tempo a úvodnú tému v charakteristickom bodkovanom rytme vyspievali presne a s dostatočnou razanciou. Až na mierne rytmické nepresnosti v niektorých nástupoch a možno nepatrné výrazové nedokonalosti (žiadalo by sa podstatne viac expresívnosti), to bola veľmi dôstojná interpretácia Tanca Rytierov.

V tom istom diele sme ešte ostali, variáciou Romea z 1. dejstva, op. 64 sa predstavil violista Tamáš Cseh. Ak ste sledovali počas „korony“ FB stránku Slovenského národného divadla, určite ste zaznamenali, že práve tento hudobník bol mimoriadne aktívnym v domácom muzicírovaní – je aj vynikajúcim huslistom, takže často z jeho strany pribúdali komorné skladby v triu. Cseh vie unikátnym spôsobom rozospievať farebné možnosti violy ako hudobného nástroja, dokáže jej dať precítený lyrický výraz, ale aj dramatické spektrum nálad, také potrebné pri Prokofievovom diele. Jeho sólo bolo pekne kompaktné, vyzreté – nielen technicky, ale aj výrazovo.

Pokračovali sme ďalším baletným číslom a pri tomto koncertom vystúpení si človek musel povedať, že divadlo by z týchto open air koncertov mohlo spraviť tradíciu (možno to je jedna z tých kreatívnejších záležitostí, ktoré nám koronakríza priniesla). Nie je nič príjemnejšie, ako keď vonku, pred divadlom, pri fontáne znie tenor peknej farby s krásnym frázovaním a sebaistými výškami (Miroslav Dvorský) a v 3/4 metrorytmickej štruktúre sa rozlieha široká, spevná melódia Ernesa de Curtisa Non ti scordar di me! s klavírnym sprievodom (Branko Ladič). V tanečnej choreografii Igora Holováča sa predstavili tanečníci Baletu SND – talentovaná Lilit Hogtanian a Konstantin Korotkov (prvý sólista), pričom o Korotkovovi môžeme povedať, že je neuveriteľným výrazovým aj štýlovým chameleónom. Presvedčil v hlavných postavách v tituloch ako Tulák Chaplin, Nižinskij – Boh Tanca, Za hranicami hriechu /Bratia Karamazovci, veľkých, obľúbených klasických baletoch ako Labutie jazero či Luskáčik. V tento večer sa premenil na elegantného, klasického tanečníka s ladnými pohybmi, ktorý veľmi dobre cíti hudbu – nielen výraz, doby, ale aj tempo. Pieseň sa totiž vyznačuje častými spomaleniami a následnými návratmi „a tempo“ (do pôvodného tempa), ktoré boli v podarí tanečného páru pôvabne zosúladené. Aj Korotkovova tanečná partnerka Lilit Hogtanian je emocionálne zrelá a jej výnimočnosť v tomto diele sa ukázala napríklad aj v práci s rukami, ktorých ladnosť v každom pohybe bola pôsobivá. Kým teda prvá choreografia Igora Holováča bola postavená ako intímna spoveď a skúmala vnútorné ľudské pochody, tento tanec bol inou variáciou na tému láska – čarokrásna nostalgická rozlúčka s vrúcnymi slovami muža „nezabudni na mňa“. Obe predstavili odlišný svet tanca a obe boli výnimočné.

Len pár dní chýbalo do premiéry opery Aida na pôde Slovenského národného divadla, brány ktorého sa uzatvorili 9. marca 2020. Premiéru Dvořákovej Rusalky však Opera SND stihla a tak sme počuli aj ústrednú nádhernú áriu Rusalky z prvého dejstva „Měsíčku na nebi hlubokém“ v podaní sopranistky Kataríny Flórovej, ktorá si v lyrických polohách určite vyžaduje mäkší, nežnejší a precítenejší výraz, dramatické časti árie, rozsah a intonácia však boli zvládnuté presvedčivo.

„Turné“ Komorného telesa Opery SND uzavrelo sprevádzanie Miroslava Dvorského, ktorý interpretoval pieseň Eduarda di Capua ‘O sole mio. A mnoho ľudí z publika verno s ním. Niekedy je skutočne ťažké presvedčiť ľudí v hľadisku (najmä tú ženskú časť), že je racionálnejšou alternatívou spievať si doma v sprche ako pár metrov od maestra Dvorského, pretože tenorové výšky spievať profesionálne nedokáže len tak hocikto iba preto, že pociťuje enormný tok radostných emócií v hrudi a chce s nimi spontánne von… Škoda. Mohol to byť pekný zážitok počuť Miroslava Dvorského spievať ‘O sole mio.

Komorné teleso, ktoré doposiaľ sprevádzalo účinkujúcich, vystriedalo Violončelové sexteto Opery SND v zložení: Jan Pospíšil, Katarína Zajacová, Katarína Kozelková, Branislav Bielik, Peter Michoněk a Martin Prievalský. Mohutný zvuk šiestich violončiel znel skutočne bravúrne. Tieto nástroje sa ukázali vo svojej plnej kráľovskej sile a hráči disponovali excelentnou technikou. Sopranistka Eva Hornyáková už ukázala, aká je jej hlavná devíza: aj v árii Lauretty z prvého dejstva Pucciniho opery Gianni Schicchi „O mio babbino caro“ predviedla precítené lyrické miesta s nádhernými, vyváženými pianissimami, sebaisté oktávové skoky, mimoriadne čistú intonáciu a ak by na záver orchester ešte viac spomalil a potiahli to spoločne do pietnejšieho charakteru interpretácie, bola by táto obľúbená ária absolútne dokonalá. Bravo z publika bolo však zaslúžené, interpretácia to bola nádherná.

Divácky jedno z najatraktívnejších čísel odspievala Monika Fabianová záverom koncertu. Carmen bude vždy veľkým lákadlom pre publikum a Habanera je spopularizovaný názov pre áriu „L‘amour est un oiseau rebelle“, ktorú Carmen spieva, keď sa na pódiu objaví po prvýkrát. Počuli sme ju aj v tento večer presne v takej podobe, akej má znieť – energickej, príťažlivo zvodnej (aj vizuálne) – Fabianová bola v červenej róbe ozajstným lákadlom. V rámci Suity pre violončelové sexteto večer zakončil Tanec Toreadorov v podaní slovenských „The Six Cellos“ teda Violončelového sexteta Opery SND.

Tým sa končila len „vážna“ časť koncertu: po krátkej pauze (niekedy sa už aj toto slovo bojím vysloviť – znie to ako desivý strašiak, po tej šialene dlhej covid-pauze bez kultúry) mladšej časti publika zahral Daniel Fischer s kapelou Orchester Jeana Valjeana. Jeho hosťami boli Andrea Bučko, ktorá po mame „zdedila“ nielen bohovský vokál, ale aj veľmi dobrý zmysel pre rytmiku a herečka Dominika Kavaschová.
Niekoľkohodinový program trval do neskorých večerných hodín a bol to naozaj skvostný divadelný žúr so všetkým, čo k nemu patrí. Akoby si divadelníci, aj publikum, chceli dychtivo tú trojmesačnú absenciu počas jediného večera nahradiť. Myslím si, že sa podarilo…

Zuzana Vachová
Zdroj foto: SND – Zuzana Fischerová, Juraj Žilinčár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno