Štvrtý abonentný koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (15.12.2023) bol venovaný 70. výročiu Detského a dievčenského speváckeho zboru Slovenského rozhlasu. Znel už tradične pod taktovkou dirigenta Adriana Kokoša, ktorý sa zaslúžil o to, aby zbor dodnes fungoval.
Vždy to bol v minulosti prvotriedny zbor, ktorý našu krajinu reprezentoval aj v zahraničí, no bol len kúsok od toho, aby zanikol. V čase, keď bol Adrian Kokoš poslucháčom na VŠMU, oslovila ho pedagogička, zbormajsterka, vynikajúca korepetítorka Blanka Juhaňáková, že v Slovenskom rozhlase potrebujú nového zbormajstra. V roku 2004 totiž zbor prestal existovať, no Slovenský rozhlas chcel jeho činnosť obnoviť, keďže teleso už pôsobilo v minulosti 50 rokov. Kokoš teda začal formovať nový zbor – od prvého speváka, cez repertoár a novozaložený zbor mal svoj prvý koncert 8. mája v roku 2004. Spievali na ňom Adriana Kučerová, Eva Dohnányi, Otokar Klein a hral Trnavský komorný orchester. Koncert, ktorý odštartoval novú etapu Detského speváckeho zboru SRo. Podarilo sa ho teda zachrániť, znovuobnoviť jeho činnosť a právom ho možno pomenovať ako „umelecké dieťa“ Adriana Kokoša.
Program koncertu bol rozdelený na dve časti. V prvej si obecenstvo mohlo vypočuť prierez histórie zboru, ktorý formovali štyri dirigentské osobnosti, repertoáru zborovej tvorby, väčšinou slovenských autorov, v druhej zazneli vianočné piesne v úpravách pre zbor a symfonický orchester. Sólistami večera boli sopranistka Adriana Kučerová, sopranistka Marianna Prievozníková Geleneky, barytonista Roman Krško, flautistka Ajna Marosz a herec Martin Šalacha, ktorý hral v Kubičkovej opere čerta.
Večer otvorila Zdravica Ondreja Francisciho, ktorý v roku 1953 zbor založil – niesol názov Detský spevácky zbor Československého rozhlasu. Nebol to však nový zbor, v tomto roku už Francisci mal založený detský zbor, ktorý začal fungovať pod Československým rozhlasom, a to bol aj dôvod, prečo zmenil názov. Po optimisticky ladenej Zdravici Francisciho nasledovala „jazzová omša“ Boba Chilcotta. Je to jazzovo ladená kompozícia pre zbor, ktorá je v zboroch obľúbená, teší sa popularite aj u poslucháčov. V programe bol uvedený výber – Kyrie bolo rytmicky svižné, synkopy zbor spieval s dobrými akcentmi, podarilo sa im dosiahnuť prirodzený jazzový feeling. Práve synkopy a jazzové frázovania sú prvky, ktoré robia zborom, zväčša orientovaným na klasickú hudbu, problémy. No tento zbor ich vyspieval nenútene a mimoriadne muzikálne. Kontrastná časť Sanctus zmenila náladu, je náročná najmä na výšky – v podaní speváčok a spevákov boli vyspievané čisto a s peknými legátami. A záverečná časť z výberu A Little Jazz Mass bola Benedictus, ktorá je charakteristická jazzovými harmonickými postupmi. Čiže opäť odklon od tradičného spevu, ktorý si vyžaduje nielen dobrý sluch, ale i vzájomné počúvanie sa v telese. Teleso dokázalo, že aj k tomuto ich vedie zbormajster a dirigent Adrian Kokoš, teda nielen k čistému spievaniu, ale i vzájomnej súhre, počúvaniu jednotlivých hlasov a citu pre nové harmónie. Čo ešte bolo od prvých chvíľ zjavné, bol vynikajúci balans jednotlivých hlasových skupín a kultivovanosť prejavu členov zboru. Dosiahnuť takúto rovnováhu, najmä dynamickú, to, aby žiaden z hlasov neprevyšoval v skupine, je mimoriadne ťažká úloha. No práve preto je zborové spievanie také krásne, ak sa to podarí, potom dosiahli tú najvyššiu métu. A v Detskom a dievčenskom speváckom zbore Slovenského rozhlasu sa tento balans podarilo docieliť.
Počuť pomedzi jednotlivé skladby výpovede speváčok, ktoré si spomínali na to, ako začínali v zbore, na dirigentov, ale i začiatky dnešného, dlhoročného dirigenta, ktorý nanovo zbor vybudoval, bolo dôstojným a poučným prvkom koncertu. Človek možno až vtedy uvedomil, koľko práce vedenie a udržiavanie takéhoto súboru, obnáša.
Víťazoslav Kubička je skladateľ, ktorý sa často objavuje v repertoári zborov, jeho Otče náš je prekrásna, dojímavá skladba. Klavír v ňom má dominantnú úlohu – rovnako ako v predchádzajúcej skladbe večera na klavíri hrala skúsená korepetítorka Denisa Hložek, ktorá so zborom spolupracuje od roku 2012. Jej frázovanie bolo citlivé, v pravej ruke bolo počuť melodické motívy, ktoré zbor spieval, v ľavej harmonickú oporu. Vyžaduje si to jednotné dýchanie fráz – ako na strane inštrumentálneho sprievodu, tak na strane zboru, vedeného dirigentom. Táto interpretácia bola nielen intonačne čistá a pekne vyspievaná, ale i plná vrúcnych citov a intimity – presne taká, ako skladateľ Kubička dokáže obsiahnuť vo svojej tvorbe. Vyslúžila si, právom, obrovský potlesk.
Fryderyk Chopin a jeho Życzenie, op. 74 má optimistickejší charakter ako väčšina jeho klavírnej tvorby. No v melodike cítite vplyv ľudovej hudby, povýšenej do krásnej formy. Dirigent viedol zbor k precítenej agogike, najkrajšie boli miesta, kedy zbor koncom fráz spomalil tempo. Tieto prvky nie sú záležitosťou partitúry a presného vypočítania páuz. Sú to rýdzo muzikantské danosti, ktorými Kokoš disponuje a vedie k precítenému prejavu aj členov zboru. Podarilo sa mu dosiahnuť vzácnu symbiózu vyrovnaného, prekrásneho frázovania v oblúku, postupne sa spomaľujúceho až po pauzu, s nádychmi, s potrebnou, no nie ostrou akcentáciou v kolísavej 3/4 metro-rytmickej štruktúre a pritom zachovať aj ľudové prvky. V skladbe Życzenie, teda Želanie, sme si krajšiu interpretáciu ani nemohli želať.
Nasledovali dve ľudové piesne v úprave Alexandra Moyzesa. Milá moja a Ej, zalužicki poľo. Milá moja znela bez inštrumentálneho sprievodu. Je to ťažká úprava, polyfonická, v ktorej si kontrujú skupiny hlasov s melodikou odlišného charakteru, rovnako je náročná na rytmus, aby sa jednotlivé hlasy v koordinácii stretli, no interpretácia v podaní zboru bola fascinujúca – bezchybná a energická. Známa ľudovka – to bol stret kultivovanosti prejavu a folklórnych prvkov. Vokálny prejav ostal v klasickej podobe, no výrazovo a celkovým charakterom mal blízko k ľudovej hudbe. V rezkom móde pokračoval program aj v piesni Tanec leta litovského hudobného skladateľa Benjaminasa Gorbulskisa. V radostnej nálade sme ostali a bolo cítiť, že tento skladateľ je ovplyvnený tiež folklórom, a boli to zrazu úplne iné harmónie, ale aj rytmus. Autor samotný bol nielen kapelmajster, skladateľ, ale i spevák, takže vedel, čo pre vokály môže písať. Jeho Tanec leta bol plný nečakaných intervalových postupov – skokov, čo program výrazne spestrilo. Rovnako i ďalšia pieseň – rumunská ľudová pieseň Coborâi din deal în vale, s tlieskaním zvýrazňujúcim netradičnú rytmickú štruktúru. Doby v tejto piesni neboli také pravidelné, ako to poznáme z našich piesní, no predsa ich zbor zvládol presvedčivo. Okrem toho, jednotlivé verše sa opakovali raz vo forte, v ďalšom opakovaní v piáne, ktoré bolo vyvážené a plynulé. Pieseň roztlieskala aj publikum a uzavrela program charakteristický ľudovou nôtou.
Wolfgang Amadeus Mozart: Alleluja z moteta Exsultate, jubilate, K. 165 navodila duchovnú atmosféru Vianoc. Mozart skladbu skomponoval počas návštevy Milána a mnohí muzikológovia dielo označujú za klenot. Práve záverečná časť moteta je vysoko hodnotená a obľúbená v repertoáre sopranistiek. Na pódium nastúpili členovia Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a sólistka Adriana Kučerová. Alleluja je v rýchlom tempe Allegro, bola napísaná pre vtedajšieho talentovaného talianskeho kastráta Venanzio Rauzziniho, ktorý disponoval pevným hlasom aj vo výškach. Speváčka sa skladby zhostila s istotou, radostným výrazom, čistými výškami a pekne vyspievanými koloratúrami. Orchester hral v štýlovo čistej interpretácii typickej pre klasicizmus, s kontrastmi, bez pátosu, jednotlivé skupiny motívy dobre vyspievali a mali vynikajúci ťah, taký potrebný pre dosiahnutie radostného výrazu v rýchlom tempe – mimochodom, záverečná časť je zostavená práve opakovaním jediného slova, Alleluja. No vždy keď ste ho nespočetne krát v opakovaní počuli, vždy znelo pútavo a výrazovo sugestívne.
Záver prvej časti koncertu patril tvorbe Eugena Suchoňa – výberu z cyklu Varila myšička kašičku. Desať piesní, ktoré uviedli, boli výzvou – inštrumentálnou i speváckou. Suchoň ako modernista dokázal skombinovať dva žánre, zachovať „príchuť“ ľudového charakteru, no v inštrumentácii a harmónii, bol moderný, najmä v medzihrách využil netradičné prvky. Piesne v rýchlom tempe striedali pomalé, v ktorých vyniklo sólo, počuli sme aj dojemnú uspávanku Haju, haju, hajušky, až po záverečné dve svižné piesne – Kolo, kolo mlynské a Ťap, ťap ťapušky. Zorientovať sa v tejto inštrumentácii, nástupoch a moderných prvkoch v inštrumentácii i harmónii, si vyžaduje veľké skúsenosti. A zbor tieto piesne zaspieval suverénne a s veľkým espritom. V Suchoňovej tvorbe dokázal, že sa dobre orientuje aj v moderných úpravách, dokáže vnímať orchester a aj keď ide o zložitú úpravu v štruktúre, vie nastúpiť presne a nestratiť sa v priestore.
Po prestávke nasledovali koledy a vianočné piesne. Program otvorila dvojica piesní v úprave slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej Vianočný trh a Narodil sa Kristus Pán. Prvá predstavuje súbor kolied upravených pre symfonický orchester, ktorý sa začína známou piesňou Nesiem vám noviny, počuli sme aj Búvaj dieťa krásne – úpravy Ľubice Čekovskej nie sú tuctové, no ani nie „prehnane“ súčasné, zachovávajú ducha a charakter týchto známych piesní. Rada využíva plechové, ale i drevené dychy, tému delí medzi jednotlivé nástrojové skupiny, aby sa nakoniec stretla v ľubozvučných, mäkkých sláčikoch, často využíva bicie nástroje, aby podporila temperament, ale i farbu skladieb, jej práca s jednotlivými hlasmi v orchestri je unikátna. Je zjavné, že v kontrapunkte je dobre školená a všetky práce v jej aranžovaní majú zmysel. Sú to úpravy, v ktorých okamžite cítite „ruku skladateľa“, nie dnešné moderné, technologické úpravy, ktoré za vás pripraví moderná technika.
Druhá koleda, ktorá zaznela, bola v úprave pre sólo hlas, zbor a orchester – publikum mohlo obdivovať najmä čisté, svietivé výšky sopránov, ktoré pekne korešpondovali so sólistkou. Forma recitatívu bola doplnená atraktívnym, farebným orchestrálnym zvukom. Ako sme už spomenuli, Ľubica Čekovská nie je autorka, ktorá pripravuje štandardné aražmány, využíva rôzne prostriedky na to, aby zvuk spestrila, no pritom zachováva ducha skladieb.
V ďalšej skladbe sa predstavila Ajna Marosz v Koncerte c mol pre zobcovú flautu, sláčiky a basso continuo, RV 441 Antonia Vivaldiho. V mladučkej hráčke na zobcovú flautu sa snúbi nielen dôsledná technika, príprava a virtuozita, ale i veľká dávka muzikality. Dokáže tento nástroj ovládať v rýchlych tempách a pritom nestratiť tak potrebnú spevnosť. V tradičnej časti koncertu, otvárajúcou sa rýchlou časťou predviedla nielen obdivuhodné rýchle behy, ale i prácu s ozdobami a skvelú komunikáciu s orchestrom. Vivaldi bol autor, ktorý bol mimoriadne invenčný v melodike, spevný, dokázal vystihnúť rozmanité nálady – práve v nich vynikala Ajna Marosz, rovnako ako v pomalej časti koncertu. Dlhé tóny na konci fráz zneli s mimoriadnym citom, vyspievané, pritom nehrala ich s romantickým pátosom, aj keď charakter témy k tomu jasne zvádza. Dokázala udržať štýlovú interpretáciu, jej hra spĺňala kritériá barokovej estetiky, no zároveň s príjemnými odchýlkami, čím podčiarkla skladateľovu osobitosť. Tretia, rýchla časť, bola opäť technicky náročná, striedala pasáže v rýchlom tempe s náročnými intervalovými skokmi, ktoré sa opakovali, so spevne melodickými partmi. Ajna nehrá tým bezduchým virtuóznym spôsobom a ak sa aj v jej interpretácii vyskytli v prvej či druhej časti mierne technické nedostatky, v jej prípade to rozhodne možno prepáčiť – jej muzikalita predčí akékoľvek menšie zaváhania technického charakteru.
Výber z veľkolepého, prekrásneho diela, detskej opery Betlehem, op. 181 Víťazoslava Kubičku ponúkli v Slovenskom rozhlase s príťažlivou dramatizáciou. Okrem spevu so sólistami – Mariannou Prievozníkovou Geleneky a Romanom Krškom, obsahuje časti s hovoreným slovom. Sopranistka má veľmi pekný materiál, svetlý, jasný hlas, vo všetkých polohách vyrovnaný a znelý. Jej výšky sú pevné, sebaisté – jej spev Jesu Kriste mal v sebe duchovnú hĺbku, ale i potrebnú naliehavosť, bol odstupňovaný a keď sa k nemu pridal orchester, bolo to vskutku veľkolepé. Dopĺňal ju barytonista s farebným, objemným hlasom, s ktorým vie výrazovo veľmi presvedčivo pracovať. Krško je typ speváka, ktorý využíva nielen volumen, ale i dynamické kontrasty a bohaté škály farieb. Intímne, tiché časti sa striedajú s radostnými (Čo to vonku žiari), pričom Kubička nepracuje s veľkým orchestrálnym zvukom. Dokáže si poradiť s úspornými, no o to výpovednejšími inštrumentálnymi prvkami. V sprievode sme počuli melodické fragmenty, dômyselnú prácu so sláčikovými nástrojmi, podarilo sa mu týmto spôsobom uchovať čistotu témy a textov.
Výber z Vianočných kolied Toma Kennedyho (Christmas Carols) je zbierkou kolied upravených pre orchester (na koncerte znela prvá z troch zbierok). Niektoré z kolied majú v sebe gospelové prvky, no orchester zvolil kultivovanejšiu verziu prevedenia. Veľmi dobre a čisto zneli najmä plechové dychové nástroje, ktoré mali často funkciu vyspievania ústrednej melódie. V prvej zbierke je aj Tichá noc, no vo výbere chýbala – napokon, počuli sme ju v závere v úprave Ľubice Čekovskej. Mne osobne boli najznámejšie Oh, Come, All Ye Faithful a Joy to the World, všetky však mali spoločného menovateľa – ak ich aj nemusíme tak dôverne poznať, okamžite evokujú vianočnú náladu.
Boli to „univerzálne“ koledy, ktoré fungujú na celom svete okamžite. Nálada, stavba, atmosféra – tak, ako predchádzajúci blok, tak i záverečné piesne, evokovali radosť a láskyplné sviatky. Záverečnú štvoricu skladieb upravovala skladateľka Ľubica Čekovská. Kling Glöckchen sa začala tradične, aby potom autorka rozvinula svoju skladateľskú fantáziu. Nemecké Rolničky striedala jedna z najznámejších a najspievanejších piesní na svete – Jingle Bells, aby koncert uzavreli slovenské vianočné piesne – Vianočná (O prímerí) od Miroslava Žbirku a Tichá noc, obe v úprave skladateľky Čekovskej. V Žbirkovej piesni skladateľka podčiarkla lyrickosť skladby flautovými sólami, jemnými pizzicatami v sláčikových nástrojoch, melódia vo vysokých polohách a sólových hlasoch spolu s inštrumentálnym sprievodom pôsobila ako pohladenie. Spomalením tempa oproti originálnej piesni vynikla pieseň ešte dojemnejšie a legáta v melódii boli v podaní zboru dôsledne vyspievané. A na záver naša (ale nielen naša) najobľúbenejšia Vianočná pieseň, v ktorej medzi sólistami dominoval farebný hlas Romana Kršku, v precítenom piáne sme počuli zbor a citlivo zapracovaný orchester so známymi melodickými fragmentmi.
Zbor pod vedením Adriana Kokoša publiku predviedol, že sa rozvíja nielen technicky, ale i výrazovo a najmä žánrovo – program, ktorý pripravili, zahŕňal rozmanité, pestré žánre, od upravených ľudoviek, cez súčasnú tvorbu domácich (ale i zahraničných) autorov, Vianočné piesne a koledy, schopných odovzdať duchovné posolstvo i radosť – nech už zneli v akomkoľvek jazyku. Hudba je v tomto prípade univerzálna.
Matúš Trišč, Zuzana Vachová
Foto: archív Adriana Kokoša
