Nakrútiť dokument o hudobnom festivale, ktorý sa zapísal do dejín ako ten, čo zmenil jednu generáciu, sa môže zdať ako nerealizovateľná úloha. Tvorcom oscarového dokumentu o Woodstocku sa však podaril zázračný čin.
Znie to ako správa z inej planéty, ale dokument z roku 1970 o festivale Woodstock, ktorý v histórii rockovej muziky nemá obdobu, na Slovensku nikdy nebol v distribúcii. Ako úvodom informoval Miro Ulman, dramaturg cyklu Music & Film v Kine Lumière, v časoch socializmu boli dôvody neuvedenia snímky zjavné: kapitalizmus a jeho kultúra boli tvrdo odmietané, v snímke sa objavujú nahé telá, čo bolo neprípustné, no šokujúcejší je však omnoho iný fakt. Po revolúcii v roku 1989 boli minimálne dve možnosti distribuovať dokumentárnu snímku do slovenských kín, no nestalo sa tak…
Ako ďalej povedal Ulman, pre divákov sa podarilo zohnať dlhší, režisérsky zostrih, ktorý má až 224 minút. Tvorcovia dokumentu nakrútili počas festivalu 193 kilometrov filmového materiálu a azda najzaujímavejším bonmotom počas jeho prejavu bolo, že sa osobne stretol z jedným z organizátorov festivalu – Michaelom Langom na filmovom festivale v Benátkach. Je to už 50 rokov, čo sa Woodstock konal, no ešte stále rezonuje v ľuďoch ako niečo také silné, čo sa už nikdy nezopakuje. Hlavné posolstvo festivalu boli mier a hudba. A niekoľko mesiacov plánovaný koncert na pripomenutie si 50-ho výročia Woodstocku bol dobrou myšlienkou, nakoniec sa ho nepodarilo zrealizovať… Zato dokument o tomto magickom festivale priniesol divákom taký hlboký emocionálny zážitok, ako by boli priamo na festivale.
Partia zakladateľov festivalu Artie Kornfeld, Michael Lang, John P. Roberts a Joel Roseman v začiatkoch nemohli tušiť, aká vlna explózie nastane na festivale, ktorý plánovali pre približne 50-tisíc ľudí. To, že sa festival zmení na celospoločenskú udalosť, ktorá významným spôsobom zasiahla do života ľudí a zmenila ich videnie na svet, no najmä skutočnosť, že na festival príde približne 500-tisíc ľudí, nemohli predpokladať ani vo sne. Leto 1969 sa skrátka z histórie nevymaže nikdy a bude vnímané ako koncert, ktorý zmenil jednu generáciu ľudí…
Tvorcovia dokumentu poňali film v dvoch rovinách: hudobne – vďaka výnimočným interpretom, ktorí sa počas trojdňového maratónu striedali, no najmä ukázali vďaka výpovediam účastníkov festivalu mladú generáciu, ktorá sa postavila proti konzervatívnym princípom doby a priniesla v krásnej symbióze pocit slobody a mieru prepojený na hudbu. Tá ešte nikdy v dejinách nemala taký silný vplyv a hlboký odkaz. Dokázala spojiť pol milióna ľudí, ktorí sa v absolútnej harmónii postavili za lásku a mier.
Ako sa dá trojdňová udalosť nakrútiť dôveryhodne, pravdivo, bez prikrášlenia a pritom v nej povedať všetko? Na pľaci boli 16 kamier, takže bolo možné zachytiť diane na akcii takmer z každého uhla. Najpodstatnejší je však prístup tvorcov: nevyjadrovali žiaden svoj názor, s divákmi nemanipulujú. Ak aj oslovili respondentov – účastníkov festivalu, nepodsúvali im otázky, z ktorých niet úniku. Rovnako predložili názor protistrany – napríklad ľudí z mesta, ktorí sa pohoršovali nad dnešnou mládežou, nad zničenými pozemkami či nad tým, že kvôli paralyzovanej doprave nemohli predať mlieko a museli ho vyliať. Medzi všetkými oslovenými vyniká dialóg medzi reportérom a policajtom, ktorý mládeži fandil, obdivoval ich vnútornú silu, dokonca aj múdro pomenoval myšlienku festivalu a na otázku redaktora, či je policajt, odpovedal: „Nie, ja som riaditeľ polície“. Áno, ani mimovoľnému humoru sa tvorcovia nevyhli, aj preto sa im podarilo dosiahnuť autentickosť, že nezasahovali do dialógov.
Okrem výpovedí, koncertov a celkovej atmosféry filmári zaznamenali aj „problematické“ momenty organizátorov: nemôžete predsa počítať s tým, že ak organizujete festival pre 50-tisíc ľudí a príde desaťnásobok, že budú mať dostatok pitia, stravy či kapacity toaliet postačia. Spolupatričnosť medzi ľuďmi, ktorá sa počas týchto nezabudnuteľných dní prejavila, bola z pohľadu dnešného diváka, až neuveriteľná. Dobrovoľníci priniesli účastníkom festivalu jedlo, armáda sa postarala o suché oblečenie a na miesto prišli aj vojenskí lekári, ktorí na úkor svojho voľna ošetrovali ľudí. Počas festivalu zomreli dvaja ľudia – jeden na predávkovanie heroínom a druhého za nešťastných okolností prešiel traktor. Na také množstvo ľudí to bol zrejme zázrak, že tam o životy neprišlo viac účastníkov.
Režisér Michael Wadleigh spoločne s hlavným kameramanom Davidom Myersom odviedli špičkovú prácu. Dokumentárna kamera podčiarkuje autentickosť snímky, ktorej veríte každý jeden záber, každú jednu výpoveď či komentár. Mimoriadne dôležitý a skvele spravený je aj strih, napokon, spraviť vyše trojhodinový dokument tak, aby sa divák nenudil, záleží do veľkej miery aj od strihu. A v tomto prípade sa divák naozaj nenudí: od prvej minúty až po tú poslednú je jeho pozornosť plne koncentrovaná a zostrihané zábery sú natoľko realistické, že majú silu z plátna preniknúť priamo do kinosály. Chronologicky poňatý dokument spočiatku javí príbehové znaky – od vystavania pódia, až po zrútenie plotu, či katarzné kúpanie sa v bahne, po tom, čo účastníci festivalu zmokli do poslednej nitky, sa veľmi rafinovane kombinuje s hudobnými vystúpeniami a mladými ľuďmi s čistými dušami, ktorých entuziazmus a lásku takpovediac prostredníctvom kamery doslova cítiť. Za zmienku stojí aj to, že medzi strihačmi figuroval vtedy ešte mladučký a v tom období nie slávny Martin Scorsese. V tíme strihačov bola aj Thelma Schoonmaker, ktorá neskôr strihala všetky filmy Scorseseho.
Na pódiu sa pritom diali veci, ktoré azda nemožno pomenovať inak, ako racionálne nedefinovateľné „medzi nebom a zemou“, pretože keď divák úvodom počul Richieho Havensa so skladbou Freedom, jeho spontánnu, geniálnu improvizáciu si zapamätá navždy. Podobne je to aj s Janis Joplin a aj ďalšími interpretmi. No keď sa záverom ozval Jimi Hendrix, už jeho prvý tón na gitare divákov doslova priklincoval k sedadlám. Nikto nikdy nepochyboval o jeho zázračnom talente – no jeho performance bola unikátna, nezabudnuteľná a mala silný duchovný. Okrem toho, že Hendrix bol známy svojimi experimentálnymi technikami na gitare, vďaka ktorým dosiahol dovtedy nepoznané prvky zvukových efektov, z jeho vystúpenia sálala neuveriteľná energia. Sólo hymny USA The Star-Spangled Banner v jeho unikátnej interpretácii bolo symbolické, no v kontexte festivalu skôr vyjadrovalo úctu a pokoru ako štylizovaný patriotizmus. A vďaka filmárom, ktorí jeho vystúpenie nasnímali a zostrihali mimoriadne špecificky (podhľady, detaily interpreta sa striedali s veľkými celkami na plochu, kde sa predtým zdržiavali účastníci festivalu) – sa jeho muzika dostala z plátna až k publiku, ten príval energie bol doslova citeľný.
Aby to však nebolo len o Hendrixovi, za zmienku nepochybne stoja aj mnohí iní muzikanti a speváci, ktorí hudbou spájali ľudí a „rozdávali“ posolstvo mieru. Nezabudnuteľná je vygradovaná pesnička With a Little Help From My Friends, ktorú spoločne s Joe Cockerom spievali masy ľudí. Nezabudnuteľná bola aj charizmatická Janis Joplin či kapela Jefferson Airplane, skvelý Santana a mnohí ďalší.
Len málokedy sa tvorcom podarí nakrútiť taký autentický dokument. Wadleigho snímka je komplexná – zachytáva všetko, čo sa na tomto podujatí dialo, nielen koncerty, atmosféru, výpovede ľudí, ale najmä divákom ukazuje filozofiu a historický význam Woodstocku. Nevidieť tento film znamená pre každého diváka akési zásadné ochudobnenie – každý snáď o Woodstocku vedel, no kým na vlastné oči neuvidí tento autentický dokument, akékoľvek predstavy len na základe povrchných informácií, sú irelevantné. Navyše, dokument má v sebe takú silu, že vás donúti rozmýšľať o kontexte tejto udalosti: prečo sa stala, aký mala význam a možno si klásť aj otázku, akú má v sebe silu hudba, keď dokázala tie masy ľudí spojiť. Obrovská vďaka patrí preto Mirovi Ulmanovi, že takéto filmy slovenským divákom prináša.
Zuzana Vachová
Zdroj video: Youtube
