„Je to ako zdolať horu, pri ktorej je výstup v druhej polovici strmší a čoraz ťažší,“ hovorí pre náš portál o naštudovaní Beethovenovho diela Missa solemnis odchádzajúci šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice Zbyněk Müller.

Po trinástich rokoch končíte úspešnú a veľmi dôležitú etapu vo svojom živote. Tá správa o tom, že končíte ako šéfdirigent v Štátnej filharmónii v Košiciach, prišla nečakane, ale zrejme ste si to dobre a do dôsledkov rozmysleli, pôsobíte ako racionálny typ človeka. Na základe čoho ste sa tak rozhodli?

O tom, že ukončím to moje funkčné obdobie, sme s vedením filharmónie hovorili už niekoľkokrát, nie je to rozhodnutie, ktoré by padlo zo dňa na deň. Hovorili sme o tom už pred pár rokmi. Možno je to prekvapivé v súvislosti s obdobím covidu, pretože ten všetky procesy zastavil. Moja posledná sezóna určite nemala vyzerať takto, ale v podstate sa dá povedať, že nikdy dopredu neviete, koľko to funkčné obdobie bude trvať, keď je úspešné. Ale príde moment, keď cítite, že je potrebné tú pozíciu už opustiť, pretože sa ten čas tak nejako naplní, čo sa asi práve stalo. Teraz sme v stave, keď vždy krásne spolupracujeme, čo si veľmi cením. Nie je to teda tak, že by sme si liezli po tej dobe na nervy, ale naopak, tá spolupráca bude pokračovať. Budem rád, keď dôležité veci, ako sú napríklad rozhodovania pri konkurzoch, riadenie a podobne, prevezme niekto iný a ja budem na pozícii hlavného hosťujúceho dirigenta.


Takže menej administratívy pre Vás, ale kreatívna činnosť Vám naďalej ostane…

Samozrejme, kreatívna činnosť bude aj naďalej. Nepovedal by som administratíva, ale skôr záťaž spojená so zodpovednosťou, akým spôsobom to viesť ďalej, aby sme sa neustále rozvíjali. Tejto záťaže sa v istom zmysle zbavím.

Ako rozlúčkové dielo ste si vybrali Smetanovo dielo Má vlast, zrejme ste na to mali svoje dôvody, prečo táto dramaturgia…

Pre mňa je to aj určitá symbolika: vnímam blízkosť Košíc smerom k Čechám a tiež blízkosť dvoch národov, ktoré vedľa seba žijú, hoci sú už teraz rozdelené. Špeciálne, tá blízkosť mesta Košíc smerom k Česku, tá tu bola vždy a dodnes sú tu silné väzby a ja to dodnes vnímam tak, že to nie je Má vlast, ale dalo by sa povedať, že je to Naše vlast. Druhým dôvodom je, že sme v minulosti pomerne často hrali prvú polovicu cyklu Má vlast a všetci to radi hrajú. Orchester má rád tohto Smetanu, aj keď je tá partitúra ťažká, ale ako celok sme to nikdy nehrali. Dokonca, celkovo sa Má vlast v Košiciach hrá málo celá, naposledy ju uviedol poľský dirigent Antoni Witt v roku 2010 a od tej doby v kompletnej podobe  nezaznela. Odvtedy som mal tendenciu naštudovať ju, ale hovoril som si, nie, bude to až na mojom poslednom koncerte.

Tak k tomu napokon prišlo a treba povedať, že toto dielo je poriadna „klada“, ako sa hovorí. Naštudovávali ho hudobníci s chuťou? Ako dlho ste to nacvičovali s orchestrom? (rozhovor so šéfdirigentom Zbyňkom Müllerom sme uskutočnili v deň koncertu, recenziu z koncertu si môžete prečítať TU).

Je to klada a v tej druhej polovici je ďaleko väčšia, samotná partitúra má 380 strán, pričom prvá polovica má 170 strán a druhá má o 40 strán viac, takže už z toho vidno, že ten materiál je hustejší (úsmev). Cvičili sme to štandardne, od pondelka tri dni, v piatok pred tým sme robili navyše skúšku so sláčikmi, ale inak išlo o obvyklý čas. Ale všetci do tej práce šli s vedomím, že ide o niečo výnimočné a podľa toho sa aj pripravili.

Treba povedať, že už len z krátkej ukážky, ten orchester znel s neuveriteľným espritom. Máte pocit, že hráči tým, že ide o rozlúčkový koncert, dávajú do interpretácie väčšie nasadenie? Skrátka, nechcem tým povedať, že by nehrali na sto percent na iných koncertoch, ale predsa len ide o mimoriadnu udalosť, lúčite sa po trinástich rokoch vedenia tohto orchestra… Takže k tým sto percentám pridajú navrch ďalších sto? (úsmev)

Myslím si, že by ste si priala, aby moja odpoveď znela, áno (smiech). Rozumiem Vám, ale ja som na tieto zanietené interpretačné výkony zvyknutý. Neviem, či by som to mal takto hovoriť, ale tento orchester týmto spôsobom hrá a ja si to nesmierne vážim. Vždy je tam stopercentný vklad a naopak, ja pri koncertoch musím ustrážiť, aby to vždy znelo ušľachtilo a krásne tam, kde to naozaj tak má znieť. V okamihu, keď je nasadenie väčšie alebo sa začne viac forsírovať, celý obraz sa poruší. Skôr to teda musím krotiť po tejto stránke niekedy (úsmev).

Ak to teda máte zhodnotiť – v akej kondícii odovzdávate orchester nastupujúcemu šéfdirigentovi? Za trinásť rokov pôsobenia ste predsa len zažili veľa, aj generačnú výmenu, omladenie orchestra…

Myslím si, že tá kondícia je veľmi dobrá, hoci som mal aj trochu strach, lebo covid spôsobil zastavenie. Orchester nemohol hrať dlho spolu, samozrejme, robili sa komorné koncerty, ale to je iné. Majú inú kvalitu, ktorou sa prebudí ansámblová hra a skúša sa iným spôsobom. Je to síce potrebné, ale ak celok spolu nefunguje, je to poznateľné. Našťastie, podarilo sa nám cez to dostať a orchester je kvalitatívne na veľmi dobrej úrovni. A čo sa týka generačnej výmeny, práve minule som nad tým premýšľal. Hoci tie procesy sa uskutočňujú pomaly, porovnával som personálne obsadenie z roku 2008, uvedomil som si, koľko ľudí je tu dnes, po trinástich rokoch nových a ako málo ich zostalo tých, ktorí boli v orchestri pôvodne. Je to neuveriteľná obmena. Máme veľa mladých ľudí, veď keď sa len pozriete, tak orchester aj opticky pôsobí mlado a sviežo. Som rád, že sme dokázali prekonať určitú krízu, čo sa týka obsadenosti určitých skupín, ktorá vznikla pred pár rokmi. Nedokázali sme obsadiť isté skupiny, vždy sme vypisovali konkurzy a nedarilo sa nám obsadiť pozície, lebo sa nám buď nehlásili ľudia alebo sme neboli spokojní s kvalitou. Začali sme preto vypisovať konkurzy na medzinárodnej báze a zrazu sa ukázal veľký záujem aj z krajín, odkiaľ by som to nečakal. Niekoľko rokov máme primistku huslistku z Ameriky, čelistu z Anglicka, v hornách kvalitných maďarských hráčov, sú u nás už niekoľko rokov, zotrvali aj cez koronu a sú veľkou posilou orchestra. Podarilo sa nám prekonať personálnu krízu a máme dobre našliapnuté smerom ďalej.

Čo sa týka repertoáru, ktoré unikátne diela ste vybrali za obdobie pôsobenia s orchestrom? Pospomínajte si, napokon, nebolo toho málo. Naštudovali ste Mahlerovu Štvrtú symfóniu, Beethovenovu Missu solemnis, uviedli ste koncertne operné diela…

Ani by som ich nenazval unikátne, skôr to boli diela, ktoré sa v Košiciach málo hrajú, ale ak mám skutočne hovoriť o tých unikátnych, tak by som spomenul operné projekty – Umberta Giordana a jeho opery Fedora a Andrea Chénier. Som veľmi hrdý, že sa to podarilo, pretože my sme z tých diel uviedli kľúčové scény, teda nielen jednotlivé árie s nasledujúcim potleskom, ale išlo o veľké scény, ktoré mali svoj celok a dramatický náboj. Pôsobilo to veľmi kompaktne, zmysluplne, dokonca sme mali aj titulky, takže poslucháči sa mohli orientovať v zložitých veristických operách. Podarilo sa mi uviesť aj Dvořákov Zlatý kolovrat s mojím vlastným výkladom. Bol to veľmi náročný projekt, pri ktorom som si vravel, že idem s kožou na trh. Je to symfonická báseň, ale v podstate je to taká opera bez slov, síce písaná na Erbenove verše, ale spôsobom, že priamo hudobné frázy kopírujú priebeh veršov. Je to natoľko čitateľné, že som sa rozhodol rozobrať Erbenovu báseň pre poslucháčov, dokonca som niektoré časti aj spieval, aby to bolo názornejšie – vopred som sa ospravedlnil poslucháčom, aby nehodnotili môj spev (smiech), ale názornosť k výkladu patrí. A vtedy to malo obrovský ohlas. Z ďalších menej uvádzaných diel by som menoval aj Mahlerovu Štvrtú symfóniu. Bola to krásna práca, pretože hoci by sa dalo povedať, že je to obrazne povedané menší Mahler, čo sa týka obsadenia a rozsahu, ale práca na diele musí byť veľmi detailná s jednotlivými skupinami, aj na artikulácii. Skrátka, musí znieť plasticky a zaujímavo a my sme sa s tým vyhrali, pričom orchester to predniesol veľmi krásne. Asi by som mal zmieniť aj Beethovenovu Missu solemnis, lebo je to dielo veľkolepé a pre svoju náročnosť nie tak často uvádzané. Sú k nemu potrebné špeciálne podmienky: vynikajúce a  skúsené vokálne kvarteto, vynikajúci zbor a samozrejme orchester, ktorý sa dokáže popasovať s nesmiernou technickou obtiažnosťou. Je to ten druh obtiažnosti, kedy dirigent hľadá možnosti, ako by sa to vôbec dalo zaspievať a zahrať, pretože niektoré spevácke party sú úplne na hranici. Pamätám si, že sa ma Simona Šaturová, ktorá nám spievala soprán, počas klavírnej skúšky spýtala, či to dielo milujem alebo nenávidím (úsmev). Pretože nič medzitým neexistuje, no po koncerte som jej povedal, že ho milujem. Je to ako zdolať horu, pri ktorej je výstup v druhej polovici strmší a čoraz ťažší.

Nedá mi nespomenúť ani pamätný koncert, počas ktorého ste odložili taktovku a ako interpret, sólista ste sa predstavili Vy. Zahrali ste si s košickými filharmonikmi na hoboji. Bolo to také chvíľkové alebo Vás to drží stále?

Bohužiaľ, bolo to také chvíľkové (úsmev). Veľmi oceňujem muzikantov, ktorí dokážu ostať výkonní interpreti, hoci sú aktívni dirigenti. Ja som to nedokázal. Primárne som aktívne ukončil hru na hoboji, keď som nastúpil do Národního divadla v Prahe. Najprv ako asistent dirigenta, ale keď mi ponúkli dirigentskú zmluvu, videl som, že kariéru hobojistu budem musieť ukončiť, pretože mi na hoboj neostával  čas ani energia. Navyše, uvedomil som si, že už som mnoho dôležitého na hoboji dokázal, zahral som si najväčšie koncerty pre hoboj, hral som v dychovom kvintete, desať rokov v Pražskej komornej filharmónii, veľkých symfonických orchestroch. Hovoril som si, že ďalej sa už s hobojom veľmi ani nemôžem dostať. Len by som asi sledoval, ako robím to isté (smiech) a s pokračujúcim vekom možno aj horšie (úsmev), tak som si povedal, že sa budem viac venovať dirigovaniu, pretože tam som cítil obrovskú možnosť rozvoja. Každopádne, keď som prišiel do Košíc, vedelo sa o mne, že ešte na hoboj hrám, preto aj týmto smerom sa organizovali rôzne aktivity. Vtedy som zároveň dirigoval aj hral, Mozartov koncert aj počas ďalších rokov mi to ponúkli v niekoľkoročných odstupoch. Samozrejme, keď sa človek k hudobnému nástroju vráti po takej prestávke, dá to veľa práce, aby sa dostal naspäť do formy. Naposledy som to spravil, keď sa hľadali alternatívy počas covidu, hral som Marcellov koncert a užil som si to, ale obávam sa, že už to bolo skutočne naposledy (úsmev).

Keď som sa Vás počas korony pýtala na zahraničné koncerty, spomenuli ste Pražskú jar, Berlín a Čínu, ale zároveň ste podotkli, že orchester do zahraničia až toľko nejazdí a predovšetkým je motivovaný domácim publikom, možno aj „pohádkovou“ budovou Domu umenia. Predsa len, boli to úspešné zahraničné vystúpenia. Ako na ne spomínate?

Pražská Jar bola v roku 2010 a bola výnimočná už len tým, že košická filharmónia po prvýkrát išla na tento festival. Pre nás to bola prestížna záležitosť, bol som druhý rok v pozícii šéfdirigenta a bola to pre mňa svojím spôsobom skúška, kam až sa s orchestrom dokážeme dostať. Potom sme mali dva zájazdy do Číny, z nich prvý bol skúšobný, aby agentúra vedela, aký sme orchester a ďalší už sa odohrával vo veľkých sálach Pekingu a Šanghaja, kde sme uspeli okrem iného s prvou polovicou cyklu Má vlast. Hmatateľný úspech sme zažili v Berlíne, kde nás pozvali v súvislosti s výročím konca druhej svetovej vojny, takže malo to aj diplomatický charakter. Koncert mal špičkové hudobné parametre – pripravili sme Suchoňovo dielo Symfonietta rustica a árie so Slávkou Zámečníkovou a v druhej polovici výber zo suít Arama Chačaturjana. Možno sme boli pre Nemcov orchester odniekiaľ takpovediac z východu, ale predviedli sme to na takej úrovni, že by sme sa s takou interpretáciou v Európe určite nestratili.

Čo je pre Vás pri naštudovávaní diela podstatné? Čím sa pri koncepcii riadite? Čo si dovolíte pri Vašej vlastnej koncepcii? Do akej miery je pre Vás kľúčový zápis?

Najpodstatnejšie je pre mňa pochopenie hudobného jazyka autora. Tam, kde mám už skladateľa takpovediac prečítaného, je to jednoduchšie, pretože som akoby hneď doma. Pre každého je typické niečo iné a považujem za správne na tom typickom stavať. Harmonické postupy, natoľko kľúčové pre všetku hudbu romantickú a neskoršiu, sa výborne skúmajú pri klavíri, kde trávim tisíce hodín hraním klavírnych výťahov pri štúdiu opier. Pamätám si veľmi dobre, s akou dychtivosťou a ako dlho som sa opájal napríklad Dvořákovými moduláciami, keď som študoval jeho Te Deum. A potom tá koncepcia, vývoj temp, prechody a všetko podstatné zrazu vyplynú samé. So Smetanom to bolo teraz podobné. Rozmýšľal som o niektorých pomalých častiach Tábora, Blaníku, samozrejme počúval som aj nahrávky. Ale vlastná koncepcia sa mi utvrdila až pri klavíri. Pravdepodobne to tak funguje i preto, že táto hudba bola skladateľom takzvane od klavíru aj poväčšine komponovaná, a tak sa človek dostane až k samej podstate, ku koreňom. A potom je tu ďalšia, trochu zložitejšia otázka, pretože súvisí aj s tým, ako dôslední boli tí-ktorí skladatelia pri zápise. Je rozdiel v prístupe napríklad k Mahlerovým partitúram, pretože on sám bol vynikajúci dirigent a poznal orchestrálnu prax, písal ich do partitúry konkrétne a precízne. Dirigent tam nájde všetko, v partitúrach sú poznámky, napríklad napísal agogickou poznámku a pod čiaru napísal, áno, naozaj som to myslel tak, to tempo má byť také, alebo toto chcem krátko, poznámka pre dirigentov, naozaj som to tak myslel (smiech). A potom máme napríklad Haydna, o ktorom celkom dobre vieme, že bol veľmi nedôsledný v rôznych malých detailoch, ako sú napríklad dĺžky nôt, či artikulačné poznámky. Že napísal do jednej skupiny v orchestri štvrťovú notu a do druhej na rovnakom mieste  osminu a nepochybne vtedy nikto neriešil, čo je správne a či to má byť rovnaké, pretože to skrátka prirodzene nejako zahrali (úsmev). Bola doba, keď tieto nezrovnalosti vydavatelia opravovali a zjednocovali, dnes je doba urtextová a chceme sa dostať ku skladateľovi až pod ruku, čo je skvelé, nemôžem sa však zbaviť dojmu, že je to  niekedy až príliš odtrhnuté od praxe. A potom môže nastať aj situácia, že evidentnú chybu, ktorú skladateľ prehliadol a ktorú vydavatelia predtým automaticky opravili, počujete prezentovanú nejakým interpretom ako niečo objavného až senzačného. Je to ale celé veľmi zložitá problematika. Každopádne, môžem povedať, že zápis pre mňa kľúčový je, ale snažím sa ho vždy vidieť v kontexte všetkého ostatného a s myšlienkou na prax.

Keď sa máme od klasicko-romantického repertoáru odkloniť smerom k staršej hudbe, aký je Váš názor na poučený štýl interpretácie, ktorý je dnes taký populárny? Zažívame, obzvlášť v talianskom baroku istú módnu vlnu nového typu interpretácie, v ktorej komorné telesá dokonca improvizujú, často nerešpektujú tempá v partitúre, sólisti hrajú virtuózne party. Tento spôsob hry postupne preberajú aj väčšie telesá. Konvenuje Vám tento spôsob interpretácie?

Každopádne, je dobre, že tie súbory špecializujúce sa na starú hudbu tu sú. Je to veľké oživenie nášho hudobného sveta. Myslím si, že to ich nové ponímanie hudby je prínosné. Keď si spomeniem, ako sa u nás hral Bach pred tridsiatimi rokmi, teda veľmi pomalé tempá, malo to v sebe veľkú záťaž a pátos, je len dobre, že sa objavil moderný prístup k interpretácii barokovej hudby. Má energiu a drive, ktorý mne osobne je blízky a vítam ho. Zároveň si však myslím, že sa z tej barokovej interpretácie stáva komerčný biznis a miestami je to dotiahnuté do takých absurdností, že tá interpretácia mi miestami pripadá ako neprirodzená. Niekedy je to až tak príliš poučené, až je to teatrálne. Pre poslucháčov to môže byť svojím spôsobom príťažlivé, no tvrdiť, že takto to kedysi hrali a týmto jediným spôsobom je to správne, to by som si určite netrúfal. Myslím si, že je to odvážne niečo také tvrdiť. Jednoducho, stal sa z toho biznis a nie s radosťou sledujem, ako nám to prerastá aj do neskorších období, napríklad aj do romantizmu.

Vráťme sa ešte od baroku k tomu, čo Vás čaká ďalej. Okrem toho, že pôsobíte v Národním divadle, pôsobíte aj ako pedagóg. Takže čo bude ďalej po lete? Aké činnosti Vás čakajú?

Hlavným mojím angažmán je činnosť v Národním divadle, kde budem mať veľa práce. Mám na starosti šesť inscenácií, ktoré budem musieť po covide opäť takpovediac oprášiť, niektoré aj vzkriesiť, po tom, čo sa nehrali. Takže to bude moja hlavná náplň, budem aj hosťovať s českými orchestrami a teší ma aj pedagogická činnosť, pretože to považujem za krásne povolanie. Hoci som externý pedagóg, ale už druhý rok pôsobím na pražskej AMU na katedre dirigovania a je to činnosť, ktorá ma veľmi baví. Mám pocit, že už študentom môžem odovzdávať skúsenosti, mimo iného, čo som nasiakol práve v Košiciach, ale dosť učím aj operu. Pedagogická činnosť je niečo, čo sa bude u mňa v ďalších rokoch určite intenzívnejšie ďalej rozvíjať.


Na záver ešte otázku, ktorá sa bude zdať asi odvážna, ale spýtam sa: aký ste typ šéfdirigenta? Aký je Váš hlavný kľúč na to, aby ste vychádzali s hráčmi? Predsa len, v každom orchestri musí platiť aj tvrdá disciplína, zároveň treba s hráčmi vychádzať aj po ľudskej stránke. V Košiciach ste používali metódu cukor a bič na to, aby Vám to v orchestri fungovalo?

Je to zložitá otázka. Ale myslím si, že tú požadovanú rovnováhu sa mi podarilo nájsť. A vďaka tomu, že som ju našiel, som tu mohol byť tak dlho a ďalej sem môžem chodiť. Skrátka, človek musí byť neustále vedený motiváciou, aby sa čo najlepšie naskúšalo to, čo máme práve na pulte. A keď to niekedy nejde, musíte zvoliť aj tú prísnejšiu cestu. Viem, že boli situácie, keď som bol prísny azda príliš a niektorí možno aj dostali strach a zistil som, že ak by som tú hranicu prekročil, prestalo by to fungovať. Ale ja som presvedčený o tom, že ak má šéfdirigent niečo s orchestrom v dlhodobom horizonte dokázať, nemôže byť s hudobníkmi neustále v rovine dobrých kamarátov. Aj keď by mi to bolo, samozrejme, príjemné, občas s niekým vybehnúť na pivo, ale myslím si, že týmto spôsobom sa nedá v orchestri nič dôležitého zmeniť. Jednotlivé koncerty v roli hosťujúceho dirigenta sú niečo úplne iné. Ale ak chcete niečo v dlhodobom horizonte budovať, vzťahy sa nemôžu dostať na úroveň, ktorá neumožňuje vyžadovať viac a prísnosť. Možno si niekto povie, že môžem mať k ľuďom blízko a neskôr sa postaviť pred orchester a byť nekompromisný, do istej miery sa to možno dá oddeliť. Ale mne sa zdá, že sa to celkom nedá.

 

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: ŠfK – Jaroslav Ľaš, Dávid Hanko


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno