Virtuozita a výrazové bohatstvo Milana Paľu v Slovenskej filharmónii pod taktovou Kyzlinka

Nápad zlúčiť v rámci dvojice januárových abonentných koncertov Slovenskej filharmónie poslucháčsky hit – Carminu Buranu Carla Orffa, ktorá je pre ľudí doslova ako magnet a na počúvanie náročný Koncert pre husle a orchester č. 1 Bohuslava Martinů, bol skvelý dramaturgický ťah.

Posolstvom našich kultúrnych inštitúcií je prinášať nielen atraktívny program pre divákov, no najmä edukovať verejnosť – možno často náročným repertoárom, menej hrávaným, no zato hodnotným a kvalitným. Iste, v tom prípade sa môže stať, že organizátori narazia na nezáujem verejnosti, a takýto risk si pri dnešnej ekonomickej situácii asi nemôže dovoliť žiadna kultúrna ustanovizeň.

Preto nápad zlúčiť v rámci abonentného cyklu poslucháčsky hit – Carminu Buranu Carla Orffa, ktorá je pre ľudí doslova ako magnet a na počúvanie náročný Koncert pre husle a orchester č. 1 H. 226 Bohuslava Martinů, bol skvelý dramaturgický ťah. Dvojica koncertov vo štvrtok a piatok 26. a 27. januára 2023 v Slovenskej filharmónii zaručila vypredané sály do posledných miest (recenzujeme prvý z koncertov).

Sólistom Koncertu pre husle a orchester č. 1 H. 226 Bohuslava Martinů bol Milan Paľa, ktorý je právom radený medzi elitu interpretačného umenia, nielen v domácom kontexte, ale i svetovom. Jeho interpretácia je vždy silne individuálna a rozpoznateľná. Paľov zmysel pre frázovanie, dynamiku, tvorbu tónu, kontrasty je poznačený subjektivizmom, no pritom jeho pohľad umelca absolútne rešpektuje zápis autora. V tom je mimoriadne precízny, pedantný – zvládne technicky náročné diela, v ktorých iní huslisti nevyhrajú do detailu všetky nuansy a prejdú ich hluchými miestami. To nie je štýl Paľu. Výnimočnosť tohto interpreta spočíva aj v tom, že okrem svojho unikátneho interpretačného štýlu, ktorý podčiarkuje emocionálnu hĺbku diela, je schopný s ľahkosťou zahrať virtuózne časti. A práve takými je naplnený prvý husľový koncert tohto skladateľa, takže kombinácia emočne zdôraznenej hry s technickou bravúrou sa ukázala v prípade Paľu ako veľký triumf.

Martinů tento kus komponoval v rokoch 1932 až 34 pre huslistu Samuela Duškina, no počas jeho života nikdy nebol uvedený a partitúra sa stratila. Rukopis diela objavili až v roku 1968 vo Washingtone a svetová premiéra  sa uskutočnila v roku 1973 v naštudovaní Chicago Symphony orchestra pod taktovkou Georga Soltiho, husľový part zaznel v interpretácii Josefa Suka. Ako je uvedené v bulletine, krátko po svetovej premiére bol husľový koncert uvedený aj v Slovenskej filharmónii – pod taktovkou Zdeňka Košlera, sólistom bol Josef Suk (informácie poskytol dramaturg SF Juraj Bubnáš).

O šírenie diela tohto skladateľa sa v Čechách zaslúžil najmä Jiří Bělohlávek, vďaka ktorému sa dostali skladby Martinů do repertoáru všetkých orchestrov, ktoré viedol – či už ako stály dirigent alebo šéfdirigent. Jeho precízna pripravenosť, prepracovanosť partitúry a istá dávka racionality až striedmosti, ktorá k interpretácii tohto skladateľa patrí, boli hlavnými znakmi pôsobivej interpretácie legendárneho českého dirigenta. Logicky preto – kto by nebol zvedavý, ako si poradí s takýmto náročným kusom a Slovenskými filharmonikmi český dirigent Jaroslav Kyzlink…

Už úvod prvej časti Allegro moderato bol v koncepcii Kyzlinka v dobre zvolenom tempe a bolo zrejmé, že dirigent nezanedbal kontrasty v dynamike, ale ani celistvosť tohto partu. Práve introdukcia je kľúčová – skladateľ s týmto motívom ďalej významne pracuje, variuje ho či už v sólovom parte huslí či v orchestri. Na rozdiel od druhého husľového koncertu je ten, ktorý bol uvedený v januári v Slovenskej filharmónii menej kantabilný a lyrický. Samozrejme, to neznižuje jeho kvality – tie podčiarkol už hneď v úvodnom vstupe sólista Milan Paľa. Napriek tomu, že skladateľ „skryl“ motív z úvodnej energickej introdukcie do virtuóznych techník, nechal sólista zreteľne vyznieť hlavné tóny motívu, pre poslucháča známe už z orchestrálneho úvodu. A podfarbil ich svojim charakteristickým výrazovým prvkom.

Partitúra českého skladateľa je jasná, farebná a členitá – o jej vyrovnanosť v tomto zmysle by sa mal snažiť každý dirigent. Kyzlinkovi sa aj darilo držať orchester v rytmicky náročných partoch, jediné, čo možno vytknúť, že počas tých sólových mohol udržať tichšiu dynamiku v orchestri (najmä dychoch). Na to, aby sme počuli orchester, poskytol autor dostatok priestoru, jeho hudobná reč je dôsledná a logická. V popredí mal byť viac sólový interpret, ktorý miestami, najmä vo virtuóznych častiach zanikal – a práve tie sme potrebovali počuť najviac. Vynikla však spevná časť prvej časti, ktorá podľa muzikológa a znalca diela Bohuslava Martinů, Aleša Březinu, evokuje moravský folklór. Sprievod tvorili sláčikové tremolá a sólista v tejto dojemnej, kontrastnej téme akoby zámerne spomalil tempo – melódia v jeho podaní bola ľúbivá a prekrásne interpretovaná, dokázal z nej dostať na povrch skrytú krásu.

Kým po introdukcii po sóle sme miestami necítili z orchestra až takú kompaktnosť zvuku, záverom prvej časti sa Kyzlinkovi podarilo dosiahnuť presvedčivú gradáciu, homogénny zvuk a sebaistý interpretačný výkon hráčov.

Pomalá časť Andante po úvodnom klarinetovom sóle, ku ktorému sa pridá ďalší a následne flauty, postupne skladateľ zvuk vrství v lineárnom koncepte, bola v podaní orchestra interpretačne sebaistá. Boli citeľné melodické oblúky, aj keď sa pridali k dreveným dychom sláčiky a pri sólovom parte sa definitívne spečatila zmena nálady. Paľa dokázal pracovať s motívom, ktorý sme počuli v úvode, s citom. Jeho kantabilnosť ešte umocnil svojským výrazom, čím zvýraznil lyrickosť, ktorá v podstate v tom vrúcnom ponímaní tomuto koncertu chýba. Napokon, aj samotný motív je len krátky, útržkový, hoc v sebe nesie znaky spevnosti. Dirigent viedol orchester k dialógu orchestra s husľovým partom, tentoraz sa sólovému nástroju podarilo dať viac dynamického priestoru. Cenná bola aj jeho práca s tempom, keď si to pohyb vo vnútri štruktúry žiadal, či v expresívnejších pasážach v rámci gradácie – dobre tým udržal ťah pomalej časti. Paľa dokázal z pomalej časti vyťažiť to, čo sa na lyrickú časť (hoc v neoklasickom duchu) patrí – dojemnosť a hĺbku, prechádzajúc plynulo do rýchlych, virtuóznych, technicky náročných častí tretej záverečnej časti. Finále Allegretto začalo attacca, úvodným motívom orchestrálnych tónov, ktoré nás vrátilo dianím k prvej časti, no ešte s intenzívnejšou energiou. V tomto momente sa ukázala čistota formy skladateľa, ktorá sa v interpretácii vynímala, jej precíznosť v interpretácii (a možno aj najviac styčných bodov s Prokofievovou hudbou). Až v následných prvkoch bolo opäť možné rozpoznať vplyvy folklóru. Práve tretia časť je najkoncentrovanejšia: ukázala Paľu ako interpreta v tej najlepšej forme, schopného hrať technicky náročné prvky so sebaistotou, stopercentnou pripravenosťou a ľahkosťou, no bez akéhokoľvek zjednodušovania či tzv. „šmírovania“, v rýchlom tempe, bez pocitu, že hrá mechanicky. Jeho schopnosť zapracovať do virtuóznych pasáží výrazové bohatstvo, je unikátna. A bolo si toho vedomé aj publikum v tento večer – sólistu aj orchester odmenili obrovským aplauzom. Nestáva sa tak často, že by sa takémuto náročnému dielu na vnímanie dostalo toľko pozornosti – bravo preto patrí nielen dirigentovi, sólistovi, orchestru, ale aj publiku.

V druhej časti večera nasledovala očakávaná hitovka – Orffova kantáta Carmina Burana, ktorá stále láka široké spektrum návštevníkov. Je to oslava života v 24 piesňach v troch častiach a hoci znalosť mnohých sa končí a začína prológom a epilógom tejto kantáty (rozumej O, Fortuna!), vždy dokáže prilákať rozmanité spektrum publika. Tak, ako tomu bolo na úvodnom koncerte 1. ročníka festivalu Symfónia umenia v Pradiarni, pod taktovkou šéfdirigenta SOSR Ondreja Lenárda so skvelými sólistami. Jedným z nich bol aj barytonista Aleš Jenis, ktorý mal pôvodne účinkovať aj na koncerte v Redute, no pre iné predstavenie museli zavolať českého sólistu. Napokon sa predstavila zostava nasledovných spevákov: sopranistka Mariana Sajko, tenorista Ondřej Koplík a barytonista Svatopluk Sem. Slovenský filharmonický zbor pripravil zbormajster Jozef Chabroň a Bratislavský chlapčenský zbor zbormajstri Magdaléna Rovňáková a Gabriel Rovňák.

Jaroslav Kyzlink začal prekvapivo „zostra“: tempo v partitúre označené ako Pesante sa ani zďaleka nepodobalo na to, čo sme zvyknutí počuť v Carmine Burane v hymne na rímsku Bohyňu šťastia – Fortunu. Z počuteľného zrýchlenia sa vytratila potrebná majestátnosť, dôraz a ťažkopádnosť, ktorá musí byť na každej jednej polovej note v mohutnom fortissime v úvode. Vlastne, ani to veľké, robustné fortissimo nemalo kedy vyniknúť, pretože akosi „preletelo“ okolo nás. To bol taký prvotný šok z prevedenia, kým si vlastne človek počas krátkej fermáty uvedomil, že niečo v tejto interpretácii je zvláštne a odlišné od všetkých, ktoré sme možno doposiaľ počuli. Iste, dnes dirigenti skúšajú posunúť hranice,  pracovať s tempami, dokonca sú k dispozícii nahrávky, kde práve túto úvodnú časť zdynamizujú a zaužívané „moderato“ s akcentovaním dôb zrýchľujú. Je už na vkuse diváka, či to akceptuje alebo nie. Za mňa platila druhá možnosť. Závisí aj od ďalšieho kontextu – následného zrýchlenia a veľkého dynamického zvratu v pianissime. Ten sa Kyzlinkovi podarilo dodržať, takže predsa ten prvotný šok zmiernil, no aj tak sa vytratil ten pocit ohromujúcej majestátnosti diela z úvodu. Vo veľmi dobrej kondícii sa predviedol Slovenský filharmonický zbor, ktorý dokázal zaspievať kontrastné dynamické hladiny presvedčivo – spomínané úvodné fortissimo síce nemalo tú dôraznú, ťažkopádnu akcentáciu, no malo potrebný objem, rovnako pianissimá boli dostatočne znelé. Aj páni v nasledujúcom parte predviedli vynikajúci výkon a hoci v gradujúcom tempe bolo počuť nečistú intonáciu plechových dychov, treba oceniť, že Kyzlink vedel pracovať s tempami a dynamickými zvratmi – orchester aj zbor mal pod kontrolou. Kantáta mala už v úvode potrebnú pulzáciu a energiu.

Orff textami odkazuje na zbierku básní a piesní zo začiatku 13. storočia (text  k dielu zostavil skladateľov priateľ Michael Hoffmann), ktoré vydal nemecký filológ Johann Andreas Schmeller. Predstavujú rozmanitý pohľad na stredoveký život vrátane náboženských veršov, spoločenských satír či ľúbostných a pijanských piesní. Prvá časť –  Primo Vere (Prišla jar) predstavuje mladistvé, energické tance, dielo pokračuje druhou časťou In taberna (V krčme), ktorá zobrazuje pijanské hodovanie a zhýralosť a predmetom tretej časti sú dvorenie a romantická láska – Cour d’amours (Kráľovstvo lásky). Orff zjednodušením hudobnej reči a zároveň zmohutnením zvuku dokázal, že stačí pracovať s prostriedkami, ktoré už v hudbe boli vymyslené, no s rytmickou pestrosťou a posilnenou sekciou bicích nástrojov dosiahol novú estetiku zvuku.

Dodnes jeho rytmy a grandiózny zvuk na ľudí fungujú a Kyzlink z týchto prvkov v inštrumentácii a dynamike vyťažil maximum. A často v jednotlivých medzihrách zrýchľoval tempo – niekedy síce aj na úkor artikulácie a v spomaleniach na úkor čistoty intonácie plechov, no dynamizmu kompozície to náramne prospelo. Orchester pod jeho rukami dobre fungoval – rovnako dvojica klaviristov, ktorá dielu dodala nielen farbu, no najmä spomínanú zvukovú mohutnosť a zvýraznila rytmus.

Dominantou prvej časti je barytónové sólo, ktoré sme počuli v interpretácii Svatopluka Sema. Vyvážene interpretovaná kantiléna, práca s rubatom a dynamikou, pekný, objemný hlas v prvom sóle presvedčil. Ďalšie sólo v jeho podaní je v rýchlom tempe, v bodkovanom rytme, ktoré spočiatku nebolo celkom vo frázovaní v súlade s orchestrom a Sem akoby cítil menej komfortu v tomto parte, no v zásade mu nič nemožno vytknúť.

V druhej časti Orffovej kantáty dominovalo tenorové sólo Olim lacus colueram, ktoré znelo v podaní Ondřeja Koplíka. Je to v podstate jediná ária určená pre tenor v celej kompozícii a bola (aspoň v mojom ponímaní) vrcholom druhej polovice večera. Koplík áriu opitého opáta, ktorého zosmiešňuje dav (presvedčivý výkon Slovenského filharmonického zboru) odspieval intonačne bezchybne, najmä však výšky spieval plným hlasom, nie falzetom. Podarilo sa mu dokonca dosiahnuť želaný afekt a ľútosť vo výraze, čím sa verne priblížil zmyslu interpretovaného textu.

Prekrásne čistým, anjelským partom o láske – Amor volat undique, sa začala tretia časť, ktorú interpretoval Bratislavský chlapčenský zbor. Jeho dlhoročná zbormajsterka Magdaléna Rovňáková dokáže z interpretov vždy dostať sebaistý výkon – tak, ako tomu bolo i na septembrovom koncerte v Pradiarni pred dvoma rokmi, chlapci podali bezchybný výkon aj v Redute.

Hneď po nich sa predstavila Mariana Sajko, ktorá kantilénu v bodkovanom rytme vyspievala čisto, s peknou farbou, neskôr, v dramatickejších polohách, keď mala pracovať s dynamikou, vo vysokých polohách však nastali problémy. Žiaľ, aj intonačného charakteru. Sajko mala neistý prejav, stredné polohy zneli pekne, no výšky, písané pre koloratúru, boli rozpačité.

Ešte jeden part však v tomto diele vzbudzoval očakávania: Dies, nox et omnia v podaní barytónu, ktorý má veľký rozsah, no Orff si to v žiadnom prípade neželal spievať dvojoktávový skok falzetom. V podaní Svatopluka Sema boli spodné polohy isté, no výšky už nedokázal ustrážiť s takou sebaistotou.

Téma lásky, energická gradácia v zbore a cyklický návrat piesne O, Fortuna(tentoraz prekvapivo, nie v takom cvale ako v úvode), uzavrel túto kantátu, vďaka ktorej mnohí objavili čaro husľového koncertu Bohuslava Martinů.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak