Búranie konvencií Slovenskej filharmónie

Slovenská filharmónia oslavovala pokrokovou, modernou dramaturgiou. Svetová premiéra Domu hudby v siedmich obrazoch Ľubice Čekovskej odovzdala publiku nielen kus histórie, ale i pozitívne posolstvo.

Otváracie koncerty 76. sezóny Slovenskej filharmónie (24. a 25. októbra 2024, recenzujeme druhý z dvojice koncertov) priniesli nápaditú, priam revolučnú dramaturgiu. Oslavy 75. narodenín orchestra Slovenská filharmónia pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina sa totiž neniesli len v tradičnom duchu – uvedením diel Antonína Dvořáka, Ludwiga van Beethovena, ale, na prekvapenie veľkej časti publika, druhá polovica večera v móde súčasnej hudby. Pre niektorých šokujúca, pre mnohých mimoriadne invenčná, hudobnou rečou moderná, výsostne súčasná, inštrumentáciou, témami, zvukom príťažlivá Ľubica Čekovská. Znela svetová premiéra jej diela, ktoré napísala špeciálne pri príležitosti narodenín Slovenskej filharmónie, jej okrúhleho jubilea. Ako sa sluší a patrí, hosťom prvej polovice večera bol svetoznámy sólista, aby sa tie konvencie predsa príliš nenabúrali – tentoraz Slovenská filharmónia siahla po 28-ročnom kanadsko-poľskom klavírnom virtuózovi, Janovi Lisieckom.

Slávnostný koncert sa začal Koncertnou predohrou Karneval Antonína Dvořáka. Práve Dvořákova 8. symfónia znela na historicky prvom koncerte Slovenskej filharmónie, ktorý sa konal 27. októbra 1949 v Historickej budove SND pod taktovkou Ľudovíta Rajtera. Profesor Rajter, ktorého spomenul v príhovore aj generálny riaditeľ Marián Turner, bol spolu s dirigentom Václavom Talichom poverený vedením Slovenskej filharmónie. Týmto dielom si inštitúcia tiež pripomenula Rok českej hudby.

Karneval je oslavou života a presne v tomto štýle interpretácie dielo poňal aj Daniel Raiskin. Nastavil svižné tempo, ktoré sa mu darilo udržať aj vďaka tomu, že ho zbytočne neprehnal. Iste, dá sa Karneval zahrať aj rýchlejšie, ale myšlienkovo je toto dielo viazané na oslavu života, nie na tanec v maskách. Aj preto mu prispeje prirodzená vitalita a sústredenie sa na jeho živelnosť v prvej téme a nezameniteľnú lyrickú vrúcnosť v kontrastnej druhej. Už úvodné forte v Allegre s presným nástupom bolo presvedčivé, rovnako tak vyzdvihnuté kontrasty v dynamike tohto tematického materiálu. S ľahkosťou hrali party skupiny prvých a druhých huslí, nosné a presné boli kontrabasy (len v gradovaní expozície sme začuli nečistý trombón – neutajiteľný, keďže bol vo fortissime). Raiskin dobre uchopil dramatickosť diela. S nádhernou spevnosťou znelo sólo huslí v kontrastnom, lyrickom tematickom materiáli. Interpretácii nechýbala vrúcnosť, taká typická pre Dvořáka, rovnako tak podčiarknutie prepojenosti tejto témy s prírodou. Vyzdvihnutie sólových drevených dychov (anglický roh), následne aj protihlasy drevených dychových nástrojov zneli mäkko a kompaktne. Nebola to rozvláčna, prehnane romantická interpretácia, no presne to, čo od tohto skladateľa očakávame – široká kantiléna, emóciami uveriteľná, nie patetická.

Skladateľ sa v gradácii koncentroval sa na prvú, živú, tému. Raiskin pedantne delil celky, ale rozumne, nehnal ich do frenetického zápalu. Sústredil sa na lesk orchestra (bohaté vyniknutie plechových dychov) a na zachovanie tanečného charakteru. Iste, boli postrehnuteľné aj nedostatky rytmickej koordinácie medzi sláčikmi a drevenými dychmi v dialogickom úseku rozvedenia, no tieto technické nedostatky sa dajú prepáčiť. Aj preto, že šéfdirigent nedohnal toto dielo do šialeného vytrženia, no ponechal jeho dramatickosť v kultivovanej a zároveň vitálnej podobe oslavy života.

Nasledoval Beethovenov Koncert pre klavír a orchester č. 3 c mol, op. 37, ktorý bol priestorom pre mladého klaviristu Jana Lisieckeho. Najmladší držiteľ ceny Leonarda Bernsteina a tiež ocenenia Young Artist Award časopisu Gramophone sa zapísal do povedomia ľudí najmä vysoko individuálnou interpretáciou Chopinových diel. Ak by ako prídavok na jeho koncertoch Chopin chýbal, asi by to ani nebol plnohodnotný koncert. Jeho zmysel pre budovanie gradácií, často nepredpokladané veľké, dramatické forte úseky v nokturnách, oproti prekrásnym, dychberúcim pianissimám, budia v mnohých síce búrlivé reakcie, no tento mladý interpret prináša konečne to, čo ho odlišuje od nastupujúcej generácie klaviristov: svojský, subjektívny pohľad na diela, ktoré ho líšia od uniformnej, technicky vycibrenej interpretácie, často bez potrebných emócií. Aj preto som bola zvedavá, ako si poradí s Beethovenom, dokonca mojím obľúbeným klavírnym koncertom – môže ma ktokoľvek presviedčať o iných klavírnych koncertoch tohto skladateľa, aj argumentovať, prečo sú iné lepšie, čo sa týka dialogických partov klavíra a orchestra, dômyselnosti výstavby, úchvatnej kadencie, virtuozity, mozartovsko stavaných plôch kontra vrúcnych a hlbokých emócií, bohato zastúpenej romantiky a typickej impulzívnosti tohto skladateľa, vždy u mňa zvíťazí práve tretí. A najlepšie, s Krystianom Zimermanom, Viedenskými filharmonikmi a Bernsteinom.

Nie, že by sme sa v podaní Lisieckeho dočkali pamätnej interpretácie. Prílišná chybovosť v prvej časti diela Allegro con brio ani nebola príčinou, aj keď tie chyby boli vypuklé (prekvapili aj šéfdirigenta, ktorý však rýchlo dokázal s orchestrom reagovať). U tohto mladého interpreta ich možno pozorovať pomerne často – a paradoxne, pridáva mu to na sympatiách a ľudskosti (najmä jeho okamžité, impulzívne reakcie, že je nespokojný sám so sebou a najmä s takou banálnou chybou). Skôr to bola otázka štýlovosti hry, ktorá často prechádzala tónom, tvarovaním fráz a celkovým vyznením do romantickej interpretácie. Iste, poznajúc jeho prístup k romantickým dielam, ktoré vidí svojim vlastným pohľadom, sa dal tento prístup očakávať aj u Beethovena. Otázka je však, do akej miery a či sa tým nenaruší potrebná vyváženosť.

Beethoven komponoval tretí klavírny koncert podstatne dlhšie ako ostatné diela. Skice mal hotové už v roku 1796 a väčšinu prác napísal v roku 1800, čím sa radí do jeho ranného obdobia. No aj v roku premiéry 1803 ešte nebolo dokončené – mnohé časti ako sólista samotný skladateľ na koncerte improvizoval, dokončil ho až o rok neskôr. Kým teda prvé dva jeho klavírne koncerty jednoznačne spadajú do ranného obdobia, práve v treťom sa ukazuje jeho nekonvenčnosť a príprava na jeho ďalšie vývojové obdobie. Svedčí o tom aj tónina – c mol, taká netypická pre klavírne koncerty toho obdobia, taká kľúčové pre skladateľovu ďalšiu cestu. A koncentrácia a nezvykle dlhá prvá časť koncertu. Cítiť v nej napätie, aj keď je postavená na jednoduchej téme, no s charakteristickým temperamentom a hrozivosťou. Raiskin v introdukcii dbal na precízne nástupy, oblúkovité frázy, kontrastnosť a až postupne sa prepracoval cez gradácie k Beethovenovskej výbušnosti. Tento typ repertoáru mu nesmierne sedí – ponúka moderný pohľad na tohto skladateľa, no vie nájsť cestu, aby pomyselné hranice neprekročil.

V rýchlych, dramatických úsekoch bol sólista presvedčivý, v pomalých už hneď v prvej vete ukázal svoju predstavu o Beethovenovi – plnú agogiky, precítenosti, romantického charakteru. Frázy ukončoval v pianissimách, chýbal pevný tón, vyvážený zvuk a istá striktnosť, rezervovanosť, ktorú od tohto diela očakávame. Spomaľoval v miestach, kde sa to síce žiada, no toto dielo má od romantizmu predsa len ešte ďaleko. Často si volil svoje tempá v predstavách, no potom výkyvy, v ktorých nastúpil orchester, boli markantné. Užívali sme si však jeho muzikalitu – to, ako vnímal orchester a komunikoval s ním v dialogických partoch. Klavír je podstatne viac do orchestra začlenený a tento element nechýbal v interpretácii vyzdvihnutý. Motívy, ktoré sa vynímali v klavíri, sme počuli vzápätí „potvrdené“ drevenými dychmi – klavirista si na ne počkal a s orchestrom „dýchal“. Keď však mal tému v rukách orchester a sólista mal hrať umiernenejšie, dal Slovenskej filharmónii menej priestoru, akoby sa patrilo. Najkrajším momentom koncertu bol nástup orchestra po (prepedalizovanej) kadencii s ukážkovými technickými schopnosťami, hoci keď hral akordickú tému v ľavej ruke, rozhodne by sa v nej žiadalo rýchlejšie tempo, takto vyznela pomerne ťažkopádne. Po kadencii však Beethoven využil priam neuveriteľný atmosférický prvok – tympany v pianissime s mimoriadne efektným, skvele interpretovaným nástupom orchestra. Pri takých chvíľach doslova tajíte dych.

Forma klasická, vcelku príbuzná Mozartovi, no naplnená typickými búrlivými elementmi, pohybom a vnútornou drámou. Tak trošku romantickejšou v podaní klavíra akoby sme čakali. Integrácia klavíra v závere prvej vety do orchestra, ukázala skôr orchester ako klaviristu, v plnej dramatickej beethovenovskej sile.

Pomalá veta koncertu Largo klaviristovi podstatne viac pristala – je to hlboká, vrúcna časť vo vzdialenej tónine E dur. Jeho legáta boli tvárne, aj technicky bol presnejší, v pomalších úsekoch si opäť neodpustil agogické prvky, blízke až improvizačnému charakteru, no v tomto prípade boli viac na mieste ako v úvodnej vete (oproti tomu prekvapili niektoré necitlivo zahraté, výbušné forte tóny v kontrastných úsekoch). Orchester držal šéfdirigent v hladine piana až mezzoforte, vyzdvihol sóla drevených dychov, ktoré boli dostatočne spevné a zreteľné. Tretia časť Rondo: Allegro priniesla opakujúcu sa tému razantného charakteru, ktorá znela v kontraste s hravými úsekmi. Sólista ich hral s ľahkosťou, bol v podstatne v lepšej kondícii ako v prvej vete. Hral technicky čisto a s väčšou sebaistotou. A samozrejme – ako prídavok nemohol chýbať zmienený Chopin. Jeho Nocturno cis mol (vydané posmrtne) hrá Lisiecki vskutku precítene – s nevídanými kontrastmi, technicky dokonale, s ľahkosťou v behoch, čistotou trilkov, agogikou, ktorá bola v tomto prípade namieste. A výsledok bol vskutku opojný.

V druhej časti koncertu nasledovala premiéra diela Ľubice Čekovskej Maison de la musique en sept périodes / Dom hudby v siedmich obdobiach, ktoré vzniklo na objednávku Gesamtkunstwerk s podporou UNIQA a Nadácie EPH. Kým v úvode koncertu znel Dvořák spojený so začiatkami Slovenskej filharmónie, ďalej na dobu svojho vzniku nekonvenčný Beethoven, napokon sme sa dostali k záveru – súčasnosti, ktorá hudobne „kreslí“ budovu Reduty, sídla Slovenskej filharmónie. Zahrať súčasnú skladbu na otvorenie sezóny a osláv narodením je odvážnym krokom, aký by sme od tejto inštitúcie nečakali. A ani jej stabilné publikum, ktorého väčšinu tvoria ľudia staršieho veku, evidentne očakávajúci veľkú, peknú symfóniu plného zvuku, ideálne z obdobia romantizmu, ešte ideálnejšie, ruského autora. Nič proti tomuto vkusu, sama tieto diela obľubujem, no predsa sa už tomuto telesu a inštitúcii ako takej žiadala smelosť a nekonvenčnosť. Uvedenie súčasného diela reprezentuje modernú dramaturgiu, ktorá berie na ohľad, že dnes žijeme v istej dobe, pýta sa ju reflektovať a zamýšľať sa nad ňou. A možno aj vďaka tomuto kroku priniesť do Reduty skladbu, ktorá vznikla v dnešných časoch, sa konečne preberie k vedomiu aj mladé publikum, ktoré v dnešných kultúrnych ustanovizniach tak chýba.

Bez mučenia priznávam, že Čekovská patrí medzi mojich obľúbených autorov. Jej vynaliezavosť v inštrumentácii, invencia vo farebnosti, nepredvídateľnosť jej hudby, rozmanitosť štýlov a najmä poctivosť remesla, cítiť z každého jej doposiaľ počutého diela. Slovenská filharmónia uvádza jej diela od roku 2006. V premiére v koncertných sezónach zazneli: Adorations pre orchester, Theatre Music pre sláčikový orchester, Koncert pre husle a orchester, Palingenia, Liberte pre mezzosoprán, zbor a orchester a Theatre Suite. Operných diel Ľubice Čekovskej sa poslucháč dočká skôr v zahraničí ako u nás. Príkladom sú aj jej aktuálne dve operné diela, z ktorých jedno znie v Brne, druhé bolo uvedené v Bratislave celkom jediný raz (!) v Slovenskom národnom divadle, aj to v skrátenej verzii. Aj to je naša vizitka.

Sedem období domu hudby je z formovej stránky suitou a programovým dielom, aj keď samotná autorka nechce, aby si ho poslucháči vykladali striktne podľa daného programu. Aj preto sme si v programovom bulletine našli jednotlivé časti diela označené len číslicami, doplnené jej príhovorom, bez podrobne rozpísaného obsahu. Ten však bol veľavravný: budova v srdci mesta, obklopená každodenným ruchom, zvukmi mesta, jeho života a ľudmi, ktorí sa premiestňujú na električkách (pre publikum Slovenskej filharmónie známy jav – električka bola takpovediac hmotnou a počuteľnou súčasťou koncertov a jej zvuk v zákrute či zvonček sa vynímal najmä v pianissimách). V blízkosti Reduty počuť zvony Dómu svätého Martina, z druhej strany, od Dunaja lodnú trúbu. Od tereziánskej doby si budova zažila rôzne etapy – súžila na rôzne účely a stretávali sa v nej rozmanití ľudia, v okolí bol však ruch každodenného života.

Čekovská v ňom sleduje príbeh histórie budovy Reduty od jej začiatkov, kedy bola sýpkou, neskôr v nej bolo kino, škola, organizovali sa v nej fašiangové plesy, premietali prvé filmy, až sa napokon neobaroková budova stala sídlom Slovenskej filharmónie. Je to doposiaľ najrozsiahlejšie symfonické dielo autorky pre veľký orchester s rozsahom približne 35 minút. Čo je na ňom už od prvého momentu fascinujúce, je spájanie umení. Tak, ako jedna z historických dominánt fascinuje svojou architektúrou a veľkoleposťou, premieta sa tento jej obraz do hudby. Je to monumentálne dielo – zvukovosťou, farebnosťou, inštrumentáciou i štýlmi. Viete v ňom rozpoznať príbehy, viažúce sa na jednotlivé etapy, ktoré sú poeticky poňaté.

Jednou z inšpirácií skladateľky bola aj komédia Shakespearea Ako sa vám páči, konkrétne slávna báseň Seven Ages of the Man. Monológ postavy prirovnáva svet k javisku a ľudský život zobrazuje v siedmich etapách – označovaných ako sedem „vekov“ človeka, od jeho narodenia až po smrť. Tak, ako Shakespeare zobrazuje vo svojom diele cestu človeka, jeho rôzne štádiá, ktoré sú aj istými životnými lekciami, výzvami, ktoré musíme prejsť a neminú nikoho z nás, vzala do rúk autorka príbeh Reduty, od jej samotného zrodu, cez rozkvet, rôzne štádiá existencie, ale i jej svedectvá. A nemuseli to byť len tie najkrajšie príbehy – Reduta zažila aj okrem stretávania sa bratislavskej bohémy aj vpád ruských vojsk, tienisté stránky bývalého režimu, či sviečkovú manifestáciu. Vždy bola uprostred tohto diania a v obklopení dobrého, krásneho, užitočného, ale i toho zlého.

Ruchom okolitého života sa začína hudobný príbeh. Pestrá paleta bicích nástrojov, pikola, glissandá trombónu, kým postupne zvuk nezačal byť hutnejší. Moderná reč Čekovskej – to sú rozmanité vrstvy zvuku, s fragmentárnymi motívmi, premenlivá metrorytmická štruktúra, frekventované, prierazné plechové dychy – trúbky a trombóny sa nad orchestrom vynímali či už v tónoch alebo v ucelených, opakujúcich sa motívoch. V prvej časti boli mimoriadne efektné aj keď tvorili stabilnú rytmickú základňu, opakujúcu sa, aby vytvorila obraz určitej mašinérie. Nad ňou sa rozliehala melódia, vďaka disonantným prvkom pripomínajúca dávne časy.

Snivý obraz otvoril druhú časť – bol to valčík z minulého storočia, na ktorý sa dívame dnes. Tak, ako sa na Redutu pozeráme v súčasnosti a vidíme majestátnu budovu, premietol sa tento obraz do veľkolepých zvukových plôch. Skladateľka naplno využila potenciál veľkého orchestra, no pritom mimoriadne sofistikovane, v detailoch niektorých inštrumentálnych kombinácií (o ktorých by ste nikdy nepovedali, že môžu tak zvukomalebne znieť), vytvárala impresionistické plochy. S gradáciami však pracovala obozretne – tak, aby sa nedali vytušiť.

Daniel Raiskin toto dielo nechal zvukovo vyznieť, v niektorých momentoch išiel až na hranicu intenzity zvuku. No tie príbehy majú rozprávať a zobrazovať život, ruch ulice, ľudí, neustále, turbulentné dianie. Iste, v diele boli aj introspektívne momenty – napríklad v druhej časti v kontraste s veľkým zvukom a dynamikou motívov, znela aj inštrumentálne oprostená pasáž, prinášajúca hrozivú predtuchu. Šéfdirigentova interpretácia mala potrebný ťah a napätie – obrazy Reduty stvárnil farebne a s potrebným napätím, s exaktnou rytmikou, precíznymi nástupmi. V orchestri bola pod jeho taktovkou disciplína a nasadenie.

Po turbulentnej časti s expresívnou zvukovosťou nasledovala úľava v ďalšej. Autorka je mimoriadne kvalifikovanou hudobnou psychologičkou – ak raz vytvorila v skladbe napätie a hraničnú zvukovosť, ešte v jej dozvuku priniesla subtílne tóny zvonov. Tie vytvorili komornú atmosféru, predstavu, že kdesi blízko vás je Dóm svätého Martina, vynímajúci sa v tmavej noci v celej svojej kráse. Aj z tejto kontemplácie (nie však v tradičnej inštrumentácii, aj tú autorka ozvláštnila), celkom prirodzene dokázala prejsť do víru udalostí Reduty. Práve zvuk vás dokázal priam magneticky vtiahnuť do skladby, jeho farebnosť a intenzita. V tretej časti sme počuli aj náznaky folklórnych motívov. Dominantné boli opäť plechové dychy, v úzadí sláčiky, nie však ako sprievod, no s kontrastným tematickým materiálom. V jemnejších plochách využila drevené dychy. Farebne medzi nimi dominoval basový klarinet s nezameniteľným efektom, hutnosťou a zároveň krásou tónu.

Bohaté zastúpenie okrem klarinetov (dva v B ladení, spomínaný basový), mali aj ďalšie drevené dychové nástroje: dva fagoty, kontrafagot, dve flauty a pikola, dva hoboje a anglický roh. Medzi plechovými to bola trojica trombónov, tri trúbky, štyri lesné rohy a tuba. Ozajstné bohatstvo partitúry Ľubice Čekovskej prinieslo nasledovnú paletu bicích nástrojov: veľký bubon, malý bubon, tamburína, zvončeky, štyri druhy činelov, tam-tam, zvonkohra, triangel, marimba, 5 woodblockov (zvukovo známych hlavne z ragtimu) a ďalšie perkusie. Snové obrazy a príbehovosť diela podčiarkovala aj čelesta.

Príbehy, ktoré veľkým zvukom orchestra, s citlivo nakombinovanou inštrumentáciou, neboli lapidárnymi ani popisnými. Čekovská hudbou vytvorila ich nadstavbu – ako tematickú, tak zvukovú. Statický tón sláčikov s harfou vo štvrtej časti dokázal prejsť opäť vo veľký zvukový kolos, v ktorom sa objavili sčasti aj náznaky tonality. Z konsonantnej časti plynulo prešla do disonancií a dominancie plechových dychov. Harfa však nepovedala posledné slovo – napríklad v ďalšej časti začala rozprávať príbeh, ktorému predchádzali expresívne tóny fláut. Postupným, uváženým pridávaním jednotlivých skupín nástrojov – so zachovaním statickej zvukovosti, rozvinula orchester v plnej svojej kráse. Ak práve táto pasáž mala byť pripomienkou, kedy sa Reduta stala sídlom Slovenskej filharmónie, bola vskutku oslavná a zvukovo očarujúca. Rovnako, ako bol citeľný príbeh orchestra, tak signifikantné boli odkazy na vpád ruských vojsk na územie Československa, ale i bývalý režim. V skladbe dominovala hrozivá nálada, z orchestra vytiahla tie najtmavšie farby. Prísnosť a nesloboda sa ukázali v striktnej, opakujúcej sa rytmike a uniformnosti. Okamžite ste vedeli, aké posolstvo dielo zobrazuje. Tak i sviečková manifestácia mala svoj jasný obraz – dopomohla jej k tomu práve paleta bicích nástrojov, vďaka ktorej ste videli jej zreteľný obraz.

Dom hudby v siedmich obrazoch priniesol do Reduty nielen príbeh tejto budovy, ale aj markantný posun autorky. Je zjavný v tonalite aj v harmónii a práve tieto kompozičné posuny hudobnej reči Ľubice Čekovskej pristanú. Jednotlivé vrstvy diela tvorili súzvuky, na pohľad vzdialené, no ich spojitosť spočívala práve vo farebnosti. Dávala im totiž úplne iné znenie – ak boli introspektívne, prehlbovala ich pocitovosť, keď dramatické, robila ich expresívnejším. Otvorený koniec, ktorý v závere diela prekvapil, akoby hovoril, že Reduta má pred sebou ešte desiatky rokov neustále nových príbehov. A hoci niektoré z príbehov skladby v sebe niesli pochmúrnosť, jej celkové vyznenie bolo pozitívne a plné energie. Ani si neviem predstaviť lepší, povzbudivejší štart do novej sezóny.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak