„Jedna z najväčších krás tejto profesie spočíva v tom, že hudobný nástroj, na ktorom budeme hrať, musíme stále znova a znova objavovať,“ hovorí pre náš portál maďarský organista Balázs Szabó, ktorý na Medzinárodnom organovom festivale Ivana Sokola vystúpi na dvoch koncertoch.
Čoskoro pricestuje na Slovensko a vystúpite na dvoch koncertoch v rámci Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola. Na prvom zaznejú diela Johanna Sebastiana Bacha. Ako podľa vás Bach ovplyvnil vývoj európskej hudby v nasledujúcich storočiach? Prečo sú jeho skladby aj dnes také dôležité?
V Bachových dielach je zhrnuté to najlepšie z poznatkov predchádzajúcich generácií skladateľov, ktoré vo svojich zrelých dielach využíva nevídaným spôsobom. Vzrušujúce sú najmä Bachove rané kompozície, kde sú použité ľahko rozpoznateľné vzory, no je jasné, že hľadá nové cesty, pritom používa nové riešenia, využívaním známych foriem z minulosti. Po roku 1800 bolo nemysliteľné, aby vzdelaný hudobník nepoznal diela tohto kantora. A zároveň, vysoká kvalita jeho diel bola rozhodujúca pre generácie, ktoré nasledovali. Prvé kompletné vydanie jeho diela vydané v druhej polovici 19. storočia, v ktorom vyšli všetky Bachove diela, jasne ukázalo, že takmer neexistuje nástroj a žáner, v ktorom by Bach nezanechal trvalé stopy. Pôsobivosť a sila jeho kompozícií nestratila nič zo svojej sily, ani sa v priebehu storočí neopotrebovala.
V tomto rozhovore sa dostaneme aj k ďalším skladateľom, no ostaňme ešte pri Bachových dielach. Jeho skladby sú ideálne pre klaviristov, ako napríklad Dobre temperovaný klavír. Medzi najznámejšie organové diela patrí Toccata a fúga d mol. Prečo je Bachov organový repertoár stále známy verejnosti prostredníctvom tejto skladby? Všetci obdivujú, ako sa z mol na konci stane dur, ale Bach to robil rád, bol to jeho bežný postup. Bojíme sa objavovať jeho nové skladby?
Toccata a fúga d mol patrí medzi Bachove rané skladby. S jednoduchou, prehľadnou, čistou formou, nie príliš zložitou, ale veľmi charakteristickou, s opakujúcimi sa motívmi, sa toto dielo takmer dá nazvať „uchvatným“. Téma fúgy predurčuje hudobný nástroj a organ poskytuje dielu dramatickú silu. Myslím si, že zoznámenie sa s rozsiahlymi, komplikovanejšími organovými dielami si vyžaduje viac času, takže oveľa dôkladnejšie poznanie skladieb sa dá dosiahnuť len niekoľkonásobným počúvaním, kým v prípade toccaty d mol si ju každý pamätá už po prvom počutí.
Zaznie aj na koncerte v Košiciach. Hráte radi toto dielo?
Okrem toho, že ho rád hrám, musím povedať, že je to jedna z najťažších úloh pre každého organistu, keďže skladbu každý veľmi dobre pozná, a tak publikum počuje každý jeden detail.
Cieľom festivalu MOFIS je postupne uviesť kompletné organové dielo Bacha. Bolo to prianím nášho organistu Ivana Sokola, zakladateľa festivalu. Je dnes dôležité venovať pozornosť Bachovi?
Jeden z pre mňa najvýznamnejších skladateľov, Max Reger, raz povedal: „Johann Sebastian Bach je začiatok a koniec všetkej hudby.“ To platí najmä pre nás organistov, keďže Bach bol predovšetkým organista a pre tento nástroj skomponoval aj svoje najväčšie diela. Prístup k skladbám sa za posledné desaťročia veľmi zmenil, no nezmenila sa ani každodenná intenzívna práca s jeho skladbami. Je to súčasť každodenného života každého organistu. V rokoch 2015-17 som ako prvý hral všetky Bachove organové diela v Maďarsku na takom organe, ktorý bol vyrobený podľa vzoru barokového organu mestského kostola v Arnstadte, čo bolo prvé miesto, kde Bach nastúpil ako organista. Odohrať celé dielo na 14 koncertoch znamenalo pre mňa rozhodujúcu skúsenosť a zážitok.
Štefan Iľaš: Mojím cieľom je urobiť z MOFIS moderný európsky organový festival
Koncert sa začína chorálom „Das alte Jahr vergangen ist“, ktorý na pohľad môže pôsobiť ako novoročná hymna. Bach v ňom však uprednostnil chromatiku a spočiatku vyvoláva temné pocity. To všetko značí isté napätie. Ako interpretujete túto kompozíciu? Je v nej podľa Vás ľútosť a zároveň nádej?
Bachovo umenie je definované symbolikou. V choráloch Orgelbüchlein sa nikdy nezaoberáme úvodnou líniou, ale z textu každej chorálovej línie Bach vykresľuje portrét pre neho najurčujúcejšej teologickej myšlienky, čo pomáha prehĺbiť myšlienku, ktorú text naznačuje. V tejto skladbe, ako hovorí text 5. verša chorálu, nás skladateľ stavia pred alegóriu. Odchádzajúci starý rok, ktorý symbolizuje „starého“, hriešneho človeka a jeho odchod, a prichádzajúci nový rok symbolizuje „nového“ človeka znovuzrodeného vo vzkriesení. Podľa stáročnej tradície Bachova klesajúca chromatika symbolizuje smrť, zatiaľ čo v druhej polovici skladby sa objavujú vzostupné chromatické postupnosti naznačujúce vzkriesenie.
Potom zaznie Praeludium in E BWV 566. Je to rané dielo vo forme grande. Dielo nahral aj Ivan Sokol a dodnes patrí medzi najlepšie nahrávky. Je náročné hrať tento kus?
Táto toccata (prelúdium k nej omylom neskôr „prilepili“) je jednou z mojich obľúbených Bachových skladieb. Zaraďujem ju do programu veľmi často. V podstate stojíme pred päťdielnou formou pripomínajúcou Buxtehudeho a severonemeckých majstrov, v ktorej sa voľné materiály prelínajú s dvoma dôsledne štruktúrovanými majstrovskými fúgami. 36 organových chorálov (známych ako Neumeister chorales), ktoré tiež patria do ranej tvorby, je najväčšou Bachovou zbierkou chorálových cyklov, pričom v skladbe počujeme znieť niekoľko diel. Témou fúgy je variovaná verzia chorálovej melódie Ranná hviezda jasná.
Budete hrať aj jednu z Bachových organových sonát. Šesť Bachových organových sonát BWV 525–530 patrí medzi jeho najťažšie skladby. Napísal ich pre hudobníkov, aby zdokonalili svoju organovú techniku? Ako ich vnímate Vy?
Myslím si, že triová forma prirodzene nadväzuje na vtedajšie kompozičné postupy. Skutočnosť, že Bach použil organové transkripcie koncertov na vytvorenie triových sonát, takmer predpokladá, že ide o vysoko technické kompozície. Napriek tomu by som si nemyslel, že cieľom bolo, aby si niekto vypiloval organovú techniku. Skôr si myslím, že technika bola pre Bacha samozrejmá, no ďalšia vec, ktorú priniesli tieto diela, boli predovšetkým hudobné procesy. A 6 triových sonát predstavuje organovú komornú hudbu, ktorú môže organista zahrať aj sám.
Bach bol významným skladateľom a uznávaný mnohými autormi. Liszt napríklad napísal Präludium und Fuge über B-A-C-H. Túto skladbu ste hrali pri špeciálnej príležitosti v Budapešti. Boli ste iniciátorom projektu rekonštrukcie organu? Prečo je dôležité zaoberať sa historickými nástrojmi – najmä organmi?
Históriou organu budapeštianskej hudobnej akadémie sa zaoberám už odmalička. Považujem to za zvláštne požehnanie osudu, že som si v roku 2018 po 10 rokoch vytrvalej práce mohol prvýkrát zahrať na tomto nástroji na verejnosti, a to prevedením Lisztovej ikonickej skladby. Žiaľ, v druhej polovici 20. storočia boli zničené mnohé unikátne historické pamiatky, preto je veľkým šťastím, že pôvodný organ z roku 1907 je po rekonštrukcii od roku 2018 opäť počuť na Hudobnej akadémii. Mimochodom, organ Angster z katedrály Svätej Alžbety v Košiciach, ktorý bol najväčším bohatstvom svojho staviteľa svetového formátu, je jednou z takýchto obrovských hodnôt. Bolo by veľkým prínosom pre hudobný život Európy, keby tento nástroj mohol opäť zažiariť vo svojom pôvodnom svetle.
Nebol to však Váš jediný projekt rekonštrukcie organu, na vašom webe je ich veľa. Je zvláštne v dnešnej dobe vidieť mladého človeka, ktorý sa zaoberá históriou a stará sa o dedičstvo a tradície. Ako ste k tomu prišli?
Vždy ma zaujímali staré nástroje, akosi som z nich vždy dostal niečo iné. Viac sa mi páčil ich tón, ich vzhľad, bolo vzrušujúcejšie sa nimi zaoberať. Staré organy sú oveľa vyspelejšie a špeciálnejšie ako väčšina moderných organov. Väčšinu vedomostí, ktoré mám, som sa naučil práve vďaka starým organom. Ich dokonalosť spočíva v tom, že sa nesnažia odlíšiť od toho, na čo boli vyrobené, no v štýle, akým boli vytvorené, vyznievajú úplne autenticky. Moderné organy sú tak trochu iné. Chcú rozprávať rôznymi jazykmi, no ani jeden poriadne nepoznajú, takže hoci hovoria márne, lebo to, čo majú povedať, sa k poslucháčovi nedostane.
Na Slovensku budete účinkovať na troch miestach, na troch rôznych nástrojoch. Poznáte ich? Viete aké sú to organy? Hudobník by sa mal asi vopred oboznámiť s nástrojmi, na ktorých bude hrať…
V našom prípade hudobný nástroj určuje, aký program sa môže na koncerte hrať, a tak sme museli podľa toho vyberať repertoár pre jednotlivé lokality. Veľmi sa teším, že sa s nástrojmi zoznámim osobne, keďže ide o špeciálne, výnimočné, staré organy.
Na druhom koncerte zaznie suita Maxa Regera. Ste považovaný za odborníka na interpretáciu skladieb tohto skladateľa. Aký je váš vzťah k nemu a jeho skladbám?
Odkedy ma v 15 rokoch uchvátil svet hudby, bola pre mňa Regerova hudba určujúca. Hral som všetky jeho organové skladby, no niektoré z jeho diel sú mi obzvlášť blízke, ako napríklad prvá suita. Ide o prvé Regerovo organové dielo, ktoré trvá 50 minút, ak je uvedená celá skladba. Teraz zahrám len úvod, časti fúgy a passacaglie.
Táto Regerova suita bola Brahmsovým obľúbeným dielom. Čím je taká pôsobivá?
Mladý Reger poslal rukopis skladby starému Brahmsovi, ktorý mu listom poslal svoju fotografiu a list, v ktorom vyjadril pochvalu a vďačnosť. Pre Regera to bolo najväčším uznaním. Skladba sa zrodila v brahmsovskej tradícii, vykazuje aj príbuznosť s Brahmsovou 4. symfóniou. Zvláštnosťou je, že od čias Bacha nebolo napísané také zložité a vážne organové dielo v Bachovom polyfónnom štýle. Reger však bol schopný naplniť bohatými emóciami a výrazom takmer štvrťhodinovú fúgu, ktorá je v rukách mnohých autorov komplikovaným, dosť suchopárnym polyfónnym žánrom.
Dielo sa skladá zo štyroch častí a trvá takmer 50 minút, zatiaľ čo jeho druhá suita pozostáva zo 7 častí a trvá približne polovicu. Je to výzva pre organistu interpretovať túto skladbu?
Prvú suitu hrá málokto. Dôvodom je predovšetkým jej dĺžka a hudobný obsah. V tomto diele musíte preniknúť do hĺbky, objaviť a pokúsiť sa dostať do myšlienkového sveta autora, aby ste pochopili skutočnú hudobnú myšlienku za notami. Pre Regerovu hudbu je, mimochodom, veľmi typické, že hranie nôt, aj keď je také presné, samo o sebe nestačí. Pri ňom musíte vedieť preniknúť za notový materiál a nechať nerušene pôsobiť gestá a emócie, pričom musíte vedieť ovládať nástroj a techniku.
Juan Bautista José Cabanilles bol španielsky skladateľ a organista. Je považovaný za najväčšieho španielskeho barokového skladateľa a organistu. Diela španielskych skladateľov dnes hrá a objavuje mnoho hudobníkov. Prečo ste si tohto autora vybrali Vy?
Tento kus je tiež mojím veľkým favoritom, je to moja obľúbená skladba. Hudba Cabanillesa je iskrivá, nápaditá, virtuózna a pestrá. Jeho skladby vraj vznikli po jeho hodinách organu. Dá sa teda predpokladať, že cez jeho kusy opäť počuť jeho improvizácie so sviežosťou a spontánnosťou.
V drevenom artikulárnom kostole v Kežmarku si vypočujeme diela barokových autorov. Okrem spomínaného španielskeho autora budete hrať Bacha a Justina Heinricha Knechta – Capriccio. Ako ste vyberali dramaturgiu koncertu?
Program som pripravil tak, aby bol uspôsobený osobitostiam organu – Bachove aj Knechtove skladby si vyžadujú špeciálne citlivé farby. Tento druh zvuku a spôsob kompozičného jazyka týchto autorov je v istom zmysle predzvesťou toho, čo by Reger skomponoval o sto rokov neskôr. Týmto spôsobom sa medzi koncertmi vytvára oblúk, ktorý intelektuálne aj hudobne pokrýva dva programy.
Teraz k iným témam. Organisti boli vždy vynikajúci improvizátori. Je to tak aj dnes?
Improvizácia je veľmi dôležitá nielen preto, že je formou vyjadrenia materinského hudobného jazyka, ale aj preto, že organista ju pravidelne potrebuje. Sú rôzne školy, ktoré učia, ako improvizovať na organe, my Maďari máme obrovskú výhodu, že nie sme plne oddaní žiadnej konkrétnej škole, takže môžeme slobodne aplikovať vyzreté riešenia ktorejkoľvek školy.
Z klasickej hudby sa postupne vytratila improvizácia. Skvelými improvizátormi boli nielen organisti, ale aj (napríklad) klaviristi. Prečo sa to podľa vás stalo?
Druhá polovica 20. storočia sa zásadne rozišla s predchodcami a propagovala úplne nový druh chápania umenia. Skutočnosť a rutina tvorby, ktorá už stovky rokov oživuje históriu hudby, naopak, oddeľuje svety tvorcov a interpretov. Interpret by nemal improvizovať ani skladať, keďže tomu „nerozumie“ tak, ako skladateľ. Ale keďže skladatelia už nie sú veľkými interpretmi, hudba, ktorú píšu, sa nerodí z praxe. Ide o veľmi vážnu problémovú oblasť, ktorej najhmatateľnejším znakom je, samozrejme, zánik improvizácie. Kým v minulosti sa žiak všetko naučil kopírovaním a napodobňovaním toho, čo hral majster, dnes už veľká väčšina učiteľov len vysvetľuje, často rozprávajú o veciach, ktoré sami zahrať nevedia. Samozrejme, existujú výnimky, ale inštitucionalizácia hudobnej výchovy so sebou priniesla dôraz na reprodukciu namiesto tvorby, s čo najmenšou kreativitou. A bohužiaľ, najhoršie argumenty sa dostávajú k hudobníkom, kedy sú v najvnímavejšom, mladom veku: „aj tak to nebude ako Bachovo dielo“ a tak podobne.
Život organistu – to je jedno veľké dobrodružstvo, však? Idete na koncert a niekedy neviete, aký nástroj vás čaká. Ako dlho Vám trvá, kým sa s ním „zoznámite“?
Práve táto skutočnosť nás organistov drží pri živote, vďaka tomuto dobrodružstvu sme neustále čulí. Jedna z najväčších krás tejto profesie spočíva v tom, že hudobný nástroj, na ktorom budeme hrať, musíme stále znova a znova objavovať. Samozrejme, je to niekedy nepríjemné a občas príde aj sklamanie, ale ak vám osud dá dokopy naozaj dobrý organ, môže to byť zdroj veľkej inšpirácie.
V niektorých krajinách je veľa historických pamiatok, starých kostolov s organmi, ktoré sú však zanedbané. Je to podľa vás dôležité dedičstvo? Mali by sme sa o ne starať?
Je to veľmi dôležité, keďže každá krajina a kultúra mala svoju organovú architektúru. Faktom je, že v západných krajinách hral organ oveľa dôležitejšiu úlohu ako v minulosti, tak aj dnes, no stále si musíme ctiť miestne tradície.
Prečo je dnes interpretácia organovej hudby dôležitá? História je bohatá na organové umenie, a dnes?
Táto otázka sa na Západe takmer nikdy nevynára, pretože organ je dôležitou súčasťou ich hudobnej kultúry. Žiaľ, v našej krajine dejinné búrky zatlačili tento nástroj do úzadia, takže sa nemohol tak organicky rozvíjať. Aj keď sme mali v období renesancie prekvitajúcu organovú kultúru, vyčíňanie Turkov úplne vymazalo našu organovú kultúru a museli sme počkať až do polovice 19. storočia, kým sa stavba organov na západoeurópskej úrovni opäť rozšíri a dostane sa do menších obcí. Väčšina našich organov bola postavená a udržiavaná za cenu obrovských obetí a organové skladby sú veľkým pokladom každého národa. Prechovávať k nim úctu ich a starať sa o ne je morálnou povinnosťou každého organistu.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: https://www.szabobalazs.org/
