Od popu, zhudobnenú poéziu cez jazz, vianočné koledy až po klasiku – multiinštrumentalista a spevák Peter Adamov má turné v slovenských mestách.
Peter Adamov je síce vyštudovaný operný spevák, no ľudia ho poznajú z rôznych pódií – hudobník, textár a multiinštrumentalista sa venuje rôznym žánrom. Na jednom koncerte dokonca dokáže skĺbiť a štýlovo hodnoverne odspievať popové piesne, jazzovo ladené, cez neapolské piesne, v ktorých je potrebné vyspievať kantilénu, až po operný repertoár. Rodák zo Žiliny, ktorý absolvoval operný spev na VŠMU vie využiť techniku, no zároveň má v sebe veľké množstvo muzikality na to, aby sa slobodne mohol pohybovať v rôznych štýloch a žánroch. Šnúra vianočných koncertov s dámskou skupinou The Ladies Ensemble toho bola dôkazom.
Na koncerte v bratislavskom Evanjelickom kostole na Strečnianskej ulici v Petržalke (4. decembra 2022) odzneli rôzne piesne – hlavne z autorskej dielne samotného Petra Adamova, ktorý okrem toho, že je talentovaný tvorca, má nepochybne talent aj na jazyky. Rovnako, ako dobre spieva v materinskej reči, spieva presvedčivo v češtine, taliančine či francúzštine. Úvod patril hudbe z filmu Perinbaba, v ktorej sa predstavilo kvarteto The Ladies Ensemble – Anežka Kara (prvé husle), Eliška Podolská (druhé husle), Alice Karbanová (viola), Lujza Ďurišová (violončelo). Sú to všetko zdatné hráčky, ktorým to nielen spolu dobre ladí, sú muzikálne, ale dokážu aj spolu dýchať, na pódiu si rozumejú, vedia rešpektovať líderku a vzájomne sa počúvať. Pripojil sa k nim spevák, ktorý prišiel – prekvapivo, z priestoru, odkiaľ vchádzali ľudia, až k pódiu. Znela iba ústredná téma Perinbaby. Adamov je multiinštrumentalista, čo počas koncertu dokázal niekoľkokrát. Hrá nielen na klávesy, ale aj na rôzne dychové nástroje – flauty, či fujaru. V tento večer zvolil namiesto klavíra vhodnú alternatívu syntezátoru, ktorý sa vie priblížiť k zvuku klavíra, takže nepôsobil umelo, čo vo výsledku s kvartetom vytváralo v priestoroch kostola zvukovo veľmi peknú symbiózu.
Per Sempre je pieseň, ktorú napísal Adamov a vznikla na základe inšpiratívneho stretnutia speváka s Andreom Bocellim. „Trvalo roky, kým som pieseň a slová obrúsili do tejto podoby a veľká vďaka patrí aj Orchestru Slovenského Rozhlasu, dirigentovi Vladovi Martinkovi a Marekovi Pastírikovi vďačím za orchestráciu,“ hovorí autor piesne, z ktorej cítiť zmysel pre taliansku kantilénu. Otvára ju krásne lyrické klavírne intro, následne sa ozval spev, no bohatý priestor má aj sláčikové kvarteto. Z úpravy je zrejmá zručnosť aranžéra Pastírika, ktorý dokázal nielen krásne pracovať s melodikou, ale aj vrstviť ju medzi jednotlivé nástroje a vytvoriť bohatý, takmer až symfonický zvuk. K dispozícii je už aj nahrávka na YouTube, kde je však kvartet zvukovo stiahnutý, aby viac vynikol spev, no na koncerte sa krásne v priestoroch chrámu vynímalo práve sláčikové kvarteto a kontra-melódia v prvých husliach, kontrapunktické pasáže, čím hneď prvá autorská pieseň vyvolala veľký aplauz. Zaslúžený.
Na koncerte sa zišli muzikanti, ktorí boli na jednej vlnovej dĺžke. Aj ďalšia pieseň, ktorú napísal, mala romantický charakter. Vracím se k vám má osobný charakter, napokon, ako všetky piesne speváka. Mali aj zanietený interpretačný prejav – precítený, no nie operný, hoci jeho zamatový vokál zohrával dôležitú rolu v pesničkách, v ktorých bol taký kľúčový text. A tiež výsledný zvuk – Ladies Ensemble nemali v prípade týchto piesní len sprievodný charakter, často sme v nástrojoch počuli ústrednú tému piesní, či už v medzihrách (výrazovo hutnejšiu) alebo aj počas spevu (dynamicky uspôsobenú). Hudobníčky presne vedeli, ako pracovať s dynamikou – či už im bol partner spevák, ale aj vzhľadom na akustické danosti kostola, v ktorom je výsledný zvuk iný ako v koncertných sálach. Túto pieseň spevák venoval svojej mame, ktorá sedela v hľadisku, ďalšiu, Otcova roľa – otcovi, ktorý bol v obecenstve tiež. Zhudobnil báseň Ivana Kraska, čo nebýva zrejme najjednoduchším textom pre autorov, najmä z pohľadu deklamácie. Intro piesne má dramatickejší charakter v podaní kvarteta a Adamov nespravil tú chybu, že melódiu vytváral slovo po slove, respektíve nezvolil si melódiu, ktorá by bola spevná, no, melodickú linku vytvoril voľnejšiu a prispôsobil ju plne textu. Práve preto poetický text fungoval, bol zrozumiteľný, mal svoju výpovednú hodnotu aj v kombinácii s ďalšou umeleckou zložkou – hudbou. Boli to prekrásne, intímne plochy, či už v sprievode klavírnom, alebo keď sa pridalo kvarteto – mimoriadne silná výpoveď, s kontemplatívnym spevom, ktorá tejto zhudobnenej básni pristala. V druhej časti, sa v inštrumentálnej podobe odohrávala sólo výpoveď. Clivé sólo na husliach (Anežka Kara) malo svoj osobný výstup, dopovedalo báseň Ivana Kraska svojou špecifickou farbou a melódiou, aby sa neskôr premenilo na dramatickejší part. Táto pieseň (za mňa osobne) patrila medzi hudobné vrcholy koncertu.
Pieseň Zpověď, opäť z autorskej dielne Adamova, je pieseň o láske. Tento autor sa nebojí v piesňach rozprávať svoje osobné príbehy, robí to však spôsobom, že sa v nich dokážete nájsť aj vy. Pritom to nie sú naivné texty, no často metafory, no predsa, je z nich zrejmé, o čom rozpráva. Či o bolesti alebo radosti a kráse – sú to piesne, ktoré prináša sám život.
Ďalšia, Ráno, bola rytmicky jazzovo šmrncnutá a zapojil do nej aj publikum – lúskaním prstov sme chytali typicky kolísavý jazzový rytmus, no nielen jazzová, aj dramatickejšia poloha svedčí tomuto spevákovi. Prejavilo sa to aj pri ďalšej piesni – Le temps des cathédrales. Byť romantický a srdcervúci, dokázať pracovať s agogikou, to nedokáže každý, pritom priniesť na pódium ten krásy, veľký hlas bez operných nánosov – len v piesni, ktorá je pôvabná, romantická, no zároveň má v sebe dramatický náboj, táto poloha pristane Adamovovi najviac.
V ďalšej časti si dal prestávku a k interpretácii sa dostalo kvarteto z The Ladies Ensemble. Dámy stavili na divácky osvedčený repertoár – Vivaldiho Štyri ročné obdobia, časť Búrka. Hoci prežívame zimné obdobie, je to časť Leto, a v rýchlom tempe – Presto. Hudobníčky predviedli bravúru, temperamentné hranie, ukázali vynikajúcu súhru. Interpretácia tohto diela vyžaduje, obrazne povedané, „taliansky“ temperament, vášeň, musí vzbudiť pocity, ktoré v človeku vyvolajú obrazy s cyklami prírody. Letná búrka má byť skutočne taká silná a mohutná – príde náhle, po pomalej časti. Vo veľkom, hutnom zvuku, no zároveň rýchlom tempe, presne, ako ju hrali hráčky telesa, aby nútila človeka k rýchlemu úkrytu pred ňou. Niekedy dokonca muzikanti volia teatrálny štýl týchto interpretácií, ktorý aj pristane Vivaldiho dielu, prečo nie, „ladiesky“ preferovali kultivovaný, klasický štýl interpretácie, no o to temperamentnejší výsledok. V tomto prípade človek odpustí aj technické nedokonalosti – ak vidí za prevedením skutočné emócie.
Nasledovali talianske piesne – Non Ti Scordar di me, v preklade „nezabudni na mňa“, je pieseň, ktorá často znie aj na gala koncertoch, spievajú ju radi aj operní speváci. Aj Peter Adamov volil klasickejší štýl interpretácie, od popového štýlu sa presunul ku „klasike“, rovnako aj ďalšia pieseň Core`ngrato patrí medzi kantabilné piesne, v ktorých vynikne sýty vokál, pekný hlas vo veľkých legátových oblúkoch, ktoré dokáže spevák nádherne vyspievať. Jeho vokál je nosný, znelý, má peknú farbu, vie nájsť kompromis medzi operným spevom a talianskou piesňou. Hudba z filmu Krstný otec (hudba Nino Rota, text Giuseppe Rinaldi) znela ako ďalšie číslo. Téma Brucia la terra zaznela v precítenej interpretácii najprv v husliach, následne aj v speve.
Po pomalších, clivejších melódiách prišla na rad aj rýchlejšia, ktorú preslávil (okrem iných) aj Andrea Bocelli. Peter Adamov však neimituje žiadnych spevákov – kým napríklad Bocelli volí pomalšie tempo a lyrickejšiu interpretáciu Serenaty, ktorú upravil Lorin Maazel (jej autorom je Giovanni Alfredo Cesareo), spevák ju na koncerte spieval rýchlejšie a vo veselšom móde.
Nasledujúce tóny zneli na fujare, s ktorou precestoval spevák mnoho krajín. Okrem toho hrá aj na gitare, ako sme sa dozvedeli, zabudol si ju však doma, takže sa publiku na nej nemohol predstaviť. Záverečný blok patril vianočným piesňam – nie však typickým, žiadne odrhovačky to neboli. Spevák totiž preložil najväčšie hity do slovenčiny či češtiny, čím nabrali úplne novú poetiku. Aj hudobne bol tento blok nesmierne bohatý – bolo v ňom kombinovaných veľa žánrov s akcentom na jazz. A tak sa napríklad z White Christmas stali Bílé Vánoce či Šťastné a veselé (pôvodne Hugh Martin) a zaznela aj gospelová pieseň pre zbory Christmas Song, ktorú Američania spievajú v kostoloch (jej autormi sú Robert Wells a Mel Tormé) – počuli sme ju preloženú do slovenského jazyka ako Čas pečených gaštanov. Ako obvykle, v adventnom čase znela na záver koncertu Tichá noc, no tiež v jazzovej podobe – pridalo sa aj publikum, ktoré možno ani na začiatku koncertu netušilo, aká prehliadka žánrov je na koncerte pripravená. No odchádzalo s pokojom a radosťou – tak, ako to má na Vianoce byť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: autorka
