Nostalgiu krásnych čias a bravúrne herecké výkony vám prináša snímka, ktorá je typickou vzorkou francúzskej kinematografie. A budete na nej milovať každý jeden detail.
Najnovšia snímka mladého herca, no v prípade filmu Zažiť to znovu, scenáristu a režiséra Nicolasa Bedosa, nie je ani tak komédiou, ako skôr drámou, koketujúcou so žánrami melodrámy a občas aj komédie. Ak čakáte typickú romantickú komédiu, budete rozčarovaní. Ak duchaplný, pekný, nostalgický film plný konverzačiek, úprimnosti a nie tak celkom štandardnej love story (vlastne hneď niekoľkých) – je to film pre vás.
Ešte pred tým, ako sa pustíme do samotného filmu, pristavme sa pri názve. Pôvodný francúzsky názov La Belle Époque možno nie je tak šťastne preložený, ale z komerčného hľadiska túto voľbu možno chápať. Krásne časy je terminus technicus odkazujúci na obdobie európskych dejín – Francúzska, Veľkej Británie či ďalších veľkých európskych štátov, pred prvou svetovou vojnou, ktorá spôsobila v Európe takú traumu. V kontraste s ňou bolo obdobie rokov 1890 až 1914 doba bezstarostných, krásnych čias, kedy nastal obrovský rozmach kultúry. Ľudia v Európe boli spokojní, žili v mieri, šťastí a všetko bolo v rozkvete. Až kým nevypukla vojna – napokon, samotný termín La Belle Époque vznikol ako nostalgická spomienka na to bezstarostné obdobie, až po prvej svetovej vojne. Ťažko odhadnúť, koľko divákov by si dokázalo asociovať pri zanechaní pôvodného francúzskeho názvu romantickú komédiu, ktorá ani nie je romantickou komédiou…
Každopádne. Film Zažiť to znovu je príbehom manželského páru, ktorý prechádza krízou (a jeden z hrdinov nostalgicky na krásne minulé časy spomína, respektíve, svojím spôsobom aj v nich zakonzervovane žije). Nie však takou krízou, na akú sme zvyknutí na filmovom plátne. Téma stokrát sfilmovaná by sa mohla javiť ako nudný pokus o spracovanie psychologického profilu unudeného manželského páru, zo vzťahu ktorého sa vytratila vášeň. Nebola by to však francúzska kinematografia, keby tento „problém“ neuchopila z iného konca. Victor je muž, ktorý sa v dobe súčasných moderných technológií stratil. Mobilné telefóny mu nič nehovoria, pri navigácii v aute nemiestne vynadá pri každej možnej príležitosti automatickému hlasu: „viem, ty krava!“, s chuťou si zapáli kdekoľvek a spustí tým poplašné zariadenie, kreslí si svoje skice, no jeho ľudskosť, ozajstnú človečinu a krásu vytlačili počítače. Stvárňuje ho absolútna špička francúzskeho filmu – Daniel Auteuil, ktorého nazývajú hereckým chameleónom. Je schopný zahrať romantickú úlohu, komickú, tragickú, historickú a s neuveriteľnou presvedčivosťou. Rovnako aj v tejto snímke.
Victor je presne reprezentantom nostalgického prúdu La Belle Époque – odmieta súčasnú spoločnosť, zatvára sa do svojej ulity a žije minulosťou. Režisér ho pritom zobrazuje nielen dramaticky – ako dôvod prvotného konfliktu so svojou manželkou, no najmä je preňho dobrým satirickým materiálom. Okrem toho, treba poznamenať, že Auteuil svojím šarmom, spontánnosťou, humorom, ale zároveň tou nostalgiou a smútkom, ktorý v sebe má, takmer „ukradol“ celý film.
Oproti nemu stojí jeho manželka Marianne, progresívne kráčajúca s dobou. Vždy krásna Fanny Ardant, z ktorej spravil hviezdu francúzskeho filmu režisér Francois Truffaut, v sebe nezaprela povesť osudovej ženy ani v tejto snímke. Je nádherná, má v sebe typický francúzsky pôvab a zároveň zdravý feminizmus. Táto dvojica a ich konflikt funguje na plátne nielen v rovine drámy, ale aj v ironickej, nie prvoplánovo komediálnej, založenej prevažne na dialógoch (tak ako francúzske divadlo je divadlom reči, rovnako to platí aj o filmoch).
Napätie medzi manželským párom režisér vygraduje až do situácie, keď Victor balí kufre a rozhodne sa využiť poukážku agentúry Time Travelers. Necestuje v čase ďaleko. Kým niektorí ľudia túžia zažiť dvor Ľudovíta XVI alebo zahrať si Hitlera, hlavný hrdina filmu chce zažiť ešte raz prvé rande so svojou ženou, teda rok 1974. A s ním spojenú krásnu dobu nespútanej zábavy, keď ešte ľudia čítali noviny, fajčili v kaviarňach, počúvali platne, neboli otrokmi mobilov. Stretáva sa teda opäť so svojou ženou, ktorú stvárňuje mladá herečka (Doria Tillier). V tomto momente režisér Bedos rozohráva ďalší psychologický zvrat…
Tento film výborne funguje vďaka dynamickému tempu spomínaných konverzačiek. De facto je postavený na spleti bohatých štruktúr dialógov, ktoré vás prirodzene vedú filmom, zároveň vám však ako divákom nechávajú priestor dýchať. Dá vám slobodu v tom, že si môžete vytvárať svoje vlastné asociácie o vašej vlastnej „La Belle Époque“, prípadne dospieť k starej známej pravde o tom, či tie krásne časy nie sú tvorené samotnými ľuďmi, a nie dobou. Áno, je aj dramatický, no najmä nostalgický. A opäť to nie je dobou, ale ľuďmi. Hoci sa hlavný hrdina vracia do čias, ktorý vytvorili na jeho mieru scenáristi a herci, stretáva ďalšiu femme fatale, postupne dospeje k vytriezveniu, že v tejto ilúzii žiť nemožno.
Ak teda romantickú komédiu, tak potom rozhodne túto. Má v sebe aj romantiku, aj nostalgiu, aj drámu, aj sarkazmus, no najmä nie je plytká. A pokojne si ju môže vychutnať aj mainstreamové publikum – Bedos nie je režisér, ktorý by sa vyžíval v intelektuálne ťažkých filmoch. Svoju ústrednú myšlienku odľahčuje tak, aby bola prístupná aj širokému publiku. Obľúbené francúzske „merde“ tu budete počuť asi stokrát a vždy vám to príde úsmevné. Nosatý Auteuil je vždy neodolateľne sexi (a pri každej jednej Gitaneske, ktorú si zapáli, budete mať chuť zapáliť si sním), Ardant nestratila rokmi ani štipku zo svojej príťažlivosti, no hlavnou devízou filmu Zažiť to znovu je jeho prirodzená krása a ľudskosť.
Po dlhej dobre film, po ktorom si poviete, že stojí za to pozrieť si ho ešte raz. Apropo, ak by ste náhodou nevedeli, Francúzi na popísanie nešťastného pohľadu muža nepoužívajú výraz „psí pohľad“, ale máš oči ako Labrador… A ak by vás v kinách zmiatlo, že po prvom rande hlavných hrdinov, ktorí sa ocitnú na párty v roku 1974, znie hit španielskeho vokálneho dua Baccara, Yes Sir, I Can Boogie, nedajte sa vyrušiť. Pieseň vydali na LP až v roku 1977 a do teda európskych hitparád sa dostala až podstatne neskôr, logicky, do playlistu v roku 1974 by nemohla byť zaradená ani teoreticky. Nie, že by to atmosféru vyrušovalo. Len taký detail, na margo toho, že keď už sa scenáristi agentúry rozhodnú do detailu pripraviť zážitok pre svojho klienta, a s pokojným svedomím mu vezmú celoživotné úspory, mohli by byť dôslednejší…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: ASFK
