„Vnímam to ako prejav ľudskosti, určite v tom treba pokračovať. Obecenstvo zo všetkých kútov sveta je nadšené,“ hovorí o online koncertoch pre ľudí v karanténe dirigent Adrian Kokoš.

Pán Kokoš, kým sa dostaneme ku koncertom a k Vašej profesnej dráhe, začnime aktuálnou situáciou. Pandémia zasiahla aj kultúrny život na Slovensku: divadlá sú pozatvárané, abonentné koncerty Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu sú zrušené a nevyzerá to zatiaľ tak, že sa uskutočnia v náhradných termínoch, jednoducho, táto kríza nebude mať len ekonomický dosah, ale tvrdo zasiahne aj kultúru. Verejnosť akoby bola voči týmto problémom ľahostajná. Mal by štát myslieť aj na kultúru?
Bude to veľmi zaujímavé ešte… Máme mimoriadne ťažkú situáciu s nebezpečným vírusom a zároveň sa v týchto dňoch vytvára aj nová vláda. Určite by sa malo myslieť aj na kultúru, no impulzy musíme rozdávať my-umelci. Nik iný to za nás neurobí.


Možno je to neporovnateľné, ale predsa: v Taliansku reagovali okamžite a na kultúru uvoľnili dotácie, aby ju podporili. U nás sa zatiaľ ozvali filmári – Slovenská filmová a televízna akadémia sa obrátila na dosluhujúceho a designovaného premiéra so žiadosťou o pomoc – a verejnosť zareagovala poväčšine negatívne. Možno si neuvedomujú, že filmový priemysel, to nie sú len umelci, ktorých vidia na plátne, ale mnoho ďalších profesií, ktorí rovnako žijú často z minimálnej mzdy… Aká je situácia v hudbe, v orchestroch, medzi umelcami? Rovnako sú totiž bez práce…
Verejnosť negatívne komentuje platy hercov, nič nové, je to “stará pesnička”. No audiovizuálne umenie nie sú len herci, patrí tam veľa odborníkov a profesií, bez ktorých by naše herecké osobnosti len ťažko žiarili (scenáristi, režiséri, dramaturgovia, producenti, zvukári, kameramani, osvetľovači) a mnohí ďalší, ktorí sú bytostne závislí od jednotlivých TV projektov. Podobne aj v hudobnom umení umelci na „voľnej nohe“, jednoducho povedané, zarábajú vtedy, keď majú pre koho hrať a komu spievať! Je to situácia, ktorá tu ešte nebola. Taliansko je krajina, kde je kultúra inak merateľná ako u nás. Veď len keď sa pozrieme ako prežívajú karanténu. Spievajú, hrajú, tancujú… síce obmedzene, vo svojich príbytkoch, ale napriek všetkému ŽIJÚ. Neovládam, ako sú Taliani ošetrení – čo sa dotácií týka. Treba len veriť, že naše nové Ministerstvo kultúry bude vnímavé a momentálnu, nie ľahkú situáciu vyriešia k spokojnosti nás všetkých.

Mnohí muzikanti našli spôsob, ako spríjemniť ľuďom v karanténe chvíle, ktoré trávia doma, napríklad koncert online pre nich streamoval Meky Žbirka alebo aj Fats Jazz Band – klavirista Ladislav Fančovič a speváčka Janka Dekánková. Sledovala som to a bolo to celkom fajn oživenie. Čo hovoríte na takéto aktivity umelcov?
Áno, takisto sledujem tieto príjemné aktivity svojich kolegov. Je mi to veľmi sympatické a niet sa čomu čudovať! Sme závislí na umeleckej exhibícii a aj v týchto ťažkých časoch máme potrebu dávať a dovolím si povedať aj liečiť hudbou, umením… Čo som ja postrehol – čítanie rozprávok v podaní herečky Zuzany Fialovej, či skvelý a výborne pripravený streamkoncert Mira Žbirku z Prahy. Vnímam to ako prejav ľudskosti, určite v tom treba pokračovať. Obecenstvo zo všetkých kútov sveta je nadšené.

Okrem toho vznikla aj iniciatíva smesvami.sk, kde muzikanti a kapely (rôznych žánrov – klasická hudba, pop, rock, jazz) ponúkajú budúce koncerty, apelujú na to, že je kríza a logicky, radi by ju prekonali. Je to podľa Vás dobrá myšlienka? Je Slovensko krajina, kde ľudia vedia byť spolupatriční a záleží im na kultúre?
Už v minulosti som bol pri zrode podobnej myšlienky. Kúpte si hudobné dielo ako darček! Veľmi zaujímavá idea a dobre pripravený projekt, no dopadol neúspešne. Možno teraz, v týchto ťažkých časoch budú ľudia vnímavejší a emočne vyspelejší. V ponuke sú zaujímavé projekty, verme, že budú aj žiadané.

Aj zahraničné, renomované súbory, napríklad Viedenskí filharmonici, „odomkli“ pre ľudí v karanténe, svoj archív a poslucháči si tak môžu vypočuť ich nahrávky. Pomôže umenie prekonať ľuďom túto krízu? Lebo predsa len, izolácia nie je práve príjemná (možno len prvé tri dni, kým si človek oddýchne), človek je tvor sociálny…
Tých “odomknutých” renomovaných súborov je momentálne naozaj veľa… a je to skvelé! Píšu mi kolegovia aj z pop music, že si vypočuli napríklad koncert Berlínskej filharmónie. Áno, je to pekné gesto pozvať všetkých, ktorí chcú zažiť dokonalosť v hudbe. Som presvedčený, že umenie nám pomáha a lieči. Ak to dokážeme prijať, budeme žiť o niečo krajšie.

Ale nemusíme chodiť do zahraničia – pôsobíte ako dirigent v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu. Rozhlasákov si v týchto náročných časoch priaznivci klasickej hudby môžu vypočuť na Rádiu Devín, ale aj na online platformách: Spotify, Deezer, Youtube Music, Amazon Music, Music Google Play a iných. Mesačne už SOSR počúva niekoľko stoviek tisíc ľudí z celého sveta, čím tiež podporujú orchester. Nie je to síce naživo, ale predsa len, je aj toto v časoch krízy určitá podpora? Vy osobne ste fanúšikom takýchto platforiem? Ja som asi stará, ale v mojej fonotéke uprednostňujem platne a cédečka, mnohé tie názvy mi ani nič nehovoria…
Tak sa pridávam k Vám (smiech), platne, CD zbožňujem, má to atmosféru… a keď si predstavím ako sa v minulosti nahrávalo, ako musel byť technicky a umelecky disponovaný celý rozhlasový tím. Je to neopísateľné! Ja osobne rád počúvam Rádio Devín, ktoré mapuje kultúrne dianie hlavne u nás na Slovensku. Je to moja NAJ stanica, môžem len odporúčať…

Mimochodom, na sociálnej sieti ste zverejnili status, že ste aktuálne v Nemecku a ľudia sa tam na verejných priestranstvách pohybujú bez rúšok. Na Slovensku sú už občania disciplinovaní a zodpovední, všade chodia s rúškami, či už do obchodov, verejnej dopravy. Človeku až rozum zastáva, keď ten Váš status čítal… Je to vôbec možné, že v takej vyspelej krajine sa toto deje? Kde teda „soudruzi z NDR udělali chybu“?
Nebol som teraz v Nemecku, to už by som bol v karanténe niekde v Gabčíkove… len som na sociálnej sieti zdieľal status môjho spolužiaka z konzervatória, ktorý tam žije s rodinou. A nielen v Nemecku, ale na moje prekvapenie aj v takej vyspelej krajine ako je Švajčiarsko, si ľudia neuvedomujú vážnosť situácie. Rozum zastal aj mne…neuveriteľné!

A poďme už teraz k témam, o ktorých padli „vyhrážky“ v úvode rozhovoru. Absolvovali ste na VŠMU zborové dirigovanie u Blanky Juhaňákovej a orchestrálne dirigovanie u Ondreja Lenárda. Obaja sú silnými osobnosťami našej hudobnej kultúry. Dali Vám dobré základy, z ktorých môžete čerpať dodnes alebo ste sa mnoho museli v praxi naučiť postupne sám?
Významná hlasová pedagogička pani prof. Vlasta Hudecová mi pri jednom príjemnom stretnutí povedala “Adrian, narodil si sa pod šťastnou hviezdou. Študovať zborové dirigovanie u Blanky Juhaňákovej a orchestrálne u Ondreja Lenárda je tá najlepšia kombinácia pre dirigenta” a mala pravdu. Takýto exkluzívny tandem by som prial aj ďalším adeptom dirigovania, no žiaľ, to nie je reálne, keďže maestro Lenárd už nevyučuje. Tak základ som mal dobrý, no bez praxe by to pochopiteľne nešlo. Už počas štúdia na VŠMU som pôsobil ako rozhlasový dirigent, bola to síce tvrdá, ale zároveň najlepšia prax.

Adrian Kokoš s hudobným skladateľom Víťazoslavom Kubičkom.

Debutovali ste v roku 2007 na medzinárodnom opernom festivale Smetanova Litomyšl, kde ste uviedli v českej premiére operu Kristov dotyk slovenského skladateľa Víťazoslava Kubičku. Bola to náročná príprava? Predsa len, opera ako hudobno-dramatické dielo, súčasná tvorba a ešte k tomu debut… ako si na to spomínate?
Tu chcem podotknúť, že Kubičkova opera Kristov dotyk bola na festival vybraná z viacerých súčasných česko-slovenských diel, rôznych autorov. Už to bol úspech, že dramaturgia tak renomovaného festivalu akým je Smetanova Litomyšl si vybrala slovenské dielo. Bola to pre nás veľká zodpovednosť a výzva, aby sme dokázali, že na festival patríme. Debut bol úspešný, odborná kritika dielo aj hudobné naštudovanie vysoko hodnotili. Bol to úžasný pocit, v tom období taký nenápadný slovenský skladateľ debutoval na Smetanovej Litomyšli. Neviem, či sa ešte niekomu zo súčasných autorov podarilo uspieť na spomínanom festivale.

V premiére ste uviedli aj ďalšie Kubičkovo dielo – operu Marína Havranová. Kompozičný jazyk tohto skladateľa je pre súčasného poslucháča zrozumiteľný, nie je typom skladateľa, ktorý by experimentoval len preto, aby bol silou-mocou modernista, možno aj preto je blízky publiku. Čím je pre Vás Kubičkov rukopis zaujímavý?
Doposiaľ som vo svetovej premiére uviedol vyše dvadsať Kubičkových vokálno-inštrumentálnych diel. Jeho hudobná reč ja čitateľná, no nie prvoplánová. Kubičkove partitúry nie sú vôbec jednoduché, je to melodik 20. storočia a jeho hudobné témy sú originálne a neopakovateľné. Zaujímavá je jeho inštrumentácia, ktorá preverí technickú vyspelosť orchestra. Využíva TUTTI miesta, ktoré vzápätí vystrieda intímnou plochou v sólových nástrojoch. Hudba plná prekvapení – tak by som jednoducho definoval maestra Kubičku. V júli 2020 pripravujeme premiéru opery MOJŽIŠ, ktorú uvedieme v kežmarskom artikulárnom kostole. Samozrejme, ak nám to korona vírus dovolí!

Zaujímavá a intenzívna je aj Vaša spolupráca s Mekym Žbirkom. Absolvovali ste spoločné turné a vystúpili aj s legendárnym Jonom Andersonom, ktorý patrí medzi fenomenálnych britských umelcov, zakladateľov kapely Yes. Predstavitelia progresívneho roku sa snažili vrátiť rocku vážnosť a preto komponovali kompozície, čerpajúc v mnohom z klasickej hudby. Takže v tomto prípade išlo o vzdelaného hudobníka, Anderson nie je žiadny „trojakordový“ pesničkár. O aký projekt išlo?
S Mekym slávime tento rok 10 rokov spolupráce. Začalo to veľkým slovenským turné, o rok neskôr českým, veľké narodeninové koncerty, nahrali sme Symphonic album, ale aj inštrumentálne CD. Sme nielen kolegovia, ale aj dobrí priatelia. Je to veľký profesionál a boli by ste prekvapení, ako sa vyzná v klasickej hudbe! Má rád Bacha, Beethovena, inšpirujú ho Schubertove piesne. A samozrejme tvorba The Beatles je pre neho BEST OF. Máme často aj hodinové telefonáty, kedy konzultujeme o hudbe. Presne vie vystihnúť danú problematiku a uznáva hodnoty. Aj po desiatich spoločných tvorivých rokoch si máme čo povedať, “dolaďujeme detail”, je to vzácne!

S Mekym Žbirkom ho spája nielen 10-ročná hudobná spolupráca, ale aj priateľstvo.

A teraz k Jonovi Andersonovi, bol som pozvaný naštudovať zaujímavý program ,ktorý sme prezentovali na Letných olympijských hrách 2012 v Londýne. Slovenský reprezentatívny koncert sme spoločne s Jonom, Mekym a Cappelou Istropolitana odohrali v slávnom Sadlers Wells Theatre. Tvorba Andersona je určite inšpiratívna, sú to rozsiahle prekomponované kompozície, ktoré formovo nie sú jednoduché. Jon je poctivý a zároveň skromný umelec a má veľmi dobré “ucho”. Prežili sme spolu pekných sedem dní, na to sa určite nezabúda.

Ste aj „znovuzakladateľom“ Detského speváckeho zboru Slovenského rozhlasu v Bratislave. Ako je možné, že tento zbor vôbec zanikol? Veď išlo o špičkový zbor s tradíciou, ktorý v minulosti dokonca hosťoval v zahraničí. Prečo ho bolo potrebné „znovuzaložiť“? Aká je teda situácia dnes?
To je rozsiahla téma, tak pokúsim sa aspoň krátko… Keď som bol poslucháčom 3.ročníka na VŠMU, moja profesorka p. Juhaňáková mi oznámila, že v Slovenskom rozhlase potrebujú zbormajstra Detského speváckeho zboru. Pravdu povediac, trošku som sa zľakol, lebo problematiku detského zboru som vôbec neovládal. Bol som mladý, neskúsený, ale ako tvrdila moja profesroka, talentovaný študent. Netušil som, že sa stanem dirigentom zboru, ktorý už vtedy neexistoval (január 2004). No vedenie SRo malo veľký záujem, aby tradícia rozhlasového zboru pokračovala. Neskúmal som prečo zbor zanikol, na to vtedy nebol čas. Stál som pred neľahkou úlohou, znovu založiť teleso, ktoré tu úspešne pôsobilo 50 rokov. A podarilo sa, veľmi ma to začalo baviť. Pamätníci tvrdia, že som ako Ondrej Francisci, ktorý v roku 1953 založil Detský spevácky zbor Československého rozhlasu. Dovolím si poopraviť túto informáciu, Francisci už mal založený detský zbor, ktorý v roku 1953 len “presunul” do Československého rozhlasu a tým sa zmenil názov zboru. Ja som to mal, myslím si, o dosť náročnejšie. Od prvého speváčika som postupne formoval hudobné teleso, ktoré profesionálne muselo spĺňať prísne umelecké kritériá. Nebolo to vôbec jednoduché, no tu platí pravidlo, keď sa chce, tak to ide! Prvý koncert novozaloženého zboru bol 8.mája 2004, spievali Adriana Kučerová, Eva Dohnányi, Otokar Klein a hral Trnavský komorný orchester. Koncert, ktorý odštartoval novú etapu Detského speváckeho zboru SRo. O rozhlasovom zbore by som mohol rozprávať veľmi veľa, je to moje UMELECKÉ DIEŤA.

A keď sme už pritom, v akej kondícii je Symfonický orchester Slovenského rozhlasu? Osobne som bola na abonentných koncertoch a musím povedať, že kvalita interpretácie je veľmi dobrá, samozrejme, závisí aj od hosťujúceho dirigenta, náročnosti diel a ďalších faktorov, ale ja osobne vyjadrujem spokojnosť. Vy ste spokojný?
Je to kvalitný 90-ročný orchester. Spolupracujeme spolu už 15 umeleckých sezón. Moje pôsobenie s rozhlasovým orchestrom je prepojené s detským zborom. Vo svetovej premiére sme spoločne uviedli množstvo diel slovenskej, ale i svetovej hudby. Okrem vokálno-inštrumentálnych cyklov (vydané tri CD) som so SOSR-om nahral hudbu k mnohým rozhlasovým hrám, filmovú hudbu – spomeniem filmy Wilsonov, Anděl Pána 2, Stračina. Naše spoločné nahrávky sú vysoko hodnotené a žiadané aj v Európskej vysielacej únii (EBU), napr. Koncert pre klarinet, sláčikový orchester tympany a xylofón Ilju Zeljenku, ktorý som nahral s našim 1.klarinetistom Ronaldom Šebestom. Nahrávka koncertu bola žiadaná v mnohých európskych štátoch, myslím, čo sa vysielania týka. Úspešná je aj spolupráca na crossover projektoch, orchester si aj takýmito spojeniami rozširuje svoju FUN ZÓNU. Takže odpoveď na vašu otázku je – som spokojný a vážim si naše spoločné muzicírovanie!

Od roku 2006 spolupracujete s orchestrom Johanna Straussa v nemeckom Coburgu. Trvá ešte táto hosťujúca spolupráca?
S Johann Strauss orchestrom som intenzívne spolupracoval do roku 2012, teraz je to skôr príležitostne. No práve naša spolupráca ma priviedla k tak nádhernému žánru akým je opereta. Pôsobil som aj v Celoeurópskej spoločnosti Johanna Straussa a som rád, že sa mi podarilo s umeleckým súborom Štátnej opery v Banskej Bystrici naštudovať a v obnovenej premiére uviesť Straussovú prvotinu, operetu INDIGO. Týmto počinom sa banskobystrická opera zaradila k svetovým operným domom, ktoré takisto dali priestor menej známej hudbe J. Straussa ml.
Operete sa venujem aj naďalej, často spolupracujem s Metropolitným orchestrom Bratislava, s rozhlasovými symfonikmi uvádzam aj menej známe operetné diela a venujem sa tvorbe Bélu Kélera, ktorý je našim bardejovským J. Straussom. Práve v tomto roku si pripomíname 200. výročie jeho narodenia.
4. júna 2020 je naplánovaná premiéra zatiaľ neuvedeného vokálno-inštrumentálneho diela Bélu Kélera – KARPATY. Spolu so Symfonickým orchestrom SRo, Speváckym zborom slovenských učiteľov, recitátorom Jozefom Šimonovičom a sólistom Pavlom Oravcom uvedieme dielo prvýkrát a to vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu.

Spolupracovali ste s mnohými našimi umelcami – Daliborom Jenisom, Adrianou Kučerovou, Evou Hornyákovou, Miroslavom Dvorským, Ľudovítom Ludhom a ďalšími. Mnohí z nich sa preslávili aj v zahraničí, iní ostali spievať na domácej pôde. V poslednej dobe sa však akoby premnožili negatívne recenzie na adresu operných spevákov. Osobne si myslím, že sa v mnohých prípadov sólistov nemáme za čo hanbiť. Ak by ste mali zhodnotiť úroveň našich spevákov, ako by to znelo?
Slovenská spevácka škola bola a myslím si, že stále patrí medzi uznávané spevácke školy vo svete. Janko Blaho, Anna Hrušovská, Mária Kišoňová-Hubová a samozrejme odchovankyne už spomínanej prof. Anny Hrušovskej ako sú Zlatica Livorová, či Vlasta Hudecová – to sú pedagogické osobnosti, ktoré vychovali plejádu skvelých vokálnych interpretov, ktorí preslávili naše malé Slovensko vo veľkom svete. Mal som možnosť spolupracovať s mnohými slovenskými opernými spevákmi. Adriana Kučerová, Eva Hornyáková,Adriana Kohútková, Terézia Kružliaková, Mária Porubčinová, Lucia Duchoňová, Alena Kropáčková, Marianna Gelenekyová, Sergej Kopčák, Miroslav Dvorský, Pavol Bršlík, Otokar Klein, Jozef Benci, Dalibor Jenis, Gustáv Beláček, Ľudovít Ludha, Roman Krško, Filip Tůma, Tomáš Juhás, Daniel Čapkovič a mnohí ďalší… bolo ich naozaj veľa. Už od čias, keď som študoval dirigovanie na VŠMU,som s nadšením navštevoval operné štúdio, ktoré viedol prof. Lenárd. Vokálne umenie je pre mňa to “najlahodnejšie”. Každý jeden spomínaný interpret je pre mňa inšpirujúci a jedinečný. S mnohými som nahral v Slovenskom rozhlase diela, na ktoré sme určite všetci hrdí. Napríklad s Evou Hornyákovou sme nahrali Kubičkovo Requiem, bolo to v roku 2006, keď sme ešte študovali na VŠMU. Rád spomínam aj na Cikkerove Uspávanky s Evou Šuškovou, s Adrianou Kučerovou som nahrával Suchoňove piesne, či úžasné Piesne o láske Dezidera Kardoša s Máriou Porubčinovou. Osobne som hrdý na nahrávku Musorgského – Piesne a tance smrti v skvelej inštrumentácii E. Denisova. Bol to aj môj dramaturgický počin, sólový part naštudoval a nahral skvelý Jozef Benci. Tak vznikla vzácna štúdiová nahrávka – jedinečný originál. Do budúcna mám naplánované ďalšie nahrávania so skvelými interpretmi, na ktoré sa veľmi teším. Máme spevákov, ktorých nám môže svet len závidieť.

S opernou divou Adrianou Kučerovou.

Pred Vianocami 2019 vyšlo CD Symfonické Vianoce Ľubice Čekovskej, pod Vašou taktovkou. Osobne tento projekt považujem za mimoriadne vydarený. Ako vznikla táto myšlienka, aká bola spoločná práca na ňom a ako hodnotíte výsledok?
S Ľubicou Čekovskou spolupracujem už niekoľko rokov. Sme si umelecky veľmi blízki. Absolvovali sme veľa pekných projektov, spomeniem rozsiahlu nahrávku pre renomovanú hudobnú zahraničnú spoločnosť, či hudbu k filmu Dubček, no oslovil som ju aj na aranžovanie viacerých pop music piesní. Taká moja najobľúbenejšia je známa vianočná pieseň Mira Žbirku Vianočná (O prímerí), ktorú Ľubica elegantne odela do symfonických šiat. Naša dlhoročná spolupráca pokračovala aj na ďalšom, už môžem povedať, úspešnom projekte – Symfonické Vianoce Ľubice Čekovskej. S myšlienkou vytvoriť hodnotné vianočné CD som sa pohrával už dosť dávno. Chcel som CD, ktoré by zaujalo dramaturgiou a samozrejme dobrým hudobným nápadom. Ďakujem programovému riaditeľovi SRo Michalovi Dzurjaninovi za dôveru a podporu tohto projektu. Koledy v úpravách Čekovskej sa podarili a splnili očakávanie nás všetkých. Spolu s rozhlasovým zborom, orchestrom a hosťujúcimi opernými spevákmi sme vytvorili dielo, ktoré bude rok čo rok krášliť najkrajšie sviatky v roku.

So Simou Martausovou nahrali Červené polia a koncertne uviedli aj ďalšie piesne.

Podpísali ste sa aj pod ďalšiu spoluprácu – so Simou Martausovou, ktorá naspievala titulnú skladbu Červené polia k Bebjakovmu filmu Správa. Nie je to však Vaša prvá spolupráca. S touto speváčkou a skladateľkou ste si evidentne sadli, však? Ako sa Vám s ňou spolupracuje?
Nedávno som sa o sebe dozvedel, že som vyhľadávaným dirigentom pre crossover projekty. Dokonca ma už “korunovali” za rozhlasovú legendu. Keď som pred 10. rokmi začal spolupracovať s Mekym, vôbec som netušil, že ešte niekedy budem robiť niečo podobné. Mnohí ma vtedy aj odsudzovali, že som sa “zapredal” komercii. Je to strašná blbosť! Áno, čomu som obetoval svoj život, je hudba. A to už od malička … keď som v desiatich rokoch začal ako samouk hrať v kostole na organe v mojej rodnej dedine Jenkovce, v trinástich som mal svoju prvú kapelu a v osemnástich po absolvovaní gymnázia som nastúpil na Cirkevné konzervatórium v Bratislave, kde som študoval náročný odbor – Cirkevná hudba. Tie moje “jenkovské” začiatky ma nenápadne formovali a profilovali môj hudobný vkus. Hudba ma úplne zviedla! Rovnako ma napĺňa Mozartovo Requiem, ako aj Žbirkova Balada o poľných vtákoch. Mal som možnosť spolupracovať s mnohými umelcami pop music, ale aj iných žánrov a som za to vďačný. Či už to boli megalomanské koncerty vo vypredaných športových halách, alebo rôzne štúdiové nahrávky. Stále tam bol “spoločný menovateľ”, zodpovednosť a profesionalita! Spomeniem napríklad nedávny úspech v Žiline, kde som s kapelou Cigánski diabli a skvelým Štátnym komorným orchestrom Žilina naštudoval a odohral dva koncerty. Kapela Cigánski diabli je špecifická hudobná formácia. Ich profesionalita, virtuózna filozofia a muzikálnosť ma veľmi inšpirujú, nabíja ma to energiou. Príjemných spomienok mám naozaj veľa, práve vďaka hudbe sa mi plnia sny. Ale nech sa už dostanem k vašej otázke… so Simou sme mali v roku 2017 úspešné koncerty po celom Slovensku. Dievčatá z rozhlasového zboru a Sima si vytvorili umelecko- ľudské puto, ktoré trvá doteraz. Sima je charizmatická speváčka, jej piesne disponujú kvalitným materiálom pre orchestrálne spracovanie. Tak vznikla aj titulná skladba Červené polia k filmu SPRÁVA. No nebola to prvá skladba v orchestrálnej úprave – Nenahraditeľná, Čaro obyčajných vecí, Čokoláda, Za život v hore a ďalšie piesne, ktoré sme uviedli s orchestrom, presvedčili, že Sima je umelec “S odvahou”. Jej prirodzená muzikalita vie zaujať nielen publikum, ale aj hráčov v orchestri. Držím jej veľmi palce!


Spolupracuje aj s Cigánskymi diablami.

Poslucháč už v koncertnej sále vidí len výsledok – prácu rúk, taktovky, gestá. To však, samozrejme, nie je všetko, predchádza tomu dlhá a náročná príprava, štúdium partitúry, práca s orchestrom, zborom, prípadne konzultácie so skladateľom ak ide o súčasné dielo žijúceho skladateľa. Aký ste typ dirigenta? Viete si medzi muzikantmi či spevákmi spraviť aj rázny poriadok? Funguje metóda cukor a bič?
To by museli povedať iní, ako sa so mnou spolupracuje. Kým príde dirigent na prvú skúšku či už pred zbor, alebo orchester, musí sa partitúru dobre naučiť – partitúra by mala byť v hlave a nie hlava v partitúre. Nehovorím dokonale, ale dobre… myslím si, že dokonalá interpretácia neexistuje. Ak sa umelec začne sám vychvaľovať a “potľapkávať sa po pleci”, neviem či je to ta správna cesta. My dirigenti to máme o čosi náročnejšie ako napr. inštrumentalisti, alebo speváci. My si nemôžeme v obývačke vytiahnuť orchester z kufríka, pocvičiť si a opäť ho zbaliť! Preto je naša príprava napríklad pri klavíri o to náročnejšia. Väčšinou je skúšobný proces s orchestrom časovo obmedzený, na krátkej ploche treba naskúšať rozsiahly koncertný program. Vtedy je dôležité “rozložiť sily”, svoje, ale aj orchestra. Zbytočne neprehrávať- skúšať ekonomicky! Neexistuje na to návod, všetko prichádza praxou a skúsenosťami, no je dôležité sa poučiť aj na vlastných chybách. Neviem sa extrémne nahnevať, snažím sa riešiť problémy v pokoji… avšak nie vždy sa to dá. Je dôležité “akou” autoritou disponujete, je to meradlo ako vás spoločnosť príjme.

Treba uznať, pán Kokoš, že žánrovo máte celkom široký záber. Aký ste typ človeka – dirigenta. Keď to „všetko zabalíte“ – je po koncerte alebo po skúške, prídete domov a potrebujete ticho alebo si doma vypeckujete Brahmsa?
Dirigovanie je pre mňa krásnym poslaním. Hudbu nemôžeme oklamať, ani ju podviesť! Stále sa snažím naštudovať dielo ako najlepšie viem. Verím, že poctivá práca sa nám vyplatí – to mi stále pripomínali moji rodičia. V čase voľna, keď nepracujem, potrebujem len ticho domova, vtedy sa dirigent mení na človeka (smiech) – myslím tým normálny život s mojou rodinou, ktorá bude stále na prvom mieste.
Život momentálne oddychuje. Je na každom z nás, ako si vysvetlíme tak silný výpadok a či sa aspoň trošku zamyslíme, ako pôjdeme ďalej. Zabojujme o “čistý svet”! Prajem všetkým pevné zdravie. Dopočutia na koncertoch!

Zuzana Vachová
Zdroj foto: RTVS, archív Adriana Kokoša

Adrian Kokoš
Od januára 2004 pôsobí ako dirigent v Slovenskom rozhlase, kde nanovo založil Detský spevácky zbor. Popri rozhlasovom zbore, je dominantnou jeho spolupráca so Symfonickým orchestrom SRo s ktorým okrem diel klasického repertoáru nahral aj hudbu k viacerým filmom. Na svojom konte má celý rad premiér domácich i svetových autorov. Od roku 2003 spolupracuje so slovenským skladateľom V. Kubičkom, vo svetovej premiére uviedol vyše 20 skladateľových diel. Dirigoval viaceré domáce i zahraničné hudobné telesá (Cappella Istropolitana, Štátna filharmónia Košice, Štátny komorný orchester Žilina, Moravská filharmónia Olomouc, Janáčkova filharmónia Ostrava, Filharmónia Bohuslava Maritnu Zlín, Karlovarský symfonický orchester, Johann Strauss orchester v nemeckom Coburgu, Metropolitný orchester Bratislava, Sinfonietta Bratislava a iné). Už 10 rokov je dvorným dirigentom Miroslava Žbirku s ktorým absolvoval množstvo koncertov doma i v zahraničí. Ako dirigent sa predstavil aj na viacerých renomovaných hudobných festivaloch (medzinárodný festival Musica Sacra v Nitre, Festival sakrálneho umenia Košice 2005, Viva Musica Festival, Bratislavské hudobné slávnosti, Medzinárodný operný festival Smetanova Litomyšl, Dvořákova Olomouc, České doteky hudby, Europäische Johann Strauss Bühnenwerke Festival, Medzinárodný festival Petra Dvorského – Jaroměřice, Medzinárodný filmový festival Karlovy Vary). V sezóne 2009/10 pôsobil ako hosťujúci dirigent Štátnej opery v Banskej Bystrici. Pravidelne spolupracuje s významnými osobnosťami slovenskej a medzinárodnej hudobnej scény.Predstavil sa aj na 30. ročníku Letných olympijských hier v Londýne, kde v slávnom Sadlers Wels divadle spolu s art – rockovou legendou skupiny YES Jonom Andersonom a Miroslavom Žbirkom dirigoval Slovenský reprezentatívny koncert. V rokoch 2015-2018 pôsobil ako hlavný dramaturg Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu.
Adrian Kokoš je uznávaným interpretom a propagátorom slovenskej vokálno – inštrumentálnej hudby. Nahral viacero hudobných titulov ktoré vydali vydavateľstvá Slovak Radio Records, Hudobný fond a Universal Music. Pravidelne sa podieľa na umeleckých programoch pre Rozhlas a televíziu Slovenska a Českú televíziu.


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno