Šéfdirigent Daniel Raiskin v cykle Hudba troch storočí uviedol aj 2. Symfóniu Jeana Sibelia. Seversko-talianska príchuť kombinovaná s romantizmom, ktorý skladateľ dokázal v tom najlepšom využiť, zneli v podaní Slovenskej filharmónie kompaktne, prepracovane, no hlavne nie nudne ani jednotvárne.

Následky pandémie, žiaľ, opäť cítime v koncertných sálach. Hoci nie v takom intenzívne mrazivom rozmere, ako na nás doliehala v prvej a druhej vlne, no predsa, pohľad do poloprázdnej – optimisti by zrejme tento výraz nahradili blahosklonne, poloplnej sály Reduty, vyvolal smútok. Najmä preto, že šéfdirigent Daniel Raiskin na svojom koncerte v cykle Hudba troch storočí predstavil originálnu koncertu dramaturgiu. Jeho snaha uviesť divákom aj menej známe diela je zjavná a keď si predstavíme, že ešte pred pár týždňami boli sály priam preplnené a obecenstvo plnými dúškami nasávalo hudobné umenie ruka v ruke s pocitom slobodného nádychu, stiesňujúci pocit z dvojice abonentných koncertov – 11. a 12. novembra, sa nedal z atmosféry jednoducho vymazať. Limitovaný počet – 250 možných divákov, v sále je citeľný a takéto diela si zaslúžia mohutnejšiu spätnú väzbu zo strany publika, väčší príjem i výdaj energie, no napriek všetkému – hráči pod taktovkou šéfdirigenta zo seba i pred poloprázdnou sálou vydali absolútne maximum.

V úvode zaznela orchestrálna miniatúra Snenie Alexandra Skriabina, prvé dokončené symfonické dielo ruského skladateľa. Jeden z najkontroverznejších a zároveň najinovatívnejších autorov ruskej hudby 20. storočia, v začiatkoch svojej tvorby ovplyvnený romantizmom, neskôr modernou hudobnou rečou, či už impresionizmom, atonalitou, no najmä synestéziou. Spájal farby s rôznymi harmonickými tónmi, preto ak dokážete „vidieť“ za jeho dielami ešte ďalší obsah a precítiť ich farebnosť (nielen inštrumentálnu), otvorí sa vám ďalšie spektrum. Miniatúru Snenie, op. 24 skomponoval v roku 1898 a vzbudila pozornosť Rimského-Korsakova, ktorý ju v tom istom roku premiérovo uviedol v Sankt Peterburgu.


Korsakova zaujala schopnosť inštrumentácie Skriabina a netradičné harmonické postupy, ktoré v skladbe použil. Hoci nikdy predtým pre orchester nekomponoval, dokázal pracovať mimoriadne farebne – či už so skupinami nástrojov alebo dynamikou. Na ploche malej miniatúry Raiskin doslova „maľoval“ od úvodného pianissima v dychoch – flauty, hoboje, klarinety (od minulého koncertu si dychári značne polepšili a zneli intonačne čisto, dokonca aj v dynamicky ťažko hrateľných partoch – a to nehovoríme len o titulnej skladbe koncertu, no celkovo), následným vrstvením zvuku, postupným pridávaním sláčikov, pekne zahraným hobojovým sólom, kontrapunktom v melodickej línii až po gradáciu vo fortissime. Práve v oblúku gradácie vie Raiskin mimoriadne citlivo pracovať s tempom a dynamikou tak, aby vytiahol do popredia nielen farbu, no i všetky ostatné výrazové prostriedky na zdôraznenie vrcholu kompozície. A umne ju potom stiahnuť späť. Ruskej hudbe jednoducho rozumie a pod jeho taktovkou naši filharmonici zahrajú diela týchto velikánov stále presvedčivo – či už sú to mohutné symfonické skladby alebo miniatúry, vždy je to zážitok.

Alexander Mosolov a jeho tvorba sa spája s avantgardou, od ktorej sa však neskôr výrazne odklonil pod vplyvom politických tlakov. Bývalý rebel a opilec študoval na moskovskom konzervatóriu a svoje najúspešnejšie obdobie, čo sa týka tvorivosti, dosiahol ešte pred uväznením v pracovnom tábore v Gulagu, v ktorom bol od roku 1936 až 1937. Jeho futuristická kompozícia Fabrika z roku 1926 je mimoriadne odvážna – hoci v začiatkoch svojej tvorby bol ovplyvnený romantizmom, neskôr začal do svojich kompozícií implantovať ostinato. Stalo sa akoby jeho osobitým podpisom. Aj Fabrika je vystavaná na slede ostinát, ktoré využil na zobrazenie zvuku továrne. Rovnako s nimi pracuje aj v klavírnej sonáte. Po opustení pracovného tábora sa však prispôsobuje sovietskej estetike a úspech, ktorý mal naštartovaný v začiatkoch kariéry, už nikdy nezískal.

Koncert pre harfu a orchester vznikol v roku 1939 a už od prvých taktov sme mohli spoznať, že nesie znaky konvenčného, rutinného spôsobu komponovania, hraničiaceho až s demonštratívne nalinajkovaným romantizmom. Po rebélii, moderných prostriedkoch či snahe o objavovanie nových hudobných možností žiadna stopa, je to skrátka opus, ktorý zapadol do vtedajšej ideológie snivého, rozprávkového, unisonovo vedeného sovietskeho idealizmu. Koncert pred vojnou v premiére uviedla ruská harfistka Viera Dulová, no keďže partitúra sa stratila, skladba upadla do zabudnutia. Znovu ju objavili, rekonštruovali a uviedli dirigent Arthur Arnold a americká sólistka Taylor Ann Fleshmann, ktorí ju za sprievodu Moskovského symfonického orchestra uviedli v januári v roku 2019 v Moskve.

Motiváciou, prečo tento koncert uviesť aj na Slovensku, bolo nepochybne prezentovať hráčske kvality sólistky Kataríny Turnerovej, poprednej slovenskej harfistky, ktorá je členkou orchestra Slovenskej filharmónie. Pravidelne koncertuje doma i v zahraničí ako sólová i komorná hráčka, vydala niekoľko CD, vrátane Royal Harp s harfovými koncertmi majstrov 18. storočia a Canto Amoroso s pôvodnou harfovou tvorbou slovenského autora Milana Nováka. Ak už totiž Mosolov musel tvoriť šablónovito a v orchestri je to priam klišé, v sólo parte akoby sa snažil oslobodiť. Na sólistku kladie vysoké technické nároky a Turnerová je hráčka, ktorá ich zvládla bravúrne. Disponuje sebaistým prejavom, z nástroja dokáže dostať široké spektrum farieb, s orchestrom je veľmi dobre rytmicky zladená, v sólových častiach vynikla vďaka koncentrovanému prejavu.

V štvorčasťovom koncerte pracuje autor priam schematicky – často sme počuli tému v harfe, ktorú potom zopakoval v orchestri, bez akejkoľvek invencie. Najhoršie na tom všetkom bolo, že kdesi vo vnútri sme ako poslucháči vždy vedeli, že je to remeselne zručný skladateľ, ktorý by sa mohol vyjadriť aj inou hudobnou rečou, nie takto šablónovo, miestami až naivne, no v historických súvislostiach konal tak, ako konal. Predsa však – kadencie v podaní harfistky Turnerovej mali v sebe krásu i technickú vyspelosť, kým opäť nenastúpil ideologicky podkutý orchester. Ten miestami svojou „trblietavosťou“ a pozitivizmom pripomínal ruskú rozprávku Mrázik. Skrátka, hlavne nič komplikované, len po povrchu plávajúca, príjemne, simplicitne skomponovaná scénická, farebná, vzletná hudba, dokonca, skladateľovi nemožno ani vytknúť neschopnosť pracovať s orchestrom, zmysel pre inštrumentáciu, no niektoré časti boli skutočne intelektuálnym utrpením. Záchranou bola skutočne jedine sólistka a fakt, že z hľadiska historického je potrebné pripomenúť si aj takéto okolnosti, za ktorých autori museli v minulosti komponovať. Možno súčasnej mladej generácii sloboda evokuje oklieštené významové konotácie v zmysle slobody slova či cestovania, no nikdy by im nenapadlo, že sa týkala i umeleckej tvorby.

Koncertný večer po prestávke vyvrcholil ozajstným majstrovským dielom – Symfóniou č. 2 D dur, op. 43, Jeana Sibelia. Priznám sa, pre Sibelia mám zvláštnu slabosť – jeho symfonická tvorba má v sebe nevysvetliteľnú mágiu, neobyčajnú silu pritiahnuť svojou vnútornou meditatívnou rovinou, v ktorej to neustále vrie. To, čo sa javí v jednom hudobnom toku ako skryté kdesi pod povrchom, no zároveň cítite z hudby silné emócie, ktoré je potrebné odhaliť až na kosť, vytvára účinný psychologický protipól. Skrátka škandinávska osobitosť, ako ju poznáme v hudbe, filmoch aj ľuďoch. Navonok kamenno chladné, má v sebe obrovský tok emócií, o ktorom len tušíte a zrazu, v nečakanej chvíli vybuchne ako sopka. Samotný skladateľ povedal práve o svojej druhej symfónii, ktorá patrí medzi jeho najznámejšie a najčastejšie uvádzané diela, že je akousi jeho duševnou spoveďou. Paradoxne, u nás jeho diela počujeme veľmi zriedka, no práve vďaka súčasnému šéfdirigentovi svitá na krajšie časy. (Slovné spojenie svitá na krajšie časy vzniklo zjavne pod silným vplyvom Mosolova a jeho vynútenej koncepcie tvorby, za čo sa redaktorka čitateľom ospravedlňuje, no bolo to myslené v úprimnej rovine…).

Sibeliova najdlhšia symfónia, hoci sa to možno navonok nezdá, pretože ak ju vnímate čisto pocitovo, úplne sa do prúdu hudby ponoríte, je vystavaná na prísnej logike. Dômyselnosť, s akou vo vnútri poprepájal ústredný motív a vystaval, vygradoval nielen prvú vetu symfónie (Alegretto) do monumentálneho celku, ale aj celé dielo, vrátane finálnej časti, je obdivuhodná. A presne túto vnútornú štruktúru Daniel Raiskin pochopil a už úvodný trojtónový motív symfónie chápal ako základný stavebný materiál – pracoval s ním v rôznych podobách a dával si záležať, aby sa objavoval presne podľa Sibeliových predstáv. Orchester dokázal zachytiť sugestívny výraz v sláčikoch, zneli s adekvátnou naliehavosťou, aká je pri jeho hudbe potrebná. Fascinujúca bola aj precízna práca s tempami, ktoré dodržiaval – nie však schematicky, s matematickou presnosťou, no plynúce s prirodzenej muzikality. Raiskin dokonale rozumie Sibeliovej duši aj hudbe.

 

Druhá časť, Tempo Andante, ma rubato, nemá ďaleko od programovej hudby – a v tomto prípade sa už musíme pristaviť aj pri vysvetlení okolností symfónie, za akých vznikla. Ako uvádza Ivan Marton v bulletine – skladateľ dostal v júni 1900 zvláštny list, ktorým ho neznámy priaznivec vyzval, aby nadchádzajúcu jeseň i zimu strávil na tvorivom pobyte v Taliansku, v krajine, kde sa umelec naučí spevnosti, harmónii, plasticite a symetrii línií. Je to zem, kde aj ohavné je krásne.“

Pisateľom listu bol slobodný Axel Carpelan, mecenáš umenia a ctiteľ Sibeliovej tvorby. Pre skladateľa zabezpečil štipendium, ktoré tvorca využil a vo februári 1901 vycestoval do talianskeho mesta Rapallo neďaleko Janova, kde si s rodinou prenajal horskú vilu. Sibelius sa pustil do intenzívnej práce na novom symfonickom diele a práve počas komponovania druhej časti sa výrazne objavujú témy, o ktorých uvažoval počas prechádzok v prírode. Pôvodne chcel skomponovať symfonickú báseň na motív Dona Juana, no svoj zámer zmenil a zložil klasickú symfóniu. „Don Juan. Sedím v súmraku vo svojom paláci, prichádza hosť. Kamenný hosť. Pýtam sa ho, opakovane, kto je. Žiadna odpoveď. Usilujem sa ho rozptýliť. Mlčí. Napokon cudzinec začína spievať. Až vtedy ho Don Juan spoznáva: je to smrť.“ Na ten istý papier, kde tieto slová Sibelius písal, napísal tému pre fagot, ktorá sa ozve v druhej časti symfónie. Pizzicata v kontrabasoch, ktoré otvárajú túto časť, neustále znejú – aj počas spomínanej témy fagotu (vynikajúco interpretovaná Petrom Kajanom), následný hudobný dej a dráma v sláčikoch a plechových dychoch prináša bôľ a vnútornú tragédiu. Hoci nemožno polemizovať o programe k tejto vete, pri vzletnejšej obrazotvornosti, by sme si z hudby, vzhľadom na okolnosti, mohli predstaviť aj smrť a vzkriesenie. Niečo také sugestívne, tragické a zároveň pokojné a presvetlené, si priam pýta program – ak už nie sprievodný, priamo od autora, tak určite v mysliach poslucháča. A to je neklamný dôkaz, že filharmonici pod taktovkou šéfdirigenta vložili do interpretácie diela maximum.

Technicky náročná tretia časť Vivacissimo – Lento e grave prináša nepokoj a figúry v rýchlom tempe, pričom šéfdirigent hráčov nešetril. Nastavil ho správne, aby efektnejšie vynikol kontrast s lyrickou časťou s hobojovým sólom (prekrásne interpretovaným – no v prípade Matúša Veľasa to nie je prekvapením, je to vždy radosť počúvať jeho sóla). Striedania dramatických, rýchlych momentov, ktoré v tejto časti doslova vybuchujú – po idylickej lyrike sa opäť vráti frenetické scherzo, ukázalo orchester vo výnimočnej interpretačnej kvalite: technickej i výrazovej. Počuli sme bezchybné sóla, prekrásne, s čistou intonáciou zahraté dychy – plechové aj drevené, rytmicky pregnantné nástupy, ťažké figúry v sláčikoch zahraté s bravúrou a vyspelosťou, no i pekne stavané melodické party, skrátka, ukážkovú interpretáciu.


Finálne, Allegro moderato s nástupom bez pauzy, je logickým vyústením Sibeliovej symfónie – akoby všetky tri časti smerovali práve k tomuto momentu. Triumfálnym témam, ktoré filharmonici dokázali s presvedčivosťou a hĺbkou viesť: nádherné, široké kantilény s plným zvukom. Durovej, víťaznej tónine dali energiu, z ktorej bolo po trúchlivých a bôľnych zápasoch opäť cítiť chuť žiť. Seversko-talianska príchuť kombinovaná s romantizmom, ktorý Sibelius dokázal v tom najlepšom využiť, zneli v podaní Slovenskej filharmónie kompaktne, prepracovane, no hlavne nie nudne a nie jednotvárne.

Raiskin sa stavia k dielam s pochopením, no najmä je to dirigent súčasný, dynamický a dokáže sa priblížiť modernému poslucháčovi bez toho, aby narušil predstavy autorov. Sibelius v jeho podaní bol ohromujúci zážitok. Ak ste náhodou o tento zážitok prišli, Streamboyz už záznam z koncertu zverejnili na webe, za našu redakciu odporúčame.

 

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno