Zhovárali sme sa s Andrejom Kolenčíkom, animátorom, ilustrátorom a režisérom krátkeho poetického filmu Zjavenie Jána, ktorý dnes putuje po medzinárodných filmových festivaloch. Film bol doteraz uvedený na festivale v Lotyšsku, Brne aj talianskom Salerne. Dnes ho v kine môžete vidieť ako predfilm k snímke A potom prišla láska… od spoločnosti Filmtopia.
V rozhovore sa dozviete, ako prebieha udržateľné nakrúcanie, v čom spočíva práca s nehercami, ale aj to, prečo na Slovensku stále chýbajú dospelé animované filmy či seriály.
Odkiaľ pochádza tvoja prezývka Admirál, podľa ktorej je nazvaná aj tvoja produkčná spoločnosť?
To nemôžem prezradiť (smiech). Tajomstvo je vždy zaujímavejšie. Vzniklo to ešte na vysokej škole. Nejak mi to prischlo a začali ma tak ľudia volať. Už mi to nevadí, zmieril som sa s tým.
Nie je to teda želaná prezývka?
Neviem, či existujú želané prezývky. Človek si ju nikdy sám nedá. Musí s tým prísť niekto iný a ty to potom buď prijmeš, alebo nie. Je to taký darovaný kôň, ktorému sa nepozeráš na zuby.
Prejdime k tvojmu najnovšiemu filmu Zjavenie Jána. Oproti tvojej predošlej tvorbe je to trochu zmena. Už to nie je tá punková komediálnosť, ale skôr meditácia. Kedy si sa rozhodol nakrútiť takýto film?
Je pravda, že tento film je výrazne poetickejší, než to, čo som vytvoril v minulosti. Stále si však myslím, že tam sú prítomné prvky, ktoré korešpondujú s mojou tvorbou ako takou. Mám na mysli absurdný humor, ktorý sa nachádza v niektorých scénach, hoci je teraz v jemnejšej forme. Možno sa na tom odrazilo aj to, že celý projekt vznikol počas pandémie, kedy každý cítil určitú záťaž. Ako tvorcovia sme chceli urobiť letný film, ktorý by nebol depresívny a ťaživý, ale zároveň stále nekonvenčný. Téma izolácie bola vtedy veľká a hrdinovia filmu to tiež istým spôsobom zažívajú. Koniec-koncov je to film o zblížení.
Chceli ste ako tvorcovia s divákmi a diváčkami zdieľať niečo konkrétne, alebo je film otvorený pre rôzne interpretácie?
Určite je otvorený. Dôvod jeho poetickosti plynie aj zo samotného scenára Juraja Šlauku. Veľa tomu dali samozrejme aj herci, kamera, hudba a ďalšie zložky. Chceli sme vlastne urobiť tak trochu netradičný romantický film oslobodený od bežných klišé a pátosov, ktoré si tieto snímky so sebou väčšinou nesú. Náš film nestojí na dramatickom príbehu, ale skôr na nuansách jednotlivých situácií a na atmosfére. Výsledok možno ovplyvnilo aj to, že sme sa museli prispôsobiť pandemickým podmienkam. Neprichádzali do úvahy žiadne davové alebo komplikovanejšie scény a samozrejme ani nákladné scény, keďže boli na film minimálne peniaze. Preto bolo rozhodnutie spraviť komorný film logické.
Vznikla filozofia, ktorá zaznie v liste od Jána iba pre potreby filmu, alebo je jej pôvod hlbší a zložitejší? Zdalo sa mi to náramne premyslené a hlboké, a tak ma zaujíma, odkiaľ to pochádza. Vymyslel to Juro Šlauka?
Vzniklo to iba pre film. Juro Šlauka je výborný scenárista.
Názov filmu odkazuje na biblickú knihu. Bol to pre vás tvorcov zdroj inšpirácie?
Náš film vznikal úplne iným spôsobom, ako je bežné. Väčšinou má človek v rukách najprv scenár, obsadí hercov, nájde si lokácie a točí. My sme to mali naopak. Najprv sme mali lokáciu, až potom sa k projektu pripojili herci a dokončil sa scenár. Práve v dome, v ktorom sa dej odohráva – našej hlavnej lokácii – žila pred tým babička nášho výkonného producenta. Ona bola veľmi pobožná a v celom priestore zostali po nej zachované náboženské predmety. Pri písaní scenára sme sa rozhodli, že hlavná postava bude mať tiež tento rozmer, a to malo vplyv aj na ďalší vývoj. Zároveň sa to spojilo aj so zjavením postavy Jána. Je to biblický motív, ale kniha Zjavenie Jána predznamenáva apokalypsu. Aj v tejto súvislosti to tam má svoje miesto.
Samotná anotácia k filmu hovorí o pokojnej a prirodzenej starobe. Prečo ste s Jurajom Šlaukom uvažovali nad touto témou?
Chceli sme urobiť romantický film, ktorý by však nebol iba o tých pekných veciach, ktoré sa v takýchto filmoch bežne vyskytujú. V našom filme jedna z našich postáv do seba pchá lieky a má problém s močením. Je tam silný kontrast medzi listami, ktoré si hrdinovia dopisujú, kde je všetko krásne a poetické a potom dôjde na stret s tvrdou realitou, s chorobami a pominuteľnosťou. Život nie je iba pekný a vždy sa treba vedieť vysporiadať aj s problémami. Vo všetkom peknom môže byť aj niečo tragické, tragikomické alebo zlé. No rovnako v tom tragickom môže byť aj niečo pekné.
V tvojich filmoch málokedy figurujú mladé postavy. Prečo?
Človek je taký mladý, ako sa cíti (smiech). Ak sa ale bavíme čisto o veku ako čísle, tak je pravda, že protagonisti, ktorých som si v minulosti vybral boli buď v strednom, alebo vyššom veku. Dokonca aj v mojom pripravovanom celovečernom filme Spievajúci dom sú protagonisti opäť starší. Vravel som si, že by bolo dobré nakrútiť už niečo aj s mladými (smiech). Ale nejakým spôsobom sú pre mňa starší ľudia zaujímaví. Tiež si myslím, že pre komédiu fungujú takýto hrdinovia lepšie, ako nejakí dvadsiatnici. Je to asi aj preto, že keď vidíte staršie postavy – ktoré by už mali byť vyzreté – konať neštandardne, tak to vzbudzuje väčšie pobavenie, ako keď nejaký nezmysel urobí mladý človek. Ale nerád by som sa opäť zaškatuľkoval. Urobil som aj viacero videoklipov či dokumentov, kde boli hlavní protagonisti mladí ľudia. Na veku nezáleží, dôležitá je vždy postava a to, čím je zaujímavá.
Ty sám máš takéhoto dvorného herca, ktorý sa s určitou pravidelnosťou objavuje v tvojich filmoch, Jána Slováka.
Áno. Paradoxne v Zjavení Jána sa neobjavil, ale v niekoľkých predošlých mojich filmoch vždy hral a dúfam, že ešte aj bude hrať. Jánovi sa ako zváračovi podarilo odštartovať kariéru neštudovaného ochotníckeho herca. Hral už dokonca v niekoľkých celovečerných filmoch a tiež seriáloch. Niekoľkokrát za rok si telefonujeme a on ma informuje o tom, kde všade účinkoval. Naša spolupráca začala pri divadelnom predstavení PLÁN B Z VESMÍRU, čo bola adaptácia najhoršieho filmu v dejinách od režiséra Eda Wooda. Tam objavil lásku k divadlu a potom aj k filmu.
Rád pracuješ s nehercami. Prečo? V čom je práca režiséra s nehercom iná?
Amatérski herci nemajú hviezdne maniere (úsmev). Respektíve majú, ale iného charakteru. Žartujem. S naturčíkmi pracujem rád, aj keď je pravda, že v posledných filmoch vystupovali skôr profesionálni herci. Nerád to delím takýmto spôsobom. Rád pracujem s hercami aj s amatérskymi hercami podľa toho, ako sa na dané roly hodia. Naturčíci vedia do toho priniesť mieru autenticity a bezprostrednosti a niekedy vedia byť naozaj veľmi špecifickí. V neposlednom rade sú pre mňa aj inšpiráciou.
Predsa len ešte jedna malá otázka k účinkujúcim: Psík, ktorý hrá vo filme Zjavenie Jána je tvoj?
Áno, je môj. Volá sa Kuki a je to fenka. O oko prišla, ale nevieme ako. Už sme si ju tak zobrali. Veľmi dobre sa s ňou pracovalo (úsmev).
Tento film si sa snažil nakrútiť čo najviac ekologickým spôsobom. Je to tak?
Áno, v súčasnosti je to potrebné. Už dlhšie sa snažím žiť čo najšetrnejšie k planéte a k zvieratám a chcem tak aj pracovať. Tento trend sa deje aj vo svete, keďže klimatická kríza je reálna vec. Aj Netflix a ďalšie veľké produkčné platformy prechádzajú na rôzne pravidlá, ktoré musia byť dodržiavané počas nakrúcania, aby sa znižovali emisie. Slovenská filmová agentúra u nás na túto tému organizovala niekoľko workshopov, ktorých som sa zúčastnil a pracoval som aj na medzinárodnej kampani Green Screen, ktorá mala priniesť povedomie o ekologickom nakrúcaní pre filmárov. Tieto skúsenosti zo školení sa teraz snažím preniesť do praxe.
Existujú teda všeobecné pravidlá, ako dosiahnuť udržateľné nakrúcanie filmov? Aké sú to?
Zahŕňa to aj úplne bežné praktiky každodenného života. Mali sme napríklad čisto vegánsky catering, separovali sme odpad. Využívali sme takzvaný carpooling, čo znamená, že čo najviac členov štábu cestovalo naraz v jednom aute – u nás na Slovensku sa to robí bežne, ale v zahraničí ešte nie. Kostýmy sme mali požičané, alebo zo second-handu, čiže sa nemuseli vyrábať nové. Svietili sme šetrnejšími LED svetlami. Ďalej sme sa snažili využiť čo najviac prostredie, ktoré sme mali k dispozícii, aby sme nemuseli veľa cestovať. Dodržiavali sme tieto pravidlá v najväčšej možnej miere. Našlo by sa toho ešte viac. Slovenská filmová agentúra ma na svojom webe manuál na stiahnutie, ak by sa chcel niekto inšpirovať.
Ovplyvňuje to zásadnejšie prácu pri nakrúcaní? Je to zložitejšie, alebo jednoduchšie fungovať takto na pľaci?
Ak si to človek osvojí, tak to vôbec nie je náročné. Naopak, vie to dokonca ušetriť množstvo výdavkov, takže to môže byť pre producentov „win-win“ situácia. Bežne to vyzerá tak, že sa na nakrúcanie nakúpia celé balenia plastových minerálok a dovezú sa na lokáciu (náš film sme točili ešte predtým, než bolo možné plastové fľaše zálohovať). U nás mal naopak každý člen štábu svoju označenú fľašu s vodou a tú si každý priebežne dopĺňal. Chce to iba snahu, mať to povedomie a vedieť si to dobre naplánovať. U nás si tento prístup všetci pochvaľovali. Myslím, že ľudia vidia ak sa s niečím nezmyselne plytvá.
Budeš tento prístup využívať aj pri ďalších nakrúcaniach?
Pokiaľ na to budem mať ako producent či tvorca dosah, tak určite áno. Snažím sa tieto princípy komunikovať aj s ostatnými producentami.
Spomínal si, že pracuješ na celovečernom filme. Nie je to však tvoj prvý pokus. Čo sa stalo s Historkami z Miletičky?
Mám to stále pripravené. Scenár je hotový. Aj keď sme medzičasom zmenili pracovný názov filmu. Vývoj bol urobený, ale produkcia už nebola podporená. Nie je jednoduché získať podporu na film, ktorý je v našich končinách viac-menej netradičný. Uvidíme, čo bude ďalej. Chcel by som sa k „Historkám“ neskôr vrátiť, ale teraz sa sústreďujem na to, aby som zrealizoval Spievajúci dom, o ktorý je už veľký záujem aj v zahraničí. Verím, že sa nám podarí presvedčiť grantové komisie, že film by mal zmysel aj pre slovenskú spoločnosť.
Sú na tom podobne aj animované filmy či seriály? Ako sa na to dívaš ako animátor? Prečo napríklad nevznikajú animované seriály pre dospelého diváka, ktoré sú na celom svete také populárne?
Toto súvisí aj s kultúrou, respektíve s kultúrnosťou národa a je to oveľa širší problém. Sme krajina, kde sa na počet obyvateľov o kultúru ako takú zaujíma veľmi málo ľudí. To je vidno na návštevnosti kín, divadiel, kultúrnych centier, počte predanej hodnotnej literatúry atď. Viac ľudí stretneš v obchodnom dome, ako na kultúre. Animovaný film je u nás na jednej strane stále okrajovou záležitosťou a jeho výroba je veľmi nákladná. Vyrobiť jednu minútu animácie stojí oveľa viac peňazí, ako vyrobiť jednu minútu hraného, alebo dokumentárneho obsahu. Ľudia, ktorí rozhodujú o týchto veciach v televíziách sa na to pozerajú mnohokrát cez kalkulačku. Zaujíma ich sledovanosť a nevnímajú umeleckú hodnotu. Otázne je teda, kde by sa takéto seriály dali vysielať. Osobne som sa nestretol s tým, že by niektorá televízia alebo platforma na Slovensku mala záujem o tvorbu animovaného seriálu pre dospelých. Áno, môže do toho ísť človek na vlastnú päsť a vytvoriť vlastný koncept a skúsiť ho ponúknuť. Ale jednoduchšie je to pri krátkych filmoch alebo seriáloch pre deti. Aj preto ich vzniká viac. Ak by bol záujem divákov dostatočný, bol by aj dopyt po dospelom obsahu. Napriek všetkému dúfam, že to bude do budúcna skúšať viac a viac tvorcov, a že o dospelý animovaný film bude väčší záujem. Ja si napríklad rád pozriem na Youtube Szilarda Kardiaka. To je nezávislý tvorca, ktorý raz za niekoľko mesiacov vypustí nový krátky film.
Keď dostaneš nejaký nápad na spracovanie, vieš hneď, či to bude hraný film, animovaný, alebo trebárs klip? Musíš si to následne ešte určiť?
Väčšinou viem hneď na čo by sa mi daný námet hodil najviac. Ale veľakrát sa tie veci môžu ešte vyvíjať. Nerád sa v tomto limitujem. Ale je pravda, že väčšinou je to jasné od začiatku.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: Admiral film, archív Andreja Kolenčíka
