Ak ste si doteraz mysleli, že baroková hudba nemôže mať s impresionistickou žiadny styčný bod, islandský klavirista vás svojou zázračnou interpretáciou z tohto omylu vyviedol.
V rámci festivalu Viva Musica! sa vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu konal koncert, na aký len tak obecenstvo nezabudne. Do posledného miesta vypredaná sála sa tešila na islandského klaviristu Vikingura Ólafssona, ktorý je v mladom veku neuveriteľne plodným a najmä všestranným interpretom. Od baroka až po súčasnú hudbu s mimoriadne osobitým prístupom k interpretácii hrá všetko s elegantnou ľahkosťou, presvedčivosťou, no najmä obdivuhodnou virtuozitou. Niet divu, že ho prirovnávajú k svetovým menám klaviristov, no napriek tomu tento Islanďan má aj ďalšiu pridanú hodnotu.
Študuje hudobnú históriu a teóriu a nachádza súvislosti, o akých sa nám možno v živote neprisnilo. Napríklad – povedali by ste, že impresionista Debussy a barokový skladateľ Rameau majú niečo spoločné? Už len to, že sa nemohli poznať, lebo ich delia takmer dve stovky rokov, keďže Rameau sa narodil v roku 1683 a zomrel v roku 1764 a Claude Debussy v roku 1862 a zomrel v roku 1918 a medzičasom od baroka sa v hudbe udialo toľko štýlových premien – od klasicizmu, cez romantizmus až po impresionizmus, priam vylučuje, že by títo dvaja skladatelia mohli mať niečo spoločné. Víkingur však tieto dve veľké skladateľské osobnosti porovnával a našiel tam toľko styčných bodov – čo aj predviedol v hudbe, že sa v publiku z toho všetkého zakrútila hlava… A nielen z toho.
Pôvodný program – Obrázky z výstavy od Musorgského, na ktoré sa všetci tak tešili, sa nekonali. Konalo sa totiž niečo podstatne krajšie, originálnejšie – dychvyrážajúce predstavenie, ktoré opäť raz ľudí presvedčilo, že hudba je ten najúžasnejší dar, aký toto ľudstvo mohlo dostať.
Usmiaty Víkingur sa pred samotným koncertom prihovoril publiku a vysvetlil, prečo sa program mení. Rozhodol sa totiž spraviť si príjemné leto, na dva mesiace zrušil všetky koncerty a pustil sa do štúdia Debussyho diel a realizoval komparáciu s tými, ktoré komponoval Rameau. Okrem toho, že našiel množstvo styčných bodov v ich dielach, či už z hľadiska harmónie (Rameau bol v tomto na svoju dobu mimoriadne pokrokový, ale nájsť príbuznosť v jeho dielach s impresionizmom sa ešte vždy zdalo trúfalé) alebo akejsi programovosti skladieb – napokon, barokový skladateľ bol prvý a jediný vo svojom období, ktorý svojim dielam dával aj názvy, či aj príbuznosti vo formovej výstavbe diel – obaja komponovali miniatúry, našiel medzi nimi aj akési duchovné prepojenie. Práve Debussy bol totiž tým, ktorý sa horlivo snažil vydávať diela svojho dávno zosnulého „priateľa“. Kým interpret rozprával, všetko znelo ako rozprávka. Až kým si nesadol za klavír a nezačal hrať…
Koncert otvorilo Debussyho Prelúdium Vyvolená, po ktorom nasledoval prekrásny, milý blok na pohľad jednoduchých farebných miniatúr – Štajerská tarantella, Záhrady v daždi, Serenáda pre bábiku a Tancujúci sneh a ďalej nasledovala Suita D dur od Jeana-Philippa Rameaua. Publikum k nej doslova preplávalo. Bolo to z dvoch dôvodov: dramaturgicky dobre vystavaný koncert a špecifický prístup k interpretácii islandského klaviristu. Brilantná technika, akou disponuje, to nie je všetko, čo robí tohto interpreta výnimočným. Jeho emócie, ktoré do hudby vkladá, sú priam z hĺbky duše a srdca, ale tiež to nie je to, čo spravilo z tohto koncertu unikát. Tento interpret totiž v mladom veku dozrel do takého štádia, že si môže dovoliť k dielam stavať sa tak, ako mu to káže jeho osobnosť.
Vôbec neprekážalo, že nedodržiaval predpísané tempo. Vôbec neprekážalo, že pri barokovej hudbe mal občas romantizujúce tendencie. Je to formát človeka – obrovskej osobnosti, ktorá si to môže dovoliť. A Ólafsson tieto nuansy, ktoré by konzervatívni poslucháči zrejme neprijali, robí s takou mierou, aby nenarušil pôvodný odkaz skladateľa. Jeho trilky sú priam neskutočne vyvážené, čisté, technicky prepracované, ozdoby v šialene rýchlom tempe prekrásne zharmonizované a hlavne – dýchajú. Nie sú to len technicky vypracované nuansy. Pri počúvaní jeho hudby poslucháč okamžite vie, že to všetko pramení zvnútra interpreta. Aj to ho líši od renomovaných klaviristov, ku ktorému ho prirovnávajú.
Až pri striedaní diel Debussyho a Rameaua si poslucháč uvedomil, koľko farebných elementov v hudbe majú ich skladby príbuzné. Rameau bol vždy akýmsi enefant terrible a vybočoval z pevne danej kompozičnej techniky baroka. Iba v momentoch, keď Ólafsson hral tému vo forte a následne v piane, si obecenstvo uvedomilo, že sa práve nachádza v období baroka. A dynamika je to, čo tohto interpreta tiež výrazne odlišuje od ostatných jeho kolegov. Azda Emil Gilels disponoval takou prekrásnou lyrikou a poeticky chápal aj barokové diela. Aj v tomto prípade je však porovnávanie akosi zbytočné. Ólafsson je totiž svojbytnou osobnosťou. Treba poznamenať, že také nádherné pianissimo počuť len málokedy. Islanďan ho doslova za klavírom čaroval. To, čo v baroku robia klaviristi spravidla mechanicky – terasovitú dynamiku, robil Ólafsson s obrovskou dávkou emócií a poézie. Tému vo forte nikdy nepreháňal, nerobil z nej drámu, aby dosiahol kontrast, keď znela ako ozvena v piane. Naopak. Dodržiaval barokový princíp témy znejúcej spevne, no bez agogiky, a následne v kontrastnom, tichom prevedení.
To, čo ho však výrazne líši, je práve spôsob interpretácie, ktorý nie je štandardný. Počas jeho pianissimových pasáží publikum ani nedýchalo. Boli totiž zahrané v tempe, aké obvykle nepočúvame a také presné a konzistentné, že poslucháč mal pocit, že také niečo azda ani ľudská bytosť nemôže zahrať. Plynulosť a čistota – to boli hlavné devízy tohto klaviristu. A samozrejme, tempo. Niekto by mohol namietať, že hrá až tak virtuózne, že nedodržiava predpísané tempo, no Ólafsson je v tomto samorast. Dalo by sa povedať, že všetko hrá v rýchlejšom tempe, ako je predpísané. A nie je to vôbec preto, aby dokázal svoju brilantnú techniku. Skladby tak dostanú ľahkosť a živosť. Baroko zrazu nie je také ťažkopádne a depresívne, zvlášť pri tomto skladateľovi, ktorý písal diela tak farbisto a odlišne ako jeho súputníci. A rýchle tempo, ktoré zvolil, mu potom pomohlo nájsť hľadané styčné body s Debussyho dielami. V nádhernej akustike štúdia Slovenského rozhlasu zneli barokové a impresionistické skladby ako jedno telo a jedna duša.
Doslova natrieskaná sála pochopila umenie tohto interpreta a jeho jedinečnosť. Publikum doslova burácalo a žiadalo si čoraz viac prídavkov. Miestami mal človek pocit, že to naša stará krásna pyramída nevydrží a zrúti sa. Jeden z prídavkov bol aj Bach a jeho slávne Prelúdium h mol v Silotiho transkripcii. Nenájdete na svete interpretov, kde by ste našli absolútnu zhodu v interpretácii práve tohto diela. Každý mu dáva inú tvár. Bach bol neuveriteľný génius, to nie je potrebné nejako zvlášť pripomínať. Týmto zdanlivo jednoduchým, pritom na interpretáciu nesmierne náročným a zároveň prekrásnym dielom dal interpretom priam neriešiteľnú dilemu. Hrať toto prelúdium s romantickým nádychom? Alebo zostať striktne pri princípe barokovej hudby… Rozložené akordy v pravej ruke a následná téma, ktorú je potrebné vyspievať v ľavej ruke, poskytujú interpretom živnú pôdu na romantickú voľbu interpretáciu. Takú zvolil aj Ólafsson, ale s mierou. Čo však fascinovalo, bolo tempo. Azda žiaden z klaviristov si zatiaľ toto prelúdium nedovolil hrať v takom šialene rýchlom tempe ako práve on. Možno Sokolov sa aspoň čiastočne priblížil tejto filozofii, ale zase vynechal to žiadúce romantické vyspievanie témy v ľavej ruke a v závere to zase poňal až príliš romanticky. Ale ako sme už spomínali, je to práve Ólafsson, ktorý si môže dovoliť absolútne subjektívny prístup interpretácii. A pritom to robí so cťou a pokorou voči autorom…
Zuzana Vachová
Foto: Zdenko Hanout – Viva Musica!
