Režisér Peter Bebjak svojou tvorbou zaviedol na Slovensku určitú trilerovú tradíciu, ktorá obrok prináša divákom ich obľúbené filmy plné napätia. Netreba veľa odvahy k tomu, aby sme Tieňohru označili za jeden z vrcholov tejto tradície.
Vo štvrtok príde do kín nový film Petra Bebjaka Tieňohra, ktorý vznikal takmer nečujne v tieni pandémie.
Tieňohra rozohráva svoj košatý a spletitý príbeh veľkými detailmi na hrdinov, ktorí svoje osudy uvedú do pohybu v momente, keď sa už publikum v kine usadí a plne skoncentruje, aby vzápätí zostalo ovalené mrazivou autentickosťou tragickej udalosti. Pravdupovediac som po vstupe do kinosály o Tieňohre toho veľa nevedel. Prvých 10 minút filmu ma však prikovalo k sedadlu presne tak, ako by to expozícia mala zvládnuť. Podobne zaujatý som zostal približne do polovice filmu, tam už začalo spoza filmového plátna vykúkať pár problémov. Ale poďme pekne poporiadku.
Je evidentné, že scenár čerpal z bohatej zahraničnej populárnej trilerovej tvorby. Ťažko jednoznačne určiť, čo bolo adekvátne prepožičané a naplno využité a čo trochu drzejšie prevzaté, pretože v celku napokon všetko fungovalo.
Veľkú úľavu mi spôsobili šetrné dialógy a výrazne sofistikovanejšie rozprávanie v porovnaní s tragicky literárnou Trhlinou spred troch rokov. Film si ma svojou hrou od začiatku získal a aj keď som vytušil, kam sa bude dej uberať, stále dom dúfal, že presne to dostanem. Udalosti na seba pekne nadväzujú, aj keď pre históriu žánru už priemerne skúsený divák vie, kam to celé smeruje. Táto predvídavosť však dovoľuje spoľahnúť sa pri rozprávaní na obraz a tak žiadna z postáv nemusí nič toporne vysvetľovať. To je neduh, ktorý trápi mnohé slovenské kino hity. Tieňohra tomu s hrdosťou odoláva a to si na nej cením možno najviac.
Približne v polovici sa však celé nastavenie zmenilo a film schválne šliapol na brzdu. Dovtedy autori dokázali udržať všetkým dejovým linkám mieru zaujímavosti. Aj tým, ktoré sa spočiatku zdali byť zbytočné. Dokonca aj unavený policajný detektív tesne pred dôchodkom v štýle Garryho Oldmana dosiahol aspoň povinný štandard a priniesol do filmu trochu dobrého človečenstva. Potom si zrejme niekto povedal, že tragédia, čo roztočila kolotoč udalostí nestačí a postavy treba potrápiť ešte viac. Do deja sa primiešalo niekoľko koniec odďaľujúcich udalostí a hlavný konflikt sa na neprirodzene dlhý čas odložil do skrine.
Možno nám tým tvorcovia protestne zdvihli prst a odkázali, že veci sa udejú inak ako čakáme a nebude to klasická revenge story. Odbočkami v deji však zmietli zo stola všetky figúrky, s ktorými sa do toho času hralo a urobili z filmu skutočnú tieňohru. Zo zápasníckej terminológie možno tento výraz chápať v prenesenom význame nie len ako dlhú prípravu na nastávajúci súboj, ale aj ako zápas s vlastnými démonmi a mizériou, ktorá nás obklopuje.
Využitím zatiaľ alternatívnych tvárí a nakrúcaním na 16 mm film s prirodzeným svietením dosiahli autori cielenú osciláciu na hranici festivalového a žánrového filmu. Pre Jana Jankovského bude tento projekt zrejme tým prelomovým, ktorý ho vyšle do sveta komerčného filmu.
Hlavné úlohy Milana Ondríka možno do značnej miery opísať zhodnými prívlastkami. Zväčša ide o portrét utrápeného a plačlivého chlapa, ktorý prišiel o všetko a vie, že nemá šancu to získať späť. Ani v Tieňohre tomu nie je inak. V skutočnosti sa tu však nikto na nič nehrá a konečne tu máme od dôb Čiary triler, ktorý nie je iba atrapou zahraničných filmov.
Vedenie hercov si zaslúži pozornosť a pochvalu. Celkovo film pôsobí vyzretejšie a sebavedomejšie. Stojí na premyslenom scenári a temnom športovom podklade so zaujímavými postavami. Trochu zamrzí len vernosť tradičným klišé ako potreba odhaliť peknú herečku za každú cenu, alebo spomínať s nostalgiou na slnkom zaliate chvíle v posteli.
Zďaleka najväčšou slabinou filmu sú však jeho, paradoxne, spočiatku najsilnejšie stránky. Nie len že sa do skvelo vygradovaného deja zapletú nekonzistentné udalosti, ale aj z veľkých roztrasených detailov na 16tke sa postupne začne točiť hlava a budete mať potrebu zatvoriť oči, aby ste vôbec vydržali do konca.
Platí, že čím výraznejšia chuť, tým rýchlejšie sa jej človek preje. Ale nič to nemení na tom, že film vyzerá výborne. Kameraman Žiaran odviedol znova raz skvelú prácu, hoci jeho kamera bola miestami až príliš prítomná a herci mali čo robiť, aby sa jej vyhli pohľadom. V celku je to však vizuálny zážitok, iba to postupne na veľkom plátne unaví oči, nech ide o akokoľvek originálnu nálož obrazov. Viackrát som si pomyslel, že by to chcelo pozrieť sa na vec z diaľky a prestrihnúť to širším záberom, aby som mal možnosť sa nadýchnuť. No je pravdou, že slabý rozhľad najmä pri akcii podporuje divácku predstavivosť a filmári navyše ušetria na efektoch.
Napokon sa Tieňohra zmení na súboj zoči-voči, na to vytúžené finále, ku ktorému nás scenáristka Vendula Bradáčová nechcela dlho pustiť, no dočkali sme sa a stálo to za to.
Istotne sa nájdu takí, ktorí film hodia do krabice s ostatnými trilermi, ohundrú tému, prevedenie a posťažujú sa, že film neprináša žiaden čerstvý vzduch, iba recykluje to, čo tu už bolo. A ja nesúhlasím. Mne dojmy velia zostať dobroprajným. Tieňohra sa mi páči. Páči sa mi, čo ponúka a ako to ponúka. Film na mňa viackrát zapôsobil a vďaka tomu verím v pokračujúci vzostup kvalitných kino zážitkov po vzore Čiary z roku 2017.
„Tieňový box je zápas boxera s imaginárnym protivníkom. Tieňový box je jedným zo základných cvičení v tréningovom arzenáli boxera. V tieňovom boxe môže boxer vypilovať do automatiky úkony, aby nestrácal ani sekundu, keď ich použije v reálnom zápase. Tieňový box taktiež pomáha boxerovi naučiť sa nové kombinácie a zdokonaliť neštandardné situácie, čo je vhodné pre psychiku boxera, pripraveného na ľubovoľné nečakané situácie v ringu.“
Autor: Matúš Trišč
Zdroj foto: CSFD
Citovaný text: boxingnews.cz, distribútor: Continental film
