Jeden z najvýznamnejších komorných orchestrov sveta, ktorý existuje už vyše 50 rokov, koncertoval v Bratislave.
V rámci Týždňa maďarskej kultúry – Viac ako sused, sa konali počas uplynulého týždňa rôzne kultúrne akcie. Jednou z najvýznamnejších bola nepochybne výstava Rozlomená doba 1908 – 1928 – Avantgarda v strednej Európe, ktorú 27. júna 2019 otvorili v Galérii Mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci. Cieľom výstavy bolo prezentovať históriu stredoeurópskej avantgardy, o čo sa kunsthistorici snažili niekoľko desiatok rokov, až teraz však prišla príležitosť, aby spoločne s Múzeom umení v Olomouci, Medzinárodným centrom kultúry v Krakove a Múzeom Janusa Pannonia v Pécsi dali sily dokopy a zrealizovali výstavu najvýznamnejších diel tejto doby v stredoeurópskom kontexte.
Po otvorení výstavy sa prítomní presunuli do Františkánskeho kostola na koncert, ktorý dal povestnú bodku za 6. ročníkom festivalu Dni maďarskej kultúry – Viac ako sused. A bol to skutočne veľkolepý záver s Komorným orchestrom Ferenca Liszta, ktorý si vyslúžil uznanie v takých svetových koncertných sálach ako Carnegie Hall v New Yorku, Suntory Hall v Tokiu, Sydney Opera House a mnohých ďalších – vystúpili už vo vyše 50-tich krajinách, takže o profesionalite tohto telesa niet pochýb. K tomuto základnému pilieru však pridávajú ešte niečo, čo je také podstatné pri hudobných formáciách: a to je originálna, svojská interpretácia, ktorá dáva tomuto orchestru špecifický rukopis. K dielam pristupujú s veľmi silným osobným vkladom, rešpektujú však kompozičné majstrovstvo autorov. Ich interpretácia je plná temperamentu a živelnosti, čo sa prejavilo hneď od prvých taktov kompozície Serenáda od Ernő Dohnányiho. Napriek tomu, že komponoval hudbu v 20. storočí, kedy sa už prejavovali modernistické tendencie v hudbe, ostal prísne konzervatívny a využíval vo svojom diele neskororomantické princípy. Či už to boli symfónie, opery alebo komorné diela, jeho hudba ostáva zrozumiteľná a z hľadiska formy čitateľná. Navyše, so Serenádou sa len máloktorý hudobný skladateľ dokázal vysporiadať tak, aby z tejto stáročia starej hudobnej formy spravil zmysluplný hudobný celok. Dohnányimu sa to podarilo a jeho trojčasťová skladba má spevné, temperamentné témy, ale aj lyrickú nežnosť v druhej časti, ktorá sa záverom uzatvára Scherzom. Komorný orchester Ferenca Liszta pristúpil k interpretácii Serenády naozaj svojsky: tam, kde bolo predpísané rýchle tempo, pridal ešte viac, nie však na úkor toho, aby sa frázy stali nezrozumiteľnými, naopak. V pomalej Adagio vyspieval nehu a lyriku tak srdcervúco – a pritom zjednotene a uhladene, že mal poslucháč pocit, že počúva romantickú kompozíciu, a nie hudbu 20. storočia.
Tento unikátny prístup k interpretácii u mnohých môže vyvolať otázky, či je v súlade s partitúrou tak, ako si to skladateľ želal. Orchester tohto formátu si však môže dovoliť hrať skladby s emóciami, ktoré sú aj navyše. V tomto prípade je to totiž devíza tohto telesa. Aj v ďalšej skladbe od Bélu Bartóka, Divertimento, kde sa evidentne od prvých tónov prejavil folklórny charakter skladby (napokon, vďaka tomuto húževnatému muzikológovi sa podarilo zachovať také spektrum ľudovej hudby), a v chráme sa úplne zmenila atmosféra. Kým Serenáda spravila akúsi introdukciu ku koncertu, Bartókovo dielo, v ktorom dokázal zachovať prvky ľudovej hudby a zároveň pôsobivé disonancie, posunulo vystúpenie orchestra na inú „vlnovú dĺžku“. Bartók rád využíva kontrastné prvky, či už v dynamike, tempe alebo celkovom výraze a orchester si s jeho náročnou štruktúrou skladby poľahky poradil. Divertimento je rytmicky náročné, no ani s týmto nemal orchester problém, ani v komplikovaných štruktúrach sa nestratili a dokázali hrať synchronizovane. Disciplína orchestra sa prejavovala azda najviac v tejto skladbe, kde bolo potrebné tak často pracovať s výrazovými aj technickými prostriedkami. V ich podaní bola táto skladba ozajstným zážitkom.
Záverečná skladba od Lea Weinera – Divertimento č. 1 má podtitul „Staré maďarské tance“ a hoci to v bulletine nebolo uvedené, už z prvých tónov bolo zjavné, kde skladateľ čerpal inšpiráciu. Napokon, už od mladosti ho to ťahalo k typickým ľudovým hudobným nástrojom – jeho Fantázia pre tárogató a cimbal vzbudila mimoriadnu pozornosť v hudobnej obci, pretože Weiner vedel dômyselne implementovať ľudovú hudbu do klasickej kompozície tak, aby oba tieto dva svety zlúčil a zároveň nechal vyniknúť ich charakteristiky. Viac mu však záležalo na folklórnej hudbe, preto ju necháva vyniknúť aj na úkor klasicistických či neskoro romantických vplyvov hudobnej kompozície. A to bol opäť skvelý priestor pre realizáciu orchestra, ktorý dokázal podčiarknúť temperament a živelnosť maďarského folklóru tak autenticky, ako to dokážu len muzikanti, ktorí majú túto hudbu v krvi. Temperament a výraz sa naučiť dá len čiastočne, ale nikdy nebude mať v sebe tú ozajstnú pravdivosť, čistotu a spontánnosť. Aj keď si pustíte iné nahrávky, nenájdete v nich síce technické chyby a je v nich citeľný pokus o vystihnutie maďarskej folklórnej hudby, kdesi vo vnútri však cítite, že je to nacvičené a skladby v sebe nesú až prílišnú kultivovanosť interpretácie. Komorný orchester Ferenca Liszta sa nepotrebuje štylizovať do tejto polohy, pretože potrebný temperament, živelnosť a spontánnosť maďarskej folklórnej tradície má v sebe zakorenený. Okrem toho sú to všetko vynikajúci, profesionálni muzikanti, ktorí dokážu odhadnúť mieru osobného vkladu, tak, aby skladba znela originálne, írečito a bez umelého pátosu. Aj preto si publikum vypýtalo prídavok. Orchester zvolil Uhorský tanec č. 4 od Johannesa Brahmsa, romantika srdcom i dušou. Nostalgický úvod kompozície vystrieda rýchle tempo s typickými prvkami maďarskej folklórnej hudby, no Brahms bol predsa len romantik a v jeho tancoch prevažujú štylizované prvky. Tance pôvodne určené pre štvorručnú hru na klavír sám prepracoval pre orchester a dodnes patria medzi jeho najobľúbenejšie diela.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka
