Snímku Chiméra od talianskej režisérky Alice Rohrwacher som mal tú česť vidieť ešte minulý rok v posledných dňoch Cinematiku v Piešťanoch. Možno to bolo spôsobené únavou z intenzívnych festivalových dní a možno samotnou dymovou povahou filmu, ktorý ma premohol svojou neuchopiteľnou silou, že som mu v tom čase porozumel až v samom závere, čím si zvyšok filmu pre mňa doteraz uchovával isté tajomstvo. Napriek tomu šlo o jeden z najsilnejších zážitkov v rámci festivalu a nevedel som sa dočkať, kedy titul dorazí do širokej distribúcie, aby som sa naň mohol vrhnúť znova a o niečo lepšie pripravený. Ten čas nastal.
Synopsa filmu Chiméra: Angličan Arthur (Josh O’Connor) sa po odlúčení vracia medzi svojich talianskych priateľov, ktorí sa už nevedeli dočkať, kedy budú s využitím jeho daru môcť opäť nachádzať staroveké hrobky a kradnúť ich obsah, aby zbohatli na čiernom trhu. Vášnivý bádateľ Arthur by však zo všetkého najradšej získal čosi, o čom vie, že je takmer nemožné to nájsť.
Chiméra je skutočným kinom. Nabáda k premýšľaniu, vyžaduje si pozornosť a ostražitosť, uchyľuje sa k estetickej originalite a čo je veľmi dôležité, na rozdiel od väčšiny filmov z kategórie čistého umenia sa nebráni zdravej melanchólii.
Pri viacúrovňovej kráse filmu je dobré začať tým, čo je jasné na prvý pohľad. Režisérka Alice Rohrwacher nevyužíva filmovú surovinu na zachytenie svojich hrdinov a vyrozprávanie príbehu, ona z nej robí samostatne hodnotné umelecké dielo, obrazovými experimentmi dosahuje už hneď na úvod mieru poetizmu, ktorú možno prirovnať k novovlnovému filmu. V žiadnom momente však forma výraznejšie neprevyšuje obsah, a tak sa od naratívnej zložky snímky nevzďaľuje. To nám prináša kolektívne vnímateľné dielo, bez nutnosti si ho individuálne a celkom neriadene interpretovať iba pre seba.
Pri zobrazení talianskych tradícií film ponúka významovosť pre divákov s rôznou úrovňou znalostí. Som si istý, že som neporozumel mnohým implementovaným motívom a ich významom, no Chiméra ma za to nijako netrestá. Necháva ma užívať si aj jej komickú, takmer až kusturicovskú stránku. V našej slovenskej kinematografii by sme ju mohli prirovnať k cirkusovým motívom tvorby Ela Havettu a Juraja Jakubiska. Našťastie režisérka neupadá do anarchistického básnenia, ale stále v sebe dokáže nájsť dosť rozvahy, aby sa aj po veselých odbočkách vrátila k jadru svojho rozprávania.
Ošumelý svet, v ktorom sa fyzicky zanedbané postavy pohybujú, predstavuje priestor, kde sa stretávajú nepredstaviteľne staré tajomstvá s ľudským životom a poznaním, ktoré je obmedzené tak veľmi, že históriu dokáže vnímať iba cez strohé fakty a dáta. Iba Arthur ju cíti silnejšie než všetci ostatní. Vníma starovekú krásu a premieta si ju do svojej lásky Benjaminy, ktorú sa tak urputne snaží nájsť.
Film si rád odbieha od racionality. Postavy čiastočne podliehajú istej mágii, ktorú musíte prijať aj vy, ak nechcete stratiť niť. Snímka vás prevedie svetom na pomedzí živých a mŕtvych, ktorý je napriek svojej transcendentálnosti celkom pochopiteľný a lákavý na poznávanie. Silne emocionálny príbeh okolo Arthura bude napokon tou najväčšou odmenou za pozornosť, ktorú filmu venujete.
Popri všetkých éterických rovinách snímky sa tu nachádzajú aj tie, ktoré podliehajú prísnej logike a praktickému uvažovaniu. Nehovoriac o autentickom obraze vykrádačov hrobov – Tombaroli, na ktorom si autorka dala veľmi záležať. Postavy nemožno vnímať ako celkom slobodných bláznov, majú totiž svoje motivácie a ciele. Vedia čo chcú dosiahnuť a čo preto musia urobiť. Zrejme skutočnosť, že si snímka vyžaduje vašu plnú rozumovú aj emocionálnu participáciu, z nej robí na vnímanie náročné dielo. Nedáva vám totiž vopred vedieť, ako danú scénu vnímať, či srdcom alebo rozumom. Keď stratíte rytmus tohto striedavého rozprávania, možno si návštevu kina budete chcieť pre vlastné dobro zopakovať. Tak ako ja.
Dostávam sa k najdôležitejšej clivo romantickej rovine filmu. Arthura prepadávajú krásne sny o jeho Benjamine, ktorá sa pred rokmi stratila. Cítime tak, že v príbehu je medzera, chýba v ňom istý druh prežívania. Miesto neho vnímame len pokojný smútok so štipkou nevysvetliteľnej nádeje. Ešte poriadne nevieme, kto je Benjamina, no v starom pánskom sídle už Arthur spoznáva slobodnú matku Italiu. Jej úlohou vo filme je vyplniť prázdne miesto v Arthurovom svete, ale aj v príbehu, ktorý vnímame iba my. Do roly bola obsadená Carol Duarte, ktorá krásnu neohrabanosť Italie stelesnila tak neodolateľne, že dokonalo splnila účel postavy a filmu dodala jeden z vnútorne najpríťažlivejších rozmerov.
Príbeh Chiméry však nie je príbehom o šťastnom vyliečení rán z minulosti. Po celý čas nás výrazné detaily červenej nite a voľného vtáctva vedú k jedinému možnému koncu. Teraz už viem, že režisérkin zámer sa dá do značnej miery predvídať. Jej film sa však nikdy nesnažil prekvapovať zvratmi. Ak sa vám podarí odhaliť jeho smerovanie, môžete sa naplno vložiť do prežívania hlavného hrdinu, prejsť si s ním cestu rozhodovania, cestu za šťastím, z ktorej niet návratu. Popri všetkých nesporných hodnotách snímky Chiméra je táto jednou z najväčších. Je to dielo čistého umenia, ktoré dojíma a obohacuje celou svojou podstatou.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
