„Keby som bola symbolom Života a mala by som tú moc, tak všetky životy, ktoré sa pominuli vo vojne a tí ľudia tu už s nami nie sú, všetky by som chcela vrátiť. A nebola by žiadna vojna. Aj preto toto predstavenie beriem veľmi osobne,“ hovorí pre náš portál o Verdiho Requiem Ondreja Šotha sólistka košického baletného súboru Tetiana Lubska.
V tanečnej dráme Orbis Pictus stvárňujete dôležitú úlohu – postavu Život. Bolo náročné vysporiadať sa s ňou? Ako to celé vzniklo? Poznali ste Verdiho Requiem? Pomerne detailne ste tancom kopírovali hudbu, no využívali ste okrem techniky klasického tanca aj súčasné pohybové umenie. Začnime asi od tej hudby. Čím Vás oslovuje Verdiho Requiem?
Keď som počúvala hudbu, všímala som si každý jeden detail, hlasy, spev. Dôležité pre mňa bolo prepojiť tanec s tým, ako sú vedené línie hlasov. Nemohlo to byť oddelené, pohyb musel byť previazaný so spevom. Museli tvoriť spoločné zložky a tanec s hudbou sa museli vzájomne precítiť. Choreografia Ondreja Šotha je dosť náročná. Spravil krásnu choreografiu, ktorá je dynamická, rýchla, a zároveň legátová. Zbor má takisto dosť náročné väzby prvkov.
Aká je teda postava Života, ktorú tancujete v Requiem Ondreja Šotha?
Postava Života je pomalá, legátová, no je potrebné ukázať v nej všetky línie. No zároveň je aj prísna, pretože samotný život je dobrý a láskavý, no nikdy človek nevie, čo sa môže o chvíľu stať. Môže byť teda aj krutý. Z tohto pohľadu bolo dôležité pochopiť postavu Života. Samozrejme, stvárniť ju na hudbu. Každý hlas, ktorý znie, musí s hudbou súvisieť pohybovo.
Ako dlho ste to nacvičovali? Konzultovali ste s režisérom aj príbehy, ktoré sa odohrávajú na scéne? Lebo Requiem je príbehovo postavené…
Najprv sme si pozreli Requiem, ktoré už Ondrej Šoth v minulosti uviedol, no nové dielo, ktoré teraz premiéroval v rámci inscenácie Orbis Pictus aktualizoval a prináša aj aktualizačné momenty a nové prvky. Scéna je nová, dekorácie, svetlá, aj technika je vnímaná inou optikou. Šoth menil aj choreografiu a spravil ju náročnejšou. Vypracované to bolo do detailu, mali sme mnoho skúšok. Pracovali sme aj cez pandémiu, dá sa povedať, deň a noc sme skúšali, takže sme sa tomu dosť dlho venovali. Zároveň sme však skúšali aj predstavenie Extázu, takže sme sa museli koncentrovať aj na uvedenie tohto diela. Súbor teda dostal zabrať.
Postava Život je pre Vás výrazovo náročná? Vždy, keď sa rozprávame o tanečnom umení, jedna rovina je technika, ďalšia, ktorá zasiahne diváka, sú emócie, a teda výraz, ktorý Vy ako tanečnica, musíte do postavy vložiť. Vkladáte do postáv aj niečo zo seba?
Cesta k postave Život bola pre mňa dosť náročná. Som mladá tanečnica, mám 21 rokov, o chvíľu budem mať 22. No keď si vezmem všetky príbehy, ktoré som zažila od detstva a keď som bola ešte mladšia, je toho naozaj veľa a najmä v spojitosti s mojou rodnou krajinou, Ukrajinou. Zažila som Majdan na Ukrajine v roku 2014. Dotýka sa ma vojna, ktorá trvá už niekoľko mesiacov a na to, že som v mladom veku, myslím, že už mám dosť skúseností, práve týchto osobných, ktoré sa ma veľmi dotýkajú. Bolesť, ktorú mám v srdci a v duši, som všetku chcela ukázať divákom. To, čo prežívam momentálne každý deň, je niekedy neúnosné. Žijem vojnou, každé ráno otvorím správy, dozvedám sa, čo je nové v mojej krajine, stále si čítam informácie o hrôzach vojny a je toho veľa na jedného človeka. Všetko sa to vo mne kumuluje a tú energiu zo seba potrebujem dostať von, preto ju dávam do tanca.
Takže postavu Života v Requiem Ondreja Šotha ste si prepojili s Vaším životom…
Áno, pretože som si povedala, keby som bola symbolom Života a mala by som tú moc, tak všetky životy, ktoré sa pominuli vo vojne a tí ľudia tu už s nami nie sú, všetky by som chcela vrátiť. A nebola by žiadna vojna. Aj preto toto predstavenie beriem veľmi osobne. V Requiem je jeden príbeh, v ktorom som vrátila mužovi život, lenže nebolo v mojej moci, aby som ho vrátila všetkým ostatným. Bohužiaľ. Tá rieka sa valí ako prúd, neustále. Aj preto si občas treba povedať, že je potrebné sa zastaviť a vrátiť sa späť. Mne sa podarilo aspoň jednej žene tým, že som sa vrátila späť kúsok šťastia. To, čo ona potrebovala k šťastiu, čo potrebovala.
Aspoň v tom divadle sa môžete cítiť šťastná…
Šťastná a potrebná… Je to pre mňa veľmi dôležité, že práve táto scéna sa v Requiem udeje, lebo je veľmi silná a pre mňa osobná.
Ako sa Vám pracuje s Ondrejom Šothom? Z ľudského hľadiska a tiež z pracovného? Je známe, že jeho prístup k stavaniu choreografie je svojský. Nacvičujete bez hudby, až následne Vám ju pustí. Na druhej strane však v súbore tvoríte veľkú rodinu, takže vzťahy medzi tanečníkmi sú priateľské, čo môže na tanečných výkonoch pridať a posilniť atmosféru v súbore…
Za seba môžem povedať, že pre každého nového tanečníka, ktorý príde do súboru, to bude náročné. Ondrej Šoth má svoj štýl, svoj osobitý rukopis. Ak si pozriete jeho jednotlivé diela, žiadne z nich sa na seba nepodobá. Tanečník teda nevie, ako sa má pripraviť. Je to však veľmi zaujímavý proces a ja sa vždy teším, keď Ondro Šoth príde na sálu a začíname niečo nové skúšať. Vidí totiž presný obraz, ktorý vie veľmi pekne a detailne vyjadriť v pohybe. Stačí mu veľmi stručne vyjadriť, ako si to predstavuje a veľmi rýchlo je obraz hotový. Je to neuveriteľná schopnosť tvorcu tak jednoducho, za päť minút spraviť celý obraz. Tanečníci, ktorí to vidia po prvý raz, sú z toho šokovaní (úsmev). Keď sa k tomu pridá pohyb, je zrazu hotový výsledok – tanečné divadlo. Je to, samozrejme, len časť celého diela, jeden príklad z celej skúšky tvorivého procesu.
Aj Vy ste si ťažko zvykali na tento nový štýl komunikácie a tvorby procesu?
Keď som prišla z kyjevského tanečného učilišťa, nebola som vôbec zvyknutá na tento proces prípravy tanečnej choreografie. Model bol úplne odlišný, mali sme klasiku, o ktorej každý sníval. No až v Košiciach som prišla na to, že okrem klasického tanca existuje ďaleko viac v tanečnom umení.
A dnes už ste otvorená aj novým technikám tanečného umenia, nielen klasike?
Je to niekde medzi. Vždy mám rada aj klasiku, ale aj neoklasiku a súčasné tanečné divadlo. Ak je tanečník dostatočne vyspelý, dokáže dobre kombinovať rôzne techniky – z moderného tanca si vziať aj niečo pre klasiku a samozrejme, naopak. Z klasického tanca priniesť niečo do súčasného. Technika moderného tanca môže zlepšiť pohyb v klasickom tanci, tanečník inak dýcha, vidno to na jeho pohybe.
Je to zaujímavý názor, pretože spravidla, keď tanečníci objavia nové smery, modernu, súčasný tanec, už ťažko sa vrátia ku klasike. U Vás to tak zrejme nie je, však?
Vždy mám pozitívny vzťah ku klasike. Mala som premiéru Labutieho jazera, je to pre mňa etalón, postava, o ktorej mnohí tanečníci len snívajú celý život a nedostanú sa k nej. A ja som v nej zrazu tancovala. Dlho som na tej úlohe pracovala a viedol ma pán Malakhov, no premiéra sa pre pandémiu stále odkladala. Keď sa situácia trošku upokojila, konečne som mohla odtančiť moju vytúženú premiéru Labutieho jazera. V deň premiéry som zistila, že môjho otca zobrali na front do vojny. Okamžite ma zaplavili slzy, bolo to tri hodiny pred predstavením. Neustále som myslela na môjho otca, nevedela som sa sústrediť na nič iné. No nakoniec, keď som vstúpila na javisko, celý tanec som venovala Ukrajine, môjmu otcovi a hovorila som si, že aspoň tancom môžem niečo vyjadriť. Všetko to, čo som prežívala. Bolo to pre mňa veľmi symbolické.
To sú silné príbehy, čo rozprávate. Ako to dopadlo?
Všetko je v poriadku, otec je doma. Ale ten prvý telefonát pred mojou premiérou Labutieho jazera, keď mi mama volala v slzách a hovorila, že otca zobrali do vojny bojovať na 90 dní, si stále budem pamätať.
Vojna zasiahla všetkých a je neskutočné, ako práve košickí divadelníci dokážu pomáhať, napokon, aj umením. Spomenuli ste, že paralelne s Requiem ste skúšali aj predstavenie Extáza Andreja Petroviča. Je to predstavenie zamerané na ženu, je oslavou ženskosti. Je to tiež príbehovo poňaté? Akú postavu tancujete?
Dielo je rozdelené na jednotlivé etapy, v súlade s tým sú aj jednotlivé obrazy inscenácie zobrazujúce ženu v jej jednotlivých fázach života. Začína sa ženou v zrelom veku, ktorá už má život takpovediac za sebou. Je to obdobie zimy, pretože prostredie tomu zodpovedá. Ďalej nastáva obdobie jari – mladé ženy (panny), ktoré sú spojené a zakorenené svojimi vrkočmi. V ďalšej účinkujem ja ako mladá, pekná žena, čomu zodpovedá prostredie i kostým. V tretej časti v období Leta, je to žena, ktorá si vybrala svojho partnera. Majú spolu krásny duet, ktorý tancujem s Gennarom Sorbinom. Po duete prichádza milovanie a po ňom deti, ktorých je päť (úsmev). Je to krásne a pre mňa to bolo náročné tancovanie, pretože zatiaľ nemám svoje deti, bolo teda potrebné pochopiť materstvo a cit k deťom. Je to milé, lebo na scéne sa zrazu zjaví päť detí, ktoré pobehujú po pódiu (úsmev). Nasleduje obdobie Jesene, ktoré charakterizuje dospelú ženy. Má za sebou veľa a prežije rôzne životné situácie, uzatvorí sa pred svetom. Je to veľmi špecifické predstavenie, má náročný štýl a cesta k nemu bola veľmi ťažká. Kým sme ako sólisti aj zbor, spoločne, našli pohybovo a hudobne presný model, trvalo to dosť dlho. Bolo to, skrátka, dosť namáhavé, no výsledok je zaujímavý.
Pán Petrovič má iný štýl tvorby a zrejme aj proces tvorby je odlišný. Ako sa Vám s ním spolupracuje?
Áno, je to odlišné. Po skúšaní Verdiho Requiem bolo potrebné okamžité vypnúť mozog (úsmev) a prestaviť sa na odlišné dielo a iný proces tvorby. Vnímať jeho nápady, ktorých je veľmi veľa a okamžite ich treba dať do pohybov. Andrej Petrovič je tvorca, ktorý povie súboru tému a žiada od neho improvizáciu, následne si vyberie z nich tie, ktoré ho oslovia. Počas skúšobného procesu vznikne inšpirácia, prostredníctvom ktorej rozvíja choreografiu.
Ste typ tanečnice na tento spôsob tvorby? Rada improvizujete?
Je to veľmi náročné, pretože nie vždy je tanečník naladený na to, aby improvizoval. Musí byť na takýto proces tvorby pripravený a uvoľnený. Je to psychická záležitosť, ktorá súvisí s tým, že interpret, obrazne povedané, vypne mozog, a zároveň tvorí. A práve to je na tom náročné. Potom sa choreografia ustáli a je postavená do detailu, no proces tvorby je dlhý, často sa dielo mení, pretože Andrej Petrovič chce mať vždy dokonalé dielo.
V Košiciach ste štyri roky, tvorili ste aj cez pandémiu. Osobne, čo som si všimla, za tú dobu ste spravili veľký pokrok, ako tanečnicu Vás často vídať na pódiách. Poskytuje Vám tento súbor to, po čom ste túžili? Ste tu spokojná? Zrejme ak by ste odstali doma, asi by ste ostali pri klasickom tanci…
Vôbec neľutujem, že som neostala na Ukrajine a že som prišla do Košíc. Chcela som ísť do Európy a som veľmi vďačná, že Ondrej Šoth ma prijal do košického súboru. Mala som ako 18-ročná tanečnica plán, tancovala som aj rôzne postavy v balete Coppelia aj La peri v réžii Vladimira Malakhova či ďalšie postavy, no na zájazdy som cestovala len občas, takže až tak veľa skúseností som nemala. Keď ma vzali do tohto súboru, bola som prekvapená, že hneď mi dali možnosť tancovať sólové postavy. Hneď som tancovala v Labuťom jazere, postavu Osud v predstavení Šándor Márai, sólové postavy v Rodnej Zemi, v Carmen som tancovala Smrť a ďalšie. Ihneď som bola zaradená do procesu a pochybujem, že by som mala takú možnosť natoľko sa rozvíjať v našom ukrajinskom divadle, ako práve tu. A druhý moment je ten, že ostala by som v jednom koridore – klasický tanec. V košickom súbore mám možnosť rozvíjať sa ako tanečnica a spoznávať nové techniky. Hoci som laureátka mnohých súťaží, keď mám spomenúť pár, boli to Moskva, Kórea, Istanbul, mala som možnosti grantov v iných divadlách, ale len na mesiac. Preto viem, aké dôležité je vážiť si, ak dostanem možnosť stabilného miesta v súbore.
Takže bola to pre Vás zásadná zmena…
Od mojich 18-tich rokov až dodnes som spravila v mojej kariére neuveriteľný skok, nielen v klasickom tanci. Každý deň sa venujem klasickému tancu, lebo máme predstavenia a vždy sa mu venujem naďalej. Zmena prišla najmä v mojom osobnom rozvoji a spoznaní techník súčasného tanca. Verím tomu, že je to svetlý začiatok mojej kariéry.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Joseph Marčinský, archív Tetiany Lubskej
