Music festival Piešťany píše svoj 70-ty ročník. Možno je v našich končinách až neuveriteľné, že festival klasickej hudby celé desiatky rokov dokáže prežiť, udržať si latku vysokej kvality – tak programu ako interpretácie, rozvíjať sa, otvárať dramaturgiu multižánrovosti, no ak do Piešťan zavítate, pochopíte, prečo je to tak. Festival sa za uplynulé roky rozvíja vďaka dlhoročnej riaditeľke Domu umenia Edite Bjeloševičovej a jej tímu – sú schopní sledovať trendy, organizovať, dobre plánovať a reflektovať kultúrny život prostredníctvom podujatí. To, že Dom umenia Piešťany dnes patrí pod Slovenskú filharmóniu, znamenal ďalší krok k profesionalizácii.
Jedným zo zakladateľov a iniciátorov založenia music festivalu Piešťany bol prof. Eugen Suchoň, preto uvedenie jeho národnej opery Krútňava na slávnostnom otváracom koncerte jubilejného ročníka (7. mája 2025 o 19:30), bolo viac než symbolické. Nová košická inscenácia, ktorej premiéru si vlani nedali ujsť mnohí bratislavskí poslucháči (rovnako tak jej uvedenie v Piešťanoch), vyvolala bezprostredne po prvom uvedení ohromujúce reakcie. Zásadnou zmenou bolo citlivé odfolklorizovanie diela, no zároveň intenzívny akcent na ľudské vzťahy a nadčasovosť odkazu, akým sa operu podarilo spracovať. Renomovaná režisérka Vera Nemirova bola uchvátená silným príbehom Krútňavy a prostredníctvom jej postáv sa rozhodla tento príbeh zuniverzálniť pre každú dobu.
Skôr však, ako sa dostaneme k hodnoteniu Krútňavy, žiada sa pár slov k 70. ročníku music festivalu Piešťany. Býva už dobrým zvykom, že na festivale vás víta vľúdna, človečenská a zároveň slávnostná atmosféra ešte pred tým, než vstúpite do budovy Domu umenia v Piešťanoch, pod návrh ktorej sa podpísal architekt Ferdinand Milučký, návštevníkov festivalu vítajú fanfáry na terase. Tento rok znelo privítanie v interpretácii Konzervatória Band Bratislava pod vedením Nikolaja Kanišáka. Musím sa priznať, že mám hrozne rada práve tieto študentské bandy. Vždy v nich nájdete niekoho, kto nadpriemerne „vytŕča“ z davu, silná osobnosť je rozpoznateľná okamžite, tak i sebavedomý a istý výkon. Potom, samozrejme, sú tam remeselne dobrí hráči a napokon aj tak trochu trémisti. Študentskú všehochuť sa pokúsil zhomogenizovať dirigent a veľmi sa mu darilo. Nikolaj Kanišák (člen Slovenskej filharmónie a pedagóg bratislavského Konzervatória) mal prístup priateľský, srdečný, no zároveň striktný, aby držal pokope rytmiku. A kým napríklad vlani sme sa dočkali striktného repertoáru viazaného výlučne na klasickú hudbu, čo si vyžadovalo koncentrované počúvanie (dokonca mnohých polyfonických) diel, tentoraz to bolo spontánnejšie a veselšie vystúpenie, plné energie. Boli to známe melódie, aj z filmovej hudby (úsmevy na tvárach publika vyvolala téma z filmovej ságy Indiana Jones). Boli to melódie príťažlivé témami, čo však na interpretácii uchvátilo, boli dôvtipné aranžmány a pekná homogénna zvukovosť jednotlivých skupín, či už klarinetov, saxofónov alebo plechových dychov. Kultivovanosť tónov, uvedomovanie si melodickej línie, presná rytmika (no nie školácka, takpovediac otrocká) – mladí ľudia dokázali pochopiť celú štruktúru, s jej detailmi a interpretovať ju v ucelenej hudobnej forme. Pri dychoch je spravidla náročná najmä dynamika, no aj z tohto pohľadu sme sa dočkali mimoriadne solídnych a precítených výkonov. Svoje pridala aj atmosféra – Dom umenia je totiž situovaný pri mestskom parku pri Váhu, takže už len byť v tomto očarujúcom prostredí, v ktorom znie hudba, prináša osobitý zážitok.
„Je to taký malý zázrak na Slovensku, že festival dokázal prežiť až 70 rokov. Vždy je to výsledok vynikajúceho tímu ľudí, ktorí to robia srdcom, robia to radi, sú profesionáli a chcú to robiť ďalej,“ podotkol na úvod svojho prejavu generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner. Keď spomenul, že podnet na vznik festivalu dal profesor Eugen Suchoň, publikom reagovalo živým potleskom. Úprimne som bola rada, že si aspoň na týchto podujatiach vieme oceniť naše osobnosti, ktoré pre tvorbu i hudobný život spravili tak veľa. Marián Turner v skratke vymenoval genézu festivalu – aj interpretov, ktorí boli jeho súčasťou. Nezabudol na Petra Dvorského, nášho slávneho tenora, ktorý bol aj na otváracom koncerte hudobného festivalu v Piešťanoch v hľadisku – publikum reagovalo naňho spontánne, energicky a mimoriadne vrúcne. Vyzdvihol aj riaditeľku Domu umenia Editu Bjeloševičovú, ktorá významným spôsobom pomohla uchovať kontinuitu festivalu aj v jej najťažších rokoch. Slovo dostali aj Košičania – riaditeľ Opery ND KE Roland Khern Tóth a generálny riaditeľ Ondrej Šoth.
V Piešťanoch sa na jednej scéne stretla priateľská a zároveň profesionálna spolupráca štyroch inštitúcií: okrem protagonistov Národného divadla Košice, to bola Štátna opera v Banskej Bystrici (mužský zbor), Dom umenia Piešťany a Slovenská filharmónia a hoci sme možno mohli mať obavy, ako asi „pojme“ podstatne menšie pódium so špecifickou akustikou v sále novú košickú inscenáciu, obavy vymizli už v prvom obraze. Krútňava je totiž dychberúca aj scénou. Renomovaný zahraničný architekt Stephan Braunfels poňal scénu minimalisticky, moderne. Čistinka pri lese predstavuje mlynský kameň, symbolizujúci vír udalostí a je ústredným, priestorovo objemným prvkom inscenácie. Už od prvého obrazu mileneckej scény hlavných postáv je prítomná. Má však aj ďalšie funkcie a v podstate ostáva až po samotný záver na scéne. Je to esteticky vkusný prvok, obkolesený slnečnicami, ktorý má (podľa nasvietenia a samotného deja) rôzne významy, je flexibilný, pritom statický. Bola to výhoda pre menšie javisko v Piešťanoch, pretože tento podmanivý vizuál, ktorý uchváti poslucháča už od prvej scény, sa podarilo zachovať. Taktiež zbor, ktorý čistinku obkolesil – a režisérka ho dokázala úžasne v inscenácii rozpohybovať, si zachoval svoju dynamiku. Zborové i tanečné scény sa podarilo uspôsobiť novej scéne, tak aby nestratili svoj charakter. Jediné, s čím sa ešte museli popasovať najmä interpreti hlavných postáv, boli ich sólové výstupy. To už je potom otázka aj na dirigenta – Petra Valentoviča, ako sa vysporiada s danosťami piešťanskej sály. Iste, sme zvyknutí, že v suchej akustike sa akoby zvuk nedokázal dostať naplno k poslucháčovi, no Krútňava ponúkla skvelých sólistov (aj spevákov zboru), takže práca s týmto materiálom už výlučne ostávala na orchestri.
Hudobne sa mi javilo oproti premiérovej inscenácii v Košiciach, že orchester hral istejšie a rytmicky presnejšie. Vo vysokých tremolách sláčikov v úvode (po krátkej, istej introdukcii) síce dámsky zbor pôsobil mierne nevyvážene, no keď sa k nemu pridali páni z Banskej Bystrice, získal potrebnú stabilitu. Je to ohromujúca posila pre košický zbor – páni zo Štátnej opery z Banskej Bystrice majú vyvážené spodné tóny a dostatočne expresívne výšky, dokážu dať Krútňave potrebný dramatický nádych, rovnako aj ich introspektívne polohy boli nádherné. Z orchestrálnej jamy v Piešťanoch znel orchester Opery NDKE pod taktovkou šéfdirigenta Petra Valentoviča plasticky a najmä objemne. Sóla, často na pleciach drevených dychových nástrojov, už boli vycizelovanejšie ako na premiére. Rovnako tak sláčikové nástroje boli disciplinované – v technicky náročných partoch podali čistý, sebaistý výkon. Suchoňovo dielo je často symfonické, preto, nedá sa vyhnúť mohutnému zvuku. Nie však zbytočne opulentnému. Zrejme to spôsobilo jediný problém, ktorý som vnímala na uvedené Krútňavy v Košiciach – hudba bola v mnohých prípadoch na úkor spevu, zvukovo ju miestami prekrývala, čo by sa, samozrejme, stávať nemalo. Dosiahnuť však absolútnu symbiózu, vyváženú hladinu – napríklad už hneď v prvom výstupe Katreny (Gabriela Hrženjak), sa nepodarilo. Stále som mala pocit, že vnímam dve osobité zložky, ktoré nie a nie nájsť spoločné zvukové súznenie. A v mnohých prípadoch to nebola otázka akustiky, no správneho nastavenia dynamickej hladiny jednotlivých telies, respektíve sól. Hrženjak má pekný soprán, stabilnú intonáciu, v lyrickom výraze je presvedčivá, no predsa mi v emóciách chýbalo niečo, čo postave na prvej premiére dala Eva Bodorová-Katráková. Možno je to skôr absenciou vrúcnosti našich folklórnych piesní, ktoré tak sofistikovane (aj priamou citáciou a intervalovými príkladmi v melodike či basovej línii) Suchoň do diela implantoval. Sopranistka mala, prekvapivo, vynikajúcu slovenčinu, bolo jej dostatočne rozumieť, výšky mala stabilné, no v clivých melódiách chýbala výrazová a emocionálna nadstavba. Bolo to citeľné najmä v arióze Katreny v závere prvého dejstva, kde v hlase chýbala potrebná rezignácia postavy, zároveň však jej neha a odovzdanosť. Hrženjak je spoľahlivou sopranistkou, no zatiaľ túto postavu neuchopila v kontexte.
Hneď po odhalení, že Jano Štelina je mŕtvy, prichádza k mimoriadnej dramatizácii hudby. Je to až symfonický part, ktorý bol často dominantný, stalo sa tak viackrát v priebehu opery. Nie, že by Suchoňova hudba nebola nádherná, pocitovo intenzívna a nie, že by sa nás nedotkla (vždy je to mocný účinok na diváka). No mali sme problém vôbec počuť takého tenora, akým je Titusz Tóbisz (ako Ondrej) a jeho hlas v koncoch fráz takmer zanikal. Tak či onak si svojou charizmou tento spevák získal aj piešťanské publikum. A právom. Jeho tanečný, herecký a spevácky výkon ho predurčuje na to, aby ho obecenstvo na javisku vnímalo ako silnú osobnosť. Rola Ondreja je preňho ako stvorená – verili sme mu tak jeho sebectvo, energiu, túžbu po pomste, ale i postupnú transformáciu postavy, ktorá dospeje až k pokániu a doznaniu viny. Je to nesporne jedna z najsilnejších a najdojímavejších scén Krútňavy.
Orchester pod taktovku Petra Valentoviča nádherne hral intímne pasáže, ktoré boli v podaní košických hudobníkov dostatočne farebné, precítené, so spevom tvorili tak potrebnú a žiadanú symbiózu. Jednotlivé motívy, ktoré Suchoň využil, často anticipujú dej, poslucháč si ich charakteristiku (a najmä) farebnosť pamätá (ukážkovo zneli sóla klarinetu – tak ako v Košiciach, i na tomto uvedení). Aj v tom je Suchoňova partitúra geniálna. Z pohľadu kontrastov a logiky, výstavby, tvarovania a vyznenia leitmotívov bola partitúra Valentovičom veľmi dobre uchopená.
Starého Štelinu stvárnil v Piešťanoch Gustáv Beláček (na prvej premiére v Košiciach dnešný jubilant Jozef Benci, ktorý svoju 50-ku oslávi naštudovaním postavy Svätopluka). Rovnako tak sme mu verili zlomeného otca ako i človeka prahnúceho po pomste, plného hnevu. Medzi najsilnejšie momenty jeho transformácie patrilo odpustenie Katrene (aj keď za mňa osobne bol Benci herecky v tejto úlohe presvedčivejší). Beláček má mimoriadne ťažký part, sú to dramatické polohy v stredných polohách, ktoré znejú raz s hutným obsadením hudby, ale spevák musí mať aj dostatočne nosné, znelé nízke polohy. Tie znejú v pianissime, v pomalom tempe s inštrumentálnym oprostením (napríklad výčitky voči Katrene, počujeme len harfu). Gustáv Beláček bol istejší v spomínaných dramatických polohách, v intímnych monológoch a spodných polohách mu k dokonalému výkonu chýbalo viac adresnosti a precítenosti (zrejme spôsobené koncentrovaním sa na technické uspievanie náročných polôh).
Okrem hlavných postáv je inscenácia presvedčivá aj tým, že do vedľajších postáv (no často sa zjavujúcich na scéne a v mnohom aj určujúcich) tvorcovia obsadili kvalitných spevákov košického operného súboru. Hravosť, temperament a energiu priniesli Michaela Várady ako Marka a Myroslava Havryliuk ako Zuzka. Zimoňku presvedčivo stvárnila Viera Kállayová, aj pri ďalších postavách sme videli známe mená z Košíc. Pastierika hrala Aneta Hollá, Krúpu Anton Baculík, Hríňa Martin Kovács a Oleňa Marek Gurbaľ. Medzi vedľajšími postavami bola neprehliadnuteľná aj Jitka Sapara Fischerová ako Školnica. Hoci v Košiciach dala svojej postave podstatne viac spontánnosti, vždy sa stala medzi vedľajšími postavami tou, ktorá nemohla uniknúť pozornosti divákov.
Košická Krútňava zafungovala aj v Piešťanoch. Odfloklorizovanie jej prospelo a tým, že Nemirova sa sústredila na ľudský príbeh a psychológiu postáv, príbeh viny a odpustenia, malo posolstvo Krútňavy v menších priestoroch ešte intenzívnejšie vyznenie. Je vždy vzácnosťou, keď režisér chápe prítomnosť hudby nielen ako nevyhnutný rytmický či harmonický prvok, ale dokáže pochopiť jej zmysel, hĺbku, anticipáciu, motívy prepojené s postavami. A práve hudbe Nemirova vo svojej inscenácii dokonale rozumela, dokonca jej mnohé prvky podriadila – čitateľným spôsobom. Popri tom všetko príbeh zasadila do ktorejkoľvek doby – rovnako dobre sa mohol odohrávať v 50-tych rokoch minulého storočia, ale aj dnes. Ak Krútňava mala byť uvedená nanovo, tak potom rozhodne v tomto spracovaní. A keď sa konečne dostala tak blízko hlavného mesta, rozhodne by si ju zaslúžilo vidieť aj bratislavské publikum. Len to by sme zrejme nemuseli byť takí ješitní, úzkoprsí a cielene nevšímaví.
Zuzana Vachová
Foto: Jozef Barinka
