„Textovo sa snažím vždy uchopiť tému tak, ako ešte nebola veľakrát uchopená. V hudbe zase spájam prvky rôznych žánrov, ktoré mám rada. Keď dokončím pesničku, musím cítiť, že je to TO, inak ju nevydám,“ hovorí pre náš portál speváčka, ktorá pred pár dňami vydala nový singel Krajina.
Pre mnohých muzikantov, spevákov je obdobie pandémie ťažkou situáciou, pretože nemôžu byť v kontakte s publikom, logicky, nedá sa koncertovať. Zdá sa však, že Vy ste toto obdobie poňali veľmi tvorivo. Ako toto obdobie prežívate? Čo Vám korona vzala a čo dala?
Toto obdobie prežívam celkom fajn. Síce nemám koncerty, no namiesto toho som sa pustila do vydávania pesničiek a to ma teraz napĺňa. Okrem toho sa venujem štúdiu na vysokej škole a skúšam tvoriť nejaké ďalšie songy. Korona mi vzala možnosť koncertovať a mať sociálny život, no na druhej strane mi dala priestor na to byť chvíľu sama, rozanalyzovať si svoje vnútro a veru že mi to pomohlo uvedomiť si veľa vecí. Takže toto obdobie nevnímam úplne negatívne, napriek tomu, že je samozrejme hrozné, že na to, aby sa ľudia spomalili a zašli trochu viac do seba, musel prísť vírus.
Poďme od aktuálneho songu – Krajina. Je obvyklé, že sa púšťate do spoločensko-politických tém? Čo bolo hlavným impulzom, že ste cítili, že takúto pieseň musíte naspievať?
Môj prvý singel Vesmír bol tiež politicko-spoločensky ladený, aj keď viac nepriamo. U Krajiny je to úplne zreteľné. Skladba V údolí vrán sa zase naopak týka viac osobnej témy. Je to teda rôzne. Vždy píšem o tom, o čom práve premýšľam a čo práve cítim, niekedy riešim viac osobné témy, niekedy spoločenské. Krajina vznikla v predvolebnom období, vtedy som sa nad politicko-spoločenskou situáciou na Slovensku veľa zamýšľala a nejak to na mňa doľahlo, tak som o tom napísala pesničku.
Ak ešte máme ostať pri Krajine, zaujímavé je najmä tempo, ktoré ste zvolili, evokuje clivú baladu, na druhej strane, je v pesničke cítiť aj vnútorná dráma. Kto rozhodol o týchto hudobných prvkoch? Ako vznikala?
To je inak zaujímavý príbeh, lebo melódia refrénu vznikla v sne. Jedno ráno som sa zobudila a hralo mi to v hlave. Tak som si to hneď nahrala do mobilu a ešte v ten večer som k tomu doplnila harmóniu a napísala text. Slohy som potom dotvárala trochu dlhšie. Skladba je v ¾ takte, čo je celkom experiment, keďže žiadnu takú ešte nemám. Úprimne, sama som bola prekvapená, kde sa tento hudobný nápad vo mne zobral, keďže nebol veľmi podobný mojim iným hudobným nápadom, no hneď mi prišiel niečím výnimočný a keď som zložila text, vedela som, že to chcem vydať.
Samozrejme, dôležitou časťou Krajiny, je aj jej vizuálna zložka – klip prináša udalosti niekoľkých výrazných historických míľnikov Československa aj Slovenska, ktoré si Vy ako mladá osoba nemôžete pamätať. Prečo ste sa rozhodli priniesť tieto vizuálne silné revolučné momenty k textu v klipe?
Námet klipu vznikal pri káve v jednom bratislavskom podniku spolu s režisérom Oliverom Bahúlom Stančíkom a ďalšími ľuďmi. S Oliverom som spolupracovala aj na klipe Vesmír, preto som sa ho opäť rozhodla osloviť a on hneď súhlasil, keďže sa mu pesnička páčila. Vedeli sme, že klip musí byť silný a mal by niesť nejaký príbeh. Už ani neviem, kto prišiel s nápadom použiť archívne zábery, no všetkým sa nám hneď páčil. V klipe sú tiež použité zábery z posledného protestu Za slušné Slovensko, čo má na archívne zábery nadväzovať. Napriek tomu, že sme všetci, kto sa tvorby klipu zúčastnili, príliš mladí na to, aby sme zažili udalosti ukázané v klipe prostredníctvom archívov, chceli sme ich použiť, lebo sa nám zdali byť takou paralelou k súčasným protestom. Ľudia bojovali za slobodu a spravodlivosť aj vtedy, aj teraz.
Osobne ma okrem mnohých veršov v piesni zaujali aj tie, kde spievate Ten, kto velí krajine, nevelí mojej duši. Je teda aj o vnútornej slobode človeka. Čo pre Vás ako interpretku, speváčku, ale aj z ľudského pohľadu znamená sloboda? Je to téma, ktorú nám treba pripomínať?
Sloboda pre mňa predstavuje asi tú úplne najväčšiu hodnotu. Snažím sa vážiť si ju a udržiavať si ju aj v hudbe, aj v živote. Samozrejme, že človek nie je úplne slobodný, v prvom rade je závislý od nejakých primárnych potrieb, ktoré má a potom je tiež konštantne nútený do nejakých vecí prostredníctvom zákonov a spoločenských noriem. Tak to je a nedá sa to úplne zmeniť (len do určitej miery). Najdôležitejšie však pre mňa je udržať si slobodu mysle. Viem, že na tom budem zle vtedy, keď sa nechám niekým/niečím zmanipulovať a prestanem myslieť sama za seba. Verš „Ten, kto velí krajine, nevelí mojej duši“ má vyjadriť presne túto myšlienku. Je dôležité, aby sme si našu slobodu nenechali vziať.
Otvárate tam aj tému zbabelého utekania… niekedy pieseň vyznieva skepticky a pesimisticky, Vy ste však speváčkou, ktorá odmieta takýto postoj a chce sa mu postaviť?
Myslím, že často utekáme pred našimi problémami s víziou, že niekde inde nám bude lepšie. Nechcem, aby to vyznelo, že odsúdim niekoho, kto odíde do zahraničia, to vôbec nie – to by predsa aj trochu oponovalo mojej myšlienke slobody, ktorú som tak ospevovala v predošlej otázke. Ak niekto silne cíti, že musí odísť – či už zo Slovenska, zo vzťahu, zo školy, z práce.. – nech to spraví. Ak to však má byť len útek od niečoho, čo nám reálne dáva veľa, no my vidíme len to zlé… alebo ak utečieme len preto, že vidíme nejaké prekážky, ktoré sa buď bojíme prekonať alebo sme len leniví, v takom prípade si myslím, že nám nebude lepšie ani niekde inde, lebo všade sú nejaké prekážky. Aj ja často utekám, no čím ďalej, tým viac si to snažím na sebe všímať – kedy to je len útek a kedy to vychádza z môjho naozajstného presvedčenia. Túto dilemu riešim aj v Krajine, z ktorej teda vyplýva, že pre teraz vidím zmysel v tom zostať na Slovensku, sledovať spoločenské dianie a snažiť sa svojim malým kúskom niečo zmeniť k lepšiemu.
Poďme však aj k iným piesňam. V januári ste vydali pieseň V údolí vrán, ktorá mala úplne iný charakter – nie, že by som chcela porovnávať, ale rytmická živelnosť, prvky soulu a dokonca aj priestor pre improvizáciu, úplne odlišnú prácu s vokálom. Zdá sa, že ste človek kontrastov – napokon, pieseň V údolí vrán je plná kontrastov…
V údolí vrán je pieseň, ktorá ma, povedala by som, hudobne dosť vyjadruje. Basový riff, prvky soulu, jazzu, dôraz na rytmiku…také skladby tvorím väčšinou. Potom mám však aj melancholickejšie, viac textovo zamerané, akou je napríklad Krajina. Toto sú asi také dve moje osobnosti, ktoré sa stále snažím nejak spájať. Niekedy sa mi nepáči, že si neviem úplne udržať koncept a že je každá skladba trochu iná a že to potom ľudí môže miasť, no na druhej strane, ak by som tú konceptuálnosť príliš silila, už by to nebolo úprimné a autentické. Zatiaľ teda píšem a vydávam pesničky tak, ako ich cítim a uvidíme, či sa niekedy ustálim v nejakom ucelenejšom žánri.
Táto pieseň, rovnako ako všetky Vaše, nie je prvoplánová. Človek si musí Vaše piesne vypočuť viackrát, aby odhalil ich význam postupne – napríklad tým, že ich zaujme silná inštrumentálna stránka, môže sa stať, že sa nedostatočne na prvýkrát ponorí do textu. Až následne odhalí jeho poetickosť. Baví Vás takáto tvorba? Pre aké publikum je určená?
Určite ma baví tvoriť tak, aby to nebolo prvoplánové. Textovo sa snažím vždy uchopiť tému tak, ako ešte nebola veľakrát uchopená. V hudbe zase spájam prvky rôznych žánrov, ktoré mám rada. Keď dokončím pesničku, musím cítiť, že je to TO, inak ju nevydám. Myslím, že som v tomto celkom sebakritická a z tohto dôvodu, napriek tomu, že už spievam veľmi dlho a tvorím tiež už pár rokov, je len zopár piesní, s ktorými som naozaj spokojná a ktoré chcem nahrať. Ako spieva Šimon Švidraň z Darkness Positive (choďte checknúť túto skvelú kapelu): kvalita, né kvantita (úsmev). Čo sa týka publika, je určená pre všetkých, ktorí majú blízky vzťah k hudbe a radi v nej hľadajú skryté významy.
Pripravujete debutové EP a podľa „vzorky“, ktorú sme počuli, sa zdá, že tam bude mix rôznorodých, kontrastných stavaných piesní. Ako sa v čase korony tvorí? Veríte, že ho vydáte tohto roku? A čo všetko na ňom bude?
EPčko by určite malo vyjsť do konca roku. Nebudem o ňom veľa prezrádzať, no bude ešte trochu iné ako doposiaľ vydané single, bude krátke a bude mať koncept. A vlastne práve preto bude krátke, lebo nemám veľa pesničiek, ktoré by dokopy vedeli dať koncept, takže to inak nejde (úsmev). Každopádne si myslím, že keď už niekto dáva nejaké skladby k sebe – či už v rámci EP alebo albumu – je fajn, keď tie skladby spolu nejak súvisia. Dnes je doba singlov, takže inak mi vydávať EP alebo album ani veľmi nedáva zmysel. Ale to je samozrejme len môj pohľad. Počas korony som rozpracovala nejaké skladby, ktoré by eventuálne mohli byť na mojom prvom albume (ktorý ale zatiaľ netuším, kedy bude). Tvorí sa mi fajn, nepociťujem v tvorbe nejaký rozdiel oproti časom, keď nebola pandémia, človek má byť vždy čím inšpirovaný, aj keď je zavretý doma.
Ste speváčka, ktorá má vyzretý prejav, viete pracovať s mikrofónom a dobre Vám to funguje na pódiu aj s kapelou, čo je na mladú interpretku pomerne neobvyklé. Kde ste získali skúsenosti?
Ďakujem. Odmalička som spievala, už v škôlke som vystupovala so spevom a takto to pokračovalo, aj na základnej škole, na strednej a tak ďalej. Čiže najprv to boli takéto rôzne školské akcie, rodinné akcie, potom už ma občas niekto zavolal zaspievať aj niekam inam, no a neskôr som už mala aj prvú kapelu. Momentálne (teda, keď zrovna nie je celosvetová pandémia) okrem mojej kapely hrávam s pražským jazzbandom a tiež som odohrala aj nejaké svadby a firemné akcie s jedným coverbandom. Aj tak si ale vôbec nemyslím, že by som to na pódiu mala nejak zvládnuté, nie som úplne showmanský typ, takže sa mám stále čo učiť.
Debutový singel Vesmír ste naživo interpretovali úplne v inom výraze – keď sa máte vrátiť k tomuto songu z roku 2019, ako vznikal? Predsa, je to pieseň, ktorá nezapadá „do systému“ – to po prvé. Nedá sa očakávať, že bude oslovovať masové popové publikum, ale o to Vám asi nikdy nešlo. Ak zaznejú niekedy Vaše piesne na koncertoch, budú v inej podobe? Snažíte sa o kreatívny prístup, nie o šablónovitosť interpretácie?
Vesmír má tiež netypický príbeh, keďže vznikol z hudobnej výzvy s mojimi kamarátmi. Dali sme si tému a do týždňa sme mali mať hotovú pesničku. Väčšinou na mňa nefungujú takéto obmedzenia pri tvorbe, no vtedy som hneď na druhý deň dostala hudobný nápad a celkom rýchlo vznikol aj text. Ten som potom neskôr ešte upravovala, no celkovo som mala hneď z tej pesničky natoľko dobrý pocit, že som sa ju až rozhodla vydať ako debutový singel. Čo sa týka toho, že by sme ju na koncertoch hrali v inom výraze – v trochu jazzovejšom šate sme ju hrali raz alebo dvakrát s gitaristom, keď sme vystupovali ako duo, no keď ho hráme s celou kapelou, viac-menej sa držíme nahrávky. Každopádne je pravda, že mám radšej pri interpretácií kreatívny prístup, než aby to znelo každý krát úúúplne rovnako. To by ma nebavilo.
Zdá sa, že intuícia je pre Vás v živote dôležitá. Je pre Vás dôležitá aj v tvorbe? Alebo sa riadite pevnými pravidlami?
V tvorbe je pre mňa dôležité, aby nápad vznikol spontánne. Vždy keď sa snažím nasilu niečo vytvoriť, nedopadne to dobre. Avšak, keď už mám nápad, ktorý sa mi páči, ďalšia fáza väčšinou pozostáva z dlhého premýšľania nad tým, ako to ďalej uchopiť. Často mením aranžmány alebo taký celkový vibe pesničky pred tým, než ju vydám. V tejto fáze často vychádzam z nejakých pravidiel, ktoré som si už za svoj život osvojila a ktoré mi prídu, že dávajú zmysel. Určite však nie striktne. Myslím, že pravidlá by v tvorbe nemali umelca obmedzovať, skôr inšpirovať.
Čo sa týka muzikantov, kto všetko tvorí Vašu kapelu? Ako si rozumiete?
V mojej kapele sa práve v tieto dni udiali personálne zmeny, no poslednú zostavu, ktorá mi nahrávala Krajinu aj V údolí vrán tvoria Damián Szabó na klavíri, Robert Spurný na gitare, Dominik Špuler na bicích a Jakub Kolesár na base. Ľudské vzťahy sú pre mňa v kapele tak isto dôležité ako tie hudobné.
A na záver si neodpustím otázku: počas pandémie sa v slovenskej verejnosti objavovali rôzne hejtujúce komentáre, že umelci, ktorí nemajú prácu, by mali „ísť k lopatám“, skrátka, že kultúru nepotrebujeme. Váš odkaz? Vy si viete predstaviť život bez umenia?
Život bez umenia si určite neviem predstaviť. Je mi jasné, že nie každý má taký vzťah k umeniu, ale jedno je isté – spoločnosť kultúru potrebuje.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Agi Hlavenková, archív, Juraj Staráček, Barbora Cholková
