„Ak už je zlo s nami príliš dlho, návrat dobra je veľmi blízko,“ spomenul Cervantesov citát v súvislosti s uvedením Beethovenovho Coriolana a Suchoňovej kantáty Žalm zeme podkarpatskej šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin.
Záverečné koncerty Slovenskej filharmónie cyklu DE pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina (vo štvrtok a piatok 6. a 7. júna 2024, recenzujeme prvý z dvojice koncertov) priniesli ťaživú dramaturgiu. Svetlo do nej vnieslo predkoncertné stretnutie šéfdirigenta Raiskina, ktoré moderoval a divákom tlmočil dramaturg Juraj Bubnáš. V akých podmienkach komponoval Beethoven predohru Coriolan, čo ho inšpirovalo, prečo jeho hudba nie je zábavná a čo má spoločné s dnešnou spoločensko-politickou situáciou Suchoňova kantáta Žalm zeme podkarpatskej, boli ústrednými témami rozhovoru. To, ako cyklicky prežívame určité opakujúce sa momenty v histórii a skladateľ Eugen Suchoň, ktorý dielo napísal pred 2. Svetovou vojnou, no už zobrazil konflikty v skladbe, témy ako opúšťanie domova, dnešné vojnové konflikty, ktoré sa nás priamo alebo nepriamo dotýkajú, osud budúcich generácií – diskusia predstavovala istú nadstavbu k programu, ktorý nás čakal. Nestáva sa často, aby umelci takto do hĺbky a v aktuálnom kontexte rozoberali diela, ktoré budú hrať.
No nebola to len dišputa ťaživého charakteru. Aj v kantáte Suchoňa môžeme vidieť istú nádej, aj keď hovorí o bolestných témach našej spoločnosti – vysťahovanie ľudí z domovov v dôsledku prichádzajúcej vojny. Raiskin, ktorého sa súčasný vojnový konflikt na Ukrajine mimoriadne osobne dotýka, spomenul v debate svoj obľúbený citát zo Cervantesovho románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha: „Ak už je zlo s nami príliš dlho, návrat dobra je veľmi blízko“. Spomenul, že ako zahraničný hosťujúci umelec vníma napäté emócie v spoločnosti, cíti, aká je spoločnosť rozdelená, a je aj na nás, aby sme tou troškou prispeli k stabilite. Oblúkom sa dostal k skladateľom uvádzaným v tento večer a podotkol, že Beethoven, Suchoň či ďalší autori 20. storočia – aj jeho obľúbený Šostakovič, tvorili hudbu, ktorá reflektovala tieto emócie v spoločnosti.
Beethovenova predohra Coriolan op. 62 je tragická hudba, ktorú Raiskin poňal s mimoriadnou intenzitou. Na malej ploche tvaroval temnú drámu, ktorú Beethoven písal pre tragédiu Heinricha Josepha von Collina. Hlavná téma c mol predstavuje Coriolana, jeho odhodlanie a vojnové zámery, v kontraste s ňou znela jemnejšia – prosba jeho matky, aby sa vojna skončila. Skladba však nevrcholí záverečným triumfom, no smrťou hrdinu, ktorý sa zabije.
V úvodných akordoch, kedy znela mohutná téma, Raiskin vyzdvihol jej temné farby. Bola to nielen moc a sebavedomie hrdinu, ale zároveň zlo. Orchester bol pripravený nadmieru dobre. S rytmicky presnými nástupmi, energiou, prenikavým fortissimom a dobre nastavenou pulzáciou presvedčil o svojich interpretačných kvalitách. Hoci od šéfdirigenta Slovenskej filharmónie sme zvyknutí, že rýchle tempá v Beethovenovi poníma moderne, tentoraz úvodné Allegro con brio nebolo až také rýchle, ako sme očakávali. Správne tempo je vždy tak trochu aj otázkou pocitu. Moc a hrdosť Coriolana vyznela v tomto ponímaní podstatne sugestívnejšie. Nebola to však ani spiatočnícka verzia starých maestrov spred niekoľkých dekád rokov. Tempo, ktoré zvolil Raiskin, bolo presné a zreteľne komunikovalo tému. Rovnako tak jej variovanie, ktoré bolo dostatočne dramatické. A v tomto prípade už šéfdirigent zvýraznil dynamiku – vo variácii sme sa dočkali energickejšieho nasadenia. Coriolanov hnev a jeho sebavedomie nám aj dnes pripomínajú dianie, ktoré máme tak nebezpečne blízko. Ako presvedčivo znela hudba v súvislosti so slovami Raiskina, ktoré komunikoval obecenstvu na predkoncertnom stretnutí.
Kontrastná téma znela lyricky a nežne – bol to element ľudskosti, prosieb, hraný nezvykle romanticky, s dynamickými kontrastmi, v mimoriadnej zvukovej vyváženosti. Raiskin variácie ústrednej témy odhadol skvele – nenechal tému hneď gradovať, skôr sa sústredil na melancholický aspekt hudby, na jej vnútornú silu. Piana boli veľavýznamným prvkom tejto interpretácie, ostré staccata v téme sa v akordoch neustále pripomínali a znásobovali intenzitu. Pripomínajúca sa lyrická téma bola čoraz naliehavejšia, Raiskin ju neopakoval totožne. Orchester artikuloval jasne, téma bola vždy vierohodne podaná – či už jej agresívny alebo melancholický výraz. Skladba bola strhujúca – to dielo si musí človeka podmaniť. Bola to koncentrovaná hudba, ktorá vrcholila smútkom a beznádejou. Práve záverečná časť predohry bola obrazom tragického osudu hrdinu. Spomalenie tempa a predznamenanie osudu bolo vypovedané jednoznačne a interpretačne čisto. Zaručene jedna z najlepších interpretácií, aké som kedy počula.
Nasledoval Beethovenov Koncert pre husle, violončelo, klavír a orchester C dur, op. 56 s hosťujúcimi sólistami Storioni tria. Na scéne pôsobia holandskí umelci už 25 rokov a ich repertoár siaha od klasiky po súčasnosť. Práve Beethoven má v ich interpretácii osobitné miesto. Hľadajú vďaka jeho hudbe interpretačné hranice a neustále objavujú nové možnosti, nevylučujúc použitie dobových či moderných nástrojov. Ich muzicírovanie bolo skutočným zážitkom. Málokedy dnes stretnete hudobníkov, ktorí sú natoľko zohratí a cítia sa vo frázovaní, v dynamike, vedia komunikovať nielen navzájom, ale i s orchestrom. Práve to bola hlavná devíza tejto interpretácie.
Koncom 18. storočia bolo bežným komorným obsadením trio – klavír, husle, violončelo, na ktorej bol atraktívny najmä klavír ako nový hudobný nástroj postupne nahrádzajúci čembalo. Tak isto Beethoven si zvolil tri klavírne triá ako svoj opus 1 (vydané v roku 1795), sám skladateľ bol virtuóznym klaviristom. O niekoľko rokov neskôr sa ku klavírnemu triu vrátil, no tentoraz bolo vo forme kolektívneho sólistu koncertu. Trojkoncert je dnes uvádzaný skôr raritne ako často, o to bolo jeho uvedenie efektnejšie a vítané. Orchester v introdukcii presvedčil, hral s vyváženým zvukom a kontrastnou dynamikou, melodické línie boli pekne vyspievané. Pri prvom sóle violončela, tému ktorého prebrali čisté husle, sa dali badať nedostatky v intonácii violončela (rovnako tak sa vyskytli aj v ďalších častiach). Tie by sme mohli dať na vedľajšiu koľaj, ak by neboli také markantné a časté. Toto trio však bolo zaujímavé súhrou a muzicírovaním. Istota, s akou si medzi sebou hudobníci odovzdávali frázy, ich plynulosť, prirodzená muzikalita a zohratosť, zmysel pre kantabilnosť a precíznu rytmiku, bola fascinujúca. A keď sa pripojil s tým istým motívom klavír, boli hráči v dokonalom súlade. Hráči zvolili vyváženú, klasicistickú interpretáciu, nechýbali však lyrické momenty v spevných úsekoch. So zvoľňovaním temp to nepreháňali – vždy sa pohybovali vo vyváženej, kultivovanej interpretácii. Klaviristove trilky boli súmerné, krásne vyvážené, staccata neinterpretoval ostro (čo ma asi najviac dokáže vyrušiť), trioly prirodzené, virtuózne prvky bezchybné, jeho sólové party boli pre mňa najpresvedčivejším zážitkom aj preto, že citlivo pracoval s agogikou.
V tejto rozsiahlej kompozícii ide najmä o to, ako dokážu hudobníci navzájom komunikovať, preberať si motívy, udržať dynamické hladiny – stať sa jedným organizmom. A to sa hosťujúcemu Storioni triu podarilo. Bol to mimoriadny zážitok – počúvať ich, ale i sledovať. Jedným z najväčších výziev pri interpretácii tejto skladby je, usporiadať na pódiu hudobníkov konzistentne tak, aby sa navzájom mohli vnímať a vidieť – rovnako tak musí súbor vidieť dirigenta, tak isto vnímať orchester. Ako samostatný súbor boli hudobníci zohratí. Daniel Raiskin sa snažil orchester udržiavať tlmene, keď na to v rámci vývoja kompozície a gradácií bol priestor, orchester sa pod jeho taktovkou stal dominantnejším. Dynamicky bola síce Slovenská filharmónia koherentná, no rytmicky nie. Už v prvej časti nastali rytmické problémy v orchestri – jednotlivé skupiny nehrali spolu, problém nastal najmä v nesúlade sláčikových a dychových nástrojov (nepresný nástup dychových nástrojov). Najvypuklejšie sa rytmické problémy prejavili, v pomalej, ale i záverečnej časti koncertu Rondo alla Polacca. Ak by to bolo jediný krát, nepochybne to hráčom a dirigentovi dokážem odpustiť. Predsa len, nie je to hrávaná kompozícia, na zohratosť so sólistami by zrejme potrebovali viac času, no technická náročnosť orchestrálneho partu nie je taká náročná, aby sa tieto chyby v interpretácii vyskytovali. Určite v hudbe bola dobrá záchytná kostra – opakovanie témy vo forme ronda sa iste dalo zachytiť v sprievode. Rytmika v prípade klasicistickej hudby nie je premenlivá, ani práca s tempami nie je taká zásadná na to, aby sme sa dočkali takýchto markantných chýb. A celkovo v interpretácii chýbala svižnosť a energia, spravidla ju orchestre hrávajú rýchlejšie. Škoda tohto diela, taktiež pre jeho raritné uvádzanie – tak skoro sa asi reparátu nedočkáme.
V druhej časti koncertu nasledovala kantáta Žalm zeme podkarpatskej op. 12, ESD 65 pre miešaný zbor, tenor sólo a veľký orchester Eugena Suchoňa z roku 1938 (v tomto roku sa uskutočnila premiéra v Slovenskom národnom divadle pod taktovkou Karla Nedbala). Veľkolepé dielo bohatej orchestrácie, v ktorom môžeme rozpoznať Suchoňov kompozičný rukopis, v mnohých úsekoch počuť dramatické náznaky Krútňavy či Svätopluka. Úvod trojčasťovej vokálnej symfónie bol podaný s plnou silou orchestra – plechové dychové nástroje vytvárali lesk nad mohutným zvukom, zároveň sme však mohli vytušiť prichádzajúcu drámu. Pohľad na podkarpatskú krajinu bol majestátny, okrem bohatej orchestrácie boli počuteľné rysujúce sa typické harmonické postupy a melodika, v ktorej sa jasne objavuje vplyv folklóru.
Tak, ako Raiskin vysvetľoval svoj postoj a vysvetlenie tejto skladby, sme mohli v jeho interpretácii cítiť drámu. Ani nie tak vnútornú, no smerom von – akoby hudba hovorila aj dnes tou istou rečou a reflektovala dianie v súčasnosti. Dokonca aj keď sa ozvala ľúbezná melódia v sláčikoch, bola sugestívnejšia, akoby sa mohlo očakávať. Slovenský filharmonický zbor pripravil zbormajster Jan Rozehnal – nastúpil v plnej sile a korešpondoval s víziou dirigenta. Je úchvatné, ako Suchoň obdivuhodne sledoval význam slova v hudbe. Po majestátnom obraze krajiny zrazu stmavil farby orchestra a zbor stíšil do piana. Mužské hlasy spievajúce verš „smrť vôňu dýchajúca“ prichádzal akoby z druhého sveta, nebol však napísaný lapidárnymi prostriedkami.
Raiskin preukázal zmysel pre gradáciu, dramatično, ale i kontemplatívne party. Harfové ostináto, nad ktorým sa rozvíjal motív dychových nástrojov, najprv plechových, následne drevených, tremolá sláčikov (za neustálej prítomnosti harfy), sugestívne, farebné husľové sólo (prvý koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička) a ženské hlasy, predstavujúce part v zložitej harmónii, boli gradované postupne. Aj v tejto časti Raiskin zvolil podstatne intenzívnejšiu interpretáciu – dynamikou a tempom, namiesto introspektívnej nálady, z ktorej len postupne z pianissima vyrastá dramatickosť. Náhle kontrasty, ktoré striedajú pomalé party s úspornou, no mimoriadne invenčnou, farebnou inštrumentáciou s tutti v rýchlom tempe, zrazu získali na úplne inej výpovedi.
Prekrásny bol tenorový part v podaní Petra Bergera. Typickú mäkkosť a lyrickosť svojho prejavu nahradil drámou, dokázal v partoch so zborom priniesť želaný objem, no zároveň mimoriadne silný duchovný rozmer. Berger je typ speváka s mimoriadne vysokou hudobnou inteligenciou – vie presne, ako tvarovať frázy, aby text (aj taký zložitý) dával zmysel. Jeho sólo bolo výrazné, dramatické a vyniklo o to viac, že časť pred jeho nástupom spieval zbor v pianissime a orchester v tejto hladine pokračoval. Tak razom fortissimo Bergera nabralo podstatne intenzívnejšiu výpoveď. Jeho emočné a výrazové spektrum naplno ukázal v ďalšom sóle. Náhle zmeny v inštrumentácii – temné tóny basových drevených nástrojov (klarinet) a sláčikové nástroje sprevádzali jednu z najbolestivejších častí tejto skladby – „detské ústa hladom vyprahnuté…“. Sledovať tento text, s hudbou, ktorá je stále moderná, bohatá, farebná, bolo, akoby sa vám vyplavovali zábery na hrôzy spustošených území, zničených ľudských životov, pod ktoré sa podpisuje človek aj dnes. Aj tmavé, sólové party drevených dychových nástrojov a hlboké polohy sláčikových, ktoré prízvukovali naliehavý motív, šéfdirigent nechal zaznieť drásavejšie. Kontrasty boli v jeho ponímaní dôsledné – hymnický part zboru v pianissime, ktorý doplnili mohutné plechové dychové nástroje (Pieseň ľudu k nebu stúpa) a dramatický part tenoru, vyústil do mohutného finále.
Odkaz tejto skladby v Raiskinovom ponímaní bol jasný – Suchoňovo dielo tak ako pred desiatkami rokov, vypovedá aj o dnešných hrôzach, ktoré sú k nám nebezpečne blízko.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
