Celovečerný debut mladého rebela Ladja Lyho je vizionárskym počinom. Je krutý, surový, plný nenávisti, ale až bolestivo realistický.
Francúzsky režisér Ladj Ly, narodený v Mali, vzbudil so svojimi Bedármi, celovečerným debutom, na minuloročnom festivale v Cannes obrovský rozruch. Právom. Ako mladému tvorcovi sa mu poradilo nakrútiť mimoriadne vydarenú, kompaktnú snímku, ktorá nielenže otvára naliehavé, aktuálne, v súčasnosti rezonujúce témy rasizmu, imigrácie, sociálnych rozdielov a nepokojov vo Francúzsku (alebo v akomkoľvek inom štáte – tieto témy sú univerzálne), no ukázal sa aj ako bravúrny filmár. Servíruje nám takmer až dokumentárne dielo s takou pravdivosťou, že každý jeden kopanec, úder, cítime z plátna ozajstne a bolestivo. Nebudeme na tomto mieste preberať, prečo nezískali Bedári Oscara, aj keď to bol vskutku mimoriadny počin, ktorý by si ho podľa nášho názoru právom zaslúžil. Ak si dáte na misku váh dve diela: Parazit a Bedárov, tak potom juhokórejský paškvil sa hlboko prepadne, či už čo sa týka filmárskych kvalít alebo posolstva, ktoré chce odovzdať tomuto svetu. Samozrejme, nič v zlom proti akademikom z USA. Nesporne na to mali dôvod, prečo potrebovali posilniť slabnúci kórejský trh a nevideli dôvod v podporení toho francúzskeho, ktorý funguje veľmi dobre aj bez podpory zaoceánskej veľmoci.
Skutočnosť, že rebel Ladj Ly sa inšpiroval slávnymi Bedármi Victora Huga z roku 1862, tiež nie je náhodná. Po vyše 150 rokoch, pri pozeraní jeho filmu, zrazu prichádzame na to, že Hugových Bedárov vnímame ako romantiku. Dnes sa totiž doba zásadne zmenila, respektíve, aby sme veci nazývali pravým menom – doba sa nemení, menia sa len ľudia. Ladj Ly veľmi dobre pochopil, že ak chce Huga transformovať do súčasnosti, nestačí priniesť na plátna selanku v podobe plačúcej matky, trpiaceho dieťaťa a čestného hrdinu, ktorý verí v Boha a bojuje za spravodlivosť. Musí pritvrdiť a divákom naservírovať realitu ulice, boj gangov, krutosť, biedu a konfrontáciu so zákonom – napokon, zažil si ju na vlastnej koži, keďže sa pre nie práve príkladné správanie dostal do cely. Ale aj preto je jeho snímka taká pravdivá, bez prikrášlenia a umelých „ingrediencií“, taká neobyčajne surová. A napriek tomu, že je de facto začiatočník, nerobí školácku chybu – nevykresľuje svoje postavy čierno-bielo, nevnucuje názor, neukazuje, na ktorú stranu sa máte prikloniť – necháva to na slobodnej vôli obecenstva. Aj to je ďalšia, akoby dokumentárna črta filmu. Nehodnotí, nerobí závery, nevztyčuje ukazovák, aby ním kázal o morálke a hoci sa v závere doslova utrhne z reťaze a graduje drsnou revolúciou, ktorá vám nedá spať, nezníži sa k tomu, aby otvorene deklaroval svoj názor. Aj keď nepochybujeme o tom, že ho má a pomerne vyhranený…
Príbeh sa sústreďuje na trio zvláštnej kriminálnej jednotky v Montfermeili (štvrť, kde bola v hostinci vychovávaná malá Cosette), ku ktorej sa nedávno pridal nováčik Stéphane. Tento moment je tak trošku hollywoodske klišé, ale režisérovi to nemožno vyčítať, pretože spracovanie nie je ani komické ani naivné, ako to v podobných prípadoch býva. Na predmestí Paríža sa nový policajt spolu so svojimi kolegami Chrisom a Gwadom, ktorí si za roky vybudovali „kráľovské“ postavenie v rajóne, oťukáva, no rýchlo zisťuje, že napriek pokojne vyzerajúcej situácii, to vo vnútri buble napätím. A divák to cíti tiež. V tomto je režisér s kameramanom priam majster. Od začiatku sníma dokumentárnou kamerou detailne tváre hrdinov, je pri nich až nebezpečne blízko a dusivá atmosféra sa z plátna doslova valí, aj keď rozbeh filmu je pomerne pomalý. To však vôbec neprekáža, naopak. Divák od začiatku, aj napriek relatívne hlucho pôsobiacim scénam vie, že je to len ticho pred búrkou.
Mladého kolegu treba zaučiť a tak mu skúsený kolega dá príučku, keď na autobusovej zastávke doslova šikanuje mladé dievčatá. Pretože, ako sa neskôr, keď už v snímke napätie kulminuje, dozvedáme, agresívnym spôsobom, kľúčový výrok, ktorý zaznie z úst jedného z policajtov (mimochodom, jedného zo spoluscenáristov Bedárov): “C’est moi, la loi!”. Je to jedna z najmrazivejších scén filmu. Keď si človek uvedomí nielen historickú konotáciu tohto výroku, ale aj skutočnosť, že policajt prekročil svoje právomoci a začal sa hrať na Boha, ihneď vie, koľká hodina odbila. Povestná veta „ja som tu zákon“ demonštruje, ako jednotlivec chce vziať moc do vlastných rúk a v podstate určuje pravidlá on. A v tomto momente sa začína cesta do záhuby…
Tak ako sa v roku 2005 reťazovito v uliciach v Paríža ľudia búrili – a touto historickou udalosťou sa film Bedári inšpiruje, rovnako sídlisková vojna gangov a policajtov, nemohla skončiť inak. Ak aj mnohí vyčítajú režisérovi záver Bedárov, veľmi dobre vedel, prečo túto situáciu vyšpičkoval do takéhoto hraničného, apokalyptického finále. Nemožno predsa očakávať, že ak je reakciou na nenávisť opäť nenávisť, zloba, hnev a nevraživosť, skončí to mierumilovnou cestou. Je to cesta peklom. Toto nie je boj dobra a zla. Keď sa na to všetko dívate, ostane vo vás len trpká pachuť, že v tomto svete ostalo len už to zlo.
To, čo je však šokujúce, je, že aktérmi tejto revolúcie sú deti. Deti, ktoré by sa vonku mali bezstarostne hrať futbal, smiať sa či plakať nad rozbitými kolenami (v konečnom dôsledku takouto idylkou Bedári aj začínajú). Bedári sú komplexným, dobre fungujúcim dielom: Ladj Ly ho brilantne spracoval ako sociálnu drámu aj ako kriminálny thriller. Ukazuje nám bez servítky drsné podmienky, v akých žijú deti afrických imigrantov, v tom mixe na periférii sú aj rómski cirkusanti, ale aj „matfyzáci“, ktorí sa doma nudia a s dronmi špehujú pekné dievčatá či okolie (drony a ich aktivity v tomto prípade vynecháme, pretože ak sa po hrozbe koronavírusu opäť otvoria kiná, predsa len, nechceme prezrádzať kľúčovú zápletku filmu). Režisér toto prostredie dôverne pozná. Strih je až videoklipovo rýchly, dynamický (po úvodnom pomalom tempe), takže snímka má o to naliehavejší, až neurotickejší charakter. A do toho všetkého si predstavte ambientnú elektroniku v štýle Erica Serru (dvorného hudobného skladateľa Luca Bessona) – no skrátka, apokalypsa, ktorá po každej výrazovej stránke do seba zapadá ako dobre vymyslené puzzle. Problém je, že Bedári sú až nebezpečne reálni. Nie sú len takou obyčajnou hrou, ktorú si rozoberiete a opäť zložíte. Tento film je ozajstným, bravúrnym vizionárskym počinom, ktorý treba vidieť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe
