Filozofické súvislosti gigantickej Symfónie tisícov, ktoré zdôrazňujú princípy Božej milosti, pozemskej nedokonalosti a duchovnej večnosti, dokážu publiku odovzdať len máloktoré orchestre, zbory a sólisti. Ak sa ich však ujme dirigent, ktorý sa Mahlerovmu dielu venuje desaťročia, tento odkaz sa dá zhmotniť aj v koncertnej sále.
Zvoliť si najrozsiahlejšie zborové dielo klasického koncertného repertoáru a zároveň najnáročnejšie, čo sa symfónií Gustava Mahlera týka, môže len etablovaný dirigent s desiatkami rokov skúseností. Túto výzvu si dal ešte vlani šéfdirigent Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu Ondrej Lenárd. Symfónia č. 8 Es dur, nazývaná aj Symfónia tisícov (aj keď sám skladateľ tento názov neschválil), si vyžaduje obrovské inštrumentálne aj vokálne sily a aj keď sa prezentuje rovnou tisíckou interpretov, nie je v silách organizátorov taký počet na jedno koncertné pódium zvládnuť, zaznieva preto s menším počtom hudobníkov a spevákov. Ide o posledné Mahlerovo dielo, ktoré malo premiéru za jeho života – pod taktovkou samotného Mahlera dielo predstavila Mníchovská filharmónia 12. septembra v roku 1910. Gigantické dielo interpretovalo 858 spevákov a 171 inštrumentalistov. Na to, aby bol dosianutý želaný výsledok symfónie, skladateľ rozšíril štandardný orchester na 84 sláčikov, 6 hárf, 22 drevených dychov a 17 plechových dychov. V partitúre žiada samostatné umiestnenie štyroch trúbok a štyroch trombónov. Na premiére doplnili mníchovský detský zbor skupinami spevákov z Viedne a Lipska.
Bol to už tretí avizovaný termín uvedenia diela, s ktorým sa hudobní publicisti na Slovensku stretli. Od vlaňajšieho ukončenia sezóny v júni bol ohlásený ďalší a potom následne zrušený, až napokon sa monumentálne dielo oslavujúce ľudskosť, dočkalo svojho dátumu uvedenia 6.9.2024. Paradoxne, ani neboli problémom sólisti či zboristi, skôr to vyzeralo tak, že materská inštitúcia akosi nedocenila význam tohto diela. Nenájsť dostatočnú podporu pre takýto ojedinelý projekt, do ktorého sa nemôže pustiť každý, svedčí o našom všeobecnom vzťahu ku kultúre, o chýbajúcich vedomostiach o tom, aká je hodnota tohto diela. A nepustiť ho v priamom prenose vo verejnoprávnej televízii (alebo aspoň zo záznamu, ak je to už pre naše štáby také extrémne zložité), je najväčšia absurdnosť, s akou som sa kedy stretla.
Mahlerova ôsma symfónia bola na Slovensku naposledy uvedená v Slovenskej filharmónii pred 27 rokmi. Je to veľký sviatok, ak sa takéto dielo uvádza, vyžaduje si nielen značné úsilie zohnať prvotriednych sólistov, ktorí náročné party uspievajú, ale i výpomoci do orchestra a pripravenie zborov. A samozrejme, zvládnutie interpretácie – výstavba diela a uchopenie myšlienok tak, aby z neho bolo jasné posolstvo – mnohí ho prirovnávajú k Symfónii č. 9 Ludwiga van Beethovena ako určujúcu ľudskú výpoveď nielen pre storočie predchádzajúce, ale vysoko aktuálne aj dnes. Hrajú ju so zámerom dôvery vo večného ľudského ducha svetové orchestre s poprednými dirigentmi a díva sa na tieto prenosy celý svet. Len my akosi vždy máme výhovorky, „prečo sa to nedá“… Priznám sa, už som z týchto výhovoriek unavená. Aspoň malú náplasť zadosťučinenia ponúkla za pár dní vypredaná sála v Slovenskom rozhlase a priamy prenos na rádiu Devín, aj keď treba podotknúť, že Mahlerovo veľkolepé dielo je aj o sile vizuálneho zážitku. Ten tvorí spoločne s hudobným jednu ohromujúcu krásu a katarziu, ktorú sme prežili v závere diela v podaní SOSR, sólistov, organistu Marka Štrbáka, Českého filharmonického sboru (zbormajster Petr Fiala), Slovenského filharmonického zboru (zbormajster Jan Rozehnal) a Detského a dievčenského speváckeho zboru Slovenského rozhlasu (zbormajster Adrian Kokoš) pod vedením Ondreja Lenárda.
Symfóniu tisícov Mahler skomponoval v krátkom čase, za niekoľko týždňov, v inšpiračnej explózii vo vile Maiernigg v južnom Rakúsku v lete 1906. Spojenie piesne a symfónie bolo pre jeho ranú tvorbu charakteristickou črtou, po roku 1901 skomponoval čisto inštrumentálne symfónie a v ôsmej sa vrátil ku kombinácii orchestra a hlasu. Štrukturálne sa dielo vymyká z konvencií, je rozdelené na dve časti – prvá je založená na latinskom hymne Veni creator spiritus – Príď, Duchu Svätý a druhá predstavuje záverečnú scénu Goetheho Fausta. Čo spája duchovnú a svetskú tému, je vykúpenie silou lásky. Jednotu dosahuje skladateľ aj spoločnými témami v hudbe. Len máloktorý dirigent dokáže tak zosúladiť a vyvážiť prvú a druhú časť, ako to spravil Ondrej Lenárd. Zvukovo, esteticky a tematicky – podčiarkol v diele jeho majestátnosť, zároveň tak jeho éterickosť a vznešenosť.
Prvý diel prvej časti doslova zasvietil organovým akordom (Marek Štrbák) v Es dur. Je to kľúčová nálada, ktorú tento akord musí vyvolať – má doslova objať poslucháčov, musí zaznieť výrazne, doslova zasvietiť a priniesť farebné bohatstvo. Bolo to slávnostné privítanie publika ako sa patrí. Následne sa divákom „prihovorili“ dva hlavné zbory v rovnako radostnej, slávnostnej nálade. Je to okamih, keď bol po Ježišovom zmŕtvychvstaní apoštolom zoslaný Duch Svätý. Bolo to ako mocné objatie – presne tak má Mahlerova hudba pôsobiť na poslucháča. Oba zbory boli výborne pripravené a zosúladené v nástupoch a dynamike. Šéfdirigentovi Lenárdovi sa tiež podarilo dosiahnuť vzácnu homogénnosť s inštrumentálnou zložkou diela – transparentne zneli sláčikové nástroje, s potrebnou razanciou plechové dychy a presné bicie nástroje. V závere verša prišlo citlivé spomalenie a stíšenie. Gestá šéfdirigenta boli detailné, mal pod kontrolou oba zbory aj hráčov orchestra.
V ďalších dvoch veršoch prišli na rad sólisti – skladateľ označuje sólo prvého sopránom ako dolce espressivo. Maida Hundeling je spoľahlivá speváčka, ktorá je precízne pripravená a ustojí aj tie najnáročnejšie party. Tak Wagnera ako i Mahlera. Nastúpila sebaisto, aj keď som postrádala vrúcnosť v jej prejave. Stúpajúci oblúk, ktorý má zaznieť so zmyslom pre gradáciu s podčiarknutým lyrizmom, bol v prejave sopranistky skôr dramatický. Koncentrovala sa na objem tónu a nosnosť, čo je pri tomto diele pochopiteľné, no dôraz na introspektívne stránky a duchovnú podstatu diela – to je jeden z javov, ktorý je potrebné v prvej časti vnímať. V spoločných partoch, najmä vo forte ju bolo počuť zreteľnejšie ako ostatné speváčky, jej dramatický prejav bol o niečo expresívnejší, no sebaistý aj v najnáročnejších vysokých partoch či držaných tónoch.
Predstavená druhá, lyrická téma sonátovej formy je kontrastná voči úvodnej. Právom sa hovorí, že je jednou z najkrajších melódií, aké kedy autor skomponoval. Je to zložitá polyfonická štruktúra diela, ktorá kladie vysoké nároky na intonáciu sólistov, na ich vzájomnú hudobnú komunikáciu. V interpretácii sa podarilo zachovať plynulosť jednotlivých hlasov, kontrapunkticky stavaných (v tomto období bol zahĺbený do štúdia Bachovho diela).
Tenor, ktorý nastúpil po troch taktoch sopránového sóla, bol prekvapením. Pôvodne avizovaného Pavla Bršlíka vystriedal skvelý maďarský tenorista István Horváth. Tak, ako nesklamal vlani v Maďarskej štátnej opere na gigantickom predstavení Symfónie tisícov s vyše 300-členným obsadením, rovnako presvedčil ako hosťujúci spevák na Slovensku. Nemohli ste si ho skrátka nevšimnúť aj mimo partov, ktoré spieval on sám. Koncentroval sa svojským spôsobom – hudbu si malými, no presnými gestami dirigoval. Horváth pozná každý takt tejto symfónie, tým som si istá. A v tom duchu sa niesla aj jeho interpretácia – dlhé tóny, aj vo výškach, či už v expresívnom prejave alebo v nežnom pianissime spieval so sebaistotou a precítenosťou. A samozrejme, presnosťou a čistotou. Pozvať si tohto výnimočného speváka na interpretáciu tejto symfónie bola výhra. Napokon, v jeho životopise sa vynímajú, okrem iného, rôzne udalosti, aj spievanie s Maďarskou národnou filharmóniou Budapešť pod taktovkou Zoltána Kocsisa v Bruseli a v Ríme, kde spieval pre pápeža Benedikta XVI.
Po nástupe druhého sopránu v podaní ďalšej hosťujúcej sólistky Márie Celeng, speváčky so slovenským pôvodom pôsobiacej v Maďarsku a dvoch altov – Jana Sýkorová a Veronika Hajnová, sme počuli, že to bola dobrá voľba sólistov. Vytvárali spoločne pekný, koherentný súzvuk. Okrem zborov, na ktorých stojí a padá toto dielo – s krátkymi prestávkami v prvej časti majú zbory neustále, husté party, úspech interpretácie závisí aj od homogénnosti a vzájomného súladu hlasov ôsmich sólistov.
Tretí soprán, na ktorý sme sa ešte len v záverečnom výstupe diela chystali, stvárnila Mária Prievozníková Geleneky. Jej part si zasluhuje osobité hodnotenie, preto sa mu v recenzii budeme venovať neskôr. Majstrovstvo skladateľa sa prejavuje aj ohromujúcim zmyslom pre kontrapunkt, spôsob, akým dokázal rozvíjať melodické línie v jednotlivých hlasoch a v kľúčových slovách (gratia) pripojiť k sólistom zbor, sú dychvyrážajúce. A samozrejme, kombinácia transparentnej partitúry orchestrálnej zložky je tiež nezanedbateľná. Znela čisto – všetky vrstvy boli zreteľne počuteľné. Zo zborov zaujali mužské hlasy – zreteľné, vyvážené, znelé, s vycizelovanými, presnými nástupmi. Posila z Brna opäť priniesla to najvyššie interpretačné umenie a vynikajúcu prípravu. V parte, o ktorom hovoríme, mali zboroví speváci funkciu uviesť tému tichšie ako sólisti – aj na týchto nuansách sa tvaruje symfónia, ich rozlíšenie a interpretácia boli excelentné. Možno je to len detail, no práve ten je signifikantný pre sprostredkovanie významu textu – Mahler týmto momentom pripomína všeobjímajúceho ducha.
Orchester pod vedením Ondreja Lenárda dokázal anticipovať náladu jednotlivých veršov, šéfdirigent výborne pracoval s tempami. A samozrejme, dynamikou. Či už to bolo krásne znejúce husľové sólo, tremolá sláčikov alebo drevené dychy, plechové o niečo viac prieraznejšie, akoby sa v niektorých nuansách patrilo, najmä v závere fráz sa žiadal tichší a mäkší zvuk, no celkovo dokázal orchester vytvoriť koherentnú zvukovosť. Poznámku na margo plechových dychových nástrojov nemyslím paušálne: pekné frázovanie a tón preukázali trombóny, tónom, prípravou a sebaistotou v interpretácii prekvapili lesné rohy, no sólová trúbka bola v niektorých kľúčových momentoch intonačne nestabilná a fanfárovitý charakter v miestach, kde mal byť skôr kantilénový, vyznel s prehnaným dôrazom. Táto nálada, najmä pre charakteristickú znelosť nástroja, potom miestami ovplyvnila celý výsledok.
V interpretácii Lenárda bolo počuť pochopenie textu i hudobnej formy – rozvedenie malo potrebnú gradáciu (s Mahlerovým obľúbeným bodkovaným rytmom) a napokon stíšenie až do pauzy. V zmenách nálady, stíšeniach a spomaleniach je Lenárd skutočným majstrom. Neuponáhľať tempá a nechať zaznieť spleť sólistov v tempách, ktoré skladateľ tak pedantne opisuje v partitúrach (noch einmal so langsam als vorher. Nicht schleppend). A kľúčovým v introspektívnych momentoch boli nielen výkony sólistov, ale orchester. Dostať dynamickú úroveň hudby na hladinu, v ktorej by vynikli hlasy, no zároveň nezanikli fragmentárne sóla – husle, flauta, trúbka, no i intenzita basovej línie, je v tomto diele ozajstné umenie. Práve tento zmysel pre vyváženosť – hudobnú, sólistickú a zborovú, bol na interpretácii úchvatný. Iste, symfónia je bohatá aj na expresívne party vo fortissimo – zneli monumentálne, v sláčikových nástrojoch, ktoré vynikli najmä v pohyblivých častiach, presne. Mnohovrstevnaté dielo sa dokáže zmeniť v nezrozumiteľný kolos, nie však v prípade interpretácie v Slovenskom rozhlase. Každá skupina nástrojov bola dôsledná a zrozumiteľne vypovedala posolstvo skladby. Kľúčová bola aj funkcia organistu. Marek Štrbák bol v exponovaných miestach rytmicky presný, dôrazný a v celom kolose ho bolo dostatočne počuť. Rovnako tak v intímnych momentoch oprostených od inštrumentálnej zložky, naznačujúc zmysel textu ako introdukciu k sólovému vstupu mala jeho hra umocňujúci duchovný účinok.
Posilňuj naše slabé telo… verš, v ktorom sa ozval sýty, farebný hlas Ondreja Mráza (bas) a predchádzala mu patričná atmosféra inštrumentálnej zložky diela. Podstatne väčšiu homogénnosť predstavovali zástupcovia pánskej sólovej zložky – okrem spomínaného maďarského tenora Istvána Horvátha a Ondreja Mráza to bol barytonista Aleš Jenis. Jenis je vždy dôsledný v príprave, jeho hlas je mimoriadne farebný, bez toho, aby prejav zbytočne dopĺňal o nepotrebné nuansy, či už vo farebnosti alebo dynamických detailoch vo frázovaní. Tie totiž znejú v Mahlerovi neprirodzene – skladateľovo dielo si žiada čistý, perfekcionistický prístup, ktorý sme počuli u slovenského barytonistu. Stopercentný výkon podal najmä v expresívnych partoch, jeho hlas má potrebnú farebnosť a nosnosť nielen v spodných polohách, ale krásu a istotu vo vysokých. Výkonom dokázal bezpochyby konkurovať tenoru – hlasy, v ktorých sa preplietali mužské sólové výkony získali dokonalú kompaktnosť. V barytónovom sóle predviedol ukážkové legáto v náročne klenutej fráze.
Mahlerovo dielo v tejto časti – to sú vlny, striedajúce party sólistov a zbory. Vstupom detského zboru poslucháč opäť mohol získať asociácie s dielom Bacha. Ak by sa podarilo na tento projekt angažovať Bratislavských chlapčenský zbor, bola by to nepochybne výhra. A iste, ak by priestorové možnosti sály v Slovenskom rozhlase umožňovali ich oddelenosť od ďalších zborových telies, nepochybne by vynikli viac (bolo pre mňa nezabudnuteľným zážitkom vidieť túto interpretáciu v Budapešti – chlapčenské zbory boli rozdelené v lóžach a ich zvuk bol čistý, jasný, zreteľný a anjelsky. S dievčatami tento efekt nemožno dosiahnuť, no i tak podali kvalitný výkon (značne im v ňom pomohol šéfdirigent, ktorý orchester tlmil).
Štvorvetovú štruktúru prvej časti zanechal Mahler v pôvodnej podobe, čo bol uňho jav nezvyklý, keďže svoje diela do detailu prepracovával a menil. Dopriala by som všetkým, ktorí nemali možnosť počuť tú radosť v závere prvej časti – Sláva Bohu, Otcu, Syna, ktorý vstal z mŕtvych – bola to neskutočná energia celého mohutného aparátu korunovaná organom. Ešte v dozvuku a ďalších pár sekundách bola táto emócia priam hmatateľná – presne to prináša dielo Mahlera. Dotkne sa vášho vnútra, tak intenzívne, ako žiadne iné.
Druhou časťou skladateľ nahradil pôvodne skomponované posledné tri časti do jedinej vety. Formálne predstavujú dramatickú kantátu, založenú na záverečných scénach Goetheho Fausta, zobrazení ideálu vykúpenia prostredníctvom večného ženstva. Z hudobného hľadiska je to súbor rôznych foriem, ktoré poňal skladateľ ako samostatné časti, či už je to recitatív, hymnus, chorál alebo sólová pieseň. Ani zďaleka symfóniu nepripomína, je to skôr meditácia zdôraznená v sólových nástrojoch a samozrejme, v zboroch a sólistických partoch. Otvoril ju rozšírený inštrumentálny úvod – obraz romantickej Goetheho krajiny. Ondrej Lenárd nastavil pomalé tempo (Poco Adagio), ktoré zodpovedalo tomuto obrazu. Nielen krásnemu, no zároveň slávnostnému. Krátke motívy drevených dychov boli zreteľne artikulované, s absenciou sláčikových nástrojov, len s úsporným dopovedaním melódie v pizzicatach vo violončelách a kontrabasoch a v kontraste s nimi prvé husle vo vysokom tóne v tremole. Dychové nástroje zneli mäkko, lyricky, pekne v piane bola vyspievaná najmä flauta, aj hoboj. Mnohé orchestre volia podstatne pomalšie tempo, no charakter tejto melódie sa rýchlo a veľmi nešťastne zmení na pohrebný. Goethe však opisuje pohľad na lesy, skaly a divočinu, ducha romantickej krajiny, preto prehnane pomalé tempo tento obraz priam ničí. A je to aj pre celistvosť kompozície lepšie pridať mu štipku tempa.
Počuť v slovenskom orchestri dychové nástroje, ktoré by dokázali spevne podať motív, hrať spoločné party v čistote a presných nástupoch, je skôr raritou. Muzikanti sa však motivovali do excelentného výkonu – na mäkký a synchrónny zvuk lesných rohov asi nikdy nezabudnem, ten sa prihodí v našich orchestroch skôr raritne ako frekventovane. Dynamická hladina tohto inštrumentálneho úvodu siaha od pianissima po fortissimo. Tiché úseky boli homogénne, vo forte bol kontrast skôr kultivovaný. Objavil sa až nástupom sláčikových nástrojov, ktoré priniesli okrem chromatiky aj expresívnejší výraz. V tejto rozsiahlej pasáži sa dal počuť evidentný výsledok toho, čo dokázal šéfdirigent s orchestrom za tie roky vytvoriť. Vo výsledku sa odrážala jeho systematická práca budovať zvuk na kľúčových dielach klasicko-romantického repertoáru. Symbióza zvuku, presné nástupy, jednotné, precítené frázovanie a najmä plastické stvárnenie fráz. Ani si neviem predstaviť na Slovensku iného dirigenta, ktorý by to s orchestrom dokázal interpretovať tak precítene, výrazovo bohato, presne a motivoval ho k takémuto výkonu.
Nástup zborových basov a tenorov do fragmentárnych motívov drevených dychov bol tichý, rytmicky presný. Pianissimo zborových spevákov bolo odspievané súmerne a mimoriadne vyvážene. Nasledovalo sólo, ktorému predchádzal lyrický mód zvukovosti, vedený až do úplného ticha, kde Mahler predpísal ppp. Jeho hĺbka a precítenosť bola v našich pomeroch ojedinelá. Pater Ecstaticus v podaní Aleša Jenisa bol výrazovo silný, vo vyšších tónoch bez tenzie, s potrebnou mäkkosťou. Je to spevák, ktorý ovláda obsah, ktorý interpretuje. Keď spieval o žiare lásky, jeho prejav zodpovedal romantickej predstave, keď extatických emóciách menil výraz, jednotlivé slová zdôrazňoval aby v speve stvárnil ich význam. Chvála lásky je vrúcna, v spevákovom prejave bolo cítiť typický romantický poryv – v tónotvorbe i frázach, rovnako tak vzletnosť v ozdobe na slová „večnej lásky“. Striedalo ho skladba určená pre Otca Mystika – Pater Profundus. Bohatšie harmonické prvky orchestra, ale i hustejšia textúra spôsobili, že niekedy jeho sólo zanikalo, najmä v závere fráz, celkovo však bola jeho interpretácia čistá a presvedčivá.
V nasledujúcej zborovej pasáži sme opäť počuli Detský a dievčenský zbor Slovenského rozhlasu, tentoraz oveľa zvučnejší a objemnejší. V úvode sa síce objavili aj rytmický nesúlad s orchestrom, ktorý však napokon detskí speváci ustáli so cťou. Fúga dá zabrať aj pri tej najlepšej príprave. Zvládli aj spievanie v rozdielnych dynamických hladinách – krajšia a výrazovo dojemnejšia bola snivá v pianissime, v ktorej predviedli kultivovanosť frázovania a pekne tvarované tóny vo výškach.
V ďalšom priebehu diela Mahler uviedol súvislú sekvenciu pasáží s neuveriteľnou invenciou a schopnosťou kombinovať zborové pasáže a sólové árie. Lenárd postupe budoval napätie a z prevedenia bola citeľná extatickosť, neustále rastúca, približujúca sa. V sóle opäť zasvietil maďarský tenor István Horváth (Doctor Marianus) s nádhernou témou skomponovanou na spôsob recitatívu, v ktorom sa jasne ukázala aj transparentnosť sólových hudobných nástrojov. Smerovala k jednej z najkrajších častí tenoru a zboru, v ktorej spieva o čistote vyvolenej Kráľovnej. Následné sólo huslí v sprievode harfy otvárajúce priestor zborom v pianissime prinieslo intimitu a slzy – očistu, ktorú táto symfónia v sebe má zakódovanú. Napokon sme počuli v dramatickej kráse aj hlas hosťujúcej Márie Celeng. Jej hlas je v registroch dokonale vyvážený a výrazovo bohatý. Rovnako však treba pochváliť altistky – zvládnuť niektoré extrémne nízke polohy predpísané v partitúre nezvládnu všetky interpretky s takým objemom a nosným tónom. A samozrejme, očakávaný bol príchod Panny Márie (nemecký ekvivalent, ktorý používa aj Goethe, je Mater Gloriosa). Jej príchod predznačila slávnostná hudba, ktorá mala introspektvny charakter – v diele sa prihovára za Fausta a prijíma jeho dušu do neba. Stvárnila ju Marianna Prievozníková Geleneky – čisto, lyricky, s dôsledne tvarovanými frázami. Tak, ako napríklad trúbky z jednej strany hľadiska interpretovali part druhej časti, príchod matky Ježiša bol očakávaný taktiež z priestorov koncertnej sály. Hudba a spev sa aj vďaka tomuto momentu stali všeobjímajúcimi, zdôrazňujúcimi význam diela.
Finálny part Doktora Marianusa (Goetheho voľba doktora predstavuje scholastické spojenie, ďalším výkladom môžu byť obdivuhodné vedomosti tejto postavy) priniesol vieru v ľudskosť a pokoru. Je to krásny text, prosiaci o milosť, spoločne so záverečným zborovým partom – „všetko pominuteľné je len zdanie…“ zosobňujúcimi v interpretácii večnosť. Ak sa ju v diele pokúšal Mahler obsiahnuť, nepochybne sa k nej priblížil tak, ako žiaden iný hudobný skladateľ. A v interpretácii SOSR, výnimočných sólistov a troch zborov, pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda, bolo toto posolstvo poslucháčom odovzdané s čistotou, pochopením a priam neuveriteľnou intenzitou. Viem to nielen podľa seba, ale i publika, ktoré bolo po doznení posledného tónu ešte niekoľko minút takmer neschopné nádychu, pohybu či akejkoľvek reakcie. Takýto okamih po koncerte nie je bežný, skôr zriedkavý. A my sme mali šťastie, že sme sa tej krásy naživo dotkli.
Zuzana Vachová
Foto: RTVS
