Beata Hlavenková so svojimi poetickými piesňami rozohnala čierne oblaky, sekundoval jej pritom vynikajúci trubkár Oskar Török. Fascinujúce vystúpenie predviedlo duo Zabelov Group.
V piatok 24. júla to na Nádvorí radnice v Modre pred 19-tou hodinou síce ešte nevyzeralo na open air koncert, pretože prietrž mračien v okolí Bratislavy neveštila nič dobré, no úderom siedmej hodiny večernej sa aj počasie umúdrilo. Druhý ročník Zvuk for Modra privítal v očarujúcom prostredí výnimočnú českú klaviristku, skladateľku, aranžérku a producentku Beatu Hlavenkovú. Pred jej snivou, poetickou hudbou, ktorú možno smelo označiť aj za hudobnú mágiu, ešte aj zlé počasie cúvlo. Navyše, bol to magicky krásny priestor v ktorom hrala.
Jej album Sně, ktorý poslucháčom predstavila aj na dvojdňovom festivale Zvuk for Modra, nesie osobitý kompozičný rukopis prispôsobujúci sa textom piesní, no predsa v ňom má hudba svojbytný priestor. V tomto je Beata Hlavenková mimoriadne vkusná, rozvážna a invenčná skladateľka, ktorej tvorba nesie nielen unikátny nadžánrový charakter, ale objavíte v nej aj to, čo mnohí speváci nedokážu: odhaľuje obrovský kus zo svojho intímna prostredníctvom svojho nádherne čistého, farebného vokálu. Využíva pritom pôsobivé, hlboké polohy, ale v experimentálnejších hudobných plochách s odvahou aj tie vysoké, jednoducho, pláva v rôznych registroch s obrovskou dávkou sebaistoty a jej vokálny prejav veľmi dobre korešponduje s poetikou textov.
Ako sólová speváčka sa sprevádzala aj na klavíri (samozrejme, v prípade outdoorového koncertu hovoríme o keyboardoch, s dobrým zvukom, ale akustické pianíno by bolo tým ozajstným pravým zvukom, ktorý by pravovernejšie emocionálne podporil piesne), pričom treba prízvukovať, že nebol to len bežný harmonický sprievod. Na to je táto interpretka a skladateľka až príliš invenčná, aby nechala klavírny part znieť iba v simplicitnej rovine. Dokonca v medzihrách rozozvučila klavír v samostatných, inštrumentálne pôsobivých sekvenciách. Jej spoluhráčom bol jeden z najlepších inštrumentalistov mladej jazzovej generácie, trubkár Oskar Török. Fenomenálny muzikant a jeho výstupy miestami pripomínali estetiku „cool“ tónu Milesa Davisa a človek sa nemohol ubrániť pocitu, že dejiny moderného jazzu sa skončili presne pri tomto hudobnom géniovi, ktorý dokázal počas svojej kariéry v jazze priniesť toľko prelomových štýlov. Töröka bolo v kompozíciách vždy cítiť, svojou hrou však (veľmi múdro) nikdy piesne nezvalcoval. Jeho dynamika je prekrásna a spôsob práce s frázami nesie stopy po bohatých skúsenostiach v jazzových formáciách. Odhalí bohaté farebné spektrum trúbky, spravidla ho bolo počuť na konci fráz speváčky, do ktorých vstupoval krátkymi sekvenciami, držiac sa starého známeho pravidla, niekedy je menej viac, keď však v medzihre dostal priestor na sólo, dokázal trúbku nádherne rozozvučať a opäť ju s citom dostať do piana pred nástupom slohy. Aj týmto spôsobom interpretácie veľmi dobre zapadol do línie snivého, poetického albumu Hlavenkovej.
V speve Beata postupovala na pohľad s voľnosťou a vokál prispôsobovala textovým predlohám. Trebárs skladba Mewha (text: Petr Borkovec) práve vďaka voľnej deklamácii veršov, ktoré dostatočne nechajú vyniknúť text (speváčka a interpretka nespravila tú chybu, že poetiku textov nenechala vyniknúť – naopak, je veľmi čistá a zrozumiteľná) už poslucháčov zaviedla do snivého sveta. Naživo bola podporená hudobným kúzlením, netradičnými harmonickými postupmi a spomínanými inštrumentálnymi pasážami Oskara Töröka. Skladateľsky sú jej piesne silne asociačné a na prvé počutie majú voľnú formu, no aj tá najslobodnejšia kompozícia sa riadi určitými pravidlami, tak aj všetky snivé hudobné výlety Beaty Hlavenkovej.
Znela pieseň aj Husa v mlze, ktorá je (pre mňa osobne) tým najsilnejším, čo album Sně, ponúka. Ďalší autor – Bohuslav Reynek predstavuje v českej literatúre kultovú postavu, jeho tvorba je poznačená expresionizmom, láskou k Bohu, ale i utrpením. Tak aj v básni Husa v mlze (vydanej v zbierke básní Odlet vlaštovek) nájdeme tú povestnú bolesť, ktorú speváčka a skladateľka necháva vyniknúť nielen expresívnym spevom, ale minimalistickým hudobným sprievodom (rozloženými klavírnymi akordmi) a nostalgickou trúbkou.
Počuť naživo súbor piesní z tohto albumu bol neuveriteľný zážitok. Nielen preto, že na pódiu sa stretli špičkoví muzikanti, no zrazu všetky tie intímne skladby zneli v inom priestore a predsa mali osobnú príchuť – boli to poetické obrazy maľované novou, osobitou zvukovosťou.
Celé štyri hodiny sa zvučili pre svoj hudobný experiment v Evanjelickom nemeckom kostole Zabelov Group. Duo, ktoré je slovenským fanúšikom nadžánrovej hudby známe aj z minulého ročníka Slovenského alternatívneho leta, má fascinujúcu produkciu. Nadžánrové skladby, ktoré dvojica interpretov – akordeonista Roman Zabelov a multiinštrumentalista Jan Šikl, od roku 2012 fanúšikom predstavujú, neustále posúvajú hranice experimentovania so zvukom. V prípade majestátneho priestoru kostola to bola veľká výzva uspôsobiť ich veľké hudobné výlety – najmä elektronické tak, aby vyzneli kultivovane, nerezonovali a poslucháč dokázal jednotlivé sekvencie vnímať tak, aby ich koncepcia bola zrozumiteľne v skladbách interpretovaná, a neostala skrytá v zhluku chrámového priestoru. To isté sa týkalo aj improvizovaných sekvencií, pretože aj to je výsada týchto dvoch umelcov. Samozrejme, dvojica prispôsobila aj repertoár.
Už intro bolo magické – poslucháčov dostalo do inej „stratosféry“. Roman Zabelov použil tibetskú misku ako hudobný nástroj (využíva sa ako tradičný ľudový nástroj v mimoeurópskych hudobných kultúrach), no v tomto prípade bol úvodný vstup obohatený jeho unikátnym vokálnym prejavom. Poslucháči, ktorí ho poznajú, napokon, od ich začiatkov patrí práve aj jeho vokál neodmysliteľne k ich kompozíciám, museli zaznamenať veľký pokrok: falzetové výšky znejú v jeho podaní čistejšie, spevnejšie a najmä nosnejšie. Bolo to aj akustickými priestormi kostola, ale aj faktom, že mladý akordeonista poctivo absolvuje hodiny hlasovej výchovy, preto aj práca s tónom bola vyzretejšia a profesionálnejšia. Postupne sa interpret presúval z chóra k divákom sediacim v spodných priestoroch pri pódiu. Už toto neštandardné intro predznamenalo, že tento hudobný výlet bude výnimočný. A veru aj bol.
Duo Zabelov – Šikl opäť dokázali, že experimentovanie je ich svet, je to niečo, čo ich baví, no najmä neostávajú stáť na jednom mieste a svoju tvorbu rozvíjajú. Vždy si dokážu uchovať zdravú mieru akustických nástrojov, no pritom dajú odvážny priestor elektronickým experimentom – fascinujúce sú nové zvukové polohy akordeónu, ktoré objavuje Zabelov.
Kompozície v ich podaní sú veľmi umne lineárne vrstvené: z jedného minimalistického motívu, ktorý Šikl zahral na gitare a ktorý sa len v nežnom piane prekrásne rozliehal v priestoroch kostola, sa postupne stala veľkolepá, tonálne zaujímavá skladba s obrovským zvukom. V tom sú Zabelov Group ozajstní majstri. Cinematická hudba kombinovaná so samplami, akustickými pasážami je tak výnimočne prepracovaná, že poslucháč priamo na koncerte objavuje každým jedným motívom vždy niečo nové. Zabelov Group totiž neprinášajú štandardnú tematicko-motivickú prácu – tak, ako experimentujú so zvukom, rovnako prekvapujú aj v hudobnej forme, aj preto je ich tvorba unikátna a vždy prináša moment prekvapenia, vďaka čomu neprestáva poslucháča baviť.
Na koncerte v rámci festivalu Zvuk for Modra predstavili zväčša novinky z albumu Eg a opäť sme mohli počuť dychberúce zvukové plochy, v ktorých je cítiť nielen zručnosť v komponovaní, no najmä zohratosť dvojice na pódiu. Interpreti dokážu bravúrne vystihnúť moment gradácie a prekvapiť náhlym záverom, v hudobnom toku hypnotizujú repetitívnym princípom, ktorý vie s vnímaním poslucháča spraviť zázraky. Pred zrakmi poslucháčov sa odohrávalo príťažlivé zvukové divadlo, ktoré s dôvtipom prekračovalo hranice akejkoľvek hudby: malo v sebe cinematickú, jazzovú, scénickú či prvky minimal-music. Prišlo aj na akustické sólo vystúpenie Romana Zabelova, ktorý ukázal nevídané farebné možnosti akordeónu a to, ako možno experimentovať s tónom, ako ho deformovať, až kým príde záverom pre poslucháča akási zvuková úľava v podobe toho očakávaného – tonálneho a „pekne“ zahranej konsonancie.
Po živom koncerte dvojice Zabelov/Šikl, ktorá opäť raz publikum dokázala paralyzovať, pretože jej hudobné výlety v podobe neuveriteľne pestrých mikrokozmov sú vždy jedinečným zážitkom, by sa mohli zdať akékoľvek slová zbytočné. Snáď len toľko, že táto dvojica necháva priestor aj samotným poslucháčom – čo si v ich hudbe nájdu a akým spôsobom ju vnímajú alebo si ju dokážu vysvetliť, je už výsostne na nich. A tak to aj v nadžánrovej, experimentálnej tvorbe má byť. V najbližších dňoch vám prinesieme so Zabelov Group rozhovor. Takúto príležitosť sme si nemohli predsa dať ujsť…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dorota Holubová
