Na opätovné uvedenie čakala Kantáta Ilju Zeljenku celých dvadsať rokov. Zaviedla nás opäť do pochmúrnej doby zákazov, kedy skladateľ trpel vo vyhnanstve, no napriek tomu tvoril. Bratislavské publikum má zjavne radšej tradičné diela – z klavírneho koncertu Liszta bolo doslova unesené, z úvodného diela slovenského skladateľa už menej.
Otvárací koncert 57. ročníka Bratislavských hudobných slávností sa niesol v znamení diela slovenského skladateľa, jedného z najvýraznejších skladateľských talentov 20. storočia, Ilju Zeljenku. Jeho nedožité 90. narodeniny si pripomíname v roku 2022, preto mu zaslúžene patrí miesto na koncertných pódiách. Zeljenka bol nesmierne tvorivý typ skladateľa, plný invencie, už v mladom veku sa ako samouk dopracoval k netradičným harmonickým postupom a originálnemu prístupu k metrorytmickým štruktúram.
Nová hudba a avantgardné smery naňho výrazne vplývali, no jeho kompozičný jazyk bol predsa osobitý. Základom jeho hudobnej reči je neoklasicizmus, v 60-tych rokoch odvážne reagoval na nové trendy, nadväzoval na postwebernovskú líniu, inšpiroval sa poľskou školou, komponoval filmovú a scénickú hudbu. Folklór a neoromantické vplyvy uňho dominovali v 70-tych rokoch, čo je však celkovo u Zeljenku jedinečné, je nová zvukovosť a nové formy, vďaka ktorým sa stal nielen na Slovensku, ale i v zahraničný hrávaným autorom. Jeho progresívne myslenie spôsobilo, že bol v roku 1973 vylúčený zo Zväzu slovenských skladateľov umelca, z VŠMU a jeho tvorba sa prestala objavovať na koncertných pódiách.
Jeho Kantáta Spievať? pre 2 zbory, soprán, recitátora a orchester na báseň Jána Botta vznikla v roku 1972, no jej premiéra mohla byť uvedená až o 20 rokov neskôr, 25. septembra roku 1992 na otváracom koncerte festivalu BHS. Na ďalšie uvedenie teda čakala dvadsať rokov – otvárací koncert festivalu sa konal v piatok 23. septembra 2022, takže to bolo takmer na deň presne.
Ako sólistka v Zeljenkovej Kantáte Spievať? sa predstavila sopranistka Slávka Zámečníková, sólistka Štátnej opery vo Viedni, báseň Jána Botta interpretoval Ján Gallovič, člen Činohry SND. Rezidenčný orchester BHS – Slovenskú filharmóniu, dirigoval šéfdirigent Daniel Raiskin a Slovenský filharmonický zbor pripravil Jozef Chabroň.
Ostré tóny xylofónu a tlieskajúci speváci zo zboru začínajú toto zvukovo jedinečné, pomerne krátke, no o to hutnejšie dielo, ktoré je postavené na zásadných kontrastoch. Či už orchestrálneho partu, z ktorého sa buď ozývajú sólo nástroje alebo mohutné, veľké, fortissimá, bez predchádzajúcej prípravy – takpovediac in medias res, ale aj zborového a sólového. Je to Zeljenkov výkrik vo vyhnanstve, v ktorom sa ocitol. Téma sopránov, stále v sprievode kovovo znejúceho xylofónu, ku ktorej sa pripoja polyfonickým spôsobom alty, na pohľad len pomaly rozvíjala kantátu, ktorej dal šéfdirigent Raiskin oproti predpísanému tempu Andante grazioso pomerne svižné, razantné tempo. Dielo tak aspoň nestratilo ťah, nestalo sa rozvláčnym – o to naliehavejšie zneli jednotlivé party, či už orchestra, zboru alebo sólistky.
Sólo Slávky Zámečníkovej začína vo vysokých polohách – zvládla ho s bravúrou a absolútnou intonačnou sebaistotou. Čo však bolo pozoruhodné, bol výraz, s akým k tomuto dielu pristúpila. O našej sopranistke je známe, že má vrúcny vzťah k súčasnej hudbe a na prejave to bolo aj počuť. Dokázala oprostiť frázy od romantického cítenia, spôsob jej prejavu korešpondoval s celkovou atmosférou kantáty, precítila verše a vniesla do nich nielen smútok, ale i naliehavosť a dusivú atmosféru doby, v ktorej ju autor tvoril. A pritom jej intonačná opora bola náročná – ani pri nástupe sólistky Zeljenka nevyužil z orchestra žiadny nástroj, dokonca po zbore pridal len tamburínu, aby sa zrazu ozvalo z koncertného pódia náhly, plný zvuk orchestra vo veľkom forte. Z drevených dychov využíva na sólo hoboj, v exponovaných miestach bolo počuť plechy – trombóny, trúbky, pričom pestré bolo aj zastúpenie bicích nástrojov, ktoré dokázal farebne použiť.
Dôležitú úlohu mali v diele aj sláčikové skupiny – skupina a prvých a druhých huslí spoľahlivo hrala témy (so sólom koncertného majstra Jarolíma Emmanuela Ružičku), zvukovo kompaktne znela téma aj vo violončelách a následná vo violončelách a kontrabasoch. Sláčiky sú v Slovenskej filharmónii serióznou, dobre znejúcou sekciou s homogénnym zvukom, na ktorú sa šéfdirigent vždy môže spoľahnúť.
Dramatický prejav recitátora Jána Galloviča prichádzal spravidla po exponovaných forte pasážach v orchestri. „Spievať, čo ti to bratku napadlo?“ Vďaka jeho hlboko posadenému hlasu, ktorý bol umocnený vnútornou drámou sme sa dostali do doby, kedy Zeljenka nemohol slobodne tvoriť. Keď znela táto otázka so sopránmi v zbore, bola o to sugestívnejšia. Herec sa v partitúre orientoval dobre, jeho party prichádzali so zborom, dopĺňali sa so sólami sopranistky – po celý čas bol jeho prejav intenzívny, až v závere s rezignáciou, zmierením a zúfalstvom, či možno aj kúskom nádeje, spytujúc sa na „nový deň“, končil s pokojom a v tichu.
Rovnako tak sólistka Sláka Zámečníková svoje záverečné sólo spievala v pokojnom piáne, Zeljenka postupne utišuje aj zbor do tlieskania a záverečného pizzicata sláčikov. Možno nečakaný záver pre publikum, ktoré reagovalo sprvoti po veľkej vnútornej dráme trošku rozpačito. To je ten moment, keď počujete nové dielo, na záver nepríde ten typický víťazoslávny alebo dramatický akord, ktorý očakávate a viete, že je záver. Neprišiel. Zeljenka končil svoje dielo rezignáciou, v bolesti, no nie bez nápadov a invencie.
Klavírny koncert č.1 Es dur Franza Liszta bol v prvej polovici koncertu ďalším dielom na programe a ako sólista sa predstavil chorvátsky klavirista Dejan Lazić. Liszt tento koncert začal komponovať v roku 1832, keď Paríž objavil Paganiniho a bol ním ohromený. Skladateľ prestal vystupovať na verejnosti a začal cvičiť – 4 až 5 hodín denne venoval cvičeniu a kadenciám, následnému štúdiu intervalov (tercie, sexty, oktávy, trilky). Po roku sa objavil na verejnosti ako „klavírny Paganini“ a práve pod vplyvom tohto husľového virtuóza komponoval aj svoj prvý klavírny koncert. Ten niekoľkokrát prepracoval – počas svojej kariéry bol obviňovaný kritikmi aj interpretmi, že píše samoúčelnú, virtuóznu hudbu. Pravda je však taká, že aj v tomto diele nájdeme mnoho inovatívnych prvkov, silných hudobných momentov, okrem, samozrejme, virtuozity. Koncert kladie na sólistu mimoriadne nároky, technické, no zároveň je nutné chápať part klaviristu tak, aby bol dostatočne integrovaný v celok.
Dejan Lazić je disponovaný sólista, ktorý zvládal ťažký Lisztov part s ľahkosťou. Či už chromatiku alebo dlhé trilky, je to interpret, ktorý je absolútne bezchybný, počas živého vystúpenia v takomto technicky náročnom diele hral nekazovo. Neštandardný bol jeho prístup k dielu – typický romantický byronovský hrdina, vyžadujúci si vnútorný konflikt a drámu, sa v podaní Lazića menil skôr na sentimentálneho a plného nostalgie. Spôsob, akým sa o Lisztovu harmonickú nestabilitu v úvode dokáže napríklad oprieť Argerich, je výnimočný a priam bytostne potrebný. No v momente, keď sa Liszt kompozične púšťa do svojich improvizačných fantázií, už klaviatúra patrila mladému interpretovi. Dokázal precítiť dialógy, ktoré skladateľ stavia s klarinetom, kým sa téma konečne neozvala v klavíri. V oktávach a intervaloch presahujúcich oktávu bol absolútne sebaistý – technická i výrazová prezentácia tohto mladého umelca boli fascinujúce. Trošku menej však bol koncert precítený zo strany orchestra. Iste, v prípadoch, kedy je z hľadiska formy teleso „na druhej koľaji“ a sólisti čakajú na svoje party, kedy sa konečne dostanú do duetu s klavírom, to zrejme nie je najväčšia interpretačná výzva pre našich filharmonikov, no i tak sa mohli podstatne viac vložiť do diela. A zvlášť pri sólistovi takýchto kvalít.
Liszt nadeľuje niektorým nástrojom predznamenanie témy, ktorú vzápätí preberá klavír – napríklad flautové sólo znie počas trilku, aby sme opäť tému neskôr počuli zaznieť v sólovom nástroji. Na plnohodnotnú, krajšiu a kompaktnejšiu interpretáciu by sa zrejme žiadalo podstatne viac priestoru a času pre sólistu a orchester. Najmä nedostatočne vykreslené dynamické nuansy orchestra nedali vyniknúť sólistovi, ktorý bol vskutku energický a žiarivý. Vďaka dokonalým technickým dispozíciám dosiahol ľahkosť a brilantnosť v rýchlych tempách. Pomerne nevýrazne vynikol aj triangel, z ktorého Liszt spravil „malý výsmešný motív“ – hoci všetci skladatelia v tom období využívali štandardné bicie nástroje, skladateľ išiel doslova proti prúdu. Práve triangel je schopný navodiť atmosféru diabolského scherza.
Do finále poslucháčov voviedlo veľké orchestrálne crescendo – práve na vstupe do záverečnej časti Allegro marziale Lisztovi mimoriadne záležalo. Keď klaviristi hrali jeho prvý klavírny koncert, trval na tom, aby mali minimálne tri skúšky s orchestrom a sústredili sa špeciálne na finále. Klavír je v nej silne rytmicky definovaný, musia znieť akcenty, dychy v razantnom, vojenskom štýle. V rýchlom tempe, no bez potrebných akcentov – pulzácia, ktorá ženie hudbu a vytvára v nej neustále napätie, v nej chýbala. Virtuozita sólistu a jeho precítený prejav však účinkovali na publikum ako magnet – vyslúžil si standing ovation. Právom. Uhrať takéto dielo, tak precízne, s takým pochopením – hoc svojským prístupom, bez toho, že máte pocit, že sa sólista trápi, naopak, ešte mal aj rezervy, si nepochybne zasluhuje potlesk.
V druhej časti koncertu zneli Obrázky z výstavy, legendárne klavírne dielo Modesta Petroviča Musorgského inšpirované posmrtnou moskovskou výstavou obrazov maliara Viktora Hartmanna, v orchestrálnej verzii. Autorom jedného z najznámejších orchestrálnych spracovaní je Maurice Ravel. Je to pôda, na ktorej má Daniel Raiskin absolútnu istotu a slovenskí filharmonici tiež. Pritom tektonika tejto skladby je mimoriadne náročná – je potrebné vyhrať sa s detailmi, no zároveň neopomenúť celok. Raiskin má zmysel pre ruskú tvorbu, no zároveň je myslením Európan – Ravelovu invenčnú orchestráciu dokázal vynikajúco podchytiť. Každá jedna nálada obrazu, namaľovaná v partitúre, znela v priestore Reduty mimoriadne plasticky.
Je zaujímavé, že keď človek toto dielo počuje v podaní klavíra, je presvedčený, ako geniálne je skomponované a keď znie v prevedení orchestra, zrazu má pocit, že až toto je jeho plnohodnotná verzia. Je to však aj Ravelovo umenie skĺbené s umením ďalšieho interpreta – dirigenta, ktorý do Obrázkov z výstavy dokáže dať život. Raiskinovi sa podarilo vystavať výrazovo kontrastné skladby, popretkávať ich Promenádami, pritom v každej jednej vystihnúť osobitú atmosféru. Dielo má farbami blízko k impresionizmu, aj preto práve Ravel dokázal tak presvedčivo klavírnu verziu pretaviť do symfonickej – šéfdirigent však nepristúpil k interpretácii zastaralo a pompézne. Tak ako vždy, aj tentoraz, v medziach vkusu, svoj pohľad na Musorgského zdynamizoval, no v každom jednom obraze zachoval potrebnú náladu – či už to boli parížske katakomby, poslucháčsky vďačný balet nevyliahnutých kuriatok, obrazy bohatého a chudobného Žida, až po majestátny záver – Veľkú bránu kyjevskú. Človek azda očakával aj vrúcnejší potlesk po takomto výkone.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
