Album Sonety Františka Báleša zvíťazil v Radio_Head Awards v silnej konkurencii v kategórii Jazzová hudba. Jeho hudba spája niekoľko štýlov, kompozície sú prepracované a tvoria samostatný vesmír.
Klavirista, skladateľ, jazzman a líder kapely František Báleš Ansámbel sa už v roku 2020 rozhodoval, či sa má pustiť do vydania albumu, zameraného koncepčne výlučne na zhudobnenie poézie – konkrétne na tvorbu Pavla Országha Hviezdoslava. Nepochybne, je to risk, pretože spojiť menšinový žáner, za aký jazz považujeme, ešte k tomu moderný, post bopový prúd v kombinácii so silným slovom, na ktoré sa poslucháč potrebuje sústrediť – teda dve zložky, ktoré si vyžadujú koncentráciu, v rovnakej miere na hudbu alebo textovú zložku, je trúfalé. Zrejme aj preto je zhudobnenie poézie skôr doménou folkových spevákov, u ktorých prevažuje textová zložka nad hudobnou. Nikdy netvorí rovnocenné elementy v komplikovanom hudobnom vesmíre, akým nepochybne jazz je – z harmonickej i rytmickej stránky. Napriek tomu, alebo možno práve preto, sa Františkovi Bálešovi, podarilo vytvoriť výnimočný album na texty Hviezdoslavových (nekrvavých) Sonetov z roku 1886.
V prvom rade – pre ozrejmenie situácie. Nejde o „tie“ sonety, postrach školských lavíc, pre ktoré sme mnohí trávili bezsenné noci, pretože sme mnohým slovám nerozumeli. A samozrejme, pri recitácii strácali spevnosť, melodiku, práve preto, že detská duša nedokázala do nich vniesť ani ľahkosť, ani pochopenie – výsledok bol, že tento geniálny autor sa stal nielen postrachom, no často i nenávideným autorom. Ťažký jazyk Hviezdoslava, krkolomné slovné spojenia, výrazy, ktoré v súčasnej reči nenájdeme, boli aj sú akoby z inej planéty.
Ak sa započúvate do recitácie Štefana Bučka, znie zrazu Hviezdoslavov svet ako súčasný, krásny a ľubozvučne nádherný. Dokáže im v prednese dať melodiku, potrebné nádychy a precítenosť – celý jeho grif spočíva v tom, že ostáva v prirodzenej rovine a „nelevituje“ (ako mnohí iní umelci) v neprirodzenej polohe afektu. Prečo práve Bučkovu recitáciu spomíname? Presne tohto umného pravidla sa držal i František Báleš pri zhudobnení Sonetov, práve preto sa mu tak zázračne podaril prienik jazzovej harmónie, rytmov a melódií. Z mágie a krásy slov spravil mágiu, nie nezrozumiteľnosť, ktorá sa nedá pochopiť a ktorá je na obtiaž. Ponechal všetky tieto slová prirodzene plynúť a zrazu v neexistujúcich výrazoch ako „čaropohár, krasopani či maľovidlá“ aj poslucháč bude chcieť objaviť nový, nepoznaný svet.
Sonety písal Hviezdoslav mladý, keď mal asi vyše 30 rokov, treba pripomenúť, že to bol mimoriadne vzdelaný človek. Ako mladý básnik mal množstvo vedomostí, čo mu dovoľovalo spojiť v nich svet mytológie, ktorému dal pozoruhodnú nadstavbu. Začíname v nich na Zemi, no vzhliadame ku hviezdam a putujeme k nim – jeho cesta je poetickou rečou predstavená celkovo v 21 Sonetoch, z ktorých si František Báleš vyberá 10 Sonetov. Kľúčovou myšlienkou je pritom odpútanie sa od pozemských vecí v nekonečnom vesmíre a Hviezdoslav prostredníctvom svojich básní dáva človeku návod, ako získať slobodu, ako nežiť v strachu – či už zo životnej neistoty, ale aj smrti ako takej.
Ešte skôr ako sa začneme venovať samotnému albumu, je podstatné pristaviť sa pri Sonete, ktorý predstavuje pravidelnú štruktúru, na rozdiel od voľného veršu. Bolo preto výzvou pre autora skladieb, ako sa postaví ku kompozíciám, Báleš to však vyriešil veľmi elegantne, čo mu pomohlo oslobodiť sa z niektorých komplikovaných, zväzujúcich slovných štruktúr. Z tohto pohľadu môžeme hovoriť aj o istej piesňovej forme spracovania, no vždy podriadenej poézii.
Zo zvukomalebnosti slov, ktorá nám môže pripadať náročná, spravil František Báleš výhodu pre svoje piesne. To, čo by sa mohlo zdať ako zložité, tvorí jadro a ľahkosť piesní, je cítiť, že vznikli spontánne. Slová ostávajú zrozumiteľné a neznejú krkolomne tak, ako keď ste sa s nimi na počas stredoškoláckych čias trápili, pretože ich povznáša hudba. Ak si však myslíte, že harmónia je jednoduchá, mýlite sa.
Bálešov album Sonety vychádza pod hlavičkou Hudobného fondu – Musica Slovaca, ktorý sa tento jedinečný projekt podujal financovať po tom, čo iné inštitúcie naň neposkytli finančné prostriedky. Riaditeľ Hudobného fondu Matúš Jakabčic má, našťastie, triezvy úsudok, vie oddeliť zrno od pliev a posúdiť kvalitu projektov, ale i interpretačné výkony hráčov. Nie je to len samotný František Báleš ako klavirista, ktorý je mimoriadne podkutým a zrelým interpretom – jeho hra sa vyznačuje precíznosťou, netradičnými harmonickými spojeniami, vyzretou interpretáciou, kombináciou európskeho myslenia s jazzovou spontánnosťou. V jeho prejave cítiť zmysel pre improvizáciu, ktorá nie je vopred plánovaná – s čím sa často, žiaľ, stretávame u mnohých súčasných muzikantov.
Texty piesní – poézia Hviezdoslava mohla vyznieť aj vďaka tomu, že autor ostal zvukovo intímny v zostave. Spoluhráčmi lídra ansámblu sú kontrabasista Vladimír Máčaj a bubeník Juraj Šušaník, v Sonete č. 7 – hosťuje flautistka Mária Reháková, počujeme aj trubkára Ondreja Jurašiho na krídlovke. Jeho citlivá práca s tónom je v pomalých baladách nádherným atmosférickým zafarbením skladieb, pričom jeho frázy a nálada partov vždy vychádzajú z významu slov. František Báleš podriaďuje všetko poézii, no zároveň sa mu podaril významný počin – hudba je svojbytnou, samostatnou jednotkou, neobmedzuje sa len na sprievod, ako je to v prípade iných žánrov. (Fanúšikovia tohto žánru prepáčia, ale to je dôvod, prečo si nikdy nenájdem cestu k folkáčom a iným pesničkárom).
Pomerne ťažká úloha pripadla na plecia speváka. Matúš Uhliarik doposiaľ mal síce dostatok skúseností či už v starom jazze (Fats Jazz Band) alebo ako líder vokálneho sextetu WAF ansámbel, v ktorom prekvapujú netradičnými aranžmánmi ľudových piesní a rozmanitosťou repertoáru, no predsa, spievať Hviezdoslava, mohlo spočiatku znieť ako poriadne uletený nápad.
Uhliarik pristúpil k zadanej „domácej úlohe“ mimoriadne zodpovedne – prvú predlohu konzultoval so svojou babičkou, slovenčinárkou a prelúskal sa s nepoznanými, archaickými výrazmi. Nie je totiž pre speváka nič horšie, ako keď mechanicky spieva text, ktorému nerozumie. Matúš Uhliarik túto chybu nespravil. Naopak, prvý Sonet, ktorý bol zhudobnený, bol Sonet č. 9 a keď o dva roky zaznel v koncertnej podobe, na krste albumu, zrazu sme ho počuli v vyzretej podobe – uvoľnenej, spontánnejšej, nielen spevákom, ale i muzikantom sa dostal „pod kožu“ a s Hviezdoslavou poetikou sa naplno stotožnili. Už pred dvoma rokmi bolo zjavné, že Uhliarik významom archaických slov rozumie, nielen mechanicky ich spieva.
Už Sonete 1 po zvukovo mohutnom úvode, ktorý je typickou ukážkou moderného jazzu a cítiť v ňom prvky post-bopového prúdu, nastúpi krásna šansónová melodika, ktorú dokáže Uhliarik mimoriadne prirodzene vyspievať, pritom skladba nie je vôbec tonálne jednoduchá. Intervalovo sú v nej skoky, ktoré nezaspieva „len tak hocijaký“ spevák. Uhliarika počujeme, napriek tomu aj uvoľnene scatovať.
Každopádne, Sonety nie sú albumom na prvé počúvanie – až postupne, viacnásobným počúvaním odhalíte zložité harmonické postupy kompozícií, prácu s rytmickou štruktúrou, kontrasty, s ktorými František Báleš tak dôsledne pracuje. Hudba a text vás však vtiahnu na prvé počutie a čaro piesní je okamžité, magické. Objavujete v ich štruktúre jazzové prvky – slohy, improvizáciu, odklony od tonálneho centra a návrat k nemu, čo je neklamným znakom, že sa opäť k slovu dostane spevák, ktorý je schopný unisono držať v tempe v scate výkon s inštrumentalistom.
Sonet č. 2 je konflikt dňa s nocou – v piesni Báleš využíva kontrastné hudobné prvky, aby poéziu umocnil. Darí sa mu to aj prostredníctvom WAF ansámblu (celkovo tento vokálny ansámbel počujeme v troch Sonetoch), ktorému nadelil harmonicky náročný part. Intímne plochy sa v piesni striedajú s hutnejšími – je zrejmé, že skladateľ podriaďuje hudbu slovu, no nerobí to prvoplánovo.
Polyrytmicky stavaný Sonet 3 zaujme ostinátnym klavírnym partom, vnútornou drámou, akoby si spevákova kantiléna žila svojím vlastným osobitým životom. Práve na takto stavaných kompozíciách sa ukáže, ako dobre sú zohratí muzikanti – v triu sa ukáže každá, i tá najmenšia chyba, no tejto kapele to hrá výborne. Či po technickej stránke, ale aj po výrazovej – emočne dokážu pracovať s dynamikou i výrazom presvedčivo a rozprávať popri spevákovi príbeh hudbou. Z hľadiska formy, rytmu a harmonických postupov je to excelentná kompozícia, ktorá je ukážkou súčasného, moderného jazzu a znakom, že aj dnešní jazzmeni ešte dokážu pracovať s modernými vyjadrovacími prostriedkami, pričom sa dokážu prejaviť aj vo vkusných, inštrumentálne pôsobivých sólach.
Sonete 4 to swinguje nielen vďaka svižnému tempu, ale najmä drivu, ktoré nechýba muzikantom. Ak totiž v tejto odnoži chýba tá správna „šťava“ a pulzácia, prestáva mať hudba zmysel. Dobre vypálené sólo na bicích nástrojoch, pulzujúci kontrabas, a až virtuózny klavír, spoločne so spevom tvoria na albume sviežu a pravovernú ukážku swingu.
Jazzové balady sú žáner, ktorý nechýba ani na tomto albume. Piaty a ôsmy Sonet je podfarbený clivotou, ktorú maľuje krídlovka Jurašiho. Nie sú to však len pomalé skladby so zámerom útočenia na emócie poslucháčov. Aj v tomto prípade vyplýva ich tempo a nálada z textovej predlohy, no skladateľ z nich nerobí kompozície na veľkých plochách, aby ste sa mohli započúvať a nechať sa nimi unášať. Emocionálnejšie a zrozumiteľnejšie pôsobí Sonet 8, kde sa ihneď identifikujete s textom, nepotrebujete reč Hviezdoslava „dekódovať“ a citlivé tóny krídlovky vnímate nielen v sóle, ale po celý čas. Naživo mali balady podstatne silnejšiu atmosféru.
Štruktúrou zaujímavý je aj Ďalší Sonet s hosťujúcou flautistkou Máriou Rehákovou, s premenlivou metrorytmickou štruktúrou, zvukovými zmenami, vyniká aj sólový part Matúša Uhliarika s flautou. Báleš pracuje s prvkami európskej hudby a dokáže vytvoriť syntézu s jazzom tak, aby ste ju prijali. Možno nie na prvé počutie, pretože vždy v nej objavíte niečo nové – nikdy nedokážete zachytiť text spoločne s hudobnými partmi, zvlášť frekventovanými štrukturálnymi zmenami, no práve v tom je tento album výnimočný. Dáva slobodu poslucháčom, presne tak ako je to výsostné aj v jazzovom žánri: vyberiete si Hviezdoslava a klavír s kontrabasom a bicími budete vnímať ako jeho farby k poézii, v ďalšom počúvaní hudbu ako zhmotnený obsah básní a na tretí raz ako komplexné dielo. Napokon, samostatným vesmírom je aj Sonet 10, vyše 8-minútová skladba s fantastickým WAF bandom, extatickým úvodom, z ktorého je zreteľné, že Hviezdoslava púť ku hviezdam je vo finále. Právom ocenený album na tohtoročných Rádiohlavách.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Juliana Tišťanová Droblienková – foto z krstu albumu
