Viedenskí filharmonici vítali Nový rok poctou Brucknerovi

Novoročný koncert Viedenskej filharmónie, ktorý divákom sprostredkovala aj RTVS, je dlhoročnou tradíciou. Tentoraz znel 1. januára 2024 pod taktovkou Christiana Thielemanna.

Na Nový rok Viedenská filharmónia už tradične uviedla program pozostávajúci z nostalgickej hudby rozsiahleho repertoáru rodiny Johanna Straußa a jeho súčasníkov. Tieto koncerty sa tešia veľkej pozornosti publika v Zlatej sále Musikvereinu, ale má ju v obľube aj publikum celého sveta. Vďaka celosvetovému televíznemu vysielaniu, ktoré doposiaľ zahŕňalo viac ako 90 krajín, no podľa informácií moderátora ORF, to bolo tohto roku okolo 100 krajín a regiónov, sa k programu dostanú milióny fanúšikov Straussovských valčíkov a poliek z celého sveta.

Novoročný koncert Viedenskej filharmónie 2024 sa konal 1. januára 2024 pod taktovkou maestra Christiana Thielemanna v Zlatej sále Musikvereinu vo Viedni. Christian Thielemann má mimoriadne intenzívne a produktívne umelecké partnerstvo s Viedenskou filharmóniou. Už v roku 2019 dirigoval toto prestížne podujatie, takže v tomto roku sa pred jeden z najlepších orchestrov sveta, postavil ako dirigent Novoročného koncertu po druhýkrát.

Viedenský filharmonický orchester teda v pondelok usporiadal svoj tradičný novoročný koncert na oslavu začiatku roku 2024, no okrem tradičného, známeho repertoáru, ktorý už v minulosti uviedol, na koncerte v premiére zazneli aj nové diela. Deväť z 15 čísel v tohtoročnom programe malo svoj debut a podľa vyjadrení organizátorov prvý raz v histórii zaznelo dielo od rakúskeho skladateľa Antona Brucknera pri príležitosti jeho 200. narodenín koncom tohto roka (narodil sa 4. septembra 1824 v rakúskom mestečku Ansfelden). Je známy predovšetkým symfóniami. Minulého roka uviedli jeho symfonické diela viaceré slovenské orchestre: Štátna filharmónia Košice – šiesta symfónia zaznela s dirigentom Eugene Tziganom v rámci festivalu Košická hudobná jar, rovnako aj Slovenská filharmónia – štvrtá symfónia „romantická“ pod taktovkou Ralfa Weikerta, Predohru g mol uviedol vlani pod taktovkou Konstantina Ilievskeho Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Práve posledne menované dielo skomponoval Bruckner v čase štúdií v Linzi, prejavuje v ňom zrelý kompozičný jazyk, už v ňom možno sledovať jeho charakteristické prvky, ktoré môžeme počuť aj v jeho symfóniách. Bruckner bol dlhé roky organistom v Linzi, bol skvelým improvizátorom, jeho oddanosť Bohu je citeľná v jeho dielach, ktoré majú nesmiernu duchovnú hĺbku. Pocta Viedenčanov, s akou pristúpili k Bruckerovmu výročiu narodenia, bola pripravená kultivovanou formou: videli sme zábery na Brucknerov dom v Linzi, kde je dodnes aj organ v Starej katedrále, v jezuitskom kostole sv. Ignáca hudobný nástroj, na ktorom skladateľ a organista hrával.

A napokon, voľba dirigenta. Christian Thielemann je nemecký dirigent, ktorý je šéfdirigentom Staatskapelle Dresden a generálnym hudobným riaditeľom Štátnej opery v Berlíne (Staatsoper Unter den Linden). Počas svojej umeleckej dráhy sa zameriava na tvorbu Wagnera, Richarda Straussa, ale i Brucknera – nahral všetkých jeho jedenásť symfónií, už aj v tom, že práve on sa postavil pred orchester v súvislosti s výročím tohto skladateľa, bola silná symbolika.

Poďme však k samotnému programu, ktorý otvorili skladbou českého autora. Karel Komzák bol českým hudobným skladateľom, absolvent Pražského konzervatória, hry na husle, violu a dirigovanie. Ako muzikant bol všestranný, hral aj na basovú krídlovku a bicie nástroje. Jeho začiatky sa spájajú s dirigovaním orchestra Mestského divadla v Linci, neskôr sa stal najmladším kapelníkom rakúsko-uhorskej armády. Bol veľmi populárny, vďaka programom pre verejnosť – uvádzal diela klasickej hudby až po nové, ktoré v tej dobe vznikali. Keď sa dostal do Viedne, jeho kapela koncertovala aj na cisárskom dvore. Na viedenských tanečných zábavách popri skladbách Johanna Straussa či Karla Michaela Ziehrera, zneli aj Komzákove valčíky. Na koncerte Viedenských filharmonikov uviedli jeho svetoznámy pochod Erzherzog Albrecht-Marsch, op. 136, pomenovaný po rakúskom generálovi arcivojvodovi Albrechtovi Fridrichovi. Rezký rytmus, ale aj nuansovaná dynamika, krásne vyspievané sóla, vynikajúce, presné nástupy, zaujímavá, v 6/8 metre znejúca časť pred DaCapo, poslucháča už po prvej skladbe utvrdili, že máme pred sebou prvotriedny, špičkový orchester.

Nasledovala ďalšia tradičná skladba – Valčík Wiener Bonbons Johanna Straußa II. venovaný princeznej Pauline von Metternich, ktorá bola viedenskou a parížskou aristokratkou a preslávila sa svojím šarmom a eleganciou. Zároveň bola významnou propagátorkou diela Richarda Wagnera a Bedřicha Smetanu v zahraničí. Bola vydatá za Richarda Klemensa von Metternicha, ktorý bol v tom čase rakúskym veľvyslancom v Paríži. Hneď po premiére malo dielo obrovský úspech. Spôsob, ako viedenskí hudobníci cítia charakteristický valčíkový rytmus, azda nenájdete ani v jednom orchestri. Fascinuje vás prirodzená muzikalita, tanečnosť, ktorá je v hudbe citeľná, ale i vynikajúca práca s tempami a dynamikou. Vo Viedni túto hudbu majú jednoducho v krvi a jedno z vrcholných diel Johanna Straussa znelo s potrebnou noblesou, eleganciou a charakteristickou vnútornou pulzáciou.

Valčík striedala polka – Johanna Straußa II. Figaro-Polka. Polka française, op. 320. Ide o francúzsku polku, ktorú skladateľ napísal v roku 1867 a venoval ju šéfredaktorovi parížskych novín Le Figaro, Hippolyte de Villemessantovi. Po sérii durových akordov sme počuli typickú rytmiku tohto tanca, no charakterizovalo ju voľné tempo, energické vrcholy, korunované živým finále. Na kamere sme často videli aj Tibora Kováča – slovenského huslistu, ktorý je primárius druhých huslí Viedenských filharmonikov a umelecký vedúci súboru Philharmonic Five.

Tibor Kováč: So Stradivárkami sme si na seba po čase zvykli

Striedanie valčíkov a poliek bolo typickým prvkom koncertu – nasledoval valčík Josefa Hellmesbergera juniora – syna rakúskeho huslistu a dirigenta Josepha Hellmesbergera. Energickú časť tohto diela striedala lyrickejšie ladená – hudobníci prekrásne, z pianissima vyspievali tému vo violončelách, s dychmi sa im prvotriedne darilo udržať potrebný balans. Molovo ladená téma je prekrásna – s typickým valčíkovým rytmom, zdôrazneným bicími nástrojmi, striedaná bola durovou, rýchlejšou, kontrastnou časťou. Orchester bol doplnený farbami harfy, drevenými dychmi, i plechovými – trúbkami a lesnými rohmi – čisto a mäkko vyhranými a táto skladba patrila (za mňa osobne) medzi najzaujímavejšie z programu. Bola to skladba uvedená v premiére a vyslúžila si veľké ovácie. Prvú časť programu ukončila Ohne Bremse. Polka schnell, op. 238 Eduarda Straußa. Rýchla polka, známe dielo, uzavrelo prvú časť koncertu – bol to vhodne vymyslený dramaturgický ťah, aby sa hostia, ale i televízni diváci naladili živosťou a veselosťou skladby nielen na druhú časť podujatia, ale i celkovo do nového roka. Sú to vždy pozitívne emócie, ktoré tieto koncerty prinášajú – spoločne s bohatou kvetinovou výzdobou, filmom s baletnými sólistami na počesť Brucknera, ktorý vyplnil prestávku a premiérami, popri známom repertoári.

Druhá časť koncertu pozostávala z desiatich skladieb a troch prídavkov. Predohra k operete Waldmeister Johanna Straußa II. priniesla po rezkej introdukcii spevnú melódiu v podaní lesného rohu, huslí, ku ktorým sa pripojil sólo hoboj, aby tému ukončili sláčikové nástroje s flautou. V kontrastnej téme sme počuli aj klarinet a fagot – v prekrásnej, uchvacujúcej spevnosti a tých najjemnejších odtieňoch v dynamike, v kontraste s nimi to boli tutti pasáže s veľkým forte. Dychové nástroje Viedenských filharmonikov sú čisté, spevné a najmä, hráči dokážu okrem vyspievanej kantilény hrať aj na plechových nástrojoch v dynamickej hladine, aká sa podarí len interpretom, ktorí sú odchovaní na silnej tradícii a dobrej škole.

Pod taktovkou Christiana Thielemanna hrali disciplinovane, kompozície boli plné muzikality, citlivej práce s frázovaním a tempami. Je to orchester, ktorý má tento repertoár „v malíčku“, prirodzene cíti agogiku, má presné nástupy – Thielemann sa držal partitúry, no jeho gestá neboli veľké, zato presné a precízne. Nie je to ani typ šoumena, akých na týchto koncertoch vídame, zato počas prídavkov neopomenul s publikom komunikovať. Z ďalšieho programu zaujala napríklad Neue Pizzicato – Polka, ktorú hrali sláčikári telesa od úvodného taktu po záverečný čisto pizzicato. Priam ste cítili, ako publikum „nedýcha“ a pozorne sleduje tento interpretačný výkon – vyspievať melódiu a tak dynamicky precízne vystavať frázy len pomocou tejto techniky, sa nevidí len tak často.

Dramaturgia koncertu myslela aj na dielo Antona Brucknera, ktorého pamiatke bol koncert venovaný. Medzi záverečnými dielami odznela štvorylka Antona Brucknera – Quadrille, WAB 121. Vo finále sme počuli aj pozitívnou energiou nabitú skladbu Šťastný Nový rok dánskeho skladateľa Hansa Christiana Lumbyeho. Bol autorom mnohých valčíkov, poliek, mazuriek a galop (galopy písal napríklad aj Johann Strauss mladší). No a samozrejme – prídavky, ktoré sú už publiku dobre známe a vyslovene na ne ľudia čakajú. Tradíciou je Radeckého pochod, do ktorého sa publikum aktívne zapája, dirigent zvyčajne stojí chrbtom k orchestru a dáva pokyny publiku kedy a v akej dynamike tlieskať.

Pre mnohých divákov pri televíznych obrazovkách sa stal tento koncert tradíciou a bez tohto vizuálneho a posluchového zážitku si prvý deň v novom roku ani nevedia predstaviť. Je to hudba plná elegancie a krásy a ak sa aj môže zdať, že sú to jednoduché kusy, treba k ich interpretácii istý kumšt, pregnantnosť a cítenie. A tým všetkým disponujú práve Viedenskí filharmonici.

Zuzana Vachová

Foto: Wiener Philharmoniker/ Dieter Nagl