Akékoľvek môžu byť naše predsudky voči Straussovej hudbe, stačí otvoriť si partitúru, napríklad operety Netopier a razom všetky názory o jej nedôstojnosti a slabej orchestrácii vyprchajú.
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uviedol pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda (21. februára 2025) Fašiangový koncert zostavený z diel Johana Straussa staršieho a mladšieho a Eduarda Straussa. Obdobie medzi zimou a jarou, od Troch kráľov po Popolcovú stredu, sú symbolom veselosti a hojnosti a patria k nim aj voľnejšie spoločenské konvencie. Kým Viedeň má svoje tradičné valčíky a polky Straussovcov na Nový rok, šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd ich zaradil do programu práve na Fašiangy. A hoci mnohí majú predsudky voči Straussovej hudbe, odvolávajúc sa na ich nedostatočnú náročnosť či zábavný charakter, váha týchto názorov začína a zároveň končí pri štýlovej interpretácii hudby dynastie Straussovcov.
Predohrou k iskrivej operete Netopier Johana Straussa ml. sa Fašiangový koncert SOSR začal. Nebol to výber náhodný – v roku 1873 hľadali viedenskí divadelníci alternatívu k Offenbachovi a zároveň potrebovali vhodným repertoárom odvrátiť pozornosť ľudí od hospodárskej krízy. Riaditeľ Theater an der Wien kúpil práva na parížsky vaudeville Le Réveillon od Offenbachových libretistov Henriho Meilhaca a Ludovica Halévyho a dielo skončilo u Johanna Straussa mladšieho.
Predohra operety Die Fledermaus, Netopier, sa začína známym trojtónovým motívom, v tempe Allegro vivace, vo fortissime, ktorý zaznieva aj v treťom dejstve operety v triu. SOSR pod taktovkou Ondreja Lenárda mal od začiatku skladby dobrý ťah, ľahký, rýchly pohyb sláčikov, sebaistotu v nástupoch a konzistentnosť zvuku. Hneď po prvej fráze nasledovalo krásne odsadenie, fagoty a violy v pianissime, nad ktorými sme počuli mäkké spevné sólo hoboja. V predohre je príbeh tohto komediálneho diela, jeho rozkošnej zápletky rozpovedaný inštrumentáciou, rytmom a klenbou melódií. Z Allegretta sa orchester opäť dostal k úvodnému tempu. Viedlo k nemu premostenie tvorené lesnými rohmi a flautami. Disciplína orchestra sa prejavila aj na v rýchlom behu huslí, v jednotnom zvuku a presvedčivej dynamike – práve táto figúra otvára svet nádherného valčíka. Orchester v tento večer viedol koncertný majster a vedúci skupiny Štefan Filas. V tejto overtúre sa skrývajú jedny z najkrajších melódií, aké kedy Strauss mladší napísal. Nie nadarmo ich krásou a poetickosťou prirovnávajú k slávnemu dielu Na krásnom modrom Dunaji.
Do predohry k operete Netopier Ondrej Lenárd skryl príbeh hostí tancujúcich na plese, ktorý sme precítili vďaka pedantne vedenej rétorike, hudobnej inteligencii, tanečnosti a šarmu. Delikátnosť zvuku, ktorý sme počuli v husliach, sa približoval tomu, ktorý počúvame na Nový rok z Viedne. Pritom dbal aj o kontrasty a symfonický charakter veľkolepých úsekov. Jedinečné rubata Lenárda vyplývali z tvarovania fráz, podstaty melodiky, ktorej charakter sme okamžite identifikovali. Krátka, radostná polka, ktorá tento tok prerušila, priamo súvisí s postavou diela – slúžkou Adele, aby sa opäť mohla vrátiť ústredná téma, nádherné sóla drevených dychov, odkazy na druhé a tretie dejstvo a napokon vzrušujúce, radostné finále.
Vo výstavbe a zvuku úvodnej časti sme našli všetko – charakter koncertu, aký nás v tento večer čakal a jedinečný prístup k interpretácii Straussovej tvorby. Tá zvykne byť často uponáhľaná a vzhľadom k charakteru tanečnej hudby, jej radosti a energii, „ukričaná“. Vytráca sa z nej potom jej delikátnosť a šarm. V podaní SOSR sme však počuli štýlovo čistú hru, s citom, mäkkosťou zvuku, zdôraznením kontrastov, pulzáciou tanečnosti, portamentami, typickými priznávkami a eleganciou frázovania.
V programe nasledoval Valčík pokladov, op. 418 Johanna Straussa ml., ktorý je častým príkladom výbuchu prvej doby a ostrých staccat v melodike. Mierne tempo, láskavosť a teplo v melodike a pritom nenútenosť a prirodzenosť hudby, spevnosť huslí, umiernenosť plechových dychov, nám do Bratislavy priniesli kúsok Viedne. Vznešenosť valčíkového rytmu podporili ritardandá, vďaka ktorým sa melodika stala podstatne mäkšou a krajšie klenutou. Nádychy orchestra, ktoré dôsledne viedla taktovka Ondreja Lenárda, podporené plastickou symfonickou zvukovosťou, pridali k autenticite valčíku – možno sa to zdajú len detaily, no práve na nich stojí a padá úspech interpretácie Straussovej hudby.
Valčík striedala virtuózna Tritsch-Tratsch-Polka, op. 214, ktorú šéfdirigent ponechal v miernejšom tempe, ako ju zvyknú orchestre hrávať. Nevytratila sa tak zrozumiteľnosť artikulácie, aj keď sa stala o niečo menej iskrivou, ako by sme si želali. Energiu, švih a kontrastnosť materiálu vďaka pedantne vystavanej dynamike, si však táto známa skladba zachovala. Veľmi dobre vyzneli aj šestnástinové party huslí, ktoré mali celistvosť a virtuózny charakter. Disciplína orchestra sa ukázala aj v ďalšej, často uvádzanej skladbe – Valčíku Viedenská krv, op. 354 – ďalšieho populárneho diela Straussa mladšieho. V komerčných uvedeniach často Andante neúmerne spomaľujú a nádherná téma huslí sa tak zbytočne stáva „presladenou“. V Slovenskom rozhlase však znela so zachovaním charakteru – hlavnej melódie v prvých husliach a kontrujúcou v skupine druhých huslí. Tento valčík sa v programe zaiste nevyskytol náhodou. Okrem toho, že patrí medzi jeden z desiatich, ktoré majú v názve mesto Viedeň (Wiener Blut), práve táto partitúra Viedenských filharmonikov počas rozmachu tvorby Straussa mladšieho presvedčila, že jeho diela nie sú len populárne a komerčné. Viedenská filharmónia bola v druhej polovici 19. storočia najlepším orchestrom Európy, no odmietala hrať Straussove skladby. Vďaka Wiener Blut si skladateľ získal uznanie Viedenskej filharmónie a reputáciu – komponovaním operiet, symfonických a nie prvoplánovo tanečných diel.
V prvej polovici znela aj Cesta voľná, op. 45 Eduarda Straussa – syna Johanna Straussa st. O Eduardovi sa hovorí, že nemal až taký talent ako jeho bratia, no pritom zložil až 300 hudobných diel. Hoci sa ich rozhodol všetky spáliť, našťastie sa väčšina z nich zachovala v tlačenej podobe. Bahn Frei! patrí medzi jeho najznámejšie diela preto, že poskytuje divákom aj vizuálny zážitok a zábavu. Neopomenul ju ani šéfdirigent Lenárd, ktorý prišiel na pódium s celou sadou výpravcu – železničiarskou čapicou, plácačkou a píšťalkou, ktorou vlak zvaný orchester odštartoval. Skladbu interpretovali hudobníci s energiou a vitalitou. Dielo premiérované v roku 1869 je majstrovstvom v tanečnom štýle polka schnell. Dodnes publikum dokáže očariť svojou invenčnou melodikou, tanečnosťou, evokujúcou spoločenský život 19. storočia. Temperament skladby, charakteristickej 2/4 metrorytmickou štruktúrou, žoviálnosťou a radosťou, melodikou v drevených dychoch a husliach, podporených plechovými dychmi a sláčikovými nástrojmi, pestrou paletou bicích nástrojov – to bola priam pozvánka do tanca, ktorá zožala búrlivý potlesk.
Prvá polovica koncertu bola zavŕšená Cisárskym valčíkom, op. 437 z dielne Johanna Straussa ml. Introdukcia v tempe Langsames Marschtempo priniesla jemné, zvukovo vyvážené staccata v sláčikových nástrojoch, do ktorých vstúpili fagoty s klarinetmi. V štvorštvrťovom metre je to úvod, pri ktorom sa vyžaduje pochodový charakter, no zároveň punc slávnosti. Je to mimoriadne členitá skladba, v ktorej dbal šéfdirigent Lenárd na precíznu dynamiku, postupné rozvinutie témy valčíka s patričným napätím. Crescendá strážil, rovnako tak tempá, dbal na mäkkosť lesných rohov a vyniknutie sólových partov. Z nich najdôležitejšie zneli v podaní hoboja, violončela a flauty. Violončelo znelo priam s decentnou romantikou, v spomalení tempa a navodení vznešeného valčíku – presne tento delikátny zvuk si v Cisárskom valčíku prajeme. Keď sa k sólovému partu pripojili ostatné sláčiky a dychy, zneli zvukovo lahodne a kompaktne. Coda tohto diela si zasluhuje samostatný elaborát. Vystihnúť ju, zahrať zvukovo kompaktne, s legátovými frázami sólových nástrojov, v presvedčivej dynamike, so sólových hudobných nástrojov, mäkkosťou zvuku plechových dychov, ktorými tieto skladby vynikajú a logike výstavby, sa v SOSR podarilo priam dychberúco. Téma akoby prichádzala z diaľky, mala mysteriózny charakter, aby sa potom v tutti ozvalo fortissimo, no so sofistikovanou objemnosťou, bez drámy, podporujúcou slávnostný charakter. Striedanie intímnych momentom s objemným zvukom je pre toto dielo charakteristické. Dočkali sme sa v ňom transparentného čítania partitúry, mimoriadneho narábania s tempami a spomaleniami, ktoré tvoria podstatu valčíkov (nie otrockej trojdobovosti, akoby si snáď poniektorí mohli myslieť).
Nielen koncert, ale aj čas strávený počas prestávky, bol pripravený počas tohto večera do posledného detailu. Šéfdirigent Lenárd sa postaral o to, aby sa hostia cítili patrične slávnostne – v priestoroch Slovenského rozhlasu pred Veľkým koncertným štúdiom sa podávalo šampanské. Atmosféru umocnila aj skutočnosť, že medzi publikum prišli aj hráči orchestra. Polka Hromy a blesky, op. 324 otvorila druhú polovicu večera a kto bol ešte v opojení bubliniek, razom sa mu vďaka temperamentnej rytmike tejto skladby vyjasnilo.
Na koncerte zaznel aj jeden zo šiestich viedenských valčíkov, v ktorom Johann Strauss mladší napísal virtuózny part pre citaru – Rozprávky z Viedenského lesa, op. 325. Part citary interpretovala Barbara Laister-Ebner, ktorá sa na tomto nástroji naučila hrať v siedmich rokoch na hudobnej škole Margareten. Od roku 1990 študovala citaru a priečnu flautu na Viedenskom konzervatóriu. Je držiteľkou prvej ceny súťaže hry na citaru na konzervatóriu vo Viedni. Jej repertoár zahŕňa diela z tradičnej citarovej literatúry, ale aj klasické aranžmány, jazz, pop a súčasnú hudbu. Hrá so svojou sestrou Monikou a so speváčkou Christinou Bachler v kapele Tremblazz a od roku 1998 s Viedenským citarovým kvartetom. Na Novoročnom koncerte Viedenských filharmonikov v roku 2018 pod vedením dirigenta Riccarda Mutiho hrala Barbara Laister-Ebner sólo na citaru v populárnom diele Rozprávky z Viedenského lesa, a v plnej kráse, v ľudovom kostýme, sa predstavila aj na Fašiangovom koncerte SOSR v rovnakej skladbe.
Strauss mladší vo valčíkoch ilustroval aj charakteristické prvky svojej vlasti a práve tento patrí medzi najznámejšie. Wienerwald však v tejto skladbe neevokuje doslova Viedenský les, ako skôr „Heurigen“, malé podniky mimo Viedne, ktoré podávajú víno z najnovšej úrody a jedlá typické pre rakúsky vidiek. Koncertná skladba, ktorá vo svojej štruktúre nie je predvídateľná a nemá opakujúce sa vzorce tematického materiálu, sa začala figúrou v lesných rohoch. Podporené drevenými dychmi evokovali vtáčie volanie. Vďaka tejto inštrumentácii sa publikum razom dostalo do atmosféry prírody a vidieku. Po úvodnej časti Strauss uvádza prekrásnu melódiu v hlbších sláčikoch, ktorá končila flautovým sólom. Citara mala svoj samostatný part. Jej zvuk je síce spojený s vidieckym Rakúskom a južným Nemeckom a ľudovou hudbou, ktorá sa hrá v vidieckych hostincoch a domoch, no Strauss tento nástroj povyšuje nad vidiecky rozmer. Barbara Laister – Ebner predviedla ohromujúcu muzikalitu. Sólového partu sa zhostila s kontrastnými tempami, s prekrásnou, precítenou dynamikou a schopnosťou podať melodické motívy s neuveriteľnou spevnosťou. Ani pri opakovaní melodického motívu sa nestalo, aby sme počuli rovnaké prevedenie -jej interpretácia mala dušu a hlbokú emocionalitu. Okamžite ste z nej cítili, že to nie je kalkul s divákmi. Táto interpretka má v sebe Straussove melódie doslova zažité. V citarovom parte Strauss uvádza dva kontrastné motívy – druhý v svižnejšom tempe, virtuóznejšieho charakteru. Jej unikátny hudobný nástroj, ktorý si so sebou do Bratislavy priniesla, poslucháči počuli vďaka špecifickým akustickým danostiam, aj v poslednom rade. Motívy pre citaru skladateľ skomponoval spôsobom, aby mohla hráčka zdôrazniť každú dobu, čím sa charakterom približoval aj k Ländleru. Oproti sólovému nástroju mal orchester symfonický charakter, čím vytvoril dostatočný kontrast. Po variáciách valčíkových tém využil plný symfonický zvuk aj v Code s návratom tematického materiálu z druhého valčíku. Opätovný návrat citary na záver skladby bol priam balzamom – na posluch i pre dušu. Pozornosť publika sa plne koncentrovala na výnimočnú rakúsku sólistku, ktorá priniesla, spoločne s naším orchestrom kúsok Viedne aj do nášho hlavného mesta.
V rámci koncertu ešte zaznela populárna Pizzicato polka – skladba, ktorá vždy vyvolá u poslucháčov úsmevy na tvárach (ani tentoraz tomu nebolo inak) a preverí hráčov, či dávajú dostatočný pozor na taktovku. Vďaka dobre nastaveným zmenám tempa, dynamike, ktorá je schopná tvoriť tajomno, napätie i zábavu zároveň, precízne interpretovaným grand pauzám a napätiu, ktorý v skladbe tvorí chromatika, sa aj z tejto skladby stal opäť zážitok – tak posluchový ako i obrazový. Víno, ženy a spev, op. 333, Na poľovačke, op. 373, Na krásnom modrom Dunaji a Radeckého pochod, op. 228 Johanna Straussa staršieho, vďaka ktorému si aj publikum vyskúšalo muzikantské cítenie a vyskúšalo si na vlastnej koži excelentné majstrovstvo taktovky Ondreja Lenárda, zavŕšili tento jedinečný koncert.
Skladby, ktoré sa mnohým môžu javiť ako prosté, nemôže hrať každý orchester. Je k nim potrebné srdce, láskavé frázovanie, hudobná inteligencia, zmysel pre melodickú výstavbu, tanečnosť a delikátnosť zvuku, na ktorej stavajú viedenskí muzikanti. Pozvanie do tanca so symfonickým nádychom, nenapodobiteľnými rubatami, neuponáhľanými tempami a vnútornou tanečnou pulzáciou – to boli hlavné devízy Fašiangového koncertu SOSR pod taktovkou Ondreja Lenárda, vďaka ktorému sme získali skutočný, živý pocit doby a prostredia Viedne, ktorej kedysi kraľovali valčíky a polky.
Zuzana Vachová
Foto: STVR
