Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 20. mája 2022 o 19:00 h. Deviaty abonentný koncert sezóny 2021/2022. Program zostavený z diel Gustava Holsta, Eugena Suchoňa a Felixa Mendelssohna-Bartholdyho diriguje Adam Sedlický. Sólistkou večera bude slovenská klaviristka Jordana Palovičová. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Gustav Holst (1874 – 1934), originálny a vynaliezavý skladateľ, sa narodil v Cheltenhame v Anglicku. V roku 1904 bol vymenovaný za riaditeľa dievčenskej školy St Paul’s v Hammersmith, v ktorej ako učiteľ a pedagóg pôsobil až do svojej smrti. Keď sa na dievčenskej škole sv. Pavla začala vyučovať hudba, pre Holsta postavili zvukotesnú učebnú miestnosť. St Paul’s Suite pre sláčiky, op. 29 je prvou skladbou, ktorú tam napísal. Pôvodné obsadenie pre školský sláčikový orchester neskôr rozšíril o dychovú sekciu, aby zapojil aj ďalších študentov a vytvoril nielen hudobné, ale aj didaktické dielo. Medzi jeho rané vplyvy patrili Mendelssohn a Čajkovskij – obaja intenzívne lyrickí skladatelia. V suite vynikajúco využil vokálnu spevnosť sláčikového orchestra použitím štyroch anglických ľudových piesní. Oživenie anglickej ľudovej piesne z prelomu storočia mu pomohlo nájsť svoju vlastnú cestu a pomocou nej vytvoril príjemne ľahkú hudbu.
Prvá časť, energický Jig začína v striedaní 6/8 a 9/8 taktu, ktorý sa rozvinie do vzrušujúcej hudobnej konverzácie medzi dvoma melódiami. Holstova orchestrácia pre túto suitu dosahuje vrchol v skladbe, pričom osobitnú silu predstavuje technika jemného miešania rôznych melódií. Ostinato pozostáva z jednoduchej, štvortónovej figúry, do ktorej sa pridávajú husle pripomínajúce vidiecky valčík. Pizzicato očarí v prvých a druhých husliach, ktoré si vymenia svoje role, až napokon končia pôvabnou poklonou. Tretia časť ponúka prudkú zmenu nálady prostredníctvom paralelnej tóniny a rastu dynamiky. V delikátnom sprievode pizzicata sólové husle spievajú svoju áriu, doplnenú exotickými, chromatickými obratmi. Finale patrí anglickým ľudovým piesňam: „Dargason“ a „Greensleeves“, ktoré plynú v rôznych tempách. Napokon sa spájajú a zahrajú si spolu, aby vytvorili elegantný záver suity.
„Suchoň bol primárne výrazový tvorca – inšpiroval sa životnými udalosťami a vyjadroval ich hudbou. Je typ skladateľa, ktorý hovorí hudbou, usiluje sa dvíhať svojho poslucháča, a to všestranne: umelecky, eticky, nacionálne i sociálne.“ Slová Jozefa Kresánka o Eugenovi Suchoňovi (1908 – 1993), skladateľovi, ktorý už vo svojej dobe patril k uznávaným tvorcom a je spájaný s mimoriadnym prínosom pre hudobné umenie 20. storočia na našom území. V jeho skladbách panuje zásada tvoriť dielo tak, aby v ňom nebolo o notu menej, ale ani o notu viac. Používal širokú paletu výrazových prostriedkov tak, že ich usporiadanie vytvára štruktúru klasickej dokonalosti. Ustavične sa vyvíjal, neraz pracoval na viacerých dielach naraz.
Suchoň skomponoval a inicioval zrod diel o kontrapunkte, klasickej harmónii, viedol vedecký výskum princípov modernej harmónie s rešpektom k využívaniu modality. Svoju teóriu podporil skladateľsko-inštruktážnymi dielami od najnižšej po najvyššiu interpretačnú a technickú úroveň. Toto úsilie vyvrcholilo v jeho Rapsodickej suite pre klavír a orchester, op. 20, ktorá patrí k vrcholom jeho inštrumentálnej tvorby. Slovenská filharmónia ju premiérovo uviedla 25. mája 1965 v Prahe pod taktovkou Ľudovíta Rajtera s klavírnym sólom Kláry Havlíkovej. Štyri časti tohto diela (Úvod, Nedokončený pochod, Búrlivé nokturno so starým menuetom, Skica) sú sugestívnou výpoveďou skladateľa. Podľa teoretikov v nej ukazuje istý „prieskum možností“, pretože v každej časti sú prítomné dynamické oblúky gradácií, vyvrcholení, ale aj veľmi dômyselné budovania miest, aby uspokojil svoju novú kompozičnú silu. Azda aj preto označil Rapsodickú suitu za jednu zo svojich najodvážnejších skladieb.
Dvadsaťročný Felix Mendelssohn-Bartholdy (1809 – 1847) mal sa sebou prvé úspešné kompozičné počiny. Síce už navštívil niekoľko krajín, keď ho jeho otec, bohatý bankár, poslal v apríli 1829 na ďalšiu expedíciu. Skladateľ začal už skôr s praxou, ktorá bola bežná pre mnohých vtedajších umelcov – vytvárať dojmy z ciest. Na inšpiráciu k ďalšej hudbe, spojenej s cestovaním, potreboval len ten správny podnet. Neobvykle, namiesto Francúzska a Talianska, ktoré boli tradičnejšími krajinami na vrchole itinerára „veľkého turné“, smeroval do Škótska. Inšpirovaný touto návštevou, napísal dve diela: Symfonickú predohru k Fingalovej jaskyni a Škótsku symfóniu. Podrobne opísal svoje dojmy z návštevy členitých ruín Holyrood: „Išli sme v hlbokom súmraku do paláca, kde žila a milovala kráľovná Mária. Je tam vidieť malý priestor, ku ktorému vedie točité schodisko. Kaplnka stratila strechu a je zarastená trávou a brečtanom. Pri rozbitom oltári bola Mária korunovaná za škótsku kráľovnú. Všetko je tam zničené, rozpadnuté a otvorené do jasného neba. Verím, že som tam dnes našiel začiatok mojej škótskej symfónie.“ Tento začiatok mal dlhé obdobie, Mendelssohn pracoval na svojich náčrtoch v Taliansku v roku 1831, potom ich odložil bokom a svoju Symfóniu č. 3 a mol (Škótska), op. 56 dokončil 20. januára 1842. Prvé predstavenie dirigoval v Lipsku o šesť týždňov neskôr.
Sila diela je zjavná od začiatku – v snahe o kontinuitu nariadil, aby sa časti hrali ako súvislý celok. Dielo sa otvára sa tichým, žalostným, tmavo sfarbeným úvodom založeným na téme „Holyrood“. To vedie k vysoko aktívnej a dramatickej prvej téme. Mendelssohn ponúkol iba symbolické uvoľnenie prostredníctvom smutnej, vzdychajúcej druhej témy. Druhá časť je veselé scherzo, v ktorom je výrazne cítiť vplyv škótskej ľudovej hudby. Pomalé Adagio je takmer smútočný sprievod, ktorý naberá na sile. Vojnové finále je vysoko rytmické, tematický materiál sa medzi jednotlivými sekciami orchestra rýchlo prelína. Rovnako ako v prvej časti, vrava utíchne do šepotu, hudba stúpa v sláve prostredníctvom majestátnej, hymnickej témy „Holyrood“. Rýchlo sa šíri celým orchestrom a vkladá symfónii povznášajúcu pečať triumfu, prináša germánsko-škótske spojenie.
Zdroj: autor textu: Martin Kelemen, dramaturg SOSR
Titulná foto: Jordana Palovičová – zdroj: Ivona Orešková
