Ženský komorný zbor Les Sirènes pod vedením zbormajstra Lukáša Kunsta rastie do krásy: rozvíja sa personálne, umelecky, žánrovo a interpretačne. Prečítajte si recenziu Vianočného koncertu, na ktorom zazneli okrem Brittenovho diela aj americké koledy a gospely.
Predvianočné obdobie je už tradične plné hudby, tieto sviatky sa s ňou prirodzene spájajú a je pre nás zásadné poznanie, že ľudia v dnešných časoch ešte siahnu po kultúre. Nie je to také zlé v našej konzumnej spoločnosti, keď dokážeme nájsť v koncertných sálach stíšenie, ale aj radosť, emócie, ktoré nás dokážu od každodennej rutiny dostať k duchovným hodnotám.
Jeden z výnimočných koncertov, ktorý sa uskutočnil v Bratislave, bol Vianočný koncert ženského komorného zboru Les Sirènes pod vedením zbormajstra Lukáša Kunsta. Bol unikátny z niekoľkých pohľadov: repertoárového, akustického, priestorového, a nepochybne i interpretačného. Jedným slovom – zbor rastie do krásy, rozvíja sa personálne, umelecky, žánrovo, neostáva stáť na jednom mieste, oslovuje ľudí rôznych generácií a sprístupňuje vokálnu hudbu čoraz širšiemu publiku. Napokon, koncert bol vypredaný už mesiac pred konaním – 18. decembra 2022 o 18-tej.
Koncertná sieň bývalého kostola Klarisiek je flexibilným a vizuálne pútavým priestorom, v ktorom sa dajú realizovať akcie rôzneho druhu. Hudobné, divadelné, výtvarné – toto miesto má v sebe zvláštne čaro a každý koncert (barokový, súčasná hudba) dokáže vyznieť s ohromujúcou emocionálnou silou. Ak ešte k tomu pridáte pôsobivé osvetlenie ako to spravili organizátori koncertu (ozvučenie priestorov, svetlá a kamery – KadMedia), rozprávanie vianočných príbehov v priestoroch chrámu zrazu naberie na väčšej intenzite. K tomu ešte treba pripočítať atmosféru Klarisiek – neviem, čím to je, no energia týchto priestorov sála niečo mimoriadne príjemné a zároveň mysteriózne. Koncerty, performance či divadelné predstavenia majú neopísateľnú pridanú hodnotu, ktorá je najmä v čase vianočných sviatkov na nezaplatenie.
Na úvod Vianočného koncertu ženského komorného zboru odznel oznam: okrem avizovaného programu zbormajster Kunst so speváčkami pripravili aj ďalšie piesne v druhej polovici programu a zároveň láskavé upozornenie: publikum nemá tlieskať po jednotlivých častiach skladby. Tá sa končí, až keď sa „dirigent otočí do hľadiska“. Výborný nápad, ktorý kvitujem. Napriek podrobnému uvádzaniu častí v bulletine naše publikum (buď nerešpektujúc alebo si neuvedomujúc) zo zásady po každej časti tlieska – s obrovským nasadením a nadšením. Stalo sa tak aj nedávno v Slovenskom rozhlase a bolo to nadmieru rušivé, zaiste tak pre interpretov, no i pre samotné obecenstvo. Stráca sa tak dejová línia diela, interpreti sa nemôžu dostatočne sústrediť, skrátka a dobre, potlesk má byť ocenením na záver.
Úvodom koncertu znela kantáta Ceremony of Carols britského skladateľa Benjamina Brittena. Napísal ju počas druhej svetovej vojny v roku 1942, keď sa na palube nákladnej lode plavil Atlantikom. Od tých čias sa najmä v anglicky hovoriacich krajinách zborová tvorba stala základom klasickej hudby počas vianočného obdobia. Kantáta má 11 častí, z toho desať je určených pre hlasy a jedna pre sólo harfu. Britten ju pôvodne napísal pre trojhlasný chlapčenský zbor a sólistku so sprievodom harfy, no obľúbená je aj verzia v podaní ženského zboru. Bol to známy dirigent, klavirista a skladateľ, písal od piesňových cyklov, kantát a opier až po rôznu orchestrálnu a komornú hudbu, no práve vokálne a zborové skladby sú jeho najpopulárnejšie – najmä Ceremony of Carols.
Úvod je jednoduchý: Procesia – latinský verš spievaný unisono „Hodie Christus natus est“, len s minimálnym sprievodom harfy (Adriana Antalová). Už na začiatku sme počuli pripravenosť a vyváženosť ženského zboru. Ich krásne unisono s pekne stavanými legátami sa v priestoroch chrámu nieslo so zmyslom pre výstavbu kantilénu. Ťažko nájdete zbor, ktorý dokáže spoločne dýchať, spievať tak homogénne vo všetkých skupinách, nespievať po taktoch, ale budovať melodiku v legáte – takéto nuansy sa najviac prejavia práve v tých najjednoduchších, unisono partoch, kde je doslova každá nedokonalosť vypuklá a kričí. Sirenény dokázali už od prvej procesie zmysel pre vypracovanú kultúru tónu a najmä – v zborovom spievaní potrebnú jednotnosť a kolektívne spievanie. Ani jedna speváčka (najmä v prvých sopránoch) nemala potrebu dostávať sa do popredia dynamicky, predstavovať publiku svoj prednes, farbu či objem. Lukáš Kunst je na to až príliš veľký estét, aby takýto fail dopustil.
Potom nasleduje niekoľko básní zo stredoveku, ktoré si Britten vybral na rozprávanie vianočného príbehu. Zaujímavý je aj príbeh, ako sa k nim skladateľ dostal. Kým sa teda dostaneme ďalej k interpretácii týchto kolied v podaní Sirén pod vedením zbormajstra Kunsta, možno stojí za zmienku pripomenúť si príbeh Brittena, čo všetko v jeho koledách možno nájsť- pretože dielo je v mnohom inovatívne. Počas plavby loďou z New Yorku do Anglicka, keď ho komponoval, sa zastavili v Halifaxe v Novom Škótsku, kde si skladateľ kúpil knihu stredovekej poézie. Básne z tejto knihy spolu s gregoriánskym chorálom a ďalšou poéziou (ide o staré anglické básne datujúce sa zhruba od 14. do 16. storočia) sa stali významnou inšpiráciou pre Ceremony of Carols. Nie je to však len vianočný príbeh ktorý v ňom nájde, ale sú to aj odkazy na znovuzrodenie jari. Dielo je inovatívne v mnohých ohľadoch, ako napríklad použitie harfy ako jediného sprievodného nástroja pre veľké zborové dielo. Tá má dokonca v polovici kantáty samostatné sólo – na koncerte sa predstavila vynikajúca interpretka Adriana Antalová, ktorá v časti Interlude dokázala rozohrať harfu, ukázala všestrannosť tohto nástroja. Práve táto časť je akýmsi zhrnutím tém – je to jednotiaci prvok celej formy.
11-časťová skladba má osem kolied, pričom úvod aj záver kantáty vychádzajú z gregoriánskeho chorálu. Medzihru tvorí inštrumentálna časť – spomínané sólo harfy, no pri ostatných využíva skladateľ priam neskutočnú hudobnú rozmanitosť a formálnu osobitosť. Práve v tom je táto kantáta jedinečná. Či už je to uspávanka s textom zo 16. storočia, veselá Jarná koleda, radostná Deo Gracias alebo disonantné prvky v harmonických postupoch niektorých častí – každá časť je iná, prináša nové, prekvapivé výrazové prostriedky. A predsa máte z diela pocit komplexnosti.
Už po spomínanej úvodnej časti v unisono Procession nasledovala Wolcum Yole! (založená na starodávnom texte na privítanie vianočného obdobia), v ktorej zbor zdôraznil akcenty pochodového rytmu. Kontrast a ostrosť, pregnantný rytmus, vyváženosť skupín – to boli znaky kvalitnej interpretácie, ktoré podporovala aj harfa. Rovnako v tejto časti, aj v ďalších, skladateľ v kompozícii využíva efekt zvonov – a ten sa lepšie, ako v kostole ani nemohol vynímať. Podobný efekt zvonov využíva Britten aj v časti Deo Gracias – zbormajster Kunst s ním pracoval veľmi premyslene a nechal ho patrične vyniknúť prostredníctvom precízne vystavanej dynamiky.
Prekrásna časť There is No Rose je koleda, v ktorej je odkaz na Máriu. Skladateľ v nej strieda latinčinu a angličtinu. Po rytmicky výraznej časti je to pomalý part, v ktorom harfa neustále opakuje ten istý melodický fragment. Nad týmto ostinátnym vzorcom sa odvíja introspektívna melódia, ktorú zbor precítil, dynamicky odstupňoval až po záverečné pianissimo. Táto časť je vyjadrením myšlienky človeka s mnohými chybami a dokonalosti Boha (skladateľ túto myšlienku zobrazuje prostredníctvom hudobných prvkov – typickou symbolikou využívanou v stredovekej hudbe).
That yongë child je sólový recitatív so sprievodom harfy, v ktorom sólistka začala v pomalom tempe, no postupne zrýchľuje. Skladateľ s tempami rovnako pracuje aj v ďalších častiach – aj tým zdôrazňuje napätie a kontrast medzi temnými a jasnými silami. Ježišom a Satanom. Spôsob, akým sólistka spievala túto časť, bol prekrásny – mal v sebe potrebnú kontempláciu, no zároveň spevnosť a nádej. Zbormajster má v súbore veľmi silné hlasy, o ktoré sa vždy môže oprieť v prípade takýchto závažných sól a má istotu, že budú znieť nielen intonačne a technicky správne, ale i výrazovo silne a najmä – stanú sa nositeľom obsahu. Ďalšia časť – Balulalow je uspávanka, o ktorej okamžite viete, aký je jej účel. Ani nie tak z melodickej línie, ako z metrorytmickej štruktúry – striedanie 6/8 a 3/4 štruktúr vytvára typický hojdavý rytmus. Tému sme počuli odspievanú v sólo – sopráne, v bezchybnej interpretácii – s nehou, plynulo, vo výškach, pritom prirodzenom legáte, a až neskutočnom piáne. Soprán sa niesol nad zborom a vynímal sa nosne, no nie rušivo. Zbor pod vedením Kunsta pritom nestrácal ťah, frázy boli precízne dotiahnuté, nástupy presné. Obe sólistky – Katarína Ďurdinová i Dominika Hanko majú výrazné, nosné hlasy, napokon, sú to profesionálky zo Slovenského filharmonického zboru. Disponujú odlišnými farbami, práve preto aj dostatočne vyniknú a jednotlivé časti sa stávajú ešte farebnejšími a pôsobivejšími. Zbormajster sa na ne môže spoľahnúť – podávajú nielen technicky spoľahlivý výkon, ale aj výraz.
Celkovo však zbor spravil veľký pokrok – rozrástol sa personálne a dospel výrazovo. Brittenovo dielo vôbec nie je jednoduché, či už po výrazovej stránke, ale ani po harmonickej. Už na počutie – obsahuje mnoho dynamických kontrastov, častí, ktoré treba mimoriadne precítiť – je v ňom silný duchovný odkaz, množstvo zmien nálad. Hneď v ďalšej časti, zhudobnenej anonymnej básni z 15. storočia, As dew in Aprrille – ide o chválospev Márie, nastupuje zbor v rýchlom, stupňujúcom sa tempe. Schopnosti zboru sa ukázali aj v ďalšej časti – This little Babe, ktorá je založená na básni jezuitského básnika Roberta Southwella. Skladateľ pracuje kánonickou formou, tempo je rýchle a je to neustály pohyb, ktorý akoby nemal konca – jeho interpretácia je náročná, rovnako ako predchádzajúca kánonická časť. Na koncerte však znela čisto, s pôsobivo vyspievanými témami.
Po prekrásnej Medzihre – sólo na harfu, sme opäť počuli efekt zvonov, ktoré harfistka brilantne vyhrala. Asi najoptimistickejšou časťou bola Jarná koleda – duet, po ktorom nasledoval opäť návrat k stredovekému textu, no oblečeného do moderného textu. Deo gracias bolo v podaní Sirén rytmicky svižné, synkopické a živelné (je to energická forma, v ktorej skladateľ vyjadruje vďaku Bohu), aby sa záverom opäť vrátili k liturgickému spevu – jednohlasnému Hodie Christus natus est.
Počuť toto dielo u nás je mimoriadne pôsobivým zážitkom. Tvorba Benjamina Brittena nie je u nás zatiaľ objavená – pritom je fascinujúce, ako dokázal skladateľ kombinovať tradíciu a moderné prvky, vedel byť inovatívny a priniesť nesmierne hudobné bohatstvo, zároveň nebyť spiatočnícky. Dokonca dnes znie jeho zborová tvorba aktuálne.
Three Jazzy Bell Carols (arr. Jay Rouse) nasledovali bezprostredne po Ceremony od Carols. Rouse je známy aranžér zborovej a kresťanskej hudby, ktorý k dielam pristupuje moderne – aj Vianočné koledy upravil netradične, najmä tonálne. Už v úvodných harmonických postupoch sme počuli náročné postupy, ktoré v polyfonických vedeniach vytvárali zaujímavé súzvuky. Tie počujeme v iných žánroch, akým je napríklad jazz, určite nie v klasickej hudbe. V podaní zboru zneli čisto. Jay Rouse vtipom okorenil koledu Jingle Bells. To je presne tá, ktorá znie z pred Vianocami v každom supermarkete či na trhoch v príšernej úprave, s umelými synťákmi a vy radšej utekáte, aby ste ju nemuseli počuť ešte raz v živote. Tentoraz však humorné glissandá dali zapravdu a Roľničky v americkej podobe nabrali sviežosť a štipku recesie. Rytmicky najkomplikovanejšia bola záverečná z troch kolied – kánonicky stavaná Jazzy Bells, využívajúca rytmický riff ako kánon. Tri krátke, no o to zábavnejšie (vďaka aranžmánom) koledy, naznačili, že druhá časť programu bude odlišná.
Treba uznať, že po takýchto dielach, aj keď nie časovo náročných, o to však obsahovo a výrazovo hutnom prvom čísle, si poslucháč zaslúžil prestávku. Bola aj s vianočným punčom – organizátori koncertu mysleli na všetkých, dokonca i na tých, ktorí očakávali od zboru iný, možno menej náročný repertoár. Odznel v druhej polovici koncertu. Vianočné piesne patria k adventu, no predsa sme sa v podaní Les Sirènes dočkali netradičného mixu. Piesne s vianočnou tematikou, ktoré spievali klasickou technikou, využijúc bohatú výrazovú škálu a kultivovaný tón, a napokon repertoár, ktorý vyvolal nadšený aplauz v publiku – jazzovo ladené piesne, gospely a hity z filmu Sestra v akcii.
V druhej časti už nastúpila aj kapela – House band of Les Sirènes s famóznym klaviristom Richardom Šarközim, bubeníkom Richardom Voľným, kontrabasistom a basgitaristom Tiborom Farkašom a saxofonistom Štefanom Hajzušom. Tí však boli za zborom, kostol, či už z priestorového alebo akustického hľadiska neumožňuje, aby pri zbore mohlo byť takéto početné obsadenie s mohutným zvukom (hoci inštrumentalistov by sme nepochybne radi videli všetci). Okrem nich ženský zbor sprevádzali aj The Ladies Ensemble – prvé husle Sandra Frátriková, druhé husle Elena Minková, violončelo Zuzana Rahlová.
Somewhere in My Memory je dojemný „slaďáčik“ Johna Williamsa, no práve úprava Marka Hayesa z neho vytiahla to najlepšie. Zasnený klavír, sprievod sláčikov a pekne vyspievané kantilény – vokály v tejto piesni sú nežné a človek či chcel alebo nie, spomenul si na detstvo (a nebolo to len pre film Sám doma, kde táto pieseň znela). Je to nadčasová pieseň, rovnako ako ďalšia – Santa Claus is Commin´to Town, v ktorej sa predstavil sólista Pavol Kubáň. Slovenský barytonista je od sezóny 21/22 sólistom Národního divadla v Prahe no to, že ani jazzový prejav mu nie je cudzí, dokázal práve v tejto piesni. K slovu sa dostala aj kapela – po saxofónovom sóle nasledoval klavír (Richard Šarközi), s improvizáciou, ktorá mala ohromnú výstavbu, vkomponovanú tému, aj voľné variácie do vzdialených tónin, následne bicie a basa – no skrátka, hotový jazzový koncert. Kubáň dobre cíti jazzovú rytmiku, výborne frázuje, čo sa nedá povedať o všetkých operných spevákoch. Jeho prirodzený feeling bol doplnený o objemný barytón krásnej farby, takže táto pesnička sa zrazu nestala nudnou odrhovačkou, ale ozajstným zážitkom – aj v podaní muzikantov, rovnako v podaní sólistu. Kubáňa sme ešte počuli aj v piesni White Christmas. Iste, je to iný typ piesne, v ktorom je každý operný spevák postavený pred pomerne „zákernú“ úlohu: voliť medzi pop, jazz a klasickým spievaním. Veľa možností v tomto aražmáne, spolu so zborom nemal, navyše nasadené tempo bolo pomalé. Speváčky ho zvládali obdivuhodne – vyspievať takéto dlhé frázy, to už chce kumšt, rovnako aj Pavol Kubáň. Nádherná bola jeho práca s dynamikou, hlas nesilil, precízne frázy ukončoval. Jeho muzikalita a to, s akou ľahkosťou vie pracovať s frázami, sa ukázalo aj v ďalšej piesni – Silver Bells. Kubáňov hlas má veľký objem, obdivuhodné spodné polohy, pekné, znelé výšky, bez toho, aby silil, no vždy dokáže „odľahčiť“ a spievať aj v prirodzenej polohe, s jazzovou rytmikou a popovou nenútenosťou.
Have Yourself a Merry Little Christmas – ďalší z radu vianočných slaďákov, ktorý síce nemal sólo akoby ho spievala Judy Garland, ale v dramaturgii mal pochopiteľné miesto. Striedanie pomalých a svižnejších vianočných piesní, tých amerických. Čo však chýbalo interpretácii tých pomalých (a neskôr i gospelových), bolo frázovanie, také typické pre americkú hudbu. Naše spevácky preferovali klasický spôsob, európsku hudbu – a to americkej hudbe nepristane. Kapela zozadu „džemovala“, vpredu sláčiky krásne dopĺňali vyspievanú kantilénu, takže na pódiu nastal žánrový rozkol. Je zjavné, že páni z kapely to cítili inak a piesňam sa snažili dať drive (ktorý tam aj mal byť). Nech sú americké vianočné songy v pomalom či rýchlom tempe, majú sa rozhodne spievať inak, nie rozvláčne ako romantické krváky.
Jednou z najkrajších piesní bola určite pieseň Once upon a December – molová, možno nie priamo radostná, s Dedom mrázom na saniach, totálny protipól radosti z Vianoc, no pre mňa mala zo všetkých piesní najväčšiu hĺbku (mimochodom, pieseň bola nominovaná na Zlatý glóbus za najlepšiu pôvodnú pieseň). Ešte keď ju zbor vypiluje do lepšej interpretácie, s presnejšími nástupmi a pridá ten jeden kľúčový dynamický kontrast, ktorý tak chýbal, budem tlieskať tiež tak zápalisto ako publikum v Klariskách.
Zdá sa, že zbormajster Lukáš Kunst do programu neradí piesne podľa toho, čo sa aktuálne už celé dekády vo vianočnom repertoári nosí, ale čo je záživné, posúva zbor výrazovo, rytmicky, obohacuje speváčky v zbore, rozvíja ich po vokálnej stránke – a zároveň je pridanou hodnotou pre publikum. Takou boli aj piesne The Holiday Tango s chytľavou melódiou, opäť molovou tóninou a samozrejme, rytmom, ktorý chytil každého. Je to veselý text so smutnou hudbou a tangovým rytmom – možno sa žiadalo ešte trošku viac ho akcentovať v speve, no i tak bola táto pieseň nesmiernym osviežením. Oporou zboru boli hudobníčky z Ladies Ensemble, ale aj klavirista a bubeník. Zdá sa, že práve podobné, menej obohrané piesne lákajú publikum – rovnako aj gospely, ktoré zneli z filmu Sestry v akcii. I Will Follow Him, v ktorej sa predstavila ako sólistka Ester Popovič. Je to skladba v rýchlom tempe, ktorá si žiadal ohromný drive – ten mala opäť kapela v zákulisí, rovnako aj zbor. Tancujúci zbor by sa ešte mohol zdokonaliť, aby sa hýbal v jednotnom pohybe podľa dirigenta, ktorý túto hudbu cíti – súdiac podľa jeho pohybov a gest. Sólistka zožala veľký aplauz, aj keď spievala hrudným registrom, čo vzhľadom na jej dispozície až tak nepristane, takže výšky nemali dostatočný objem. Podstatne presvedčivejšia bola v sólo výstupe Katarína Ďurdinová, v piesni Happy Day, ktorá dokázala do fráz pridať podstatný improvizačný moment a bolo zjavné, že tento štýl spievania je jej blízky. Aj v ďalšej skladbe Joyful, Joyful mala výborné predspievanie – s citlivým, jazzovým feelingom, dokázala pracovať s výrazom a dynamikou hlasu a odbremeniť ho od klasiky. S klaviristom vytvorili skvelé intro k piesni.
Na záver zaznela Tichá noc v podaní barytonistu Pavla Kubáňa a Jany Kubáň – ešte aj v tomto prípade sme okrem klavírneho intra zafarbeného jazzovými harmóniami počuli v závere fráz jamujúceho klaviristu, ktorý aj záverečný akord ozvláštnil o „dirty“ notes. Prečo by sme sa pri tejto krásnej, ale už (zjavne) tuctovej pesničke mali nudiť a nemohla znieť konečne raz aj inovatívne, no nie? Napokon, celý tento koncert sa niesol v duchu neobohraných piesní – na ktorom Vianočnom koncerte už len počujete tango, clivú molovú pieseň z celovečerného animovaného filmu, nakrúteného na základe skutočných udalostí o Ruskom impériu alebo Tichú noc v jazzovej verzii?
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jana Remeňová
