Hudba Hansa Abrahamsena má v sebe krehkosť, ale svojím spôsobom i drsnú krásu. Ťaží z jednoduchých, takmer až minimalistických prostriedkov, no pritom je aj nesmierne zložitá. Sú to jemné nuansy, detaily, ale zároveň veľké, komplexné dielo. Na jeho premiéru sa podujali hudobníci súboru EnsembleSpectrum pod taktovkou Mateja Slobodu (5. decembra 2023, koncert v Malej sále Slovenskej filharmónie).
Zima ako ročné obdobie, zvukové obrazy snehu – to je skladba Schnee dánskeho skladateľa Hansa Abrahamsena, ktorú sa podujali v slovenskej premiére uviesť EnsembleSpectrum. Súbor, ktorý slávi desiate výročie svojho vzniku, prináša poslucháčom hudbu 20. a 21. storočia, prvýkrát koncertoval vo februári roku 2013. Od tej doby priniesli obecenstvu vyše sto diel slovenskej i medzinárodnej hudby (z toho vyše 50 zaznelo vo svetovej premiére). Teleso mnohé kompozície berie ako intelektuálnu i technickú výzvu, dokonca iniciuje tvorbu nových diel prostredníctvom projektu New Dawn. Dramaturgia ich koncertov je často odvážna, vyžaduje si skúseného poslucháča schopného chápať vývoj hudby v kontexte doby i to, ako reflektujú skladatelia dnešné dianie a reagujú na jednotlivé smery.
Vedúcim súboru je Matej Sloboda, ktorý koncert dirigoval – úvodom vystúpil pred publikum, aby skladbu predstavil. Rozhovor viedla Kristína Gotthardtová, dramaturgička komorných cyklov Slovenskej filharmónie. Schnee” alebo „Sneh“ súčasného dánskeho skladateľa Hansa Abrahamsena (1952) je fascinujúce hudobné dielo, ktoré zrkadlí náladu zimy ako ročného obdobia. Ide o inštrumentálny cyklus, ktorý už bol vo svete mnoho krát uvedený, vyšiel aj na nosičoch – je klasikou aktuálneho storočia. Formálne predstavuje desať kánonov inšpirovaných kánonmi J. S. Bacha. Je to hudba evokujúca samotu severskej krajiny, ticho a pokoj, no najmä istú formu intimity. Ak je hudobný zážitok doplnený o vizuálne efekty, jej účinok sa znásobuje.
Ako podotkol Matej Sloboda, dielo Schnee je hudobnou klasikou, aj keď reprezentuje súčasnú hudbu, dokáže sa v ňom skĺbiť racionalita a vnútorný emočný svet skladateľa. Následne sme počuli v hudbe, je to jeden jediný moment, z ktorého autor ťaží a práve s tým pracuje počas celej hodiny, rozširuje ho, variuje, rozvíja, no v istom momente sa hudba vytráca. Ak by sme to poňali poetickou formou, tak Schnee predstavuje prechádzku vo vločkách, ktoré okolo vás neustále víria, vy však ich exaktný pohyb neviete zachytiť, lebo nemajú presnú trajektóriu. Neviete určiť, či ich pohyb bude priamočiary, bude vás ťahať dopredu, alebo naspäť po inej ceste či v kruhu. Čo je však isté, majstrovstvo tohto diela spočíva aj v tom, ako poslucháča dokáže vtiahnuť svojou magickou atmosférou. V Malej sále Slovenskej filharmónie zhasli svetlá, aby sme spoločne s hudbou mohli vnímať padajúce „vločky“ v tme – bol to ten typ priestorovej súhry, ktorá je silná naživo, lebo má väčší potenciál dostať sa do blízkosti poslucháča pomocou zložitej hudby (bez toho, aby ste si jej zložitosť uvedomovali a museli ju dekódovať) a zároveň sonórne efekty podporovali spomínané svetelné. Respektíve sa ovplyvňovali navzájom, dopĺňali sa a tvorili tak jeden kompaktný celok.
Na jednej strane krehkosť, na druhej búrlivý, dramatický svet – Schnee sú zložité procesy v hudbe. My poslucháči sme boli vo výhode, že sme vnímali len výsledok, no naštudovať takéto dielo, nie je len o imaginácii, ale o precíznej príprave a pregnantnosti – rytmickej, výrazovej, technickej, vytvoriť tieto zvukomalebné obrazy si žiada absolútnu súhru a koncentráciu dirigenta a interpretov.
Schnee s podtitulom 10 kánonov pre deväť nástrojov je experiment so zvukom, ktorý však nemá nič spoločné s Bachovou hudbou, len vzdialene ju pripomína. Tvorba Abrahamsena je spätá s prácou so zvukom, hľadaním nových možností a práve toto dielo, ktoré sme počuli, vzniklo po niekoľkoročnej umeleckej odmlke. Len z troch sláčikových nástrojov – husle – Andrej Turčin, viola – Paolo Vuono, violončelo – Andrej Gál, dychových – flauta, pikola, altová flauta – Katarína Turčinová, hoboj, anglický roh – Peter Ulmann, klarinet, basklarinet, Barnabás Kollárik, spolu s dvoma klavírmi – Júlia Stahl Novosedlíková a Ivana Chrapková a perkusiami – Martin Švec, dokázal skladateľ vytvoriť tektonicky majestátnu kompozíciu.
Deväť nástrojov rozdelil do dvoch skupín: prvá bola situovaná vľavo – bol to prvý klavír, husle, viola a violončelo a druhá skupina vpravo, kde sa nachádzali druhý klavír, flauta, hoboj a klarinet, pričom perkusie boli v strede. Hudobne sa dielo začalo v tichosti – presne, ako keď sa dívate na čistotu a len postupne odhaľujete ten nepatrný pohyb, ktorý dokážu vytvoriť len padajúce vločky, no tie sa postupne vrstvia, kým nevytvoria súvislú líniu. A samozrejme, ten pohyb, ktorý skladateľ dosiahol, tvoril druhú líniu kompozície. K pochopeniu kompozície bolo potrebné prečítať si text bulletinu (autorka Katarína Koreňová). Konštrukcia, ktorú dánsky autor vytvoril, bola inšpirovaná dielom holandského grafika M. C. Eschera – drevorezbou Deň a noc, ktorá zobrazuje zrkadlovú krajinu a dva proti sebe letiace kŕdle husí (čiernych a bielych).
Sneh teda prišiel v komplementárnych pároch – každý skladateľ prirovnáva k dvom verziám obrazu v rôznych farbách. Sú oddelené statickejšími intermezzami, zatiaľ čo kánony sa v priebehu práce postupne skracovali. Ak však aj čitateľ nepreskúmal podrobne bulletin, z hudby bolo zrejmé, že horizontálna a vertikálna štruktúra sa prelína, je do detailu skomponovaná s „kánonickou“ prísnosťou. Kánony usporiadané vo dvojiciach, tri spomínané intermezzá slúžia na postupné podlaďovanie nástrojov. Striktná a presná partitúra s detailnými inštrukciami by mala viesť k čo najpresnejšiemu prevedeniu diela, čo najjasnejšiemu obrazu skladateľa. Zápis rytmu je nesmierne náročný – vyplynulo to už po prvých taktoch, ktoré jasne diferencovali rôzny rytmus jednotlivých nástrojov a nepravidelnú akcentáciu. To, že je kompozícia racionálna a presná, však navonok cítiť nebolo. Komorný ansámbel svojou zvukovosťou vytváral dojem spontánnej muzikality. Pohľad na dirigenta Mateja Slobodu vytváral kontradikciu voči tomuto pocitu.
A práve tento rozpor bolo cítiť v diele. Na jednej strane jeho poetickosť a krása, spoločne so „snežením“ vo filharmónii (svetelná projekcia: Martin Viskup, Samuel Hagara, Antonín Kindl), do ktorého ste sa mohli priam ponoriť a zrazu ste mali dojem, že tento vizuálny úkaz sa zmenil na prírodný. V istom momente, keď bolo „sneženie“ intenzívnejšie, ste dokonca akosi reflexne zatvárali oči, aby vám do nich nenasnežilo. Bol to zážitok živý a intenzívny. Aj preto, že všetky tie rozmanité zvukové obrazy snehu, ktoré hudba vytvárala, sa blížili k onomatopoickým. Poznáte ten pocit, keď kráčate v čerstvo napadanom snehu a začne vám vŕzgať pod nohami? Niet krajšieho zvuku. Presne táto poézia bola v hudbe. Na druhej strane však, racionálna a komplikovaná konštrukcia – výzva pre každého dirigenta a muzikantov, aby bol výsledok pocitový, silne zážitkový, nie len presne interpretovaný rytmus, ale i farba a výsledná podmanivosť hudby. Sloboda je skúsený dirigent – ak ste sa naňho dívali, bol to úplne iný spôsob dirigovania ako je interpretácia klasických diel. Presný, komunikatívny, minimalistický v gestách, no mimoriadne pozorný, precízny, ak ste mali pocit, že je len technický a racionálny, rozhodne to tak nebolo. Každá jedna pomlčka v tomto diele má význam, každý jeden tón a najmä jeho farba. Komorné zoskupenie viedol s istotou, striktnými gestami, sofistikovane, logicky a najmä – súčasne. Žiadne patetické, veľké oblúky, no pritom intenzívna komunikácia. Hráči boli pripravení, frázy ukončovali s obdivuhodnou presnosťou, nástupy jednotlivých sólových nástrojov, vrstvenie zvukov, bolo bez zaváhaní – až matematicky presné (v tom najlepšom slova zmysle).
Abrahamsenova hudba predsa len má s Bachom, ale i inými skladateľmi spoločné (dokonca i Mozartom). Začiatkom 90-tych rokov aranžoval niektoré Bachove kánony, vďaka čomu sa mu otvoril nový svet. A práve to, hoci vzdialene, možno cítiť v jeho hudbe. V podaní severského skladateľa to je svet nový, využívajúci minimal music, nie však na princípe repetitívnosti. Jeho práca s predvetím a závetím, ktoré kladie do zrkadlových obrazov, úvodné, tiché rozjímanie klavíra, pohrávanie sa s jednotlivými stavebnými prvkami a neustále zmeny farieb – ak sme počuli jediný tón klavíra, akosi intuitívne sme vedeli, že sa bude vyvíjať jeho rytmická štruktúra, ale zároveň pribudne k nemu ďalšia zvuková vrstva. A taktiež sme vnútorne tušili, že v dramatickej časti sa druhý klavír rozhohrá až do extrému. Od toho najjemnejšieho pianissima zrazu dokázal zaznieť vo veľkom, hutnom zvuku, nebol to však očakávaný a predvídateľný spôsob vývoja, ktorý by ste mohli logicky vedieť, skôr intuitívne vytušiť. Klavír nemal pravidelné patterny, ktoré by sa opakovali do tranzu, naopak, rytmická štruktúra partu bola nepravidelná. Napriek tomu hudba poslucháča dokázala strhnúť do tranzu – bol tam jednoznačný účinok, aký dokáže vyvolať minimal music. Krehkosť hudby bola v kontraste s postupným uvádzaním ďalších nástrojov – či už sláčikov alebo dychov, ale aj prieraznejším klavírom v tých najvyšších registroch. Odpoveď a otázka, predvetie a závetie, sa počas skladby čoraz viac prelínali, stupňovali, vyvolávali dojem intenzívnejšieho pohybu. Dva kánony mohli byť svojím spôsobom identické, no boli inej farebnosti. Sofistikovanosť spojená s krásou a hĺbkou – tak by sa dalo nazvať dielo, ktorého premiéru sme konečne počuli aj na Slovensku. Z emočného hľadiska malo potenciál odviesť poslucháča ďaleko, do zasneženej krajiny, kde je pokoj a divák sa stane toho súčasťou. Ten zážitok bol natoľko silný, že ste priam fyzicky tento pocit prežívali. Či už to bol lákavý pohľad na krajinu, ktorá svojím spôsobom okrem pokoja má v sebe aj vnútornú ponurosť, na druhej strane napätie z prichádzajúcej snehovej víchrice.
Z kompozičného je to nepochybne nádej. Fakt, že minimalizmus, dnes taký obľúbený, sa neustále dokáže rozvíjať, má v tvorbe tohto skladateľa z pohľadu divákov príchuť optimizmu. Nuž, niektorí autori vskutku nemusia recyklovať Adamsa, na to, aby publikum zistilo, že to „nové“ dielo je akosi menej originálne. Hoci áno, tento smer sa teší popularite a vyvíja sa. Lenže Schnee posúva hranice vo všetkom: farbách, inštrumentácii, výraze, rytme, nálade a zážitku. Tektonika tejto skladby je rafinovane vypracovaná. Tóny nástrojov znejú s modifikovanými farbami, často využívajúc hraničné polohy, akonáhle pocítite pravidelnosť rozbije sa. Čo je však pozoruhodné, tieto deštrukcie skladateľ nerobí účelovo. Ani prácu s výškami tónov, zmeny ladení nástrojov – každý jeden detail v jeho hudbe má svoj význam, každý kánon objavuje nové nálady a nové spektrá farieb a výrazov.
Hudba má v sebe vzácnu vlastnosť – nedokáže klamať. A my sme vďaka tejto interpretácii vedeli, že to nie je žiadny kalkul. Vďaka, že súbor EnsembleSpectrum nám tieto zážitky prináša. A aj keď v tento večer začalo snežiť až s oneskorením, s absolútnou istotou môžeme tvrdiť, že práve táto magická kompozícia mala v sebe tú moc, sneh privolať. A tento fakt musia prijať aj racionálne povahy, skeptici či ignoranti.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
