Ak vás niekedy zaujímalo, na čo asi myslí človek, ktorého myslenie už všetci spochybnili a odsúdili, film Otec režiséra Floriana Zellera vám dá pomerne presnú odpoveď. Na 90 minút ochoriete a potom sa bezpečne vrátite späť zmenení.
Prvý raz som film Otec videl na prázdninách u svojho dedka v spolovice neobývanom obrovskom rodinnom dome, ktorý zostal akousi fosíliou minulého storočia. Keď film skončil, ľahol som si na starý gauč a na dve hodiny vedomím opustil realitu. V tom istom dome pred pol rokom zomrela moja babka, ktorú posledných 9 rokov trápila starecká demencia. Fúziou Hopkisových zmätených pohľadov, spomienok na starkú a nekonkrétnych snov počas dvojhodinového spánku, z ktorého ma náhle vytrhol hlas niekoho z rodiny, som celkom presne nadobudol dojem, k akému ma tento film nekompromisne viedol.
Pomotané starecké mysle vyzerajú na plátne zväčša rovnako. Postava odloží kľúče do chladničky, nevie si rýchlo spomenúť na meno, prípadne iba mlčky hľadí z okna. Florian Zeller ukazuje demenciu ako silnejšieho súpera, ale nie jednoznačného víťaza. Protagonista Anthony (Hopkins) – áno, rola bola šitá na mieru – zvádza s touto chorobou urputný boj. Snaží sa znova nadobudnúť rovnováhu. Udržať si v mysli poriadok a jas. Stále sleduje svoje hodinky, aby mal správny pojem o čase. Pritom si prejde niekoľkými emočnými štádiami, od zľahčovania svojho stavu, cez hnev a paranoju až po rezignáciu. V každej fáze vidíme človeka, ktorého zrádza vlastná myseľ. On uvažuje rovnako ako doteraz. To len jeho mozog mu dáva nesprávne podnety a mieša zo spomienok náhodné koktaily. Čo zmôže človek, keď ho zradí jeho najvernejší nástroj – vlastná hlava?
Komorný prepis divadelnej hry odhaľuje chaotickú logiku chorej mysle, uzavretú v jednom londýnskom byte. Alebo je tých bytov viac? Film Otec je práve z tej sorty filmov určených na opakované pozretie. Rozprávanie sa krúti v zvláštnych, nerovnomerných a vopred nepredvídateľných elipsách. Niektoré sú nápadné, iné dlho takmer nebadateľné. Všetky spolu však vytvoria pomyselný nápis „takto vyzerá demencia z vnútra“.
Pri spomínanom prvom pozretí som zostal v nastavení, že sledujem svet očami zmätenej hlavnej postavy. Až pri druhom pokuse mi došlo, že režisér Zeller nehrá čisto a zachádza ešte ďalej. Anarchiu tu cítiť aj bez Anthonyho prítomnosti a tak sa zdá, že autor nám nielenže ozrejmuje fungovanie choroby, ale snaží sa nás ňou aj dočasne nakaziť. Naoko chronologické rozprávanie stihne obsiahnuť tri rôzne obdobia života hlavnej postavy. Hra s rozprávacou formou tu nie je len ozvláštnením. Pre scenáristov, ktorí radi vystrájajú, je niekedy ťažké nájsť si „ospravedlnenie“ za svoje experimenty. Argument „skúšam, lebo môžem“ nikdy úplne neobstojí. Zeller však nemusí prikladať žiadne dôvody pre zvolenú formu. Tá je totiž vyslovene žiadúcou. Obdivuhodne sa mu podarilo vytvoriť akýsi gombíkový princíp, ktorý nám pomáha pochopiť priebeh demencie, hoci tá zrejme málokedy hrá podľa pravidiel. Problém je v tom, že jednotlivé gombíky na košeli sú zapnuté v nesprávnych dierkach. A tak detaily, čo vyzerajú byť v poriadku, v celku nedávajú zmysel. Anthonyho pamäť môže pripomínať aj spálňu, v ktorej malé dieťa radostne roztvorí šuplíky a rozhádže ponožky po celom priestore. Starec ich usilovne zbiera, no zisťuje, že nie je schopný nájsť ani jeden správny pár. Rôzne staré spomienky sa v jeho mysli premiešajú podľa záhadného vzorca, pričom jedna druhú mení a ovplyvňuje. Novší zážitok môže zmeniť spomienku na ten starší a tak si hlavná postava sama pre seba mimovoľne mení svoju minulosť a občas aj budúcnosť, hoci to je pochopiteľne iba klam. Nerozumiete? Nevadí. Nerozumieť v tomto prípade znamená pochopiť. Aké to asi je? Ak sa už človek nemôže spoľahnúť ani na svoje spomienky, zabúda na to, kým je a jeho okoliu robí vrásky zistenie, že toto už nie je otec ako ho poznáme. Zahrať výraz skrývaného strachu, dezorientácie a trápnosti v jednom momente šlo Hopkinsovi ľavou zadnou. Rovnako ako prázdne pohľady starého, chorého otca, pri ktorých nikdy neviete či sa díva na vás, alebo cez vás.
Aj ten dobre zorganizovaný systém chaosu sa tu postupne stráca a nezostáva nič viac, než zmätok. Ten miestami v správnej miere zahmlieva divákove vedomie, inokedy však – možno až príliš – nápadne upozorní sám na seba. Popri bravúrnom rozprávaní o demencii z jednej aj druhej strany, kedy vidíme nie len dopleteného Anthonyho, ale aj jeho frustrovanú rodinu, sa tvorcom prihodilo aj pár zakopnutí v nimi nastavenej logike príbehu. Tá však väčšinu času funguje prekvapivo dobre a tak v nej netreba nasilu hľadať chyby. Nenápadne tu teda vznikol malý a tichý film s netradičnou, ale precíznou stavbou.
Ak vás niekedy zaujímalo, na čo asi myslí človek, ktorého myslenie už všetci spochybnili a odsúdili, tento film vám dá pomerne presnú odpoveď. Na 90 minút ochoriete a potom sa bezpečne vrátite späť zmenení.
Pár mesiacov pred babkinou smrťou sa mi podarilo nadviazať s ňou krátky jednoduchý rozhovor, čo bolo v tej dobe už veľmi vzácne. Bral som to ako jeden z mála svetlých momentov, kedy v človeku v priaznivý čas na chvíľu ustúpi hmla a dovolí mu vrátiť sa, hoci len na pár sekúnd. Aj Anthony sa v samom závere dokáže po hodine a pol ťaživého chaosu naposledy vzoprieť a celkom jasne vyjadriť čo, cíti. Listy zo stromu jeho mysle opadávajú a už mu nezostáva veľa času, kým z kedysi rozkvitnutej osobnosti zostanú len holé konáre.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Itafilm
