HEX znamenal v čase svojho vzniku niečo nové, originálne a od iných slovenských kapiel sa výrazne líšil charakteristickým soundom a textami. Na jeseň kapela oslávi 30 rokov existencie troma veľkými koncertmi. Zhovárali sme sa s basgitaristom Tomášom “Yxom” Dohňanským.
Na jeseň oslávite 30 rokov, čo spolu v kapele HEX fungujete v nezmenenej zostave. To sa nepodarí každému. Buď sa „opotrebuje „materiál“, muzikanti sa pohádajú alebo príjmu inú ponuku, skrátka, dôvody rozpadnutia formácií sú rôzne. Čo bol podľa Vás hlavný dôvod, že ste stále spolu?
Je to asi kvôli tomu, že si rozumieme aj po muzikantskej aj po ľudskej stránke. Hlavne tá ľudská vec je veľmi dôležitá. Okrem toho, každý v tej kapele má nejakú funkciu a skúšame sa nemontovať do funkcie tých druhých spoluhráčov. Dobre sa nám to celé spája. Keďže Ďuďo je človek na hudbu, Fefe na texty, ja to celé manažujem a Tybyke to tak dobre celé spája, tak si veľmi dobre rozumieme.
Za tých 30 rokov bola už nejaká ponorka?
Je dobre, že nie sme dvaja, lebo v manželstve sa to veľmi rýchlo stane, keď je nejaký problém. Ale my sa navzájom dokážeme podržať, keď sa objaví problém. Fungujeme spolu veľmi dobre aj ľudsky a asi preto to celé tak dlho vydržalo. Samozrejme, aj hudobne nám to funguje, pretože všetci máme viac-menej podobný hudobný vkus.
Pôvodne ste mali v zostave aj dvoch klávesákov a gitaristu. O Martinovi Čorejovi viem, že pracuje pre nemenovaný denník, čo je s ostatnými hudobníkmi?
Zakladajúcim členom bol klávesák Jožko Jurička, potom v roku 1994 prišiel Martin Čorej a neskôr sme ešte mali koncertného gitaristu Maťa Hoťku. Jožko Jurička odišiel, keď sa im narodilo dieťa a povedal, že sa chce venovať niečomu inému, Martin Čorej tiež mal mnoho inej roboty, takže skôr to bolo o práci.
Vráťme sa na začiatok. Vznikli ste v revolučnom roku 1989 a sound kapely nebol typicky popový, bolo v ňom cítiť skupinu The Cure (nemám na mysli 6-strunovú basu ani špecifický vokálny prejav speváka, skôr celkovú atmosféru) – skrátka, nebol to typický slovenský pop. Čo Vás pri písaní muziky inšpirovalo?
Tie kapely, ktoré boli v Československu, sme vnímali, ale raz sa stalo, že sme išli na nejaký výmenný pobyt zo strednej školy do východného Nemecka, odkiaľ Ďuďo doniesol kazetu skupiny The Cure a keď sme tú hudbu začali počúvať, zmenil sa nám celý svet aj život. Aj vtedy sme počúvali Duran Duran alebo Depechce Mode, ktorých máme aj teraz radi, ale práve pri Cure prišiel istý zlom a začali sme viac počúvať anglické nezávislé kapely, či už to boli Stone Roses alebo Charlatans alebo podobné kapely. A možno to nás ovplyvnilo pri vnímaní hudby a robení hudby a preto bol možno ten zvuk aj trošku iný, ako sme boli u nás zvyknutí. V neposlednom rade tam bola aj taká mladícka energia a v tom období nás chytil do rúk Martin Sarvaš a dosť nám pomohol v štarte kapely.
Váš prvý album sa volal Ježiš Kristus nosí krátke nohavice… Celkom odvaha na naše katolícky založené Slovensko 😊…
V tejto zostave ako fungujeme, sme sa dali dokopy v roku 1989 a Martin Sarvaš nás priniesol do vydavateľstva EMI. A v tom období nosil Ďuďo dlhé vlasy a krátke nohavice a keď sme spoločne uvažovali, ako by sa album mohol volať, Sarvaš sa tak mimovoľne pozrel na Ďuďa a hovorí: vyzeráš ako Ježiš Kristus. A keďže mal oblečené krátke nohavice, pridali sme to k tomu a názov bol hotový. Album vznikol aj s týmto názvom, čo bolo na tú dobu trošku kontroverzné. Dokonca aj vyšiel v novinách nejaký stĺpček od farára, ktorý sa pohoršoval, že čo to má znamenať.
Rovnako texty boli unikátne. Vieme, že slovenský jazyk je špecifický a keď chcú autori dlhú slabiku, spravidla si pomáhajú slovom „láska“… Vy ste rozprávali konkrétne príbehy. Napríklad pesnička Madelaine je o konkrétnej osobe či je vyfantazírovaná?
Na prvej platni sme mali viacero textárov, napríklad konkrétne text k Madelaine robil fotograf Ivan Kelement, náš dlhoročný kamarát, aj Fefe tam robil texty. Od tretej platne už len Fefe robil texty. A sú také, ako sme sa aj my časom, samozrejme, menili, ale platí jedno: to, čo žijeme, to aj hovoríme.
Ako to vyzerá v kapele, keď jeden z jej členov má hudobné vzdelanie (Ďuďo – VŠMU)? Našli ste spoločnú reč, keď ste robili pesničky?
Má to v podstate dve roviny. Jedna rovina je skladateľská, ktorú má Ďuďo úplne zvládnutú a druhá je, akú má tvár kapela. Ďuďo vie určite aj kvalitnejšie kompozície robiť, ale uvedomuje si, že hráme pop music a ako dnes znie. A druhé sú inštrumentálne schopnosti. Nie sme nejakí virtuózi ako Ďuro Burian alebo iní muzikanti a nejdeme do žiadnych extrémov. V podstate sú to pesničky postavené na pár akordoch, lebo vieme, čo chceme ako to chceme povedať.
Váš prvý koncert bol v Petržalke. Ako si naň spomínate? Bola aj tréma?
Na tento koncert si spomíname veľmi dobre. Mali sme v podstate istú výhodu, lebo ešte v roku 1988 sme mali s Ďuďom a jeho bratrancom Slimákom kapelu a nahrali sme spolu jedno demo u Ďuďa v obývačke s automatickými bubnami. Tá kazeta sa začala šíriť v Bratislave a ľudia našu hudbu poznali. Ale na tento koncert sme sa pripravovali poctivo, niekoľko hodín denne sme cvičili a mali sme pripravených desať skladieb. Bol to trojkoncert s ďalšími kapelami a náš koncert mal veľký úspech, aj preto, že ľudia nás poznali, keďže tá kazeta sa šírila po Bratislave. Po koncerte sme nahrali ešte ďalšie pesničky, takže to demo sa rozšírilo ešte o ďalšie skladby.
Máte 9 štúdiových albumov a dve výberovky. V roku 2015 ste pre fanúšikov vydali HEX SONG BOOK s 15 hitmi kapely. Ako je vôbec možné vybrať 15 top skladieb z takej bohatej histórie?
V podstate to vzniká na koncertoch, lebo keď vidíme, že medzi fanúšikmi nejaká pesnička nerezonuje, vyhodíme ju z programu. Na tých platniach máme nahratých okolo 150 pesničiek. Keď ideme na turné, vyberáme úplne inú skladbu piesní a keď na festival alebo Mestské dni, sú to prevažne hity. Ľudia nám sami ukazujú, ako sa im pesničky páčia a v podstate to, ako na to reagujú, ovplyvňuje aj náš výber.
Získali ste mnoho cien, medzi inými aj za pesničku Keď sme sami – za najhranejšiu skladbu. Máte ešte v pamäti aj staršie ceny? Ktorá bola prvá, ktorá Vás naozaj tešila?
Bolo to ešte aj počas československej éry, ale najviac nás potešila cena Hudobnej akadémie z roku 1997, ktorá zvíťazila nad všetkými popovými, dancefloorovými platňami. Bol to dosť silný album a ešte dnes z neho niekedy niektoré pesničky rezonujú. Pesnička Keď sme sami bola dva roky po sebe najhranejšia a potom mnoho iných, ale tieto sú asi najvýznamnejšie.
V súčasnosti sa dá povedať, že oslovujete minimálne dve generácie poslucháčov. Poznajú mladší Vaše prvé hity a naopak, stredná generácie tie novšie pesničky?
Vidíme to úplne presne. Na naše koncerty chodia deti, keďže sme nahrali aj pesničku Oteckovia, vidíme tam aj veľa tínedžerov, mladých ľudí, ľudia v našom veku a dokonca aj takí, ktorí sú omnoho starší ako my. Aj zopár seniorov. Je to teda dosť široká škála ľudí a my im hlavne chceme priniesť zábavu. Dozvedeli sme sa aj mnoho príbehov, ako sa ľudia zoznámili pri našich koncertoch alebo ako znela naša pesnička na niekoho svadbe a je to veľmi milé. Sme veľmi radi, že stále naša hudba publikum baví.
Okrem toho, že hráte, ste aj organizátormi festivalu Žákovic Open. Ako vznikla myšlienka organizovať festival a akým kapelám na ňom dávate priestor?
Vzniklo to celé pod orechom u Maroša Žákovica, kde sme raz hrali a jemu sa to zapáčilo. To isté sa zopakovalo o rok a vznikla myšlienka festivalu. A zrazu z toho bol o dva roky festival, kde sa dodnes snažíme nosiť kapely, ktoré sa nám páčia. Veľa krát voláme aj mladé kapely, aby dostali príležitosť zahrať si.
Na jednom z Vašich turné ste mali ako predkapelu Družinu. Prečo folklór?
Sú to naši kamaráti, s ktorými sme sa rozprávali, že by to bolo dobré, lebo to turné bolo čisto akustické. Nakoniec z toho vzniklo aj to, že zobrali sme si pár muzikantov do našej kapely a hrali spolu s nami. Pesničky mali, samozrejme, iné aranžmány. Okrem toho, myslím si, že folklór patrí k Slovensku a my sme to robili ešte predtým ako sa u nás folklór spopularizoval zruba pred dvoma rokmi, lebo to turné bolo ešte v roku 2015. Chceli sme trošku osviežiť aj naše pesničky a zároveň ponúknuť publiku dobrú kapelu.
Na oslavu 30-tych narodením HEXu plánujete iba tri koncerty v Bratislave, Žiline a Košiciach. Nie je to tak trochu málo, keď už máte takéto výročie?
Povedali sme si, že chceme práve tieto tri mestá, pretože ich milujeme. Nie, že by sme ostatné nemali radi, ale chceli sme hrať aj na východnom, stredom Slovensku aj na západe. Tiež sme chceli, aby za nami fanúšikovia prišli a uvidíme ako to dopadne. Nikde nie je napísané, že na budúci rok nebudeme robiť ešte ďalšie. A možno pridáme ešte ďalšie. Ale určite sa na ne už teraz veľmi všetci tešíme.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foro: archív HEX
