Dve veľké diela s hosťujúcim dirigentom prilákali do Slovenskej filharmónie aj české publikum.
Dvojica prvých februárových koncertov Slovenskej filharmónie (recenzujeme druhý z nich – 2. februára 2024) priniesla poslucháčom dve veľkolepé diela – Arama Chačaturiana a jeho Koncert pre husle a orchester d mol a Glagolskú omšu Leoša Janáčka.
Úvodné číslo večera znelo v podaní grécko-poľskej huslistky Irminy Trynkos, ktorú označil BBC Music Magazine ako „výraznú a charizmatickú novú hviezdu“ s „fenomenálnym talentom“. Nepochybne, Irmina vie, ako prilákať súčasné, aj mladé publikum. Má dobre nastavené PR, charizmu, výzor, ktorý vás púta, pretože je to zaujímavá mladá dáma a zároveň nie je tuctová. Ani ten talent poprieť nemožno, otázka však je, či práve Chačaturianov koncert bol dobrou voľbou.
Trojčasťový koncert skladateľ napísal v roku 1940 pre Davida Oistracha, premiéru mal v tom istom roku a interpretoval ho jeden z najlepších huslistov všetkých čias, David Oistrach. Ten si vytvoril svoju vlastnú kadenciu. Nahradil Chačaturianovu dlhú verziu, majstrovsky vypracovanou, vlastnou, ktorú autor akceptoval. To len ako fakt, nikto nejde porovnávať mladý talent s Oistrachom. No faktom je, že túto interpretáciu prekonať – berme v ohľad skutočnosť, že skladateľ dielo písal vyslovene pre tohto virtuóza, je nemožné. Je to známe, krásne dielo, živelné, energické – v tom bola na jednej lodi aj hosťujúca huslistka Irmina Trynkos. No akosi bol tento koncert cez jej technické možnosti.
Už prvá časť Allegro con fermezza ukázala orchester pod taktovkou českého dirigenta Jaroslava Kyzlinka vo výbornej forme. Nástup intra pred sólom bol energický, mal v sebe vzdialené prvky tanečnosti, ktoré z prvej témy cítiť. Chačaturian dostal do koncertu ľudové prvky, ktoré zvukovo pôsobia exoticky, miestami až orientálne. Cítite ich v celom diele, nie sú to však citácie, no prvky tonality, exoticky ladených melódií, živelnej rytmiky – je to vitálny charakter, ktorý poslucháča od úvodných taktov strhne. Arménska ľudová hudba a vysoká technická náročnosť, ale i výrazová – to je výzvou pre každého huslistu. Keď nastúpila hosťujúca huslistka, jej výstup bol energický, nonverbálne komunikovala výraznými gestami s publikom, na pódiu vyzerala podmanivo, no to na tento koncert veru nestačí. Už v prvom rozpracovaní úvodnej, energickej témy sa objavili v rýchlom tempe nečisté tóny, ktoré by som dokázala prepáčiť, no nevyhraté noty, chýbajúce v rýchlych behoch, to nie. Je to nesmierne náročný koncert a zrazu som nadobudla pocit, že nikto by sa ho nemal dotýkať. O to lepší však bol orchester pod rukami Kyzlinka – prvá, energická téma znela kompaktne a živelne, druhá, kontrastná v peknom piáne. Tú vyspievala aj sólistka večera, no v husliach chýbal ten pekný, vrúcny a zároveň kultivovaný, esteticky vypracovaný, pekný tón, ktorý očakávame. A pritom mala uľahčenú pozíciu – hrala z nôt, čo pri takomto náročnom koncerte nie je až takým prekvapením, no od hráčky (podľa bulletinu) svetového formátu, sme to nečakali. Kyzlink uspôsobil rytmiku orchestra jej frázovaniu, pozorne ju počúval a hoci často mala svoj osobitý štýl a s rytmikou pracovala mimoriadne voľne (aj v miestach kde by sa žiadala exaktnosť), snažil sa ju v orchestri „dobehnúť“. Asi sme všetci čakali na kadenciu, kde sa ukáže virtuozita, no treba povedať, že najviac ma zaujal skôr dialogický part huslistky so sólovým klarinetom. Mal improvizačný charakter, čo huslistke svedčí. Pri návrate energickej, druhej témy, opäť, žiaľ, nevyhrala tie noty, ktoré sme mali podľa partitúry počuť.
Andante sostenuto je popísané ako „rapsodická veta, ktorá človeka vtiahne do zimnej krajiny“. Má byť ľahká, ale zároveň spontánna – čo huslistke nechýbalo, bol ten moment spontaneity, tým je vskutku unikátna. Koncert má miestami až improvizačný charakter, čo zdôraznil aj Kyzlink – pomalá veta bola v podaní orchestra nádherná, precítená, začala sa v mezzopiane, rozširujúc do mezzoforte, s pekným sólom fagotu. Rovnako sólo sa začalo sprvu pekne. Chýbal mu však ten výrazový prvok clivoty, ktorý očakávame. Je to mimoriadne hlboká hudba – možno sa jej dočkáme v prevedení huslistky v zrelšom veku. Výstavba však bola v poriadku – dirigent sa na dielo pripravil dôsledne, v takom pianissime som náš prvý orchester už dávno nepočula hrať – aj pochmúrny, žalostný záver tejto časti presvedčil o jeho tvárnosti a kvalitách.
Záver Allegro vivace opäť priniesol oheň a energiu. A množstvo rytmických a intonačných nepresností. Škoda. Huslistke to na pódiu pristane, vie pracovať s publikom a má potenciál osloviť mladých ľudí. Mňa neoslovila.
V druhej polovici koncertu znela Glagolská omša Leoša Janáčka. Potešiteľné bolo, že v sále bolo počuť početné zastúpenie publika zo susedného Česka, a teda, ak máme byť exaktní, z Moravy. Po boku orchestra SF a Slovenského filharmonického zboru sa predstavili štyria vokálni sólisti – Linda Ballová, Jarmila Vantuchová, Tomáš Juhás a Peter Mikuláš a organista Marek Štrbák.
V kantáte pre sóla, miešaný zbor a organ, ktorú zložil Janáček v pokročilom veku, keď mal 72 rokov, použil starosloviensky text (upravený Milošom Weingartom). Takmer sa zhoduje s latinským textom, no nie je to liturgické dielo. Skladá sa z troch inštrumentálnych a piatich vokálno-inštrumentálnych častí. Začína sa i končí slávnostnými fanfárami za sprievodu tympanov – orchester hral pod taktovkou Kyzlinka sebaisto, s dobrým zvukom, pekne pracoval s dynamikou, pri opakovaných motívoch dirigent dokázal orchester vybudovať dramatično – je to dielo, ktoré si rozhodne vyžaduje operného dirigenta. Nájsť rovnováhu medzi zborom, sólistami a orchestrom a neskĺznuť príliš do symfonizmu, je v tejto hutnej, veľkolepej skladbe náročné. Orchestrálny part už od úvodnej časti pripravil Kyzlink detailne, plechové dychy mali sebaistotu – kantáta bola podmanivá už od úvodných tónov, toto dielo je mimoriadne silné a musí si vás získať okamžite. Vtedy viete, že je pochopené, jeho výstavba zvládnutá. Kyzlink vytiahol farby, dynamiku, pod jeho presnými, energickými gestami hrali muzikanti precízne. Dynamika bola nuansovaná a už by sa aj dalo povedať, že toto prevedenie neskĺzlo do symfonizmu, nebyť záveru. Tam hudobná dráma presiahla svoje možné maximum. Fortissimá už boli príliš dôrazné, čo ubralo na duchovnosti diela (alebo skôr jeho morálnom odkaze). Aj keď si to žiada dynamika a expresívny štýl skladateľa, zrejme je nutné brať na zreteľ kontext a fakt, že sólisti a zbor tvoria súčasť tohto celku. Hosťujúci dirigent sa tomuto pravidlu podriaďoval celý čas, len na záver vypálil orchester s prehnanou dynamikou (a to naši hráči radi, pravda). Inak Kyzlink ukázal, v akej ukážkovej rovnováhe sa dá pracovať so zborom, sólistami i orchestrom – mal pod kontrolou všetky telesá na pódiu. A napokon, bolo to sugestívne a pekné, keď niektoré mohutne stavané úseky stvárnil symfonicky. Bola tým podčiarknutá majestátnosť a veľkosť tejto skladby, pritom v detailoch sa dostatočne vyhral s mnohými malými motívmi, dokonca intervalmi, ktoré zneli rovnako sugestívne v podaní sólo nástroja, ako i celého orchestra. Oproti tomu, kontrastne pôsobili lyricky precítené miesta. Štrukturálne zložité dielo mal naučené precízne, vo viacvrstvových orchestrálnych partoch mal prehľad, filharmonikov viedol čisto, k veľkej dráme. Vedel presne, kedy má orchester farbami presvetliť, výborne pracoval s tempami, inokedy ho zase tlmil či vygradoval telesá do veľkej drámy.
Čo ďalej nemožno uprieť tejto interpretácii, bolo krásne vytiahnutie tém – tak ako fanfáry, následne dramaticky poňaté kontrabasy. Bohatstvo farieb orchestra sa pod jeho vedením vynímalo. Drevené dychy, už zmienené plechové dychy, sláčiky, v krásnych, pekne vystavaných oblúkoch a dobre pripravený zbor (zbormajster Jan Rozehnal). Vyčítať by sa zboru azda dala iba práca so samohláskami, ktorých je v tomto diele „požehnane“. Boli príliš otvorené v podaní sopranistiek, preto niektoré slová neboli dynamicky vyvážené a niektoré slabiky neboli v súlade a v pekných legátach. Pritom sa takéto chyby dajú veľmi jednoducho vyčistiť. Inak mal zbor dobre pripravené party, znel koherentne.
Čo sa sólistov týka, sopranistka Linda Ballová – najťažší part diela, ho zvládla, aj keď miestami skĺzla po pomoc do operného sveta. Žiadalo by sa dielo chápať v rozjímavejšej polohe, takto niektoré vysoké tóny pôsobili prehnane dramaticky, stred bol vyvážený. Niekedy však prekvapila krásnym, zaobleným tónom, mäkkým, ktorý sa krásne niesol.
Altový part v podaní Jarmily Vantuchovej konečne priniesol vyvážený hlas do kantáty, pekný alt, ani nie tak veľmi tmavo sfarbený, ako to človek pri altistkách očakáva. Tenor Tomáš Juhász mal náročné výstupy – najmä vo forte a tutti úsekoch, čo nebola jednoduchá úloha. Osobne ma Juhász presvedčil v lyrických partoch, keď mal spievať len s menším obsadením, v intímnej nálade, v precítenej dynamike, a sprievodom v piáne. Akonáhle mal zaznieť v dramatickejších polohách, vo výške, strácal sa. Dirigent sólistov nešetril. Je to však otázka, čo v tomto mohutnom diele uprednostniť – hudba predsa nikdy nemôže znieť na úkor sól, hoci istú rozumnú mieru balansu je vždy potrebné nájsť. Nuž tak, sólisti hodení do jamy levovej sa v niektorých častiach diela trápili, aby boli dostatočne znelí, ale napokon to ustáli všetci. Samozrejme, skvelý výkon podal Peter Mikuláš – nosný, zrozumiteľný, duchovne precítený. Aj keď treba pripomenúť, že samotný skladateľ vysvetľoval svoje dielo z hľadiska morálnej sily. Podľa samotného autora omšu skladal pre vieru vo večný život, nie však na konfesijnom základe, ale na morálne neporušiteľnom, ktorý si berie Boha za svedka.
Opomenúť nemôžeme ani organistu Marka Štrbáka, v interpretácii ktorého zaznelo samostatné organové Postlúdium pred záverečnou Intradou. Jeho part zasvietil. Janáček ho napísal už o niekoľko rokov skôr ako samostatné intermezzo. Je v štýle passacaglie a až neskôr ho využil ako siedmu časť Glagolskej omše. Iste, organista neznel počas skladby jedinýkrát, farebne dopĺňal niektoré okamihy tejto silnej skladby. Počuli sme teda dielo, ktoré patrí k najhranejším autorovým skladbám v Česku – u nás je to vôbec sviatok, ak niečo od tohto skladateľa zaznie. Rozhodne však, druhá časť koncertu bude patriť medzi pamätnejšie ako prvá.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
