Je jeden z mála dramatických tenorov v strednej Európe. Aktuálne sa pripravuje na rolu Jeana Valjeana v Bedároch, ktorí budú na muzikálovej scéne po prvýkrát v slovenskom jazyku. Titusz Tóbisz nám poskytol rozhovor.
Začínali ste v metalovej kapele, mnohí možno nerozumejú vokalistom z takýchto bandov, no práve tí musia vedieť s hlasom pracovať, aby mohli koncertovať celé roky. Aký bol ten Váš prípad?
Vyrastali sme vo folklórnej rodine, takže odmalička mňa aj brata hudba ovplyvňovala. Otec bol aj choreograf a stále sme doma počúvali ľudovú hudbu, chodili sme do troch folklórnych súborov aj na husle, tancovali sme a chodili sme na zájazdy. Takže vyrastali sme s hudbou. Ako tínedžerom sa nám zmenil vkus, začali sme mať radi rockovejšiu muziku a neskôr hlavne metal. Bruce Dickinson s Iron Maiden je doteraz môj vzor. Ale napríklad sa mi páčil aj Tom Jones, pretože má výborne posadený hlas a má neskutočný, dramatický hlasový fond.
Dnes sa však už tie veľké hlasy veľmi nenosia…
Je veľmi zvláštne, že dnes dokonca ani černošskí speváci nespievajú mohutným hlasom ako mal napríklad Barry White. V súčasnosti je v kurze nejaký jemný falzet, ktorý sa nazýva popovým štýlom, čo je naozaj veľká škoda. Počas éry Toma Jonesa či Franka Sinatru vedel byť aj popový štýl naozaj kvalitnou hudbou s výraznými hlasmi.
Ale poďme k tomu, ako ste sa dostali od metalu do opery…
Ešte predtým začal brat hrať na gitare a začali sa okolo neho točiť dievčatá, čo sa mi veľmi páčilo, takže som aj ja začal hrať na gitare (smiech). Hral som len akordy a brat mal už dve kapely, takže hral aj sóla. A celé to vzniklo tak, že brat ochorel, zaskočil som zaňho ako spevák. Počula ma spievať pani Páko Mária, ktorá bola akousi objaviteľkou detí, tak ma hneď dala spievať do zboru. A neskôr sme už hrávali pesničky od maďarských kapiel ako Edda a Omega. Mali sme kapelu Sírius, doteraz neviem, prečo ten názov a koncertovali sme v okolitých dedinách. Doteraz sú aj nejaké nahrávky na youtube a tie pesničky mi pripadajú v našom podaní úplne trápne (smiech).
Kedy ste začali spev študovať?
Chcel som to už počas toho obdobia, keď sme mali kapely, ale v Rimavskej Sobote ani vo Fiľakove vtedy nikto spev neučil. Ale raz sme išli na súťaž trubadúrov a zhudobnili sme básne Balassi Bálinta, maďarského básnika. Zle sme si to vysvetlili, lebo to bola súťaž, kde hrali trubadúrske piesne z originál nôt, ale na tej súťaži v Budapešti nastala zaujímavá situácia. Bolo im trápne nás vyhodiť, tak nám dali zvláštne ocenenie, aby sme mohli nahrať cédečko. Hoci z toho nič nebolo, tak malo to význam, lebo si nás všimla jedna učiteľka, ktorá v Budapešti otvorila spevácku školu trubadúrov pre deti, ktorých zaujíma stredoveká hudba a literatúra. Učili tam veľké osobnosti folkovej hudby, na tej úrovni ako v Čechách je napríklad Nohavica. Nastúpil som tam, písal som si vlastné piesne a napĺňalo ma to.
A kde máte tie texty odložené?
Doma si ich spievam a sú skryté. Mám v pláne už 20 rokov vydať ich a možno raz sa k tomu dostanem. Ale brat ďalej pokračoval v kapele Misztrál a dodnes sú uznávanou kapelou. Ja som sa po štúdiu vrátil do Rimavskej Soboty a opäť som založil metalové kapely.
Stále si neviem predstaviť, ako ste sa dostali od metalu k opere…
V Budapešti som videl veľa rockových opier a začal som snívať o muzikáloch. Išiel som tam na konkurz, strávil som tam niekoľko mesiacov a usúdil som, že toto nechcem robiť, lebo som cítil, že tých spevákov to nezaujíma. Tak som sa opäť vrátil do Rimavskej Soboty a ponúkli mi prácu – klasickú, tvrdú fyzickú prácu s bedničkami. Totižto ešte predtým som robil sťahováka a vtedy som sa naučil tvrdej robote. Raz ma tam uvidel majiteľ jednej hubárskej firmy z Galanty a ponúkol mi prácu. Tak som zanechal štúdium v Budapešti a išiel som k nemu do práce. Bol to férový človek, ktorý mi veľa pomohol v živote. Vtedy ma veľmi bavila práca dodávateľa, cestoval som po celej Európe a makal celé tri roky. A popri tom som ešte spieval aj v metalových kapelách.
Vy sa so životom nebabrete, beriete, čo príde…
Nie… nebabrem. Tak to malo byť. A ja sa na tú prácu nesťažujem, mňa to bavilo. Ale spievať som začal až vtedy, keď ma povolali na vojnu, kde som pôsobil v umeleckom súbore a čoraz viac ľudí mi hovorilo, že by som mal spievať. Ešte ako vojak som išiel za Jurajom Šomorjaim (dlhoročný sólista Štátneho divadla Košice –pozn.red.), ktorý mi povedal, že nie som tenor, ale barytón, ale s tým sa ako spevák neuživím, takže zo mňa spraví dramatický tenor. V Košiciach ma na štúdium Konzervatória nechceli prijať, lebo podľa nich som nemal na spev talent a vtedy im pán pedagóg Šomorjai povedal: „vy to naozaj nepočujete, že má rozsah tri oktávy“?
Čo teda bolo ďalej v Košiciach?
Je to 15-točná história. Chodil som na hodiny k pánovi Šomorjaimu a popri tom som spieval v rockovej kapele, čo pán profesor nevedel. Ale raz ma videl spievať jeden režisér z divadla Thália a ponúkol mi úlohu v maďarskom muzikáli Knihe džungle. Pôsobil som tam nakoniec sedem rokov a musím povedať, že je to veľmi dobrá škola pre začínajúcich hercov a spevákov. Veď z či už z komárňanskej alebo košickej Thálie vyšlo mnoho dobrých hercov. Ale keďže som spieval muzikál a popritom študoval operu, ešte vždy som vôbec neovládal opernú techniku hlasu. Keď tak nad tým rozmýšľam, ani som sa nemohol zmeniť. Veď som spieval rockové veci a muzikál a tých pár hodín týždenne ma nemohlo zmeniť. Až potom prišla zmena.
A ako k tej zmene došlo?
Zmenila ma núdza. Zoznámil som sa s riaditeľom Miskolského divadla s Imrem Halasim a to za veľmi zvláštnych okolností. Nastúpil som totiž do operného zboru v Košiciach vďaka Julke Grejtákovej, ale zároveň som si musel privyrábať v kaviarni v Thálii, kde som riaditeľa Halasiho stretol. Pýtal sa ma, čo tu robím, prečo nosím kávu, keď by som mal spievať. Ponúkol mi, aby som do ich divadla v Miskolci prišiel na konkurz do Miskolca a povedal, že vyzerám ako Jean Valjean.
Prečo ste sa museli živiť v kaviarni?
Nielen v kaviarni, ale aj ako vyhadzovač a robil som všeličo. Jednoducho som málo zarábal ako zborista, z tristo eur sa nedá vyžiť. Ale zase, bolo to veľmi dobré obdobie, lebo ma to nakoplo a prijal som ponuku do Miskolca spievať Jeana Valjeana. Za tú sezónu som dostal ocenenie Hlas roka. A vtedy mi poradil dirigent Bedárov, aby som išiel na operné kurzy k tenoristovi Gulyásovi Dénesovi. Tento skvelý tenorista mi povedal, aby som jednu rolu cvičil celý rok a uvidíme, či sa ten hlas poddá. Doslova mi povedal: „Nemôžeš ísť s hlasom ako kamión v malých uličkách“. Dostal som od neho nejaké inštrukcie, vysvetlil mi len základné princípy, ale neučil ma, pretože nechcel ma ako speváka pokaziť. Spevák sám musí prísť, často aj intuitívne, na to, ako používať hlas.
Ako ste sa teda stali sólovým spevákom v opere ŠDKE?
Konečne mi raz dali šancu, vďaka tomu, že Julka Grejtáková stále hovorila riaditeľovi, aby si ma vypočul. Tak jedného dňa mi dal šancu a vypočul si ma a odvtedy som sólový operným spevákom. Ale nič extra si o sebe nemyslím.
Tak spievali ste mnoho náročných úloh, napríklad aj Otella, čo zase každý spevák nedokáže…
Je pravda, že na túto rolu si netrúfa každý spevák. Pracoval som na tej úlohe dva roky. Je to spevácky dobre napísané, aj keď náročné. A hneď prvá ária je nesmierne ťažká vec. Verdi vie však krásne písať pre spevákov, takže mne táto úloha sadla.
Myslíte, že časom by ste sa mohli dostať k Wagnerovým operám? Lebo predpoklady na to máte…
Presne to mi povedal aj Gulyás Dénes, že raz budem wagnerovský spevák, pretože je to morfologická záležitosť. Nikdy nebudem mať taliansky hlas, ale mám viac v strede posadený hlas, čiže mám typicky germánsky hlas. V poslednej dobe sa snažím prísť na korene, z ktorých pochádzam. Určite viem, že mám taliansku vetvu, aj nemeckú, tiež maďarskú a poľskú, takže taký mix, ako vlastne všetci v Európe. Stará mama mi spomínala ako so starým otcom spievali árie Pucciniho, tak si tak nahováram, že by som mohol spievať aj talianske árie (smiech). Zase na druhej strane, z druhej vetvy starých rodičov mám nemeckých. A keď pozerám, ako vyzerajú wagnerovskí speváci, všetci sú mi z morfologického aj fyzického hľadiska podobní. Ale čo sa týka Otella, tak tá rola vo mne vrela dlhodobo. Cítil som, že ju musím spievať.
Štátne divadlo Košice prinieslo operu Samson a Dalila, čo nie je štandardný repertoár, napokon Camille Saint Saëns pôvodne plánoval napísať oratórium, čo sa aj na diele odráža. Ako ste sa vysporiadali s touto úlohou?
Vyžaduje si úplne odlišný prístup, aj čo sa týka réžie. Skrátka to nie je taký príbeh ako Otello, nedá sa z toho spraviť thriller. Darmo je Saint Saënsova hudba neskutočne krásna, nie celkom som bol vysporiadaný s réžiou a nespievalo sa mi tak dobre. Musím sa priznať, že som to nečakal, ale dopadlo to tak, že obecenstvo tú operu prijalo a mali sme standing ovations.
Dnes majú speváci tendenciu forsírovať hlasy, prečo je tomu tak?
Často je problém v mnohých orchestroch, ktoré hrajú všetci vo forte, aj vtedy, keď má spevák spievať mezzoforte. S výnimkou talianskych orchestrov hrajú takto všetci a potom sa stáva, že spevák prepína svoj hlas, pretože musí stále forsírovať svoj výkon vo forte a keď potom ešte nedodrží hlasovú hygienu, veľmi rýchlo sa môže stať, že v jeden pekný deň skončí. Len veľmi málo dirigentov je takých citlivých, že sa spevákom prispôsobia. Stalo sa to pár krát aj mne, že som si nemohol jednoducho tú dynamiku v speve dovoliť. V prípade Samsona a Dalily bol veľmi citlivý dirigent, pán Olos, ale napriek tomu som musel spievať po celý čas naplno, ale to súviselo s inými vecami.
Hovoríte, že sa snažíte dodržiavať hlasovú hygienu, napriek tomu teraz skúšate v Bedároch rolu Jeana Valjeana v Bratislave…
Ja mám pre túto úlohu slabosť, preto som to zobral. Musím však na nej popracovať, lebo je to „nenormálne“ rozsahovo napísané. Od barytónových polôh, cez tenorové výšky až po falzetovú áriu. Naposledy som to spieval pred desiatimi rokmi. Keďže spievam dramatické role, tak môj hlas nie je homogénny, práve preto musím na tom pracovať.
Je vôbec možné spievať operu a zároveň muzikál?
Vo všeobecnosti nie. Avšak Bedári, to je akýsi hybrid medzi operou a muzikálom. Je to ťažké, ale dá sa to len tak, že Jeana Valjeana budem spievať zväčša dramaticky ako Otella. Zvyčajne to vo svete spievajú muzikáloví herci, napriek tomu chceli tvorcovia operného speváka. Okrem toho to bude po prvýkrát v slovenskom jazyku, takže aj text musím prežuť nanovo. Jednoducho, anglosaský jazyk je úplne iný, slovenčina má v tomto nevýhodu, že prízvuk je na prvej dobe, takže iste to bude veľmi náročné. A medzitým sa musím ešte naučiť aj Dalibora, ktorého budem spievať na jeseň v Čechách. Pôjde o úplne inú verziu ako poznáme, je to podľa scenára Miloša Formana. Neviem ako sa to naučím a kedy, ale musím.
Predsa len, tesne po Samsonovi k Jeanovi Valjeanovi, vyžaduje si to iný typ spevu a iné charakterové nastavenie…
V tomto nemám problém, pretože som rocker v srdci a to mi nikto nezoberie, nikdy to nestratím. Ale naopak to nefunguje. Myslím si totiž, že spievať sa dá iba jedným spôsobom – jednou technikou, ale štýl je možné variovať. Budem teda spievať opernou technikou, ale na niektorých miestach muzikálovým štýlom. Čiže ja dokážem z operného prejavu 20 percent upustiť, ale opačným smerom cesta nevedie.
Nabrali ste si toho na plecia pomerne dosť. Ako zvládate toľko úloh?
Okrem Samsona a Dalily bude premiéra Bedárov v septembri, potom ma čaká Dalibor, následne ešte Fidelio na budúci rok vo februári a v máji ma čaká Tristan a Izolda. Mám malého synčeka, ktorý sa volá Tristan, tak snáď to mi pomôže, aj keď syna sme pomenovali týmto menom ešte predtým, keď mi ponúkli túto úlohu. Za rok som spravidla robil dve veľké úlohy, teraz ich mám tri, takže neviem si predstaviť ako to zvládnem. Zase na druhej strane, taký Samson je pre mňa dobrý duševný maratón a dobrá spevácka škola, takže každá rola ma niekam posúva. Doteraz som bol stále ten typ, že keď som sa naučil text, ostal mi v hlave, či už po nemecky, taliansky, francúzsky. Či už som v električke alebo v Lidli, recitujem si texty. A ľudia sa na mňa možno divne pozerajú, ale času je málo.
Vyzeráte, že máte dobré obdobie. Dáva Vám rodina energiu?
Obrovskú. Aj manželka, ktorá rešpektuje, že som umelec, stará sa o mňa aj o syna, je v tomto neuveriteľná. Syna, samozrejme, zbožňujem. Myslím si, že pre každého umelca je nesmierne dôležitá podpora od manželky/manžela. A tej sa mne dostáva neúrekom. Len takto má umelec možnosť posúvať sa míľovými krokmi vpred za svojimi kariérnymi snami. Spokojný nie som len sám so sebou, lebo mám z toho mindráky, čo ma všetko čaká. Nemôžem povedať, že depresie, lebo ja nie som depresívny typ. Dokážem pracovať na svojich problémoch tak, že ich vycvičím zo seba dvíhaním želiez v posilňovni.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: úvodná foto z odovzdávania cien HARMÓNIA: Asztalos Árpád, foto v texte: archív ŠDKE, https://www.titusztobisztenor.com/
