Pripomínať si významné diela slovenskej kinematografie či literatúry – umenia všeobecne – má svoje opodstatnenie, najmä dnes, keď časť spoločnosti nadobúda podozrenie, že iná časť spoločnosti si nepamätá, čo by si rozhodne mala. Isté veci si pamätáme všetci. Umenie romantizmu a štúrovského obdobia má vo vzdelávacom pláne svoje pevné miesto, a tak už žiaci základných škôl môžu pocítiť blaho národnej hrdosti. Minimálne si zachovať vedomosti, z ktorých bude môcť ich národná hrdosť čerpať neskôr, keď sa plne rozvinie.
Slovenské dejiny umenia však majú obdobia, dokonca nedávne, ktoré hádam ešte príhodnejšie pomenúvajú súčasnú povahu boja za slobodu a vydávajú iskierky revolučných nálad. V takom období vznikla aj poviedka Petra Karvaša Barnabáša Kosa vzostup a pád z 50. rokov, zakrátko sfilmovaná Petrom Solanom v roku 1964.
Snímka Prípad Barnabáš Kos pojednáva o členovi symfonického orchestra – trianglistovi, ktorý sa svojmu inštrumentu venuje s oduševnením a umeleckým citom, náležite vyvinutým tak, aby jeho schopnosti umelca priliehali požiadavkám nástroja. Poviedka aj film vykresľujú súdruha Kosa ako človeka plného ideálov, pohrúženého do hry, študujúceho hypotetickú hĺbku hudobného potenciálu trianglu. Barnabáš Kos nemal vyššie ambície, zato sa mohol naplno venovať problematike primeranej jeho kompetenciám – hre na triangel. V rámci svojho odboru siahal na hranice poznateľného a keď už aj nebolo po čom pátrať a čo objavovať, snažil sa súdruh zlepšovať, ako sa len dalo. Čo na tom, že svet radšej načúval zvuku náročnejších nástrojov a oceňoval virtuózov s pokročilými a jedinečnými schopnosťami. Barnabáš Kos kdesi v hĺbke duše veril, že triangel sa im dokáže vyrovnať, ba ich aj prekonať, iba k tomu nemá vytvorené vhodné podmienky.
Odhodlanie Barnabáša Kosa a jeho zápal sa páčili osobám na vyšších miestach a netrvalo dlho, kým mu do lona padla príležitosť stať sa riaditeľom orchestra. Prosto, doba a forma establišmentu Kosovi priali. Inak by sa nebol dostal od trianglovej hudby (akokoľvek majstrovsky zvládnutej) do pozície riaditeľa, aby mohol kázať dirigentom. Príval moci spôsobil, že niekdajší profesionálny trianglista začal pretavovať do praxe svoje vnútorné idei a presvedčenia, že triangel je vskutku nedocenený nástroj a treba to zmeniť, aj keby sa táto zmena priečila umelcom v celej krajine. V orchestri musí znieť triangel hlasnejšie! Dychy, sláčiky a klavír to musia zniesť. Veď neskôr iste pochopia prečo. A ešte čosi, aby bolo všetko na poriadku – triangel má byť trojuholníkový a žiadny iný!
Čo teraz s Kosom?
Možností je viacero. Keby sa v našej prítomnosti teraz objavil Barnabáš Kos, niektorí z nás iste budú zastávať názor, že je jeho avantgarda, návrat k jednoduchosti a popretie evolúcie hudby (a nielen hudby) oslobodením pre umenie, ktoré má prehovárať k prostému kultúrnemu človeku. Taký človek obľubuje kultúru, ktorú dobre pozná, prichádza s ňou do kontaktu od narodenia, je mu blízka, dokonca natoľko, že viac skutočne nepotrebuje. Aj Barnabáš Kos ostal verný trianglu a nikdy sa nespriahol s huslistami, trubkármi či nebodaj individualistickými klaviristami. Mal rád umenie priame, nemätúce, trianglové. Avšak nájdu sa dnes aj takí, ktorým práve zložitosť vyhovuje. Hľadajú čo by s čím spojili, neustále prichádzajú s novými nápadmi, neuspokoja sa s tradičným. Takýto umelci a recipienti by dnes Kosovi nevoňali a Kos by sa ich zrejme zo všetkých svojich síl, posvätených tými vládnymi, snažil priviesť k rozumu tak, že im znemožní vykonávať “neporiadne” umenie. Umelec by v prípade Kosa na vedúcej pozícii mohol jedine mlčanlivo prečkať do doby, kým sa vedenie zmení alebo sa podrobiť Kosovej predstave a začať cinkať na triangel.
Bezpečie klubových kín
Je tu však ešte jedna možnosť. Tak ako Karvaš a Solan poznali Kosov svojej doby a dokázali o nich vyrozprávať satirické príbehy, tak aj súčasní umelci v prípade, že budú čeliť cenzúre či vnútenej umeleckej ideológii, môžu si rýchlo osvojiť prostriedky na vyjadrenie názoru, hoci aj v skrytosti. Prípad Barnabáša Kosa síce vznikol v 60. rokoch – v dobe uvoľnenia, no aj v procesoch schvaľovania diel počas normalizácie vedeli umelci objaviť štrbiny. Často do filmu vložili návnadu, tzv. “bieleho psíka”, teda prvok, ktorý jasne a očividne porušoval pravidlá o tom, čo sa nakrúcať môže a čo nie. Cenzori prikázali pochybnú časť z filmu vystrihnúť a celkom spokojní, že klepli filmárom po prstoch si nevšimli omnoho sofistikovanejšiu a skrytejšiu kritiku režimu, ktorá vo filme zostala. Áno, spoliehať sa na slepotu nekompetentného Barnabáša Kosa je jednou z ciest. Kurdský režisér Mano Khalil nám v rozhovore porozprával o tom, že sa nebojí o svoje protirežimové filmy a verí, že sa budú premietať aj v jeho rodnej Sýrii, pretože “fašisti do kina nechodia”. Azda možno tento predpoklad aplikovať v prípade každého, kto sa odmieta vzdelať a prijať rozmanitosť a bohatstvo umenia a chce zostať sústredený iba na svoj “triangel”. Môžeme dúfať, že naše malé kiná a koncertné priestory budú aj v horších časoch prietokmi súčasnej kultúry, hoci užšími.
Možnosti teda sú
Ak by raz na slovenský film dopadlo jarmo útlaku a cenzúry, dúfajme, že to pre skutočných umelcov bude znamenať posilnenie ich snahy vnášať do svojich diel prepracované myšlienky a skryté významy, ktoré ľudia pri moci nebudú schopní dešifrovať. Umelci tento zmysel vždy mali a istotne ho nestratili. V ťažkej dobe ho v sebe znova objavia. Navyše, ak im tvorbu ktokoľvek sťaží, vynaliezavosti môžu prísť vhod všetky moderné spôsoby vytvárania audiovizuálneho obsahu od streamovacích platforiem až po najrôznejšie aplikácie a sociálne siete. Odpusťte mi maniakálnu poznámku, ale rastie vo mne zvedavosť a vzrušenie z toho, čo všetko slovenskí filmári vymyslia a s čím budú schopní a ochotní prísť, keď bude treba. Nech by budúcnosť vyzerala akokoľvek šedo, oni z toho vyjdú posilnení, aby potom mohli znova tvoriť to, čo chcú a nie to, čo musia, aby umenie ostalo umením.
A ešte jedno odporúčanie
Aby sme neskôr – po rokoch zákazov a príkazov a ich konci – neprepadli nadšeniu a netešili sa z novej slobody príliš, ale triezvo narábali s tým, čo nám padne do rúk. Nechceme predsa, aby tvorbu v slobodných časoch opäť brzdila totalita peňazí či ich nedostatku, ako tomu bolo na konci milénia počas mečiarizmu.
Matúš Trišč
Zdroj foto: SFÚ
