Slovenskými kinami práve prelietajú americké stíhačky F-18. Nejde o žiadnu inváziu, ale o pokračovanie legendárneho akčného trháku Top Gun pod názvom Maverick.
Akčným filmom sa väčšinu svojho času venovanému ich sledovaniu vyhýbam. Veľmi totiž bojujem s únavou pri šialene rýchlych scénach a podvedome ich odmietam pozorne sledovať, lebo viem, že mi to za tie podráždené oči a preblesknutý mozog väčšinou nestojí. Jestvujú však špecifické výnimky, ktorým svoju pozornosť rád a opakovane venujem a mám vďaka ním skutočný zážitok. Sú to snímky nepoškvrnené počítačovým smogom, nebolí z nich hlava ani vkus. Reč je napríklad o Mad Max: Fury Road (2015) či druhej časti Terminátora (1991). A medzi túto úzku skupinku môžem teraz zaradiť aj nového člena, ktorým je Top Gun: Maverick.
Kultový trhák z roku 1986 režiséra Tonyho Scotta za tie roky vychoval množstvo pilotov, tých profesionálnych aj tých, ktorí do lietadla dodnes nenasadli, ale minimálne sa im o tom snívalo. A tu treba podotknúť, že prvý Top Gun je stále dosť. Ani 36 rokov od jeho premiéry nemožno poprieť mimoriadne technické majstrovstvo zachycujúce umenie lietať nadzvukovou rýchlosťou. Pri povesti Toma Cruisa a jeho kaskadérskych schopností sa dalo očakávať, že tvorcovia druhého dielu využijú ochotu tohto takmer 60 ročného nezmaru ísť za všetky svoje limity a posunú latku zase o niečo vyššie.
Úvod Top Gunu: Maverick je takmer nerozoznateľný od pôvodného dielu. Ikonická hudba, štart stíhačiek na oceáne pri západe slnka. Pozmenili sa len úvodné titulky, ktoré sú dnes o niečo korektnejšie a myslia aj na ženy pilotky. Paradoxom je, že z filmu stále tečú prúdy testosterónu po vzore minulého dielu. Ak sa už bavíme o vzorcoch, pokračovanie sa od prvej časti v mnohom takmer nelíši. Identická štruktúra, podobné hlášky a konflikty, dokonca aj mnohé zhodné scény stoja na tom istom mieste ako minule. Načo teda tento film vôbec vznikol? Pretože utiahol skrutky minulého dielu tam, kde bolo cítiť aspoň malú vôľu. Takže hoci nám film do značnej miery pripomína veci minulé a s novinkami to nepreháňa, poukladané je to všetko dômyselnejšie a logickejšie. Inými slovami, scenáristi z ingrediencií, ktoré mali k dispozícii, uvarili naozaj podarený hlavný chod, čo vás dozaista nasýti. Režisér Kosinski pritom nerecykluje drzo všetko čo bolo, skôr to s uznaním uctieva. A robí to zaujímavým a zábavným spôsobom.
Samotný hlavný hrdina, teda jeho predstaviteľ zostarol len nepatrne. Nehovorím teraz ani tak o pribudnutých vráskach na tvári Toma Cruisa ani o jemne zhryzených jednotkách v jeho junáckom úsmeve. Oveľa väčšie uznanie si zaslúži hercova schopnosť prekonať fyzickými výkonmi aj o 30 rokov mladších kolegov. Z toho dôvodu sa zrejme do filmu nevrátila ani jeho pôvodná láska Kelly McGillis a nahradila ju populárnejšia (a mladšia) Jennifer Connelly. Nuž, čas nebol ku všetkým rovnako milosrdný. Odhliadnuc od fyzičky sa Cruise veľmi obratne vrátil do jasne čitateľného charakteru nespratného, rozkazy ignorujúceho kapitána Mitchella alias Mavericka.
Môžete sa teda tešiť na o niečo viac umocnený zážitok, než tomu bolo pred 36 rokmi. Popri verných odkazoch nastali aj výraznejšie zmeny. Ich hlavným pozorovateľom je najmä divák, pretože postavy samotné si za tie roky akosi nestihli uvedomiť, že ako banda elitných pilotov sa nemusia stále správať ako osemdesiatkoví borci večne mľaskajúci žuvačky, alebo špáradlo. Hoci je situácia takmer totožná s tou, ktorú sme videli pred rokmi – ide o výcvik mladých pilotov – tentoraz ju sledujeme z pohľadu veteránov, nie študentov. Tak ako sme v minulosti fandili Maverickovi v tom, aby prekonal svojich učiteľov a dokázal im, že napriek svojej tvrdohlavosti dosiahne to, čo chce, dnes vidíme Mavericka-inštruktora, ktorému zasa držíme palce, aby mladým drzým zelenáčom ukázal kde je ich miesto a nenechal sa prekonať. Tvorcovia s našimi sympatiami pracujú presne tak, ako treba a z postavy charizmatického pilota sa v našich očiach postupne stáva skutočná legenda. Navyše musí protagonista čeliť ozaj veľkým rozhodnutiam a bol prekvapený, ako veľmi som na jeho situáciu reagoval vlastnými emóciami.
Z pohľadu dramaturgie film nezostarol ale dospel. Neduhy z minulej časti vymazal a jednoduchý, ale efektívny príbeh vycibril do logickej dokonalosti. Autori pritom naplno pracovali s už známymi informáciami, využili postavy minulosti a ich vzťahy. Preto ak chcete mať plný zážitok odporúčam si najprv pripomenúť pôvodný diel. Odkazuje sa naňho v jednom kuse. Našťastie sa film o stíhačkách stále drží „pri zemi“ a vyhýba sa prestreleným výmyslom a neznaleckým manévrom. Nebojujú v ňom vymyslené tajné vládne zložky proti ešte tajnejším (najčastejšie ruským) starodávnym spolkom. Reálne zábery z letov stíhačiek by mohli slúžiť ako dokumentárny materiál. Každý z hercov sedel v skutočnom lietajúcom stroji a podliehal všetkým fyzikálnym vplyvom s akými sa vo výške v nadzvukovej rýchlosti dá stretnúť. Ak budete vidieť zapadnuté oči, stiahnuté viečka a počuť ťažké dýchanie, nič z toho herci nepredstierali, ale skutočne zažívali pod preťažením vyšším ako zažívajú astronauti pri štarte rakety. Vďaka praktickým efektom a výlučne reálnym letom bez zeleného plátna má každý divák možnosť zažiť plnotučný vizuálny opus bez umelých sladidiel, konzervantov a instantných prísad, ktoré v tejto dobe naše filmové chute zásadne skresľujú.
A tu sa dostávam k tomu úplne najdôležitejšiemu, k stíhačkám! Zmodernizované, komplikovanejšie, rýchlejšie a stále rovnako cool. Stroje príbehom vtlačené do hraničných situácií, kde oscilujú na hrane reality a výmyslu, ale nikdy nepadnú na pochabejšiu stranu. Aby ich kameraman mohol snímať z tesnej blízkosti pri náročných manévroch musel letecký koordinátor Kevin LaRosa vyvinúť vlastný typ lietadla so zabudovanými kamerami. Vďaka tomu vidíme veci a situácie, ktoré by sme ako tvory bez krídel nikdy vidieť nemali.
V poslednej polhodine sa dostávame k veľkému finále, na ktoré nás tvorcovia pripravili oveľa lepšie ako v prípade prvého filmu. A tu sa veru bolo na čo pozerať! Do času pred poslednou misiou som v kinosále sedel ako niekto, kto ide film posudzovať a hodnotiť. V momente keď vzlietli americké F-18 sa zo mňa stal malý chlapec s ohúreným výrazom a nakláňal som sa vo svojej sedačke zo strany na stranu, akoby som sedel v jednej zo stíhačiek. Zrazu vôbec nezáležalo na ničom inom. Moju pozornosť naplno uchvátilo dianie na plátne. Odhodil som poznámkový blok a povedal si, že toto netreba nijako komentovať. Stíhačky fičali a vybuchovali, trochu naivné zvraty mi svojou silou vyrážali dych a stále som nemal potrebu ich kriticky hodnotiť. Zrazu som tam sedel ako dieťa, ktoré sa nepotrebuje na nič sťažovať, jediné čo v tej chvíli chce, je stať sa pilotom. A s týmto pocitom som z kinosály aj odchádzal. Melancholický záver iba umocnil moje zimomriavky a spôsobil to, že som sa na písanie týchto riadkov mimoriadne tešil a chcel som ich dokončiť ešte pred tým ako nasadnem do kokpitu. Nič to, že nový Top Gun hrá trochu na city. Čo by to bol za hrdinský let stíhačkou bez trošky pátosu, navyše tak dobre pripraveného pátosu. Akoby pôvodný scenárista plánoval o 36 rokov napísať druhú časť. Po takom čase a stále s tými istými hrdinami, ktorí nás aj teraz dokážu ohromiť sa naozaj niet na čo sťažovať a môžem iba chváliť.
Matúš Trišč
Zdroj foto: CinemArt
