Ak režiséri sledujú životopisný príbeh hrdinu do bodky, môže z toho vzniknúť obrovská nuda. Ak však niečo v jeho živote prifarbia, môžeme sa v kinách dívať na dramatický, pekný a dojímavý film. Taký je aj Brankár.
Film prináša dramatický životný príbeh legendárneho futbalistu Manchester City Berta Trautmanna, ktorý sa v povojnovom Anglicku presadil napriek svojmu nemeckému pôvodu. Príbeh muža, ktorý miloval futbal, Anglicko a ženu svojho života Margaret a vďaka svojím výnimočným schopnostiam a vytrvalosti sa dokázal z nenávideného vojaka, ktorý hájil nemecký nacizmus, stať britským národným hrdinom.
Bernhard Trautmann sa narodil v Brémach v roku 1923 a už v rannej mladosti aktívne hral futbal, ale skvelý bol aj v hádzanej. Z jeho detstva sa vo filme nedozvedáme takmer nič, napriek tomu, že je to v kontexte filmu dôležité. Bert (keďže Angličania mali problém vysloviť jeho nemecké meno Bernhard, skrátili ho na vysloviteľnú podobu), je pre nich len zajatý nemecký nacista, ktorý páchal zlo. Pred „novinárskym“ súdom neuspeje ani jeho obhajoba zdôvodnenia, prečo sa k vojsku prihlásil ako dobrovoľník. Rovnako nie skutočnosť, že nevedel o neľudských zverstvách, ktoré páchal Hitler. Briti si ho skrátka zaradili do kolónky „zlo, ktoré do našej spoločnosti nepatrí“, no Trautmannova húževnatosť, jeho spravodlivý vnútorný hnev a láska k športu, z neho nakoniec spravili hrdinu.
Režisér Marcus H. Rosenmüller príbeh uchopil divácky zrozumiteľne. Snímka sa začína bojom v lese, keď z tisíc nemeckých vojakov prežilo len 90. Medzi nimi aj Bernhard, ktoré ho britskí vojaci zajali a držali ho v tábore v meste Lancashire. Realistickosť tejto scény, aj keď len úvodnej, má v sebe krutosť a drsný boj o holý život. Následne však film naberá na „sladkých“ obrátkach. Akonáhle sa na scéne zjaví mladá dáma Margaret, divák z dômyselne nakrútenej scény s dlhými detailami na oboch hrdinov vie, že napriek počiatočnej nenávisti krásnej Angličanky, z toho bude láska ako hrom.
Keď ho vidíme po prvý raz v bráne počas improvizovaného futbalu, vieme, že sa z neho stane hviezda, preto pre tých, čo nie sú futbalovými fanúšikmi a nepoznajú túto legendu, to už bude bombastickým prekvapením. A pre tých, čo poznajú jeho život a najmä nadšenie pre šport, bude zásadnou chybou, že vynechali jeho taktické manévre, hlavne skutočnosť, že vďaka hádzanej mal silné paže a namiesto výkopu používal úplne inú taktiku, vďaka čomu sa jeho tímu podarilo dať vytúžený gól. Až neskôr brankári prebrali jeho manévre. Mimochodom, Bernhard bol v skutočnosti stredopoliar, až neskôr, po zranení ho preradili do brány.
„Pravdivý“ príbeh hlavného hrdinu, ktorý bol len nevinný vojak a netušil o neľudskom vraždení Židov, Cigánov či gayov a mnohých ďalších obetí, sa len čiastočne odhalí pri tlačovej konferencii. Tento príťažlivý blondiačik s modernými očami a podmanivým úsmevom slúžil vlasti až tak verne, že bol odmenený Železným krížom I. triedy, ktorí dostávali od Hitlera vojaci za statočnosť. Napriek tomu sa však Bertovi podarilo vďaka talentu dostať až do Manchestru, kde hral v rokoch 1949 až 1964. Celý svet hovoril o finále Anglického pohára v roku 1958, keď tento legendárny brankár dohral zápas celých 17 minút s vážnym zranením. Až neskôr sa ukázalo, že má zlomené krčné stavce. Za celé obdobie Trautmann odohral až 545 zápasov.
Napriek všetkým vynechaným skutočnostiam (napríklad aj ten, že Margaret nebola jeho prvá láska, ale v skutočnosti bol už predtým dvakrát ženatý), je film precízne nakrútený a príbehovo veľmi dobre vystavaný. Centrum pozornosti tvorí hlavný hrdina Bert – herec David Kross jeho postavu zvládol mimoriadne dobre, divák mu uverí každý jeden pohľad. Miešajú sa v ňom emócie seba obviňovania sa a zároveň vnútorného hnevu, ktoré neprejavuje navonok. Režisér celé roky študoval jeho život, hru, ale najmä vnútorné pochody Trautmanna, ktorý bol skôr introvertný typ. Keď bol vo vojne, mal len 22 rokov a neuvedomoval si dôsledky všetkého, čo sa deje. Chcel byť len dobrým vojakom a Nemcom. Človeka až mrazí pri výroku, ktorý skutočne vyslovil: „Keby som bol starší, nezvládol by som to a zabil by som sa.“
Napriek všetkým týmto zisteným skutočnostiam Rosenmüller neimplementuje takéto ťažké emócie do snímky, respektíve nerobí to prvoplánovo. Na hlavnom hrdinovi vidieť, ako sa postupne mení jeho vnútro, ako len krok za krokom zisťuje, čo sa vlastne v minulosti dialo a on toho bol priamym účastníkom. Napokon, cieľom bolo nakrútiť film o nemeckom vojakovi, ktorý sa stal v Británii hrdinom, napriek povojnovej, dusnej, priam krvilačnej atmosfére, kedy Bertovi pľuli do tváre a nenávideli ho. V tomto neľahkom príbehu zohral najväčšiu úlohu Rabbi Alexander Altmann, ktorého rodičia prišli o život v koncentračnom tábore. Práve on adresoval Manchesterskému klubu list, že Bert Trautmann by nemal byť trestaný za ohavné krutosti, ktoré robili Nemci. Práve po tomto liste nenávistné prejavy Angličanov voči nemeckému brankárovi prestali.
V tejto snímke nájdete kus histórie, romance, ľudského nešťastia, pravdy, ale aj prikrášlených momentov. Pri životopisnom filme to vôbec neprekáža, ak režisér realitu neprekrúti a pravdu nezamlčí. A to Rosenmüller nespravil…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: FILM EUROPE SK
