V histórii slovenského a českého dokumentárneho filmu možno rozpoznať humanistickú líniu so záujmom o nevidiacich ľudí. Režisérka Jana Ševčíková nachádza v tejto téme ďalšie bohaté ložiská poznatkov a emócií a pretavuje ich do snímky Tí, ktorí tancujú v tme.
Ak to vezmeme spätne, išli by sme od krátkych dokumentárnych titulov Vidieť nevidené (2015), česká Neviditelná hora (2013), cez cykly Život s handicapem (2012) a Nezvyčajné príbehy na slovenskom sídlisku (2011), až po oceňované Slepé lásky Juraja Lehotského z roku 2008, či horské dobrodružstvo od Petra Barabáša Za hranicami tmy (1999) o nevidiacom horolezcovi. Spomenúť by sa toho dalo ešte mnoho, začiatok tejto línie však siaha až do 50. rokov minulého storočia, ku krátkej poetickej dokumentárnej snímke Štefana Uhera Poznačení tmou (1959). Téme sa samozrejme nevyhýbajú ani hrané filmy či súčasná tvorba pre deti (večerníček Mimi a Líza, 2011). Česká dokumentaristka Jana Ševčíková najnovšie prispela snímkou Tí, ktorí tancujú v tme (2022). V štylistickej nadväznosti na Uhera a tematickej na Lehotského prezentuje šesť príbehov ľudí s rozličným zrakovým znevýhodneným. Nezapodieva sa pri tom otázkami inklúzie, ale hĺbkou ich osobnostiF a mierou odhodlania prekonávať samých seba. Pozoruje ich mimoriadne talenty a túžby, ale aj životné sklamania.
Téma slabozrakosti nebude vyprázdnená, kým dokumentaristi neprídu o schopnosť nachádzať postavy a príbehy, ktoré stoja za rozpovedanie. Jana Ševčíková má na takýchto protagonistov a protagonistky dobrý nos, čo potvrdzuje aj jej nový film. Ide o ľudí s rozličnými záujmami a cieľmi, ktorých nespája len fakt, že nevidia, ale tiež, že si ich našla filmárka, ktorá chce vymerať dramatický priestor ich znevýhodneniu aj im samým. Režisérka nezachytáva to, čo sa z jej pohľadu javí ako najdôležitejšie, ale aj to, čo za najdôležitejšie na svojom živote považujú samotní protagonisti. Či to už má spojitosť s ich zrakom alebo nie.
Filmu samozrejme nechýba rovina dokazovania, že slabozrakí a nevidiaci ľudia môžu žiť plnohodnotný život a stačí im na to ich húževnatosť a elán. Ten je na plátne prítomný skoro neustále.
Zo snímky sála vnútorná sila a vyrovnanosť človeka, s ktorou však monochromatický obraz tak celkom nekorešponduje. Keby režisérka chcela nakrútiť “feel good movie” o osobách so znevýhodnením, iste by volila iné prostriedky. Krištáľovo čisté obrazy prírody, uprostred ktorej stojí človek a snaží sa nám vysvetliť, čo vlastne vidí či nevidí. Nedokáže na nás preniesť svoje vnemy, tak ako ich my nikdy nebudeme celkom schopní prijať. Odtiene čiernej a bielej vo filme navodzujú akúsi tajomnosť a odlúčenosť od sveta, aký vedľa nás jestvuje, no nemôžeme ho obsiahnuť.
Obsahovo sa film hrá s omnoho farebnejšou škálou. Dostáva sa svojim postavám pod kožu a odhaľuje ich citové väzby k súčasným partnerom, bývalým láskam či verným štvornohým vodiacim asistentom. Juraj Lehotský v Slepých láskach už otázky “nepovrchných vzťahov” (vzťahov založených na neestetických vlastnostiach človeka) rozvinul ako sa len dalo, preto si Jana Ševčíková dala za úlohu preskúmať aj ďalšie formy túžob, ktoré títo konkrétni nevidiaci majú.
Väčšina protagonistov pracuje na svojom vlastnom špecifickom životnom projekte, ktorý im dodáva silu. Ide o cestovanie, šport či vybudovanie si vlastného podniku. Nedivil by som sa, keby si aj diváci v kine sami povedali, že čosi podobné by mali skúsiť tiež. Tí, ktorí tancujú v tme je inšpiratívna snímka bez pátosu, keďže nám dáva priestor obdivovať iných, no súčasne postavy nevytrháva z bežných problémov a nešťastí, aké prežívame všetci. Ani ich nerozpitváva do cynickej hĺbky. Film si drží zdravú mieru a neplytvá súcitom pre tých, ktorí oňho nestoja.
Každý z príbehov má napriek striedmej minutáži svoj vlastný vývoj a uzavretý dramaturgický oblúk. S vedomím, že ide o dokumentárnu snímku, je obdivuhodné, že autorka dokázala efektívne vyrozprávať a ukončiť také množstvo zaujímavých línií. Lepšie to hádam ani nešlo. Ich výpovedná sila je mimoriadna.
Režisérka filmu nechránila protagonistov pred nepriaznivým vývojom situácií, v ktorých sa ocitli, a vďaka tomu vzniklo pre film niekoľko vtipných, ale aj zarmucujúcich momentov. Sladkobôľne pointy nečakajte. Niektoré príbehy končia dobre, iné zasa nie. Bez výčitiek si tak so skupinkou protagonistiek a protagonistov môžeme smelo podať ruky, pretože sú to – tak ako my všetci – hrdinovia bežného života. Ich problémy nie sú vo filme redukované iba na potreby nevidiacich, ale autorka sa ich pýta aj na to, čo ich osobne trápi možno aj viac, ako zdravotný stav. Strata zraku je len časťou ich príbehu.
Chvíľami dôjde aj na skutočne hlboko premyslené a metaforicky poňaté obrazy, ktoré odkazujú na udalosti mimo filmu a dopomáhajú nám pochopiť, čo sa našim hrdinom v minulosti stalo, či dokonca, čo sa ešte len stane. Na takejto úrovni však film možno vnímať pri jeho druhej či tretej projekcii. Nerád by som však ktorúkoľvek diváčku či diváka podceňoval.
Film Tí, ktorí tancujú v tme od Jany Ševčíkovej je ďalším mostom nad priepasťou nepochopenia medzi ľuďmi so zdravým zrakom a tými, ktorí musia svet okolo seba vnímať celkom inak. Už to však nie sú otázky tolerancie či rešpektu, tie máme, verím, dávno zodpovedané a naučené. Nastal čas sa inšpirovať a dohnať vlastnou snaživosťou tých, za ktorými zaostávame pre náš šťastný problém plynúci z absencie životných obmedzení – neschopnosť vybrať si z nekonečných možností.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
