Občas je dobré nestihnúť vernisáž. Iste, idem tak trochu profesne ako kunsthistorička proti sebe, ale keď miniem kurátorský príhovor, nemá ma z myšlienok kolegov čo ovplyvniť. Tak to bolo aj na výstave Jána Valíka Vidím trojmo.
Galéria Čin Čin ponúka komornú kolekciu jeho obrazov, ktorá reprezentuje prierez jeho inšpiráciami, tvorbou aj pobytmi v zahraničí za ostatné dva roky. Ján Valík sa narodil v roku 1987 v Bratislave, v rokoch 2005-2006 študoval na Fakulte architektúry STU v Bratislave, v rokoch 2007 – 2012 na Akadémii výtvarných umení v Prahe na Škole konceptuálnych tendencií M. Šejna, neskôr v ateliéri intermédií T. Vaňka.
Počas štúdia sa venoval viacerým výtvarným technikám od kresby, cez fotografiu, performance, video a inštaláciu. Svoje diela vystavoval na mnohých skupinových i samostatných výstavách v Európe a v Ázii, absolvoval viacero umeleckých rezidencií (práve sa vrátil z rezidencie v Číne) v Indii, Francúzsku, Turecku a Japonsku. V roku 2015 bol vybraný do finálovej dvadsiatky prestížnej súťaže VÚB banky Maľba roka a v r. 2016 získal v tejto súťaži 3. miesto. Toto a mnohé iné sa môžeme dočítať, keď veľmi chceme gúgliť. Na obrazy sa však treba pozerať.
Valík cestuje po svete prirodzene a samozrejme ako mladý človek súčasnosti bez limitov a obmedzení. Jeho destináciami je zväčša Ázia (Japonsko a Čína ), čo prirodzene profiluje predpoklad, ze si z exotiky krajín, ktorá sa stala bežnou, nesie isté vplyvy , ktoré šifruje do svojej tvorby. Kuriózny je fakt, ze umelec Ján Valík si vplyvy akosi nepripúšťa, nereflektuje vedome prostredia, v ktorých sa dočasne nachádza, aj keď preferuje dlhšie zotrvania na jednom mieste. Vplyvy starého umenia lokality skôr spracováva v sebe a nevpašováva ich zámerne do svojej tvorby. Ako informuje materiál k výstave, expozícia prezentuje diela z rezidencií v Banskej Štiavnici, Bruseli a Pekingu. Pomerne diametrálne odlišné prostredia na to, aby sa ich charakteristické znaky objavili aj v obrazoch. Valík však napriek tejto spontánnej úvahe, rozdielnosti nešpecifikuje, ba naopak, akoby ich popieral, zjednocoval, akoby „globalizoval“ emócie bez konkrétneho určenia miesta. Farebné krajiny disponujú zelenou, modrou, žltou aj fialovou v rozpitých maliarskych gestách evokujúcich pastelové tóny. Občas sa objaví strom, halúzka, pri troche fantázie jazero, v detailoch vo farebnom akcente možno sakura, je tu jar, aj čas aj návraty (návraty domov a do života), ale Ján nenosí z ciest na Slovensko identitu iných krajín a národov, on nosí všade so sebou tú svoju tam. Hoci v rámci jeho tvorby je možné pozorovať posuny jednotlivých období (škvrny a body sa odrazu strácajú v temperamentnejšom maliarskom geste), jeho fokusom nie je mapovať cudzie prostredia s ich charakteristickými znakmi.
Kolekcia obrazov, zväčša menších formátov, predstavuje viac menej abstraktnú krajinu rozliatu vo farbách, rozplynutú vo vlastných myšlienkach a úvahách, možno pocitoch. Je to veľmi konkrétna nekonkrétnosť zakliata vo farbe (šmuhách a ťahoch štetca…) v kolore, ktorý nemá vedomú symboliku, ani správu, iba spontánnu pocitovú rovinu danej (vnútornej) chvíle. Trojitý pohľad, ako sa vyjadrila kurátorka výstavy Hana Kucharovičová, je: „v prvom rade západný svet a jemu vlastné umenie, východný svet a jeho umelecká tradícia a napokon umelcova vlastná cesta“.
Definované okolnosti tvorby, inšpirácie a proces ostáva pre respondenta stojaceho pred obrazom záhadou. Ján Valík nejde so svojimi skúsenosťami z ciest „na bubon“. Sú nenápadne, kulantne a filigránsky skryté v ploche plátna, ako jeho osobný emocionálny zážitok, ktorý si necháva v celom znení privátne pre seba podsúvajúc nenásilne percipientovi „iba“ esenciu emočného chvenia.
V šume vernisážovej vínnej vravy zaznela myšlienka, že Valíkové obrazy sú „obývačkové“. A nech to znie v prvom pláne akokoľvek provokatívne a obyčajne, zároveň s jemným prvkom zašmodrchanej pejoratívnosti, uvedomila som si, že je na tomto tvrdení niečo pravdy. Ján Valík, cestujúci umelec, prostredníctvom svojej tvorby nepociťuje potrebu definovať svet a jeho špecifiká, hoci ho svojím zvláštnym spôsobom ťahá k nám domov. Robí to tak nejako prirodzene, bez pátosu a okázalosti, bez chvastúnstva, s vlastným pocitovým spracovaním ako krátky moment chvíľkového diania bez ohľadu na prostredie, v ktorom sa nachádza. Moment, ktorý môže vo vnútornej transformácii trvať aj mesiace, alebo len pár sekúnd. Fragment tohto výtvarne spracovaného dojmu ponúka bez zložitostí vnímateľovi tak, ako ho cíti. Jánov obraz nie je dokonca ani formátom veľký. Vezmete ho pod pazuchu. Tak ho ponúka do galérie alebo trebárs aj rovno do našej obývačky.
V dnešnej dobe nie je problém cestovať fyzicky ani virtuálne. Ján sa koncom týždňa vracia do Pekingu na svoju umeleckú rezidenciu a ak ste ho nestihli osobne na vernisáži tak naskenovaním QR kódu alebo vyhľadaním účtu @janvalik_now na Instagrame sa dostanete na jeho profil. Autor bude počas priebehu výstavy na výtvarnej rezidencii v čínskom Pekingu, ale pomocou live streamu a insta-stories môžete nahliadnuť do osemtisíc kilometrov vzdialeného ateliéru a virtuálne sledovať proces jeho tvorby. Trebárs aj rovno z vašej obývačky.
Barbara Brathová
