Opera ŠDKE prekvapuje ďalším premiérovým titulom: tentoraz siahla po overenom diele, ktorý zaiste naplní sály po lockdowne. Pucciniho Tosca bola, je a bude magnetom pre publikum – nielen pre silný príbeh, ale i pre hudbu, a to ešte tento titul nie je zo skladateľových najsilnejších.
Vďaka Verejným generálkam (11. a 12. februára 2022), ktoré Štátne divadlo Košice spustilo pre publikum tento mesiac, sme sa na Toscu mohli pozrieť už pred oficiálnou premiérou. Nie, že by sme cítili nejaký markantný rozdiel. Dielo je hotové, speváci podali výkon na maximum, réžia zvládnutá bravúrne, scéna moderná, no nie naturalistická (ako to dnes mnohé svetové scény robia – nahota, litre krvi, obsesia s krížmi ani nehovoriac… no fuj), ani gýčová, dovolila ponárať sa do duchovnej mysticky, no zároveň vždy niesla akcent realizmu. Skrátka a dobre – ak ste obyčajný divák z mäsa a kostí a nepotrebujete sa ukazovať s norkovým kožuchom medzi smotánkou, inhalovať naftalín a zdvorilo sa klaňať vo vyššej spoločnosti, plnohodnotný divadelný zážitok vám poskytnú aj tieto predstavenia. A vidíte ich dokonca v niekoľkotýždňovom predstihu. Ešte pred hodnotením samotnej Verejnej generálky (naša redakcia si vybrala prvý termín s Tatianou Paľovčíkovou Paládiovou a Jaroslavom Dvorským) azda k samotného titulu, ktorý si to zasluhuje.
Puccini bol autor, ktorý mal neskutočný dar pre scénu, dramatično, v hudbe doslova dokázal maľovať obrazy. Jeho hudobné prostredie je zvukovo dokonalé – sleduje libreto a dokonca z hudby samotnej vieme vytušiť, čo sa bude na scéne diať, jeho hudba nám predurčuje dej, emócie kreslí s absolútnou dokonalosťou, maľuje ich do najcitlivejších nuáns. Bol ohromným majstrom orchestrácie a dokázal využiť každú farbu, aby dosiahol ten efekt, ktorý práve potreboval. Partitúry jeho opier majú miesta, ktoré vystihujú prívlastky jasné, svetlé, farebné, hoci samotná Tosca ešte dokonalý jas a brilantnosť nedosahuje až tak, ako jeho finálne dielo Turandot.
Tvrdiť však, že nemá svoju kvalitu, by bol nepochybne hriech. Tosca dosahuje obrovský orchestrálny lesk, špecifické prvky tónomaľby, kedy hudba popisne, v jemných detailoch zobrazuje emočný stav hrdinov na scéne a bolo teda na šéfdirigentovi Petrovi Valentovičovi, ako sa zhostí partitúry s orchestrom Opery ŠDKE. Jeho hudobné naštudovanie bolo detailné: dokázal v hudbe zachytiť Pucciniho majstrovskú prácu tónomaľby, prechody, vidieť zmysel v tom, keď hustne textúra – predznačiť tým dianie, ktoré sa má odohrať na scéne. Podstatné boli najmä farby, ktoré dokázal šéfdirigent Valentovič z orchestra dostať: dramatické tremolá, lyrické, ľúbezné, melodické úseky, pastorálne motívy, ktoré mali krásnu, svetlú farbu. Presne sme vedeli, ako sa cíti Tosca, keď vstúpila na scénu a znelo pizzicato. Či pri scéne mučenia, kde využíva Puccini tóny hlbokých basov, ktoré v podaní košického orchestra zneli presne tak zlovestne, ako majú znieť. Pod taktovkou šéfdirigenta orchester dýchal so sólistami, frázy boli klenuté do prekrásnych, spevných oblúkov. Našťastie, v košickej opere sme sa stretli s veľkými, nosnými hlasmi, takže orchestrálne party nemuseli byť stišované do pianissima a Pucciniho zvukomalebnú partitúru sme si mohli vychutnať bez akéhokoľvek neprirodzeného tlmenia.
Mimoriadne dobre stvárnil aj leitmotívy, s ktorými Puccini v partitúre pracuje. Nehovoríme v tomto zmysle ani o rozvíjaní melodických, typických, krátkych melodických motívov v zmysle wagnerovského štýlu, no napríklad slede akordov. Najvýraznejší leitmotív je ten, ktorý sa spája s postavou Scarpiu a sprevádza nás celu operou – dokonca aj keď nie je na scéne, hovorí sa o ňom, pretože sa ho obávajú a publikum ho poľahky identifikuje. Je to sled troch akordov, ktoré tonálne akoby medzi sebou ani nemajú súvis, no orchester ich hrá zväčša vo veľkom, mohutnom fortissimo – hrozivo. V zlovestných farbách znel motív Scarpiu, aj pod taktovkou Petra Valentoviča a keď sa na scéne zjavil jeho protagonista, domáci sólista Marián Lukáč, doslova „ukradol“ celé javisko – svojím zjavom, charizmou, dôsledným, do detailu vypracovaným hereckým prejavom, silou osobnosti a v neposlednom rade, znelým barytónom.
Lukáč nielenže disponuje prirodzene krásnou farbou hlasu, no ako spevák má prirodzený dar počúvať orchester – v jeho podaní nikdy nepočujete intonačne nečistý tón a navyše, ani v exponovaných pasážach neforsíruje, no znejú s potrebnou intenzitou. Dramatické pasáže dokáže podať v kombinácii s hereckým prejavom, uhrančivým, zlým pohľadom tak, aby ste mu uverili charakter skorumpovaného Scarpiu, ktorého stvárňuje. Jeho postava však nie je len tyranom a surovcom tak, ako ju prvoplánovo chápu mnohí operní speváci. Lukáč, našťastie, dokázal stvárniť v Scarpiovi podstatne viac polôh: v obsahovej línii, keď dochádza k zlomu a uvedomí si, že Tosca ho dovedie k obom mužom – k Mariovi či hľadanému Angelottimu, ukáže, ako rýchlo sa vie dostať do ženskej duše a vzbudiť v nej žiarlivosť. V druhom dejstve priznáva svoj pokrivený charakter pred všetkými – je to akési jeho osobné „krédo“, ktoré doznáva pred všetkými. Pokrivené charaktery tak spravidla nečinia. A po tretie, Scarpia je síce ľstivý a násilnícky, no treba priznať, bystrý, inteligentný barón so spôsobmi (nie, nerobíme z neho lákavú pozitívnu postavu, vždy je to negatívny hrdina, no často je vnímaný veľmi plocho, čomu sa v Opere ŠDKE vyhli). To všetko Marián Lukáč dokázal dostať do postavy vďaka prepracovaniu charakteru a presvedčivému speváckemu výkonu.
Možno sa zdá, že Scarpiovi venujeme priveľa priestoru, no i z hudobného hľadiska má v partitúre svoje miesto. Na jeho príchod divák čaká podvedome už od „neexistujúcej“ predohry celého operného titulu. V orchestri ho umne predznačil Peter Valentovič sledom troch akordov, ktoré plynulo prešli do prvej scény. Hudba je totižto kľúčom k celému tomuto politickému thrilleru popretkávaného láskou, žiarlivosťou, ale i otázkou viery, ktorá sa zlomená objavuje v mnohých symboloch aj v košickej inscenácii. Ak teda aj nerozumiete libretu (hoci v Košiciach máte k dispozícii po celý čas titulky) hudba je ten kľúč, ktorý vám náladou, leitmotívmi v tomto diele všetko rozpovie jasne a zrozumiteľne.
Puccini bol vynikajúci psychológ a Tosca – to je opera, ktorej celkovo postačujú tri nosné hlasy na to, aby sa dostala na javisko. Nemusia divákov presviedčať bravúrou, výškami či koloratúrou, o tom táto opera nie je, na to sú iné tituly, aby ohúrili. Jej sila je v ničom úplne inom a toho si bol vedomý aj inscenačný tím v Košiciach: od hudobného naštudovania (Peter Valentovič), ktorý s orchestrom dbal o vycizelovanie tých najjemnejších farieb v orchestri, zdôraznenie leitmotívov, objavujúcich sa počas jednotlivých dejstiev v zmysle obsahových konotácií jednotlivých charakterov. Špeciálny dôraz kládol aj na bicí aparát, napokon, tým, že scéna je oprostená od kreovania gýčového chrámového prostredia, musíme tieto náznaky zvonov počuť dôrazne práve v hudbe. Nie, že by sa nedal sólový klarinet v známej árii Cavaradossiho v záverečnom dejstve – E lucevan le stelle, zahrať s krajšou dynamikou, bolestnejšie a najmä s dôslednejším legátom, pravda. Poslucháči, ktorí sú rozmaznaní, mohli objaviť v interpretácii orchestra nejaké nepresnosti, no tie sa nepochybne do premiéry vycizelujú, nepochybujeme o tom.
Otvárací, dramatický, alebo ak chcete, zlovestný sled trojice akordov, ktorý je leitmotívom Scarpiu a objavuje sa naprieč celou Toscou, však nie je jediným. Je síce hlavnou hybnou silou diela a vždy, keď aj znel v podaní košického orchestra, mal v sebe patričný výraz, ktorý má evokovať niečo zlé – samotné konanie či len predtuchu, no predsa, Puccini bol veľký romantik. Tosca je aj príbeh veľkej lásky medzi ústrednou hrdinkou Floriou Toscou (Tatiana Paľovčíková Paládiová) a maliarom Mariom Cavaradossim (Jaroslav Dvorský), takže sa dočkáme aj prekrásnych lyrických melódií. Nositeľom komična je postava Kostolníka (Mihály Podkopájev) a paralelne s drámou Scarpiu sa preplieta ďalší hudobný motív, bývalého konzula Rímskej republiky Angelottiho (Martin Kovács).
Čo aktuálnu opernú inscenáciu v košickej opere predurčuje zaručene na úspech, je okrem hudobného naštudovania a speváckych výkonov, celková podoba inscenácie. Košice mali Toscu v repertoári dovedna šesť krát (od roku 1948 až po 2002), v aktuálnej covidovej dobe bolo zrejme otázkou, ako k dielu pristupovať. Súčasný riaditeľ Opery ŠDKE Roland Khern Tóth však napriek mnohým nihilistickým náladám panujúcim u divadelníkov na Slovensku, robí všetko naplno. Režisérom novej inscenácie je šéf Činohry ŠDKE Anton Korenči, ktorý už neraz dokázal, ako precízne dokáže pracovať s opernými titulmi a spevákmi na scéne. Každý jeden pohyb, gesto, mimika na pomerne minimalistickej scéne majú obrovský zmysel. Diváci sa zbytočne nerozptyľujú kulisami, preto sa ústredné postavy musia pasovať s municióznym typom herectva, popri výrazovo náročnom spievaní.
Kostýmy pripravil jeden z najznámejších slovenských módnych návrhárov Boris Hanečka a bol to jeden z najlepších ťahov, aké riaditeľ Khern Tóth mohol vôbec spraviť. Hanečkove kostýmy sú jedinečnými kúskami na scéne, ktoré možno považovať za unikátne umelecké diela. Postava Toscy má na sebe tri: v prvom dejstve je plná lásky, životnej energie a radosti, s čím korešponduje aj jej sýto zelená, vznešená róba s elegantným klobúčikom. Sopranistka Tatiana Paľovčíková Paládiová v nej vyzerala očarujúco, pôvabne, vyžarovala aj vďaka nej nesmiernu eleganciu a noblesu. V druhom dejstve vidíme v kostýme dve farby: nielen purpurovú (nie prvoplánovo červenú), no i anjelsky bielu – symbol, ktorý značí nepokoj odohrávajúci sa v duši hlavnej hrdinky. Na jednej strane je to čistá duša, Tosca, hlboko veriaca žena, ktorá pomáha, miluje umenie, žije pre druhých, na druhej človek čo vraždí. Zároveň dvojfarebnosťou možno vysvetliť aj celý dej, preklopenie dňa do noci, ktorá je v opere zjavná. Všetko vrcholí v treťom dejstve – čiernou. I tú však vie Boris Hanečka používať vkusne, moderne, bez gýču, jeho práca je pre divákov obrovská pastva pre oči. Tak, ako sledujeme osud Toscy, ktorý sa odohráva za 24 hodín, sledujeme aj jej premenu kostýmov, od života po smrť.
Scénickú podobu dala novej Tosce v Opere ŠDKE výtvarníčka Lucia Tallová, ktorá špeciálne pre novú inscenáciu vytvorila monumentálny obraz dramatickej čiernej oblohy zo série „Clouds“. Vizuálne podmanivé „Oblaky“ sú prítomné vo všetkých dejstvách, majú od začiatku v kombinácii s hudbou a najmä dramatickými scénami silný psychologický účinok. Zrejme nie je náročné vytušiť, že najdôležitejšiu úlohu majú v záverečnom dejstve, pri umieraní hlavnej hrdinky. Ako spraviť smrť v opere tak, aby nebola trápením pre divákov? Presne tak, ako ju režijne v kombinácii s pohltením v „Oblakoch“ vyriešili v novej inscenácii v Košiciach. S vkusom, no zároveň drámou a silnou katarziou. Je to divadelníctvo na vysokej, európskej úrovni.
Tosca je moderný typ inscenácie, no nehrá sa na naturalistický typ divadla s cieľom oprostiť všetko na absolútne minimum a sadisticky sa vyžívať v krvavých scénach, ako to dnes je módne v mnohých svetových domoch. Divák vždy bude vedieť, aj napriek úsporným rekvizitám, v akom prostredí sa nachádza – v prvom dejstve namiesto obvyklému zlatom zdobenému priestoru chrámu, dominuje zopár šedých lavíc a stojan, kde má Cavaradossi portrét, ktorý vzbudí prvé vášne zo strany Toscy.
Tatiana Paľovčíková Paládiová dosahuje kvality vynikajúceho dramatického sopránu a najmä pre túto rolu má dostatočne nosný hlas. Hoci v exponovaných miestach sa objavili aj isté intonačné nepresnosti, na celkový zážitok to nemalo vplyv. Sopranistka totiž ukázala výraz a emočne sa do postavy vložila s absolútnou presvedčivosťou, speváckeho aj hereckého. Ukázala premenu Toscy – od prvého dejstva, milujúcej, vášnivej ženy, cez druhé, s pochybnosťami, žiarlivosťou, utrpením, smerujúcimi k vražde. Najmä emócie dokázala dostať do výrazovej kvality tónu. Slávnu áriu Vissi d’arte interpretovala čisto, s krásnym plným tónom, s precítenými dynamickými odtieňmi, no i s obrovskou hĺbkou výrazu a vnútorným prežívaním.
Tenor Jaroslav Dvorský spočiatku akoby nebol v stopercentnej forme, no po prvom dejstve už presvedčil mäkkosťou tónu, aj farbou vo výškach a väčšou sebaistotou. Jeho prirodzená muzikalita sa prejavovala v peknom stavaní fráz a samozrejme, publikum bolo nadšené z jeho interpretácie v treťom dejstve – slávnej árie E lucevan le stelle. A dôvodne. Vysoké tóny ukážkovo v maske, nádherne znelé a frázovanie s ľahkosťou bez kostrbatého hláskovania, s citom pre význam slov, pekne zaoblené v oblúku. Navyše, dôsledne, dramaticky vystupňovaná ária, znela v podaní Jaroslava Dvorského bezchybne, s obrovskými emóciami. Je to hit, ktorý azda pozná i ten najväčší cynik, čo neuznáva operu.
Policajnému šéfovi, Scarpiovi sme venovali dostatok priestoru – ak by speváci chápali postavu policajného šéfa v Tosce ako Lukáč, diváci by mali nepochybne pravdivejší a bohatší zážitok. Rozhodne si zaslúži priestor aj zbor pod vedením Petra Valentoviča a Detské operné štúdio pod vedením Igora Dohoviča. Interpretačný výkon košického zboru bol presvedčivý a vniesol na scénu potrebnú drámu. Kľúčovou pre oba zbory bola scéna Te Deum, v ktorej speváci spoločne so Scarpiom a mohutným orchestrom dokázali, že dramatická scéna sa dá dosiahnuť aj bez veľkých, zbytočne prehnaných, náročných kulís, len s minimom pomoci, no zato s presvedčivými speváckymi a hudobnými výkonmi.
Aktuálnu opernú inscenáciu môžeme smelo radiť medzi súčasné, moderné, štandardy zodpovedajúce európskej kvalite. Košická opera má dnes to, čo každý operný titul priam bytostne potrebuje: progres a vkus zároveň.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Joseph Marčinský
Tosca, prvá Verejná generálka, 11.2.2022
Osoby a obsadenie:
Floria Tosca: Tatiana Paľovčíková Paládiová
Mario Cavaradossi Jaroslav Dvorský
Scarpia Marián Lukáč
Cesare Angelotti Martin Kovács
Kostolník Mihály Podkopájev
Spoletta Maksym Kutsenko
Sciarrone László Havasi
Žalárnik Daniel Karas
Spoluúčinkuje Detské operné štúdio pod vedením Igora Dohoviča
Realizačný tím
Libreto Luigi Illica, Giuseppe Giacosa
Hudobné naštudovanie Peter Valentovič
Réžia Anton Korenči
Scénografia Lucia Tallová
Dramaturgia Stanislav Trnovský
Spolupráca na scéne Ondrej Zachar
Kostýmy Boris Hanečka
Svetelný dizajn Róbert Farkaš
Dirigenti Peter Valentovič, Igor Dohovič
Zbormajster Peter Valentovič
Detský zbor Igor Dohovič
Asistent réžie Peter Vaco
Koncertný majster Peter Michalík
Korepetítor Júlia Grejtáková, Daniel Motyka
Inšpicient Viera Hronská, Magdaléna Kovalčíková
Šepkár Magdaléna Kovalčíková, Anna Szekeressová
