Hudba 18. storočia spájala slávnostný, otvárací koncert 44. umeleckej sezóny Domu umenia Piešťany.
Dom umenia Piešťany pripravil pre priaznivcov klasickej hudby dramaturgicky pozoruhodný večer s dielami autorov klasicizmu. Na programe boli nielen populárne, známe diela skladateľov prvej viedenskej školy Mozarta a Beethovena, ale aj slovenského autora sliezskeho pôvodu. Anton Zimmermann a jeho Missa solemnis in C „Missa Sanctae Ceciliae“ je rozhodne skladbou invenčnou po harmonickej stránke, ale i inštrumentálnej. Ako organista v nej Zimmermann, súčasník Mozarta, využil práve tento kráľovský nástroj v plnej svojej kráse.
Otvorenie 44. Umeleckej sezóny v Piešťanoch malo slávnostný punc. Divákom sa pred začiatkom koncertu prihovorila riaditeľka Domu umenia Piešťany PhDr. Edita Bjeloševičová, ktorá bilancovala uplynulé dianie v inštitúcii, predstavila novú sezónu a pripomenula, že nasledujúci rok to bude už jubilejný, 70. ročník druhého najstaršieho festivalu na Slovensku, Music festivalu Piešťany.
Večer otvoril Beethovenov Coriolan – predohra op. 62. Skladateľ túto temperamentnú kompozíciu o rímskom vodcovi napísal na základe predlohy od Heinricha Josepha von Collina, nie podľa Shakespearovej verzie, ako titul mnohým evokuje. Kľúčové pre Beethovena sú nálady, s ktorými pracuje v diele, nie príbeh samotný. Hlavná téma v c mol predstavuje Coriolanovo odhodlanie pokračovať vo vojne a zvíťaziť, zatiaľ čo jemná téma v kontrastnej tónine zosobňuje prosby jeho matky, aby sa vojna skončila. Kým u Shakespearea je Coriolanus zavraždený, u von Collina rezignuje a spácha samovraždu.
Fortissimo v tempe Allegro con brio otvára toto dielo, ktoré v súčasnosti počujeme v podstatne rýchlejšom tempe, aké volili, svetoví veľkí dirigenti. Drámu, pre ktorú mal Beethoven zmysel, však týmto novým prvkom v introdukcii ani tak nepodčiarkujú, skôr naopak. Dirigent Leoš Svárovský, ktorý viedol Štátny orchester Žilina, sa rozhodol v úvode Coriolana pre introdukciu k prvej téme v pomalšom tempe, tak, aby nenarušil podstatu drámy. Skvelá voľba. Úvodný akord legátom hráči orchestra zviazali s druhým, aby následne zaznelo expresívne staccato. Nástupy hráčov boli absolútne presné, dirigent mal energické gestá a súhra hudobníkov bola znateľná práve od začiatku. ŠKO znel vo vyváženom zvuku, fortissimo hrali s potrebným nasadením a energiou. Tému v prvých husliach a violách začali v dobre nastavenej dynamickej hladine, piane, svižným tempom. Tento kontrast ešte viac umocňoval dramatický pohyb a udržiaval v skladbe napätie. Iste, v komornom obsadení toto rýchle tempo predstavovalo výbornú voľbu. V partoch tutti s presnými, dynamicky dobre odhadnutými tympanmi však dokázali v expresívnych momentoch vytvoriť takmer až symfonický zvuk. A vďaka udržiavanému napätiu sa podarilo v interpretácii navodiť tragickú hudbu, ktorú skladateľ komprimoval do tohto diela.
Vypointované úseky sláčikových nástrojov a dychových posilnili dramatické momenty Coriolana. Dirigent dbal aj na kontrasty, pod jeho taktovkou hrali hudobníci pekné, vyvážené piana s drámou vo vnútri. Dosiahli ju aj vďaka ľahkosti sláčikových nástrojov v rýchlych tempách. Nie je nič horšie, ako keď sa z tejto skladby stane dielo plné ťažkopádnych prvkov. Gradácie v podaní ŠKO boli dômyselne tvarované – od pianissima až po búrlivé forte, s potrebným, zachovaným pohybom vo vnútri. Kľúčový motív Coriolana nechal Svárovský vždy z orchestra zaznieť, nech už bol akokoľvek v štruktúre skrytý. A pracoval s ním – tempami i dynamikou. Dôsledne nuansovanú dynamiku sme počuli v kontrastnej téme. Oblúky vo frázach sa v nej vynímali, hudba dosiahla pôsobivý kontrast a spevne, s čistotou zneli aj sóla dychových nástrojov. A samozrejme – tichý záver, rezignácia hrdinu. Na pianissime a záverečných tónoch si dal dirigent obzvlášť záležať. Tragický koniec predpovedalo temné zobrazenie hlavnej témy v hlbokých polohách sláčikových nástrojov. Absolútne presné nástupy orchestra, jeho zohratosť, vystihnutie tragického tónu diela, ale najmä jeho dramatickosti potvrdilo, že ŠKO je vo vynikajúcej kondícii.
V ďalšom diele sa predstavil mladý sólista Teo Gertler. Zvolil si náročnú skladbu – Mozartov Koncert pre husle a orchester č. 5 A dur, KV 219. Päť husľových koncertov napísal skladateľ počas pôsobenia v Salzburgu, okrem nich do obdobia polovice 70. rokov 18. storočia patria ďalšie skladby, v ktorých husle preberajú dominantnú úlohu – serenády či divertimenti. Práve piaty husľový koncert považujú muzikológovia za najdôležitejší z diel tohto obdobia – je to znak jeho ranej zrelosti.
Už prvá časť koncertu je označená nezvyčajným tempom – Allegro aperto. Okrem živosti má hrať sólista otvorene, respektíve voľne. Po expozícii orchestra v rýchlom tempe vstúpil do nej huslista krátkym sólom v pomalom tempe Adagio. Na tomto mieste patrí pochvala autorke programového bulletinu Zuzane Baluchovej-Holičkovej za zostavenie textu, v ktorom vyzdvihla práve netradičnú formu koncertu a detailne analyzovala jednotlivé časti. Presne tak by mal bulletin vyzerať, aby sa publikum dozvedelo o hudbe potrebné informácie.
Vstup Tea Gertlera bol spevný, jeho husle zneli jasne a intonačne čisto. Pri o čosi rýchlejšom tempe orchestra by táto zmena, ktorú Mozart použil, určite vyznela ešte dôraznejšie. Má prekvapiť poslucháča kontrastným tempom a materiálom introspektívneho charakteru. Orchester síce dal sólistovi dostatok času a priestoru, no tempom nebol taký signifikantne odlišný. Hudobníci však hrali v homogénnom zvuku a s ľahkosťou, ktorá svižným častiam Mozarta pristane. Zvukovo a dynamicky sólistu nechali vyznieť v nasledujúcej téme. Hudobník preukázal zrelý prejav, pekný zmysel pre stavbu kantilény, dobré technické dispozície a čistotu trilkov. V ďalšom, tempovo rýchlom úseku, hráči ŠKO nechali huslistu spievať – nad orchestrom sa husle Tea Gertlera krásne niesli. Aj v tomto diele vidíme stopy dramatických postupov, operný charakter sólového, spievajúceho nástroja a jeho sprievodu. Občas sa síce objavili aj rytmické kolízie, no inak to bola vyzretá interpretácia – ako sólistu (hrajúceho s mimoriadnou technickou istotou, aj vo vysokých tónoch), tak i orchestra. Dobre boli zvládnuté aj dialogické party huslí a orchestra. Jediné, čo sa dá vytknúť tejto interpretácii je, že sólista sa občas vychýlil z tempa a zrýchľoval. A tiež, v niektorých virtuóznych častiach nevyhral precízne všetky tóny. To sa však netýkalo kadencie v podaní Tea Gertlera. Bola čistá, jasne vyhratá, so svietivými vysokými tónmi, intonačne istými. Huslista dôsledne pracoval aj s tempami – je to voľne postavený materiál vychádzajúci z témy, predostretej v prvej časti koncertu.
Druhá veta Mozartovho husľového koncertu Adagio priniesla elegantnú tému v sólových husliach. V podaní sólistu bol vystihnutý jej lyrický charakter. Na to, aby však bola odovzdaná publiku hĺbka tejto časti, bolo tempo rýchlejšie, ako je zaužívané. Téma a jej pokojný charakter (začínajúca sa v piane), doplnená v závere dôraznejším „potvrdením“ v podaní drevených dychov, nemala ten vrúcny, emocionálne silný charakter, aký by sme očakávali. Technicky bola v podaní huslistu bravúrne zahratá, husle sa zvučne niesli nad orchestrálnym sprievodom, ktorý Svárovský tlmil.
Tretia časť Rondo: Tempo di menuetto sa začala pôvabným menuetom. Mozart často robieval hudobné prekvapenia – náhle menil tóniny, tak aj táto veta sa mení zo svetlej durovej na molovú v ústrednej téme. Skladateľ v nej využil orientálny zvuk Turecka, ktoré sa stalo pre európsku hudbu v 18. storočí inšpiráciou, svojou exotickosťou. Tak ako počujeme tieto prvky v jeho klavírnej sonáte Alla turca či opere Únos zo Serailu, sú prítomné aj v tomto koncerte. Menuet bol pôvabný, zaznel konečne vo vhodnom tempe. V sóle sme počuli správne akcentovaný rytmus tanca, ktorý sa začína na ľahkú dobu. Temperamentnejšie sóla, v ktorých zazneli čisto vyhraté virtuózne prvky v neustále vracajúcej sa téme vo forme ronda, sú mimoriadne invenčné. Hudobne majú vždy čo ponúknuť a upriamujú pozornosť na sólistu. Nie však teatrálnym spôsobom. Je to energický, živý výstup, ktorý poukazuje na možnosti tohto nástroja, jeho farebnosť a schopnosť zahrať technicky náročné prvky. Gertler v nich exceloval, aj keď jeho tempu sa dirigent občas musel prispôsobovať s orchestrálnym partom. Po kadencii pripravil skladateľ ďalšie prekvapenie: záver sa vráti k pôvabu a jednoduchosti, ktorú sme počuli v predchádzajúcich častiach. Interpretácia bola uchopená do rýchleho, virtuózneho štýlu, ktorá síce trochu zastrela priezračnosť Mozartovej partitúry, no zážitok to bol mimoriadny.
Anton Zimmermann a jeho Missa Solemnis in C „St. Caeciliae“ patrí medzi mimoriadne obľúbené, často hrávané diela autora, ktorý koncom 18. storočia pôsobil v Bratislave ako dómsky organista korunovačnej katedrály. V repertoári má túto omšu aj Musica aeterna s umeleckým vedúcim Petrom Zajíčkom, ktorý k nej pristupuje poučeným štýlom interpretácie. V Piešťanoch Svárovský volil klasický spôsob uchopenia diela, zato dynamickým kontrastom sa nevyhýbal. Zimmermannova omša je dielo osobitých zvukových kvalít, už jeho úvod je mohutný. Organ v ňom má bohaté zastúpenie, organista Marek Janko však často hral svojimi tempami. Dalo by sa to pochopiť v sólových partoch (napríklad v Kyrie), no nie v spoločných s orchestrom a zborom – Miešaný spevácky zbor Lúčnica pripravila zbormajsterka Elena Matušová. Zbor znel vyvážene, vo forte častiach plno, majestátne, hoci s občasnou dominanciou sopránov. V kontrastných pianových častiach, spievali s umným protikladným výrazom, prepracovaným pianom (príprava a pochopenie diela boli počuteľné). Práve v introspektívnych momentoch, aj keď sme počuli preferenciu spievania hrudným registrom, znel zbor vyvážene a precítene. Akonáhle sa k nemu však pripojil organ, začal zbor v niektorých momentoch zanikať. Keďže organ často udával aj tempo, v niektorých častiach sa stalo, že orchester znel nezrozumiteľne a rytmicky nebol v súlade s organistom. Virtuózne napísané party však organista zvládol technicky zručne a pekne znel v sólových úsekoch.
Medzi sólistami sme počuli českú sopranistku Terezu Mátlovú, ktorá má pekný, zaoblený soprán, no v tejto, menšej sále, akoby nechcela, aby zaznel naplno. V dramatickejšie napísaných úsekoch, kde sa ozývali viacerí sólisti, ju bolo počuť dostatočne, no v introspektívnejšie ladených, sólových partoch bolo citeľné markírovanie. Škoda, lebo nosnosť a objem tónu by určite tomuto dielu dali náležitú zvukovú bohatosť (zrejme to bol iba prípravný koncert pre sólistku, keďže rovnaký program zaznel nasledujúci deň na BHS). Sólistom, na ktorého sa dalo spoľahnúť intonačne, rytmicky a objemom, bol bas Gustáv Beláček. Disponuje nosnosťou a farebnosťou vokálu, taktiež prirodzenou dávkou muzikality. V niektorých momentoch bol stabilnou rytmickou oporou ansámblu. V árii v časti Gloria interpretoval rozsahom náročný part (presahujúci dve oktávy) s istými, znelými nízkymi tónmi, tak isto pevnými výškami. Tenor Jozef Gráf nie je veľký typ hlasu, čo by pri tomto type diela a v tejto sále ani neprekážalo. V sólach však nebol presvedčivý, v nástupoch chýbala istota, rovnako tak sme počuli intonačné kolísanie. Vo výškach hlas často forsíroval a v spoločných úsekoch pomerne zanikal. Mezzosopranistka Jana Hrochová disponuje peknou farbou a vyváženými registrami. Pekne znela aj v duete so sopránom. Kým Mátlová nemala istotu vo výškach, jej frázy neboli dostatočne celistvé, mezzosopranistka predviedla istotu vo vokálnom prejave a jednoliate legáta.
Leoš Svárovský dbal na transparentné vyniknutie partitúry – koordinoval zbor, tak orchester, sólistov a snažil sa aj organ. Toto dielo v mnohom stojí a padá na organe, jeho monumentálnom zvuku – skladateľ mu nenadelil len štandardnú funkciu sprievodného nástroja, ale poňal ho sólisticky. V koncepcii dirigenta sme postrádali viac nuansovanú dynamiku, taktiež nádychy v jednotlivých častiach. Vypovedanie a tiež dopovedanie melodickej línie a obsahu diela – hudba predsa musí dýchať a odovzdať zrozumiteľný obsah. Zimmermannovo dielo by sa týmto prvkom v interpretácii určite stalo intenzívnejšie. V interpretácii však dosiahol kompaktný zvuk všetkých telies. To, že vôbec toto dielo dostalo priestor v našich koncertných sálach, je obrovským bonusom – nielen z dramaturgického hľadiska, ale i výrazového a zážitkového.
Zuzana Vachová
Foto: Martin Palkovič
