„Sila Denníka Anny Frankovej spočíva v jeho tichej autentickosti, absencii očividných vojnových hrôz a nacizmu. Dievča opisuje ako sa aj v smútku môže, paradoxne, nachádzať krása. Jej výpoveď nie je deprimujúca, hoci všetko navôkol deprimujúce je,“ hovorí pre náš portál tanečnica košického baletného súboru Vlada Shevchenko, ktorá má za sebou premiéru Anny Frankovej a v týchto dňoch sa pripravuje na ďalšiu úlohu: stvárni Margot Fonteyn v balete Nureyev režiséra Ondreja Šotha.
Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že budete v Štátnom divadle Košice stvárňovať Annu Frankovú?
Keď som sa dozvedela od Ondreja Šotha, že budem robiť postavu Anny Frankovej v predstavení Denník Anny Frankovej, bola som veľmi šokovaná, cítila som zodpovednosť, chvenie. Na chvíľu som tomu nemohla uveriť. Tanečnica z Ukrajiny bude robiť hereckú postavu, hlavnú postavu v predstavení? Je to môj sen.
Poznali ste predtým príbeh tohto dievčaťa? Čítali ste jej knihu?
Áno poznala som. Prvý krát ma príbeh tohto dievčaťa ohromil v dosť mladom veku. Vtedy som sa snažila nájsť čo najviac takých detských príbehov v histórii, snažila som sa prežiť ich s autormi. Cítila som, že je to dôležité. Príbeh Anny Frankovej som čítala niekoľko krát, v štrnástich rokoch vo mne vyvolal najväčšie, nezabudnuteľné emócie. Annelies Marie Franková sa od svojich trinástich rokov spolu s rodinou počas druhej svetovej vojny skrývala v zadnej časti jednej budovy v Amsterdame. Napokon však tesne pred koncom vojny padla za obeť nacistického režimu. Čítať myšlienky takého dievčaťa vo veku, v akom som bola, je podľa mňa možnosťou prijať emocionálne ten príbeh s maximálnym pochopením a prežitím. V staršom veku už to človek môže viac analyzovať a v iných kontextoch.
Myslíte si, že je dôležité o týchto témach dnes hovoriť? Prečo je príbeh Anny Frankovej aktuálny aj dnes?
Myslím si, že dnes je tento príbeh aktuálnejší, ako kedykoľvek predtým. V jednej časti sveta sa dejú hrozné veci, vedie sa nezmyselná vojna, trpia a zomierajú ľudia, zomierajú deti, prežívajú neľudské správanie, genocídu v XXI storočí. Deje sa to na Ukrajine. Som Ukrajinka. Prežívam to veľmi silno. Je dôležité čítať, vidieť a zažívať v divadle také príbehy, ako je príbeh Anny Frankovej. Bola by som šťastná, keby sa taká história nikdy nezopakovala, aby ľudia zostali citliví, empatickí. Musia vedieť, akú hrôzu a strach prežívajú rodiny v reálnom čase.
Denník Anny Frankovej je experimentálne divadlo a je určené pre náročného diváka. Ide o multižánrový projekt?
Keď som prvý krát videla toto predstavenie, neverila som tomu, čo vidím. Je to unikátne dielo. Silné, krásne, situačné, činoherno – tanečné divadlo plné emócií. Táto inscenácia sa dotýka diváka tak hlboko, ako je len možné. Ja som osobne v postave Anny mala pocit z predstavenia, že som tam bola a prežívam históriu. Myslím si, že rovnako to cítil každý interpret. Bolo to vesmírne. Verila som všetkému, čo sa dialo. Ku každej postave som mala úprimný vzťah. Vďačná som za to každému interpretovi. Úžasný pocit!
Aký je odkaz a posolstvo Denníka Anny Frankovej v divadelnej podobe?
Denník Anny Frankovej je denníkom 13 – 15 ročného dievčaťa. Židovské dievča zo dňa na deň vo svojom denníku rozpráva svojej kamarátke Kitty všetko, čo sa deje jej a ostatným obyvateľom úkrytu v živote, pričom zapisuje svoje najintímnejšie myšlienky, smútky i radosti. Väčšina „Denníka“ je venovaná domácemu životu, osobným vzťahom medzi obyvateľmi úkrytu a Anniným myšlienkam o sebe. To všetko na pozadí vojnovej katastrofy. Sila Denníka Anny Frankovej spočíva v jeho tichej autentickosti, absencii očividných vojnových hrôz a nacizmu. Dievča opisuje, ako sa aj v smútku môže, paradoxne, nachádzať krása. Jej výpoveď nie je deprimujúca, hoci všetko navôkol deprimujúce je. Predstavenie má abstraktnú postavu Denníka, ktorú zhmotňuje žena. Denník je jedinou kamarátkou Anny v čase, keď sa ona cíti veľmi osamelá. Svojmu denníku dala meno Kitty. Tak je obraz priateľky stvárnený úžasne. Tichá, verná, jemná priateľka, ktorá Annu všade nasleduje, je vždy s ňou. Vzťah medzi nimi je dôverčivý, plný úcty a lásky. Všetko dopĺňa kostým Kitty, ktorý je identický s vizuálom obalu denníka, s ktorým je ona fyzicky a pocitovo spojená. V predstavení bola mojou „Kitty“ Klaudia Džuberová-Skopintsev. Keď som sa snažila utiecť pred napätím, ktoré sa občas vytváralo v dome, na povalu, urobiť poznámku do denníka, jej oči to vždy zachytili a upokojili búrku emócií vo mne. Vždy som sa jej dotkla, pohladila, ona mi podala denník a tak som začala hovoriť – zapisovať.
Je pre Vás náročné vcítiť sa do toho, čo prežívala Anna počas druhej svetovej vojny, keď sa skrývala v úkryte v Amsterdame pred nacistami?
To, čo ľudia zažili v období druhej svetovej vojny z histórie, ktorú poznám, si dnes skutočne viem predstaviť iba z malej časti. V predstavení je ukázaná len časť z toho, čo to dievča prežívalo, a ako sa cítilo v tej ťažkej a strašnej dobe. Úlohou interpreta je stať sa spolutvorcom postavy a nájsť hĺbku dievčaťa, jeho osudu, ktorý som nezažila. Vždy sa snažím nájsť skúsenosti iných ľudí, ktorí prežívali svoje osudy v tak ťažkej dobe, ktorú som vnímala ako históriu a dneska sa mi stala súčasnosťou. Pre herca je dôležité byť empatický – hovorí Ondrej Šoth. Keď poznáš históriu a čítaš myšlienky toho dievčatka – vieš si predstaviť situáciu a snažíš sa ju precítiť.
Ako sa vám spolupracuje s Ondrejom Šothom ako režisérom? Aký je podľa vás tvorca?
Obdivujem prácu Ondreja Šotha. Je to neuveriteľné byt súčasťou jeho inscenácií. Tvorba Ondreja Šotha je hlboká, citlivá, intelektuálna, krásna, silná a jedinečná. Ondrej Šoth je geniálny. Ako brilantný maliar, ktorý presne vie, kde pridať tú či onú farbu, kde opraviť detail… a človek vidí jedinečný obraz. Tak pracuje so situáciami, pohybmi, citmi, slovami. Byť toho súčasťou je neskutočné. Bola som na toľko ohromená, ako môže interpretovi dôverovať, ako si vie byť istý, ako vie pomôcť. Slovo, nálada, pohyb – on vie tomu podložiť také myšlienky, že interpret dostane absolútne inú energiu, vie sa spojiť vnútorne aj fyzicky s rolou.
Vidíte paralelu s tým, čo sa dialo počas 2. svetovej vojny a s tým, čo sa deje v súčasnosti?
Najväčšou tragédiou vojny sú smrť, strach a zmrzačené ľudské životy. Žiadna ideológia ani cieľ nestojí za ľudský život. Keď zomierajú ľudia, keď zomierajú deti, keď ľuďom nedajú možnosti slobodne žiť, keď im násilne zoberú dom a ich slobodu – to je strašné. To, čo sa deje v súčasnosti, je tragické, neospravedlniteľné a nešťastné. Nikdy som si nemyslela, že sa to môže vrátiť.
Prečo by si podľa Vás mal divák pozrieť toto Denník Anny Frankovej?
Považujem predstavenie “Denník Anny Frankovej” za obrovské dielo, ktoré nenechá ani jednu dušu nedotknutú. Je to neuveriteľné a krásne predstavenie. Denník Anny Frankovej má veľký rozmer, ako veľký bôľ všetkých mŕtvych a ich pozostalých. Anna chcela “žiť ďalej aj po smrti. „aby ľudia z môjho života niečo mali”. Je dôležité aby jej príbeh prešiel našou dušou a zanechal v nás úctu k ľudskému životu, aby sme nemohli zopakovať históriu.
Práve v dnešných dňoch premietajú v kinách animovaný film Kde je denník Anny Frankovej, ktorý kladie otázky, či sme nezabudli na hlavný odkaz Anny. Existuje múzeum, škola, divadlo Anny Frankovej, no ľudia zabúdajú na dobro, na ľudskosť, na ktoré práve Anna Franková upozorňovala. Myslíte, že v inscenácii, ktoré prináša košické divadlo, je táto myšlienka zachovaná? Ak áno, ako je vyjadrená?
Predstavenie bolo vytvorené preto aby táto myšlienka nikdy nebola zabudnutá. Každá “poznámka”, každý monológ Anny v predstavení je obsiahnutý dobrom, láskou, krásou, svetlom a obdivom života.
* “Svieti slnko, nebo je tmavomodré, fúka úžasný vietor, a ja túžim… túžim po všetkom… Pokiaľ to všetko vonku ešte existuje, a ja to smiem zažívať a dúfať, nemôžem byť smutná. Pre každého, kto má strach, je osamelý alebo nešťastný, je určite najlepšie ísť niekam, kde bude sám – sám s nebom, prírodou a so slnkom. Vtedy človek cíti, že všetko je tak, ako to má byť a že na každý žiaľ existuje útecha.”
* “Často bývam smutná, ale nikdy nie zúfalá. Som mladá a silná a každý deň cítim, ako vnútorne rastiem, aká krásna je príroda. Cítim, akí dobrí sú ľudia v mojom okolí. Prečo by som teda mala byť zúfalá?”
Toto predstavenie je ako sebareflexia pre diváka a pre našu spoločnosť, ako nastavenie zrkadla súčasnej doby, kde vidíme neskutočný zápas každého človeka o demokraciu, morálku a krásu. Ľudia musia vedieť, že tá demokracia môže skončiť a o tú musíme bojovať a obetovať sa. Láska je dôležitejšia ako agresia.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná foto: Martin Bányai, foto zo skúšok. Fotografiez z predstavenia Denník Anny Frankovej: Tana Kasu
