Beethovenovu symfóniu chápu dirigenti rôznymi výkladmi. Prevedenie Daniela Raiskina bolo moderné, svižné, precítené a vzdávalo hold človečenstvu.
Slovenská filharmónia na otváracej dvojici koncertov novej sezóny (19. a 20. októbra 2023 – recenzujeme prvý z dvojice koncertov) uviedla atraktívny program pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina. Večer otvorila symfónia Ludwiga van Beethovena – Symfónia č. 3 Es dur Eroica op. 55, pôvodne venovaná Napoleonovi Bonapartemu.
Ide o jedno z najslávnejších diel Beethovena, ktoré je rozsiahle, v mnohom inovatívne, je považované za zlomový bod v histórii európskej hudby. Nápady pre Eroicu sa zrodili v období vzniku „Heiligenstadt Testament“, v ktorom 31-ročný skladateľ odhalil, ako ho postupujúca hluchota priviedla takmer až k samovražde. Beethoven veril, že jeho odhodlanie ostane pevné, kým neúprosný Osud nezasiahne. Eroica vznikala v rokoch 1803-1804 a je to dielo, ktoré v mnohom prekračovalo hranice symfónie ako hudobnej formy: dĺžke, harmónii, emóciách i kultúrnom kontexte. Významne prekračuje princípy klasicistickej hudby a obsahuje mnoho romantických prvkov, často je považované za prvú romantickú symfóniu. Mnohé interpretácie, ktoré vznikli v 60-tych rokoch so svetovými orchestrami a veľkými dirigentmi, volili široké tempá, dbali na hĺbku vyspievania myšlienok, bohatosť zvuku. Postupom času sa od tohto prístupu odkláňali, no predsa, spoločná ostala myšlienka nezničiteľnosti ľudského ducha. Sila umenia a sila človeka – je to veľkolepá, mohutná symfónia, ktorá má v sebe nielen intenzívne, ale i rozporuplné emócie. Jej výstavba je kľúčová, voľba temp nesmierne dôležitá, aby sa zachoval obsah diela.
Šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin je moderný typ umelca, rozhodol sa zvoliť v rýchlych častiach svižné tempá, hneď v prvej to dokázal, no v pomalej druhej časti Adagio zachoval. Prvé dva Es durové akordy časti Allegro con brio zneli s potrebnou razanciou a rytmickou sebaistotou orchestra. Dodržal dynamické kontrasty – prvá téma expozície, začínajúca v piáne, znela vo violončelách v predpísanej dynamike a so spevnou melodikou. S dôrazom a rytmickou presnosťou znel aj synkopovaný rytmus prvých huslí, tému napokon prebrali dychové nástroje. Raiskin si už od úvodných taktov dával záležať na vyzdvihnuté kontrastov, no najmä udržanie nastaveného tempa, plnokrvného zvuku vo forte častiach, neopomenul ani na lyrické, spevné motívy znejúce najmä v dychoch (hoboj, klarinet, flauta) a na rytmickej precíznosti. Nedalo sa nepostrehnúť, že jednotlivé skupiny sláčikových nástrojov hrali s nasadením – no nielen to. Poznáte ten štandardný obraz (hlavne) huslistov, kde vidíte pri prvých, prípadne druhých pultoch hrať hráčov s enormnou energiou, ak vám nebodaj padne zrak na posledný pult, často sa stáva, že hrajú bez života, dynamiky, len akoby boli do počtu. Priznám sa, tento obraz ma často irituje. Tentoraz však hrali všetci naplno s nesmiernou angažovanosťou. Asi k tomu naozaj treba práve túto symfóniu a pevnú dirigentskú taktovku. Nesmiernou oporou orchestra v tomto diele bol Kiril Stoyanov. Jeho tympany boli presné, nosné, dynamicky diferencované, a to nie sme ešte pri Scherze a finále.
V druhej téme s klesajúcim lyrickým motívom v dychoch a pokračujúcimi sláčikmi s rýchlymi variáciami, sa síce objavili v rýchlom tempe menšie rytmické nezrovnalosti a problémy s artikuláciou, no na udržanie napätia bolo nastavené tempo potrebné zachovať. Orchester hral kontrasty mimoriadne dôsledne, odťahy a akcenty dodávali potrebnú drámu tomuto dielu, z ktorého musíte cítiť hrdinskosť a zároveň monumentálnosť. No pritom aj zraniteľnosť. Tá bola citeľná v lyrickej, tretej téme. V rozvedení sa Raiskinovi podarilo udržať napätie – vyplývajúce z harmonických zmien, na tú dobu disonantných akordov a rovnako vytvoril rytmické napätie. Precízne zahratý kontrapunktický úsek, ale i mohutná, sforzandová časť bola zahratá s typickým výbuchom zúrivosti Beethovena.
Táto symfónia je podmanivá – koľkokrát sa vráti hlavná téma, toľkokrát poslucháča baví, nenudí. Či ju hrajú sláčikové nástroje alebo dychy – ako v závere, vo fragmentoch, v rôznych moduláciách, aby napokon zaznela tutti, bola v podaní Slovenskej filharmónie vždy úchvatná. A ešte jedna okolnosť bola na prvej časti zásadná: Daniel Raiskin sa rozhodol pre verziu s opakovanou expozíciou, čo síce predĺžilo celkový čas trvania diela, ale vďaka tejto vydarenej interpretácii to bolo veľké plus.
Sugestívna bola druhá časť – veľký „hit“ mnohých poslucháčov. Bodkovaný rytmus v téme prvých huslí nebol ostrý, ale bôľny, nádherne znelé v piáne boli kontrabasy, ktoré hneď v úvode navodili pochmúrnu atmosféru. Hoci je smútočný pochod témou a atmosférou typický pre tieto formy 18. storočia, Beethoven ho bohato rozvíja. Marcia funebre v podaní Slovenských filharmonikov bol trúchlivý a zároveň mal v sebe vznešenosť a krásu, to je tá sladkobôľna kombinácia, ktorú z tejto symfónie, jej druhej časti musíte cítiť. Vo vypracovaných odťahoch boli piána sotva počuteľné, čo vytváralo hneď v úvode napätie, aby sa nebadane dostali k forte a prekrásnemu sólu hoboja (Matúš Veľas), ktorý tému prebral. V jeho sóle bol smútok a zároveň majestátnosť. Orchester udržal v pomalom tempe celistvosť, no čo je pozoruhodné, aj pianissimo, čo občas býva úskalím týchto hráčov. Z taktu na takt mení skladateľ dynamiku – v tento večer znela s mimoriadnou dôslednosťou. Interpretácia nebola rozvláčna, Raiskin udržal kompaktnosť hudby, no nie na úkor zrýchlenia tempa. To zvolil presné, aby zachoval atmosféru a vyzdvihol krásu tejto časti. Bolo to ako vlny, striedajúce tichý smútok v piánach, až po zvukovo a motivicky výrazné fortissimá.
V tonálne a tematicky kontrastnej, durovej časti, udržal tempo a vygradoval dynamiku, aby sa tento kontrast rýchlo skončil a opäť nastúpila prvá téma (ktorú tak milujeme). Po modulácii sme počuli prekrásnu fúgu, sláčiky vo vynikajúcej kondícii, búrlivé fortissimo, až na intonačné nepresnosti dychov v jednom úseku, to bola nádherne vypracovaná časť. Hudobníci dbali na každý jeden detail, tichý, kontemplatívny záver, náhlym forte až po citlivé spomalenie v záverečných, posledných taktoch.
Tretia časť Scherzo. Allegro vivace – Trio bola živá a ľahká. Rytmicky presné sláčikové nástroje, ku ktorým sa pripojil hoboj v pianissime, následne po zopakovaní sa ozvala v téme flauta – krásne vyspievaná. Raiskin opäť držal hladinu pekného piána orchestra, aby následne orchester vygradoval do veľkého fortissima. Beethoven – to je svet kontrastov, pohybu a emócií a tretia časť je síce najkratšia zo všetkých, no priniesla novú energiu, život, dobre pripravený orchester s vyváženou zvukovou hladinou a vypracovanou dynamikou. Mnohí dirigenti volia tempá trošku opatrnejšie a kultivovanejšiu verziu (napríklad Haitink, hoci v v ostatných častiach sa s Raiskinovou koncepciou celkom chápanie dirigentov zhodovalo), čím sa hudba stáva trochu ťažkopádnejšou, no šéfdirigent dal týmto rýchlym Scherzom hudbe energiu a ľahkosť. Horny síce nevyšli najčistejšie, dokonca ani v repetíciách, ale vyvážili to výborne pripravené sláčiky a kvalitné sóla dychov. A samozrejme, spomínaná svižnosť tempa. Práve táto rezkosť korunovaná s fantastickými tympanmi (absolútne presnými a dynamicky fantasticky vyváženými so zvukom orchestra) dávala vstup do finále.
A to bolo vskutku veľkolepé. Už úvod bol intenzívny, sebaisté sláčikové nástroje vo fortissime rozbehli tému, ktorá je kľúčová – táto časť je zložená z variácií na dve ústredné témy. Kontrastné pizzicata v piane a opätovný výbuch vo fortissime, sprevádzaný tympanmi, bol veľkolepým a veľmi dobre pripraveným, premysleným čítaním Raiskina. Vynikajúco pracoval s tempami, s fermátami, symfónia tak získala napätie potrebné vo finále. Dobre artikulované bolo aj interpretovanie fugátovej časti – začala z tichej dynamickej hladiny, aby v sláčikoch vybudovala extatickosť. Nebol to ten sladký typ interpretácie, ale razantnejší. Durová variácia mala v sebe hravosť a ľahkosť, aby prešla do vznešenejšieho módu (vynikajúco zneli dôrazné kontrabasy) a plynulo až po náročnú dvojitú fúgu. Začala ju skupina prvých a druhých huslí, s následnou melodickou témou vo flaute, no potom, pri nástupe lesných rohov nastali problémy s rytmickou súhrou, rytmika bola presná až nástupom tympanov (tympanista bol kráľom tohto večera – darmo raz, Beethoven…). Citlivé spomalenie tempa (Poco Andante) v ďalšej variácii bolo zahraté veľmi precítene, prišlo konečne potrebné stíšenie a pokoj, aby sa táto časť pretavila do tanečnej nálady – kvalitne interpretovanej drevenými dychmi – patrične vyzdvihnutej dirigentom. Posledná variácia – to bol triumfálny, veľkolepý záver symfónie Eroica s postupnou gradáciou ku Code, ktorá je prekvapivá s náhlou zmenou mohutnej dynamiky do pianissima, aby sa v úplnom závere všetko skumulovalo a vygradovalo v tempe Presto a pre Beethovena charakteristických sforzandách. Záverečný akord orchestra mal v sebe triumfálnosť a veľkoleposť. Vskutku pôsobivá interpretácia.
Po prestávke nasledovala symfonická báseň Richarda Straussa Don Quixote s podtitulom Fantastické variácie na tému rytierskeho charakteru, napísanej podľa slávneho románu Miguela de Cervantesa. Sólistami koncertu boli a 1. violista orchestra SF Martin Ruman, ktorý sa popri hraní v našom prvom orchestri venuje komornej hudbe a pravidelne vystupuje aj ako sólista. Violončelista Bryan Cheng sa v Slovenskej filharmónii predstavil ako debutant. Je to výnimočný hráč, ktorý už ako už ako 14 ročný debutoval v Carnegie Hall. Je laureátom súťaže Queen Elisabeth Competition 2022 a držiteľ mnohých medzinárodných ocenení. V súčasnosti bezpochyby patrí medzi najlepších violončelistov sveta, čo dokázal aj na tomto koncerte. Bryan Cheng publiku svoj part predstavil na nástroji “Dubois” Antonio Stradivarius, Cremona, 1699.
V Straussovej symfonickej básni predstavuje sólové violončelo Dona Quijota, sólová viola a dychové nástroje (tuba a bas klarinet) Sancha Panzu. Tento príbeh všetci poznáme – rytier Don Quijote a jeho verný sluha Sancho Panza sa vydávajú na podivné cesty. Stretávame sa s veternými mlynmi, s ktorými udatný rytier bojuje, ovcami, čo sa premenia na armádu bojovníkov. Azda len Strauss mohol tento príbeh tak dokonale hudobne vyrozprávať, s nuansami, v hudobných nástrojoch, v orchestrácii, v hudobných i akustických efektoch, inštrumentácii, sólových nástrojoch, priam počujeme tie príbehy.
Symfonickú báseň nahrali mnohé prestížne orchestre s kvalitnými sólistami, no len málo sólistov sa dokáže stotožniť a pochopiť mentalitu rytiera Dona Quijota – je v nej niečo krehké, naivné a zároveň dojemne vtipné, ale i tragické. Mnoho polôh, ktoré má violončelový part v tejto symfonickej básni, dokázal stvárniť Cheng verne. Po introdukcii skladby, sme počuli tri témy skladby: tému Dona Quijota v podaní violončela, ktorá bola nádherne spevná, sólista prekrásne, plynulo hral bodkovaný rytmus a trioly, priklonil sa skôr k sladkobôľnej, precítenej interpretácii. Rytier, ktorý nám môže pripadať naivný a smiešny, nám bol razom sympatický – a presne to je aj účel tohto diela. Hoci tento part má aj mnoho virtuóznych pasáží, v ktorých Cheng ukázal svoju bravúru, sú to práve introspektívne momenty hudby, ktoré (aspoň mňa osobne) najviac zaujali z diela. Okrem galantnej stránky rytiera však táto téma predstavuje aj ďalšiu jeho stránku osobnosti – azda je preto dobré oboznámiť sa s dielom a jeho hudobnými transformáciami skôr, ešte pred koncertom, aby poslucháči tieto odtiene tímy vedeli odčítať aj v hudbe. Aj na to slúžia predkoncertné stretnutia so šéfdirigentom Danielom Raiskinom, ktoré vedie šéfdramaturg Slovenskej filharmónie Juraj Bubnáš. Zdvorilý štýl hlavného hrdinu hrajú druhé husle a napokon, jeho nevinnosť je vyjadrená v parte sólového klarinetu.
Ďalšou témou bol snový hoboj zobrazujúci Dulcineu a v sprievode harfy to bol podmanivý, snový úsek. Táto téma bola jasná a zrozumiteľná, lyrická, prekrásne interpretovaná, boli z nej ihneď odčítateľné emócie. Ďalej to boli hrdinove sny zobrazené majstrovsky v hudbe, a jasne meniaca sa inštrumentácia – tuba s fagotom predstavili tretiu tému, Sancha Panzu, verného sluhu rytiera. To všetko sa udeje ešte predtým, ako do „diania“ vstúpi ďalší sólista večera – viola. Je to náročný, prekrásny part, len škoda, že na úkor úsekov s orchestrom Rumanova technicky precízna a výrazovo presvedčivá hra zanikla. Partitúra Straussa je príliš sofistikovaná, preto je podstatné tak sa koncentrovať na detaily, spomalenia, rytmus a jednotlivé sóla, ale najmä na tie časti, kde paralelne s jednou, hlavnou témou znela ešte ďalšia. Tieto nuansy v niektorých momentoch jednotlivých variácií unikali, chýbala členitosť a dynamická odstupňovanosť. Iste, je to pokrokové dielo, niektoré momenty sú harmonicky také vyspelé, že veľmi nápadne pripomínajú atonalitu. Z tohto pohľadu bola málo vypointovaná druhá variácia (boj s „nepriateľskou armádou“), zato konverzácia sluhu (sólová viola) a huslí už vyzneli zreteľnejšie a jasnejšie.
Po víťazstve si rytier predstavuje svoj vybájený svet – sólové violončelo svojím čistým, mäkkým, znelým tónom bolo z emočného i výrazového hľadiska sugestívne. Počas momentov, keď sa ozvali sólové nástroje – teda v prvom rade violončelista a viola, ale i ďalšie, zvlášť dychové, ktoré mali sólové vstupy, bola hudba zrozumiteľnou, no v mnohých tutti pasážach sa význam a dej hudby strácal. Chýbala lepšia kooperácia medzi hlavnými sólistami večera a orchestra, zrejme takýto náročný kus si vyžaduje viac času na naštudovanie. Prekrásne však boli časti neustále sa vracajúcej témy vo variáciách, vždy v nových kontextoch, široké melodické úseky – najmä sláčikových nástrojov (v tomto výraze je náš orchester vždy v dobrej kondícii), dobrá spolupráca Chenga a Rumana – štýlom pochopenia diela a interpretáciou boli na rovnakej vlne, ale napríklad i epilóg umierajúceho hrdinu. Cheng vedel do interpretácie pretaviť vo výraze tragédiu (no nie v tom patetickom zmysle slova), ale aj nehu a krásu, jeho pianissimá boli úchvatné, vo vyspievaní témy je majster. V tomto diele však ide aj o jeho poňatie a prístup k interpretácii. Ten vzácny moment vrúcnosti a ľudskosti v hre oboch sólistov bol citeľný.
Zvládnuť takéto náročné opusy v jeden večer je ozajstnou výzvou. Slovenská filharmónia teda otvorenie novej sezóny poňala nielen veľkolepo, ale i „študijne“ – Straussove symfonické diela každý orchester rozvíjajú a profilujú ho. Preto nikdy nie je na škodu práve tieto náročné diela uvádzať – ako pre hráčov, tak i pre poslucháčov.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
